2. deň

Veľké Uherce – VN Veľké Uherce – Oselný vrch – Hrubý vrch – Veľká Ostrá – kremencový hrebienok – Pôždol – VN Veľké Uherce – Veľké Uherce

Vstávať na dovolenke ráno o 5.30 h, aby sme stihli autobus o 6.17 h, musí niekomu pripadať minimálne zvláštne. Toto však nebol náš problém. Na zastávku sme prišli s časovým predstihom, veselo sme sa bavili a pozerali ako sa rodí nový deň. Autobus prichádzal načas, ale n e z a s t a l! Hľadeli sme s úžasom na jeho koncové svetlá a Ala začala zúfalo mávať rukami. Asi po 100 metroch autobus zastal a akosi neochotne, no predsa len začal cúvať. Rozbehli sme sa k nemu.

Šofér otvoril dvere a hneď sa nám ospravedlňoval. Vraj roky jazdí na tejto trase, ale takto zavčasu v sobotu ráno na tejto zastávke ešte nikto nikdy nenastupoval. Ešte nepríjemnejšie to však bolo s druhým spojom. Nastupujeme na autobus smer Kolačno s tým, že vystúpime na poslednej zastávke vo Veľkých Uherciach. Pri nastupovaní som omylom povedala, že si prosím lístok na „konečnú“ vo Veľkých Uherciach. Rozčúlil sa, že taká zastávka neexistuje a on má konečnú v Kolačne. Vysvetľujem, že chceme ísť na poslednú zastávku vo Veľkých Uherciach, len neviem jej názov. Na to sa opäť rozčúlil, že načo cestujem, keď neviem kam chcem ísť. To, že som cudzia a že nemôžem ovládať názvy všetkých zastávok v okrese akosi nebral do úvahy. Vzápätí ho rozčúlila aj Majka, ktorá si pripravila drobné, no netrafila sumu, ktorú žiadal. Rozčúlene jej povedal, že nech ho nepletie v sobotu ráno. Nakoniec nám však lístky predal a aj odviezol, aj keď nie presne tam ako sme chceli. Nezachádzal k vodnej nádrži, ale odbočil rovno na Kolačno.

Bočnými uličkami sme sa zakrátko dostali k vodnej nádrži, kadiaľ ide zelená značka a ňou sme kráčali dobré 3 km nudným asfaltom až k smerovníku Vojtechov. Chvíľu sme sa kľukatili zelenou značkou lesom, ale keď sa terén začal zostrmovať, odbočili sme vľavo, lebo sme chceli preskúmať aj severozápadný výbežok Oselného vrchu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hrebienok pozvoľna stúpa k vrcholu. Začína kremencovou sutinou, postupne sa však skaly zväčšujú a ich hrany mieria ostrejšie k oblakom. Tešili nás aj krásne dubové háje pretkané jednotlivými brezami a borievkami. Vrcholové bralo je nádherne rozoklané a kremenec tu má veľmi peknú, sýtu ružovú farbu. Na brale je pamätná tabuľka venovaná milovníkovi týchto hôr Rudimu Saidlovi a pod skalou oddychové miesto s lavičkami. Z vrcholu je krásny výhľad hlavne na Dobrolínske (Dobrotínske) skaly a kremencový hrebienok, ktorý oproti zbieha z Hrubého vrchu.

Pokochali sme sa, zišli sme dole pod bralo, poobzerali sme si skaly aj z východnej a južnej strany a vrátili sme sa na značku. Chvíľu sme značkou traverzovali Hrubý vrch. Ten podľa geologickej mapy tiež tvoria kremence, tak sme išli pozrieť, čo skrýva jeho vrchol. Hrebienok je síce príjemný, ale kremencové skaly, len veľmi nesmelo a ojedinele vybiehajú na povrch. Dnes bolo od rána zamračené, rosničky dokonca predpovedali aj dážď, ale na Hrubom vrchu nám zrazu zasvietilo slniečko a rozžiarilo celý kraj, takže sa nám nakoniec Hrubý vrch celkom páčil.

Cez plytké sedielko sme sa prehupli pod Veľkú Ostrú. Svoje meno si teda zaslúži! Slniečko pripekalo a len pomaly sme sa plazili strmo k vrcholu. Na úpätí nás privítalo široké suťovisko, porastené starými dubmi a torzami, čo kedysi boli dubmi. Vyššie sa suťovisko zmenilo na obrovské balvanovisko a vrcholové bralá neboli kompaktné, ale celé to vyzeralo roztrasené ako po zemetrasení. Veľmi zaujímavá hôrka, nedokázala som ju porovnať zo žiadnou inou. Na vrchole nás prekvapila vrcholová kniha. Chodník sem síce nevedie, ale vrcholovú knihu a kešku tu majú. V Tribeči je bežné, že zaujímavé miesta a vrcholy, aj keď na ne nevedie chodník, sú označené názvami. Veľmi pekný zvyk.

Medzitým sa opäť zatiahlo, no posadali sme si a naobedovali sme sa. Len čo sme dojedli, začalo popŕchať, a tak sme rýchlo zbehli dole na lesnú cestu a pokračovali k ďalšiemu cieľu, dúfajúc, že sa zatiaľ vyprší. Nevypršalo!

Kráčali sme zelenou značkou a približne v mieste, kde sme začali stúpať na Hrubý vrch, sme odbočili doprava, pozrieť si pekný skalnatý hrebienok. Hneď na jeho začiatku nás privítal jeho strážca – mladý dubový Ent s otvorenou pusou, ako keby nás chcel pred niečím vystríhať. Chvíľu nato sa poriadne rozpršalo, a tak pod dáždnikmi či plášťami sme pomaly schádzali dole hrebienkom. Hrebienok nám však učaroval a rozhodne si ho ešte niekedy prejdeme, ale v priaznivejšom počasí.

Zbehli sme ku Kamennému potoku pod Dobrolínske (Dobrotínske) skaly, ale na tie sme si už netrúfali. Pršalo veľmi husto, na vápenci by sa šmýkalo, a tak sme si to zamierili lesnou cestou opäť na Vojtechov. Neboli sme tým veľmi nadšení, lebo nás čakali 3 kilometre asfaltu k vodnej nádrži Veľké Uherce. Tajne sme dúfali, že by mohla byť na Pôždole otvorená Rybárska bašta, ktorá sa nám veľmi páčila, keď sme boli pred pár rokmi na Dobrolínskych (Dobrotínskych) skalách a Oselnom vrchu. A veľmi nás potešilo, že otvorená bola a mali sme šťastie, lebo od pondelka bude až do mája zatvorená. Výborné pivo a fantastické údené pečené pstruhy boli skvelou bodkou za dnešným turistickým dňom.

Čakal nás ešte dlhý pochod asfaltom na zastávku autobusu a presun do Malých Bielic, nášho „základného tábora“. S plným bruškom, plní dojmov a pekných zážitkov, sme presun zvládli v pohode. V izbe nás čakalo prekvapenie. Na podlahe pod oknom sa skrýval krásny pavúk. Takého veľkého sme na živo ešte nikdy nevideli. Poobzerali sme si ho, pofotili a potom ho vypoklonkovali von. Keď som doma zistila, že je to strehúň škvrnitý, najväčší pavúk v strednej Európe, radosť z objavu nás prešla. Je totiž mierne jedovatý a jeho uhryznutie je veľmi bolestivé. Sprcha, príprava ďalšieho dňa, ešte jedno pivko v kaviarničke na letisku a hajky-bajky, vyspať sa, veď nás čaká ďalší turistický deň.

Autorky fotografií: Alenka Bencová a Danka Tomášiková

Pokračovnie uverejníme čoskosko...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek