Trasa

Polomka – Petríkova dolina – Limbina – Fabova hoľa – Tri kopce – sedlo Burda – Roveň – Spuzlô – Tisovec

Z jari do zimy

Cestou skorým ranným autobusom, ktorý viezol z Brezna pripitú mládež späť domov do dedín Horehronia, som si na tieto vtipné časy trošku spomenul tiež. Viac som sa tešil, keď som z okna videl, ako sa pomaly prebúdza slnečný deň. Jasne bolo vidieť čerstvo zasnežený hrebeň Nízkych Tatier na severe. Nad riečišťom Hrona smerom na juh sa tiahli slabé ranné hmly.

Po vystúpení z autobusu ma čakalo pár sto metrov cesty dedinou a o chvíľu som už stúpal hore pasienkami. Od približne 700 metrov som kráčal po čerstvom snehu, ktorý napadol predošlý deň. Už pár kilometrov za dedinou som si všimol, že trasou nedávno išiel vlk. Zo začiatku som si nebol istý, či to nebol len nejaký zatúlaný dedinský vlčiak, keďže som bol len nejaké 2 - 3 km od Polomky. Postupom času som si bol však istý, že to bude vlk. Išiel predo mnou asi až 3 - 4 km a tajne som dúfal, že by sa mi mohlo pošťastiť vidieť ho, ako tomu bolo na Muránskej planine pred vyše dvomi mesiacmi. Je to však veľmi vzácne stretnutie a vlka som tentokrát nevidel.

Cesta sa niesla striedavo lesíkmi, pasienkami a horskými lúkami, ktoré ponúkali nádherné výhľady na zasnežené Nízke Tatry, predjarné údolie Horehronia a okolité kopce Veporských vrchov. Cestou som urobil pár záberov krásnej zimnej krajiny, napriek tomu, že sa blížil koniec marca. V zimných mesiacoch však zima zaháľala, a tak si to asi chcela odčiniť teraz, na jar.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sezóna jeleních zhodov

Ako som stúpal a blížil sa k Petríkovej doline, všimol som si, že stopy vlka zmizli a z inej doliny som sa napojil na čerstvé ľudské stopy. Stopy sa však časom stratili a potom zas objavili. Mizli najmä na pasienkoch. Najskôr som nevedel, čo to bolo za "blázna", ale potom mi došlo, že je sezóna hľadania jeleních zhodov, ktorá má na chudobnom Horehroní bohatú tradíciu, nielen medzi poľovníkmi, ale tiež medzi "druhými".

Postupne však stopy zmizli a ja som sa párkrát stratil v neprehľadnom teréne, ktorý sa zmenil z lesnej cesty na ledva viditeľný chodník. Nastala asi hodinka mierneho strácania a nachádzania chodníka. Zvládol som to a už som smeroval dole k Petríkovej doline. Ako to v blízkosti horských potôčikov býva, bolo cítiť, že je tam o pár stupňom menej ako na vysvietených pasienkoch. Zima veru celkom štípala, mohlo byť tak okolo - 5 °C a už som ani neveril, že po príjemnom slnečnom úvode budem vyťahovať rukavice.

Nečakané vrcholové brodenie

Už cestou dolinou som si všimol, že napriek tomu, že tento rok v januári nebol v tomto horstve, s výnimkou vrcholov, takmer žiadny sneh, teraz je ho tu celkom požehnane. Popri potoku bolo vidieť, že je ho okolo pol metra. Vtedy som prvýkrát zapochyboval, či nebrať so sebou snežnice bol dobrý nápad. O pár desiatok minút som zistil, že nebol. Dolinou som ešte využíval staršiu zapadnutú stopu po aute, ale keď som prišiel na lúku Limbina pod kopec Javorinka a začal sa ťahať smerom k Fabovej holi, začali problémy. Po chodníku, odvtedy ako napadol sneh, asi nikto nešiel a sneh sa prepadával.

Postupoval som výrazne pomaly a sto metrov mi trvalo tak 10 minút. Rozmýšľal som, kde sa stala chyba, keď predsa týždeň predtým, na "dvojdňovke" vo Veľkej Fatre, v podobných nadmorských výškach som celých 42 km niesol snežnice na ruksaku a vôbec ich nevyužil. Cez týždeň však prišlo výrazné oteplenie a sneh zmäkol, čo som pocítil takmer každým krokom, keď som sa prepadol niekedy aj po "jaja".

Čas som mal však dobrý, počasie prialo, síl som mal ešte dosť, a tak som si povedal, že aspoň na Fabovu hoľu, by som mohol dôjsť. Delil ma od nej asi 1 km. Všimol som si však, že pri Coburgovej chate pod Javorinkou, niekoľko sto metrov predtým, boli čerstvé stopy. Predpokladal som, že to bol buď návštevník chaty, ktorý sa išiel prejsť, alebo turista, ktorý sem odbočil pozrieť sa z modrej značky smerujúcej z Fabovej hole na Pohronskú Polhoru.

Po vyčerpávajúcej hodinke a pol som sa dostal tesne pred vrchol a napojil sa na spomínané stopy, ktoré som videl nižšie. Moje predpoklady sa naplnili a boli to stopy turistu, ktorý prechádzal cez Fabovu hoľu. V stopách sa išlo výrazne lepšie, ale kto pozná vrchol Fabovej hole, vie, že je to tam zapadané suchármi a je to celkom "gymnastika" nielen v zime, v metrovom snehu, ale aj v lete. Treba preliezať, podliezať, prekračovať atď. Na vrchol som úspešne došiel, zjedol oneskorený obed a rozhodol som sa, že to do Tisovca skúsim. Tušil som, že nižšie, smerom na juh bude snehu výrazne menej a pôjde sa ľahšie.

Zjazd na juh cez spomienkové miesto

Po pár stovkách metrov od vrcholu Fabovej hole, na Troch kopcoch sa moje predpoklady naplnili. Sneh takmer zmizol, popadaných stromov ubudlo, a tak sa mi išlo celkom veselo. Pri zostupe som si sadol asi 50 metrov od miesta, kde som pred vyše dvomi mesiacmi stretol prvýkrát vlka. Pripomenul som si vzácny moment, keď sa zastavil čas a vidím, že asi 10 metrov predo mnou pomaly, kľudným krokom prešiel krásny mladší vlk. Cestou sa na mňa pozrel a už som videl len ako cupká cez bukovú mladinku zas do húštiny. Ako sa hovorí, vlk sa mihne a je preč, ale vo vás zostane navždy. Preto toto miesto bude pre mňa navždy magické.

V sedle Burda som sa veľmi nezastavoval a smeroval som ďalej do doliny, smerom do Tisovca. Sneh úplne zmizol a cesta sa niesla čarovnou dolinkou plnou lazníckych domov a chatiek. Niektoré boli zrekonštruované a niektoré pustli. Urobil som pár záberov a kráčal ďalej. Popoludní sa počasie zmenilo a začalo jemne snežiť. Cestou som ešte vyplašil zajaca, ktorý sa pásol na prvej malej tráve rastúcej na slnečnej strane nad potôčkom Rimavy. Potom nasledovala len dlhá dolina do Tisovca, kde som počkal na zubačku do Brezna.

Záver

Napriek náročnému brodeniu sa v snehu a malému podceneniu prírody ma Veporské vrchy, alebo ak chcete Národný park Muránska planina, opäť nesklamali. Počasie bolo až na pár minút sneženia príjemne jarné a prostredie najmä na "horehronskej" strane očarujúco zasnežené. Do tretice som v pohorí zas celý deň nikoho nestretol. Je skvelé, že takéto oblasti stále na Slovensku sú.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek