Ľahkú dosiahnuteľnosť umožňuje lanovka na Kasprov vrch (Kasprowy Wierch). Druhá časť túry sa bude odohrávať na hrebeni vedúcom k Červeným vrchom, kde vystúpime na Kondratovu kopu (Kopa Kondracka, 2005 m). Tatranskú žulu vystrieda vápenec a hôľny charakter s červenkastým kobercom. „Všehochuť“, tak ako to mám rád.

Prečo sme sa v čase začínajúceho babieho leta vybrali práve sem? Jednoduchá odpoveď. Keď sa človek takmer celý deň motá okolo nejakého kopca, štítu a pod., tak sa mu potom zachce vrátiť. Obzrieť si miesta zblízka, zistiť, akože to tam vyzerá. A tak tomu je aj tentokrát. V lete pri výšľape na Beskyd (Beskid) sme práve z Tichej doliny mali možnosť sledovať úsek Temniak - Svinica (Ciemniak - Świnica), na ktorý sa čiastočne dnes vydáme.

Lanovka a termín

Vybrať si termín nie je jednoduché. Škola už začala, príchod babieho leta je neistý, a ak chceme stihnúť aj niečo navyše okrem Svinice, tak jediným riešením je pre nás lanovka. Volím koniec letnej sezóny, vlastne úplný koniec, pretože od nasledujúceho dňa bude mať lanovka technickú odstávku. Ani zvolenie času nie je ľahké, keďže sa budeme presúvať hromadnou dopravou a teda neviem určiť, kedy presne budeme v Kuźniciach. Tak či onak, nejakú rannú jazdu sme si cez internet napokon kúpili a ostatné bude lotéria o šťastie.

Ráno šťastne na Kasprov vrch

Kasprov vrch (Kasprowy Wierch) – Suché sedlo (Sucha Przełęcz) – Ľaliové sedlo (Przełęcz Liliowe) – Svinické sedlo (Świnicka Przełęcz) – Svinica (Świnica) – Svinické sedlo – Ľaliové sedlo – Suché sedlo – Goričková (Goryczkowa Czuba) – Przełecz pod Kondracką Kopą – Kondratova kopa (Kopa Kondracka) – Kondratovo sedlo (Kondracka Przełecz) – Schronisko Hala Kondratowa – Klasztor Albertynek – Zakopane, Kuźnice

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Včera sme sa so synom pomotali na poľskom symbolickom cintoríne a lúke Rusinowa polana. Dnes nás čaká skoré vstávanie. Ideme prvým autobusom na Lysú Poľanu. Následne čakáme zopár minút na minibus do Zakopaného. Máme šťastie, po chvíli sa vezieme. Premávka je bez zdržania a zakrátko sedíme v ďalšom minibuse do Kuźníc. Rad na lanovku stojí ďaleko za schodmi. Hlavou mi blysne, ako dobre, že máme lístky na vozeň o 9-tej. V tom počujem hlásenie, že sú ešte voľné miesta do kabíny na mimoriadnu jazdu. Spomeniem si, že na internete niečo písali o ranných pridaných jazdách. Neváhame, turniket prečíta kód z našich lístkov, púšťa nás dnu. Po prestupe sme približne o 8.00 h v konečnej stanici. Jedným slovom neuveriteľné! A to na hrebeni, skoro bez ľudí! Stískame sa, objímame sa navzájom, tešíme sa. Lotéria nám vyšla, šťastie nám prialo.

Smer Svinica

Štít je ľahko identifikovateľný, výrazne sa vypína nad svojím okolím. Má typický dvojvrchol. Prvý, nižší, sa v niektorých mapách označuje aj ako Taternicka Świnica (slov. Horolezecká Svinica, 2291 m). Ako meno napovedá, vedú naň lezecké cesty. Zadný vrchol s výškou 2301 m je dostupný červenou turistickou značkou. Začína sa tu známa Orlia prť (Orla Perć). V zime sa zvyčajne chodí na Taternicku Świnicu. Treba počítať s tým, že pôjde o zimnú vysokohorskú turistiku - mačky, čakan a prípadne lano sú nutnosť.

Pokračujeme hrebeňom na Beskyd (Beskid). Zem je namrznutá, výhľady sú excelentné. Pod nami vľavo sú “stawy” Doliny Gąsienicowej a vpravo Tichá dolina s Liptovskými kopami. Pred nami je Kościelec, Orla Perć, Svinica, Kriváň. Za nami sú Červené vrchy (Czerwone Wierchy), Giewont, Babia hora, Pilsko. V diaľke sú rozoznateľné siluety Západných Tatier - Baranca, Troch kôp či Baníkova, ale aj Ďumbiera a Chopku na juhu. Chce to disciplínu, aby sme kvôli môjmu foteniu stále nezastavovali. Prechádzame Beskid, Ľaliové sedlo (Przełęcz Liliowe), vyvýšeninu Krajná kopa (Skrajna Turnia, 2097 m). Napokon traverzovaním kopca Prostredná kopa (Pośrednia Turnia, 2128 m) prichádzame do Svinického sedla (Świnicka Przełęcz).

Začíname stúpať miestami po „schodoch“ a skalách. Sme v tieni nad Dolinou Gasienicovou. Ruky zapájať netreba, ale na ľade začína byť problém sa zaprieť a vystúpiť o krok vyššie. No nič, nebudeme strácať čas pomalým chodením po zľadovatenom povrchu. Obúvame si nesmeky, na mačky to nie je. V duchu počujem ako by naša moravská babička povedala, že chodíme ako „koza na ledě...“. Dobiehame zopár Poliakov s ťažko koordinovanými pohybmi. Bavíme sa o tom, že by sa im hodili „raki“ (slov. stúpacie železa - mačky), ukazujem im naše gumené „čudá“ s „hrotíkmi“. Napokon sa lúčime a oni sa radšej otáčajú späť.

Dostávame sa na druhú stranu. Teraz sme nad záverom Tichej doliny. A opäť výhľady. Na príťažlivosti im neubúda, ba čo viac, pribúda. Žľab treba pretraverzovať. „Łańcuch“ (reťaz) je nápomocný, ale pod nohami je platňa pokrytá nenápadným ľadom. Ďalší turisti majú problém. Tak sa snažím nesmekmi ľad rozdupať na holú skalu, aby sa dalo bezpečnejšie prejsť. Môj mladý „kamzík“ je už v diaľke a musím kričať, nech ma počká.

Prichádzame k menšiemu skalnému rebru. Tu je to už bez komplikácií. Sme na slnku a na suchej skale s reťazami. Nesmeky by sa šmýkali, dávame si ich dole. Pod nami je záver doliny Piatich Poľských plies (Dolina Pięciu Stawów Polskich) s jej posledným plesom Zadni Staw Polski. Každým výšvihom sa otvárajú ďalšie a ďalšie výhľady na zvyšok Vysokých Tatier. Rozpoznávame Rysy, Vysokú či Havran. Po chvíli sme hore. Doteraz jednotlivé výhľady sa spájajú do jedného kruhu. Dvaja Poliaci odchádzajú a my si vychutnávame samotu. O čosi neskôr prichádzajú cudzinci, podľa reči, vybavenia buď Taliani alebo Španieli. Smejeme sa, na chvíľu Svinicu okupujú zahraničné sily.

Zostup je bezproblémový. Musíme sa vyhýbať zopár turistom, ktorým sa podarilo prekonať zamrznutý žľab. Teraz by sme za normálnych podmienok zišli cez Zawrat do Doliny Pięciu Stawów Polskich, ale prechod je zatvorený, keďže sedlo bolo strhnuté kamennou lavínou. Vidíme dvoch domácich ako si vykračujú za výstražnú tabulu, no my ich napodobňovať nebudeme. Rebro je za nami a sme opäť v tienistom žľabe. Ľudí pribúda, podaktorí už našli cestu po skalách ponad reťaz, čo sa mi vidí dobrý nápad, keďže „raki“ nikto nemá. Môjmu „kamzíkovi“ rozprávam, ako ma raz námraza pod Veľkou Svišťovkou podobne potrápila, a odvtedy nosím takmer stále so sebou aspoň nesmeky.

Pri Beskyde nás prekvapí zreteľné svišťanie vzduchu, a hľa, vetroň si sem prišiel spraviť priblíženie. Vzápätí sa zjavuje paraglidista vznášajúci sa priamo nad nami. Za neustáleho obzerania sa za dnešným vrcholom prichádzame k budove hornej stanice lanovky. Aký kontrast, ráno minimum ľudí, teraz ako na našom Skalnatom plese. Ideme dnu. Nachádzame voľný stôl. Mladý muž si naberá kopu „frytiek“ a ja starú klasiku „bigos“.

Kondratova kopa

Po výdatnom skorom obede máme vďaka rannému šťastiu kopec času, a tak sa dávame na cestu hrebeňom v ústrety Červeným vrchom. Terén je až na jedno-dve krátke miesta výlučne chodecký, prechádzkový, hôľny. Hlavné vrchy hrebeňa ako Prostredný Goričkový vrch (Pośredni Goryczkowy Wierch), Goričková kopa (Goryczkowa Czuba) a Suchý Kondracký vrch (Suchy Wierch Kondracki) sa traverzujú.

Je posledná tretina septembra a pomaly sa kopce naozaj zafarbujú do červena. Zisťujeme, že červené sfarbenie nie je len od trávy, ale aj od lístkov čučoriedok (poľ. jagody, apropo jahody sa povedia truskawki). V pamäti sa mi hneď vybaví, ako pred temer dvadsiatimi rokmi som taký „koberec“ videl nad Látanou dolinou pod Rákoňom. Jedným slovom nádhera.

Postupne sa nám Svinica vzďaľuje a pod nami vidíme horský hotel Kalatówki a napokon Polanu Kondratowu so „schroniskom“. V sedle za kopčekom Suchy Wierch Kondracki na chvíľu oddychujeme a kocháme sa. Čaká nás záverečné stúpanie na Kopu Kondracku. Ako inak „kamzík“ čaká na mňa na vrchole.

Po nabažení sa výhľadmi z výšky 2005 m klesáme do Kondratovho sedla (Kondracka Przełęcz) pod Giewontom. Naň je to síce kúsok, zvládlo by sa to, ale ceduľa jasne hovorí o „remonte“ reťazí a je zákaz tam ísť. Tak nabudúce. Ďalší deň sa v internetovej tlači dozvedám, že to bol posledný deň údržby a od nasledujúceho dňa je chodník otvorený. Klesanie zo sedla je prudké. Čochvíľa sme na chate. Jesť nám netreba, ale pitný režim má deficit, a tak ho dopĺňame. Ešte krátke fotozastavenie na lúke pod horským hotelom Kalatówki, kde dokumentujem pasenie oviec a sme v centre Kuźníc.

Túra sa skončila. Kamzík ma naháňal tak, že zostalo času priblížiť si aj Červené vrchy. Minibusom prichádzame späť na hranice. Stmieva sa, slovenský autobus pôjde o takmer dve hodiny. Útulňa Tatra forum n. o. je zatvorená, tak čakáme na lavičkách v tme a zime. Obsluha „sklepu“ nám aspoň daruje kartónový papier na sedenie a napokon sa dočkáme aj autobusu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek