Trasa

TEŽ Popradské pleso – Popradské pleso – sedlo pod Ostrvou – Ostrva – Tupá – Klin – sedlo pod Ostrvou – Popradské pleso – TEŽ Popradské pleso

Tupá, najvyššia z nich, je hora dvoch tvárí. Jej južná polovica je naozaj tupá, oblých tvarov, zvažujúcich sa na juh do Podtatranskej kotliny. Týmto smerom vybieha od Tupej aj jeden oblý chrbát, ktorým je spojená s Klinom. Naproti tomu jej severná tvár vyzerá, akoby niekto polovicu hory odlomil. Priamo od vrcholových skalísk spadajú strmé zrázy stovky metrov hlboko do Zlomiskovej doliny, vytvárajúc tak množstvo horolezeckých ciest. Strmé zrázy pokračujú západným smerom, ktorým príkro klesá z Tupej široký chrbát až do sedla pod Ostrvou, ktorým prechádza turistická značka. Tu sa pokles chrbta na krátko preruší, vytvárajúc tak nevýraznú vyvýšeninu, známu ako Ostrva. Tieto tri vrcholy sa nachádzajú na južnom okraji Vysokých Tatier, umožňujú teda pohľady aj do okolitej krajiny.

Ranný boj

Je koniec októbra, mrazivé ráno, teplota -6 °C a pofukuje nepríjemný vietor, ktorý odrádza od akejkoľvek predstavy na túru. Všetko je však naplánované, som už tu, na parkovisku pri hlavnej ceste pred odbočkou na Štrbské Pleso, kde som si urobil krátku prestávočku na obdivovanie východu Slnka. Ten za veľa nestál, nad východným Slovenskom je málo priehľadná vrstva vlhkého vzduchu, ktorá napriek bezoblačnej oblohe kazí akýkoľvek vzdialenejší výhľad. Pohľad na opačnú stranu smerom k Chopku tiež nevyráža dych, je tam však ešte málo svetla, ťažko posúdiť. Za desať minút som zmrzol tak, že ma premáhajú zajačie úmysly a mám sto chutí to všetko zrušiť a vrátiť sa do tepla domova. Utekať z boja sa nepatrí, preto sa hrdinsky premáham, trochu sa v aute ešte zahrejem a pomaly sa presúvam k železničnej zastávke Popradské pleso, kde sa má dnešný výstup odpáliť. S hrôzou pozorujem, ako s postupom do doliny klesá teplomer až k -9 °C. Zajac vo mne sa opäť hlási o slovo, toto sme už ale pre dnešok poriešili. Pri výstupe z auta registrujem, že utíchol vietor. Možno iba tu v doline, ale rozhodne je to pozitívna správa. Môžeme teda začať.

Výstup do sedla pod Ostrvou

Ako som už avizoval v prvom diele série Tatry so sprievodcom (Mengusovský Volovec), rolu sprievodcu si v článku prisvojujem a sprevádzať budem virtuálneho čitateľa. Vyrážame teda zatienenou dolinou smer Popradské pleso. Vyššie položené časti lesa po ľavej ruke aj celá Patria sa kúpu v teplom svetle ranného slnka. Na pravej strane vidíme trojitý cieľ našej cesty, Ostrvu, Tupú a Klin. Tu slnečné lúče ešte len olizujú ich vrcholky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Až po Popradské pleso máme len jeden cieľ, zahriať sa intenzívnym tempom na prevádzkovú teplotu. Pri plese musím konštatovať, že som úspešný len spolovice – zima mi už nie je, rozhodne som sa však nezahrial. Bez zastavenia teda obchádzame pleso a mierime do serpentín strmého chodníka, kde sa zahriať musím. Je to tak, už po dvoch-troch úsekoch idú postupne dole rukavice, čiapka a nakoniec aj vetrovka. Počas krátkych respiračných prestojov obdivujem úžasný odraz nasvieteného hrebeňa Bášt na tmavej hladine Popradského plesa. Mrazivý vzduch, mám taký pocit, s výstupom z doliny trošičku povoľuje, panuje bezvetrie, takže sa ide celkom dobre. Žiadni turisti na dohľad, čo je na tomto frekventovanom úseku celkom nezvyčajný pohľad. V hornej časti chodníka do sedla sa cez medzeru v doline otvára pohľad na Nízke Tatry, z ktorého je zrejmé, že týmto smerom je vzduch čistý. Aspoň, že to.

Po niečo málo vyše hodiny prichádzame do slnkom zaliateho, vyľudneného sedla pod Ostrvou. Je to zriedkavý pocit, môcť fotiť na tomto mieste akúkoľvek kompozíciu bez jediného človiečika v zábere. Nasleduje krátky presun na neďaleký pahorok, ktorým je vrchol Ostrvy. Široký vychodený chodník naznačuje, že si sem zájde veľké percento turistov, aj keď je vlastne mimo značiek. Rozhľady sú odtiaľ presvedčivejšie ako so sedla. Rozdelil by som ich do dvoch skupín – výhľady do krajiny, kde dominujú Nízke Tatry a výhľady do Tatier, kde dominuje Mengusovská dolina. Na Ostrve si doprajem kratšie občerstvenie a ideme ďalej. Priamo zo sedla sa začína dvíhať strmý chodník vedúci na vrchol Tupej. Ten odtiaľto nie je vidieť, výrazná skala hore na obzore by mala byť Tupý hrb. Výstup na vrchol Tupej je orientačne aj technicky bezproblémový, dokonca až tak, že nevidím dôvod, prečo by nemohol byť značený. Snáď len možná erózia v úvodnom, sutinovom úseku.

Na vrchole Tupej

Trvá to opäť niečo cez hodinku a sme na vrchole Tupej. Už výhľady na Ostrve boli parádne, tu sú však o celú úroveň vyššie. Presne kvôli tomu sa to oplatí. Neskutočne krásne pohľady do hĺbok dolín či výšok štítov. A dnes ako bonus aj do diaľav. Najjednoduchšie sa dá opísať juhovýchodný obzor. Celé východné Slovensko až ku Kráľovej holi je dnes prekryté ostro ohraničenou inverznou vrstvou vlhkejšieho vzduchu, ktorá znemožňuje akékoľvek vzdialenejšie výhľady. Úplne iná situácia je na juhozápade. Vďaka čistému vzduchu je krásne vidieť Nízke Tatry aj Veľkú Fatru za nimi, čo je 80 km. A nad Patriou či Predným Soliskom si pozorné oko všimne Lúčanskú časť Malej Fatry, čo je cez 90 km. Tieto ďaleké výhľady sú však len čerešničkou na torte, to podstatné je podstatne bližšie. Vďaka strmým severným útesom je z Tupej dych berúci pohľad ponad Mengusovskú či Zlomiskovú dolinu na okolité štíty. Smerom na západ, na druhej strane Mengusovskej doliny, sa vypína hrebeň Bášt s najvyšším Satanom. Jeho zubatá silueta sa prekrýva so špičkami za ním stojaceho Soliskového hrebeňa, kde asi len znalec rozozná najvyšší bod, Veľké Solisko. A nad tatranskou pílkou ako nespochybniteľný kráľ tejto časti Tatier tróni Kriváň. Posúvajúc sa zrakom doprava na najnižšie miesto medzi hrebeňom Bášt a výrazným Kôprovským štítom, zbadám jediné okno, ktorým sa dá odtiaľ nazrieť aj na opačnú stranu Tatier. Nad Kôprovskými sedlami sa ukazuje časť Červených vrchov, kúsok Liptovských kôp a dokonca aj maličký výrez Oravských Beskýd, konkrétne Pilsko a jeho sused Mechy (70 km).

Pohľad na sever, ponad Zlomiskovú dolinu, jednoznačne patrí miestnej krásavici, zvanej Vysoká. Ak platí, že hranicou, ktorá oddeľuje hory od veľhôr, je nadmorská výška 2500 m, tak práve tu začínajú (prípadne končia) slovenské veľhory. Aj dolinky pod Vysokou dávajú vyniknúť jej kráse. Až doteraz má človek na vrchole Tupej presne také vzdušné, majestátne pocity, aké sa od tatranského štítu očakávajú. Všetko sa to však razom zmení pri pohľade na východ. Už neďaleké rozľahlé Lúčne sedlo, len o pár metrov nižšie ako Tupá, maže akýkoľvek dojem z výšky. A klinec do rakvy dobrému pocitu z prekonaného prevýšenia zasadzuje neďaleká Končistá. Štít, o štvrť kilometra prevyšujúci Tupú, zaberá celý východný obzor a človek má odrazu pocit, že celý výstup sa vlastne ešte ani poriadne nezačal. Vynechať nesmiem ani blízku Štôlsku dolinu, ktorá od Lúčneho sedla pozvoľna klesá na juh (nesmie sa sem ani so sprievodcom) a hlavne napravo od nej ležiaci chrbát, ktorý klesá od Tupej, zakončený nenápadným vŕškom menom Klin.

Zostup cez Klin

Práve tadiaľto vedie naša zostupová trasa, pravdaže až po výdatnom oddychu na vrchole Tupej. Zostup na Klin je celkom pohodový, samozrejme nie je to vykladaný chodník. Najnižším miestom je Tupá priehyba, za ktorou nasleduje o pár metrov vyšší takmer rovný hrebeň, na konci ktorého sa nachádza Klin. Je to v podstate len hrboľ na konci hrebeňa. Pohľady do krajiny sú z Klinu veľmi podobné tým z Tupej, o čo je nižšie, o to je bližšie. Z Klinu je zaujímavý spätný pohľad na Tupú a Končistú, oddelené Lúčnym sedlom, nad ktorým sa ukazuje Gánok (Ganek) a susedné štíty. No a posledný pohľad z Klinu patrí južným svahom, klesajúcim z Tupej a Ostrvy, kam smeruje naša návratová trasa.

Cieľom je čo najrýchlejší zostup na Tatranskú magistrálu. Nie je ani dlhý, ani príliš strmý, rozhodne je však značne nepríjemný, nakoľko sa nedá vyhnúť poliam labilných kameňov. Len čo dosiahneme magistrálu, ktorá traverzuje Klin zhruba 150 výškových metrov pod jeho vrcholom, tempo rapídne stúpne a zakrátko sme späť v sedle pod Ostrvou. Serpentíny k Popradskému plesu sú s výnimkou úvodného úseku opäť v tieni, o to viac však vynikne postupné sfarbovanie okolitých štítov do oranžova. Pri Popradskom plese vidíme, osvetlené krvavým svetlom zapadajúceho Slnka, už len najvyššie poschodia Tatier a príchod na parkovisko pri železničnej zastávke Popradské pleso nám už naplno osvetľuje Mesiac.

Zhodnotenie

Na krátky deň v závere tatranskej turistickej sezóny je Tupá celkom vhodným cieľom. Rozhodne by sme za denného svetla nestihli nič vyššie a vzdialenejšie. Predpokladám, že skúsení vysokohorskí turisti by Tupú absolvovali ako predvrchol pri výstupe na Končistú. Takto som mal zase možnosť prejsť si to cez Klin. Poloha všetkých troch vrchov na južnom okraji Tatier umožňuje okrem impozantných pohľadov do vnútra pohoria aj nádherné výhľady do krajiny pod Tatrami. Samozrejme za predpokladu, že sa vydarí počasie. Čo sa dnes aj stalo, preto si do svojho pomyselného turistického denníka značím ďalší vydarený zápis.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek