5. deň

Bergerie – Oumassine – Malý M´Goun (4001 m) a späť

Budík ma zobudil po 5.45 h, a tak keď vedúci obchádzal stany a budil, bol som oblečený. Vonku tma a kosa ako hrom. Uzimení a ospalí sme sa schádzali na raňajky. Boli sme plní očakávania, čo nám vyše 1300 m prevýšenie prinesie. Ja obzvlášť. Odvtedy, čo ma v Nepále zvážali, som sa neodvážil do štvortisícových výšok. Aj keď toto malo byť o osemsto výškových metrov menej.

Po 6.30 h vyrážame do stále ešte tmy. Rukavice, čelenka, dve kapucne a snáď päť vrstiev funkčného oblečenia. Neviem, nosí niekto aj nefunkčné oblečenie? Zoradení do dlhého zástupu, sa snažíme udržať krok a smer s vedúcim. Mne prestáva svietiť čelovka. Fakt si vybrala vhodný čas.

Prekračujeme vyschnuté riečište a škriabeme sa svahom do políčok. Za nimi kráčame kamennou planinou a vychádzajúce Slnko osvetľuje hrebeň nad nami do zlatova. Prichádzame k žľabu, ktorým sa musíme pomedzi veľké kamene a po malých kameňoch dostať na hornú planinu. Mne treba ísť na veľkú, a tak dosť stresovo riešim kam sa zašiť. Napokon sa na to v… a čupnem si za prvý balvan. Ostatne, každý riešil sám seba. Potom som v pohode šliapal hore žľabom. Videl som postavičky pred sebou a bolo mi jasné, že tu naozaj každý ide na vlastné triko, vlastným tempom. Došiel som na dlhú planinu. Chodníček sa vinul pomedzi kôpky rastlín. Pomaly som sa šplhal šikmo svahom do sedla. Slnko z modrej oblohy pražilo naplno, ale ľadový vietor nám dopriaval len duševný pocit tepla. Ale pochopil som, prečo nám vedúci radil sa poriadne natrieť. Slnečné okuliare boli samozrejmosťou a nielen proti slnku, ale aj vetru a prachu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V sedle Oumassine sme sa ocitli nad oblakmi a otvoril sa nám výhľad do diaľav. Mal som pocit, ani keby som bol v lietadle. Pred nami sa tiahol hrebeň pokrytý drobnými kameňmi a miestami snehom. Začal posledný úsek. Serpentínami sme štrikovali svah, dostali sme sa na záverečný hrebeň. Posledné prevýšenie pred vrcholovou skalou bolo pod stvrdnutým snehom. Tu by sa hodili aj mačky. Snažil som sa triafať do stôp vydupaných v ľadovej škrupine mojimi predchodcami. Paličky mi dodávali istotu.

Keď som zastal na vrchole, uvedomil som si, že som počas výstupu nemal žiadnu slabú chvíľku. Nohy poslúchali, dýchalo sa mi úplne normálne. Takže šesťdesiatka za mnou a ešte mi to šliape!
Vyše hodinu sme hore čakali na poslednú účastníčku. Potom nastalo hromadné fotenie. Dokonca sme spravili malého snehuliačika. Vedúci nám v diaľke ukazoval Jebel Toubkal (strecha Maroka, navyššia hora Atlasu, pozn. red.). Dokonca sme videli dole pod nami aj náš tábor. Zhodli sme sa, že ísť na M´Goun nemá zmysel a začali sme zostupovať. Cesta dolu prebehla hladko. Teda až na zostup žľabom. Tam sa ukázalo, že toho máme dosť a kamene pohybujúce sa pod nami pri každom našliapnutí, spôsobili pár pádov. Našťastie bez úrazu.

V tábore nás čakal výdatný obed. Potom som sa umyl v ľadovom potoku a zaliezol do spacáka. Vcelku som bol uťahaný. Kým kuchár chystal po zotmení večeru, ostatní muliari zase zapálili oheň, začali hrať, spievať a tancovať. Postupne sme sa k nim pridali aj my. Tešili sme sa z dosiahnutia jedného z cieľov zájazdu. Opadli z nás obavy z neznámeho. Vedeli sme, že nás čaká spätná cesta po druhej strane rieky Assif Wasslent.

6. deň

Bergerie – sedlo Obrých korálkov – Tessaout – kaňon Tessaout – Tasgaiwalt – Amezi – Imi N Ikis

Vstávali sme v pohode a bez náhlednia. Po raňajkách sme sa pobalili, odovzdali bagáž muliarom a naľahko sme začali stúpať späť do sedla. Tu sme počkali muliarov a spravili sme si spoločnú fotku. Všetci sme boli šťastní, že výstup dopadol tak dobre. Pred rokom sa nedostali ani sem do sedla, lebo bol vytrvalý lejak a museli sa vrátiť.

Zo širokého sedla sme začali zostupovať šikmým chodníčkom. Otvorili sa nám výhľady do diaľav. Všade naokolo vlny kopcov. Na svahoch bolo vidno, ako voda z dažďov vytvára erózne kanáliky a celé svahy boli akoby zvráskavené. Pár trsov tráv nemalo šancu tomu zabrániť. Z ako tak zeleného svahu sme prešli do vyslovene červenej hliny a nad nami sa týčili rôzne útvary ako veľké termitiništia.

Došli sme k okraju políčok a neskôr do dediny. Tu nás na cestičke čakalo občerstvenie. Na malom stolíku prekrytom obrusom boli na táckach mandle, orechy, syr, domáci chlieb a čaj. Padlo nám to veľmi vhod. Horným okrajom dediny sme sa dostali k vodojemu, ktorý zásoboval dedinu vodou. To bol oproti predchádzajúcim dedinám veľký pokrok.

Dostali sme sa na rovinu, kde mala dedina polia a sady. Dokonca tu bolo malé jazierko! Pred nami sa týčila ohromná hradba a dumal som, ako ju zdoláme. Veľmi jednoducho. Zostúpili sme dolu do kaňonu, ktorým sa valila čistulinká, ale priam ľadová riečka. Zastali sme pri kamennom mostíku a nastal čas hygieny. Nohy sme si umyli všetci, ale celý do vody vliezli len dvaja odvážlivci. Po osviežujúcej hygienickej pauze sme prešli na druhú strany riečky a začali po jej toku stúpať stráňou. Na rozdiel od okolitých kopcov, tu v kaňone rástli stromy. Chodníček nás doviedol k vodopádu. Prešli sme popod neho a krátkym výšvihom sme sa dostali na náhornú planinu. Riečka pod nami bola už len úzky prúžok. Na planine stál veľký biely stan a pri ňom čierny kôň. Nikoho sme pri ňom nevideli. Len v zdanlivo holom svahu sa pásli ovce a kozičky. Nás však potešil prameň a všetci sme si nabrali vodu.

Začali sme zase zostupovať do údolia. Okolo riečky, ktorá prerazila z kaňonu do údolia, sa zelenali políčka a nad nimi stáli kamenné obydlia. Za jedným z nich na pokosenom políčku, obohnanom kamenným múrikom, nás čakal obed. Mali sme priam lukulské hody – zemiaky, ryby, šošovica, chlieb, vruty, čaj, pomaranče, mrkva. Dokonca som si kúpil kolu. Polahoda po tabletkových vodách!

S plným bruchom sa nám veľmi nechcelo pokračovať, ale nič sa nedalo robiť a časom sme sa zdvihli a vykročili. Poľnou cestou sme došli do ďalšej dediny. Okolo pristaveného auta s hrncami a kadečím iným sa utvorilo živé trhovisko.

Z dediny sme pokračovali asfaltkou k nám známemu brodu. Opäť nás muliari na mulách prepravili na druhú stranu k domu uprostred veľkej záhrady. Kto chcel, si postavil stan, ale sušiť sme si ich dali všetci na okolité múriky. Osprchoval som sa a opäť som zostal spať v dome.

7. deň

Imi N Ikis – Ichbaken – Ait Hamza – Ait Ali N Ito – Fakhour – Ifoulon – Ait Alla

Spalo sa mi veľmi dobre. Po raňajkách nás po tretíkrát previezli na muloch na druhú stranu rieky a vykročili sme po prúde. Ako sme sa blížili k dedine, voda zaplavila cestu, a tak bol trošku problém sa do nej dostať. Od dediny sme začali stúpať do kopca. V sedle nad dedinou, v nadmorskej výške 2337 m, bolo miestne futbalové ihrisko a cintorín. Dali sme si desiatovú pauzu a dumali, ako je to s loptou, keď dajú gól, alebo ju vykopnú do autu. Zákonite musí zletieť 300 výškových metrov do dediny. Aj vyniesť sem nebožtíka bude asi makačka!

Ako sme tak dumali, prešli okolo nás na somárikoch dve dievčence. Išli pracovať na políčka na druhej strane kopca. Začali sme zostupovať za nimi úzkym chodníčkom a veru som ich obdivoval, že v strmom svahu a na úzkom chodníčku, tak kľudne sedia na cupitajúcich somárikoch.

Zišli sme do dediny a za ňou sme po brehu riečky pokračovali topoľovým lesom. To bolo niečo úplne nové. Rieku sme museli dva razy brodiť. Topánky išli dolu, nohavice tiež a boli sme vďační za paličky, lebo prúd bol prudký, voda po kolená. Okrem toho, na dne boli vcelku ostré kamene a voda - nuž niečo bolo veľmi malé po vylezení z nej.

Údolie medzi dvomi svahmi nebolo veľmi široké, ale každý možný kúsok bol obrobený. My sme sa pohybovali nad tým vo svahu. Prešli sme cez kopec do ďalšej dediny. Tu na brehu riečky sme mali skvelý obed. Fakt, na stravu som si na túre nemohol sťažovať. Vedeli sme, že sme kúsok od konca túry, a tak sme dosť dlho po obede len tak lebedili v tieni stromov. Napokon sme sa teda dvihli na posledný úsek.

Poľnou cestou nad údolím sme kráčali roztratení. Keď sme kráčali nad strechou domu prilepeného vo svahu pod cestou a nad riekou, vyrútil sa zo zákruty blázon na silnom aute a ešte telefonoval. Ledva sme stihli uskočiť. Človek sa nezabije na zľadovatenom snehu v štvortisícovej výške a napokon ho skoro zabije blbec na ceste kúsok od cieľa.

Otriasli sme sa a serpentínami zišli k mostu a asfaltke. Stál tam celkom veľký penzión a pod ním bol prameň. Nabrali sme si všetci vodu. V dedine bolo zase zaparkované auto s vyloženým tovarom. Už sme sa nezdržiavali a došli k nášmu penziónu. Traja, čo sa vrátili hneď na začiatku, nás vysmiati vítali. Vraj sa vôbec nenudili a Mohamedov syn vraj Luciu čoskoro požiada o ruku. Však zíde z očí, zíde z mysle.

Osprchoval som sa, dal som nabíjať všetko, čo som mohol a zase som balil do veľkého ruksaku všetko, čo som tu nechal. Na večeru boli hranolky s mäsom. Pred večerou sme sa zozbierali a dievčence potom dali muliarom bakšiš. Myslím si, že si ho zaslúžili. Aspoň ja som celú dobu na túre cítil ich úprimnú starostlivosť o nás.

Večer sa na terase penziónu začali zhromažďovať cudzí chlapi a vedúci nám vysvetlil, že sa zišli zástupcovia dedín pri rieke. Vraj zajtra sa chystá demonštrácia proti ústrednej vláde. Cesty do dedín sú zasypávané skalnými lavínami a nik to neodstraňuje a aj vodu z rieky chce vláda odviesť do nejakej priehrady. Keď sme sa na druhý deň presúvali do Quarzatzaru, zrazu boli na všetkých odbočkách a sedlách policajné zátarasy. Nás pustili, ale ako dopadli domáci, neviem.

Gastronomické okienko – čo sme jedli a pili

Na pitie bol vždy mätový čaj, len nám prekážali maličké, možno decové poháriky. Čaju však bolo, čo hrdlo ráčilo. Býval vo veľkej 2,5 l termoske. V ďalšej bývala horúca voda na čierny čaj a v ďalšej čierna káva. Ďalej vždy bol k dispozícii džús v tetrapakovom balení. O tri krabice bývala dosť bitka, no ušlo sa každému. Na cestu sme si brávali vodu z overených zdrojov, ja som ju ochucoval tabletami Maxi Vita, GS Multivitamín Forte. Len raz som použil vodu z potoka pod hrebeňom a dezinfikoval ju UV žiarením SteriPen. V každej dedine, ktorou sme prechádzali, sa dalo kúpiť niečo balené na pitie.

Vedúci nosil veľké balenie sušeného ovocia, orieškov a mini keksíkov, ktoré pri každej pauze ponúkal. Jedli sme trikrát denne teplé jedlo, ktoré nám varil kuchár a vždy nám všetkým veľmi chutilo. Na raňajky býval domáci plochý chlieb, niečo ako veľký posúch, nakrájaný na trojuholníky. K tomu trojuholníkové syry – Veselá krava, rôzne druhy džemov, med, niečo ako palacinky. Najväčším problémom bolo sedenie na zemi s prekríženými nohami alebo kľačanie na kolenách, tak aby sme nohami nezasahovali na obrus s jedlom a zároveň sa všetci dostali k jedlu. Smolu mal, kto bol pri termoskách, lebo stále niekomu čapoval. Neustále niečo putovalo dookola.

Na večeru bývala polievka, ktorú Mohamed naberal do plastových misiek z veľkého kotlíka. K tomu opäť domáci chlieb a kto chcel, mohol si do polievky pridávať červené-štipľavé. Potom nejaké mäso a k tomu kopa rozvarenej zeleniny, zemiaky. Alebo zase ryža s natvrdo uvarenými nakrájanými vajíčkami, olivami a zase nejaké mäso a ku všetkému domáci chlieb. No a stále mätový čaj. Mali sme tiež uvarené cestoviny vruty, potrubie, špagety s nastrúhaným syrom a k tomu samozrejme mäso a zase rôznu uvarenú zeleninu, olivy a myslím, že raz ovčí syr a omeletu so zeleninou, ba dokonca aj ryby.

Kto by mal záujem, tak viac fotiek je na tomto odkaze.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek