Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Krkavec, Bradavica, Konský vrch a Malý Javorník

Odkedy sa narodil Kubko, veľkonočné sviatky zvykneme tráviť u babky na mojich rodných Kysuciach. Veď zvyky sa majú odovzdávať z generácie na generáciu. Tento rok zo všeobecne známych dôvodov ostávame sedieť doma v okrese, pod ktorý patríme, teda v pezinskom. Hoci to nie sú Kysuce, myslím, že aj tak sme ostali uväznení v celkom dobrom okrese. Ešte veľa miest tu mám nespoznaných. Je Veľký piatok, doma ešte všetci spia, beriem batoh a vyrážam spoznávať okolie nad Limbachom.

Vzdialenosť
21 km
Prevýšenie
+762 m stúpanie, -762 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 10.04.2020
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
Limbašská vyvieračka, Tomášov prameň v hornej časti chatovej osady v Račej doline
Doprava
Pezinok (vlak, bus) - Limbach (bus, parkovanie pri chatách v Račej doline)
SHOCart mapy
» č.706 Malé Karpaty - Jih (1:25.000)

Potulky nad Limbachom – Krkavec

Limbach, chaty na Krkavci (horáreň) – Krkavec (vrch) a späť cez Limbašskú dolinu

Auto zaparkujem pred zákazovou značkou pri horárni Krkavec. Po asfalte sa mi nechce šliapať, preto sa vyberiem poza altánok k jazierku a pokračujem po chodníku, veriac, že mi nedovolí zablúdiť. Asi 100 metrov pred sebou zazriem človeka so psom. Nasledujem ich a po niekoľko sto metroch chodník vychádza na asfaltke. Pán so psom pokračujú po nej, ale ja odbočím vpravo na zvážnicu. Neviem sa nabažiť jarnej zelenej farby, do toho spievajú vtáky, ďobe ďateľ, obďaleč prebehne zver - krásne ráno. Zobúdzajúci sa jarný les však po chvíli vystrieda mesačná krajina poznačená zrejme veternou kalamitou a zvyšok dokonala ruka človeka. Aspoň sa cítim ako doma na Kysuciach, kde lesy vyzerajú podobne. A to vlastne na celom Slovensku. Nemáme si čo závidieť.

Na začiatku spúšte ma po pravej ruke prekvapí niečo ako močiar. V tomto suchu, čo teraz panuje je to prekvapujúce. A vzadu sa ukazujú nejaké kopčeky. Skúšam ich podľa mapy identifikovať, ale nedarí sa mi to. Aj tie by stáli za preskúmanie.

Po ľavej ruke v diaľke vidím nejaký špicatý kopček. Žeby Ostrý vrch? Alebo niečo iné nad Svätým Jurom? Snáď ho tu niekto identifikuje. Pokračujem mesačnou krajinou a na križovatke dvoch ciest sa pustím doprava do mierneho stúpania na kopec Krkavec. Vrchol je označený tabuľkou na plote lesnej škôlky. Je to tu riadna divočina. Malinčie, černice, náletové dreviny - v lete nepriechodné. Prekvapivo je odtiaľto celkom dobrý výhľad. No horizonte rozoznávam pohorie Tribeč so Zoborom a Žibricou, Považský Inovec a dole pod kopcami sa črtá Trnava a ukazuje sa Pezinok. Škoda, že som si zobral iba mobil.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ešte kúsok kráčam po zvážnici, plot mám najskôr z jednej strany, potom aj z druhej a v jednom mieste zbadám cestičku, smerujúcu medzi dva ploty. Tak po nej sa vyberiem. Kráčam ujazdenou suchou trávou a uvedomujem si, že stačila by malá iskra a celé by to tu zhorelo skôr, ako by som sa stihol spamätať. Je strašné sucho, nečudujem sa, že pred pár dňami horel len pod Pezinskou Babou. Vchádzam do mladého lesa, cestička ma privedie k potoku, prejdem na jeho druhý breh, vyškriabem sa hore kopcom a som na spevnenej ceste, ktorá ma po chvíli dovedie na asfaltku, po ktorej by som sa dostal do Svätého Jura. Ja sa však potrebujem dostať k autu k horárni. Objavujú sa prví cyklisti, všetci poctivo orúškovaní. Všímam si, že spolu s rúškami sa vytratilo z hôr zdravenie. Nikto už ani hlavou či rukou na pozdrav neodpovie. Alebo sa len zmenila „klientela“?

Na polceste k autu mi zostup spestrí zaujímavé miesto, ktoré miestni údajne volajú Suchá líška. Je to niekoľko balvanov, ktoré sú usporiadané do tvaru ihlana a medzi nimi vznikol priestor, ktorý vyzerá ako líščia nora. Vojde sa do nej jeden dospelý človek, v prípade núdze sa tu dá aj vyspať. Pred balvanmi je ohnisko. Cestou k autu ma už nič zaujímavé nečaká.

Večer sa na Hikingu začítam do článku o Oblastnom turistickom odznaku (OTO) 24 vrcholov Malých Karpát v Bratislavskom samosprávnom kraji, o ktorý sa postaral Miro Svítek. Hoci doteraz ma takéto aktivity veľmi nezaujímali, poviem si, že v tejto dobe, keď sa snažím motať mimo značiek, to môže byť celkom zaujímavá činnosť. Pri pohľade do mapy pozerám, že tu nad Limbachom je jeden z vrcholov zaradených do OTO a tým je Malý Javorník.

Bradavica, Konský vrch, Malý Javorník a Limbašská vyvieračka

Limbach, Račia dolina – Bradavica – Konský vrch – Medvedie údolie – Malý Javorník – Kozí chrbát – Limbašská vyvieračka – Račia dolina

V Bielu sobotu sa teda vraciam do lesov nad Limbachom, tentokrát popoludní a so sebou pribalím po dlhom čase aj zrkadlovku. Zaparkujem o niečo nižšie ako včera, vyberiem sa popri Račom potoku (niekde nazývaný aj ako Rakový alebo Rakovský), ktorý je napájaný aj vodou z Limbašskej vyvieračky. Ale o tom potom.

Po chvíli zahnem prudko vpravo, prekvapí ma parádna asfaltka, s ktorou som nepočítal. Skôr som myslel, že to bude nejaká spevnená cesta. No ale neprekáža. V stúpaní ma predbehne trojica elektrických cyklistov (cyklisti na e-bikoch), no v najbližšej zákrute stoja. Myslel som, že na e-bikoch netreba oddychovať. Ale keď ich dobehnem, zisťujem, kde je pes zakopaný. E-cyklisti si dávajú šluka z e-cigariet. Nuž, nová doba. Pivo nám, dúfam, ostane navždy v takej podobe ako ho poznáme.

Šliapem asfalt, sem-tam sa z kopca vyrúti nejaký cyklista, ale celkovo je tu kľud. Po ľavej ruke sa mi medzi stromami ukáže vyrúbaný kopec Krkavec, z ktorého som včera pozeral týmto smerom a po chvíli prichádzam na miesto, odkiaľ sa mi ponúka výhľad na opačnú stranu na Limbach s haciendami a za ním Pezinok. V pozadí v opare sa dá rozoznať Zobor so Žibricou.

Cesta príjemne stúpa. V mape vidím kopček s názvom Bradavica. V mobile mám dve mapy a každá ukazuje jeho vrchom inde. Podľa jednej mapy je vrchom pod cestou, podľa druhej nad cestou. Vľavo pod cestou to vyzerá zaujímavejšie. Vysoké bučky, svieža zelená, nebudem ja veru kráčať po asfalte. V lese je ukrytý senník s krmelcom. Zvalím sa na zem, otvorím si veľkonočné pivko a vychutnávam si to tu.

No ale treba mi pokračovať ďalej a inokade ako po asfaltke to nepôjde. Vrátim sa na ňu a už kujem plány, ako ju zase čo najrýchlejšie opustím. V mape vidím dva chodníčky, ktoré má dovedú k rázcestiu Turček. Prvý z chodníkov v teréne nenachádzam, ale pri druhom sa mapa nemýli. Na konci mierneho stúpania ma privíta poľovnícky posed a neďaleko neho krmovisko pre zver. Vrátim sa naspäť na asfaltku, ale ešte pred tým, ako sa vyberiem na Malý Javorník, tak si odskočím na kopec s názvom Konský vrch. To bude predpokladám jeden z kopcov, ktorý ma včera pri močiari zaujal. Zídem z asfaltky na zvážnicu (už cesty začínam nazývať ako prášnice), prejdem ponad dva potoky a intuitívne opúšťam prášnicu a leziem za šípkou v telefóne do kopca. Aj tu si veterná smršť vyžiadala svoju obeť. Na vrchol sa pustím cez suchú trávu, rozvírim okolo seba prach, foťák je celý zaprášený, začínam kýchať. Som na vrchole. Nechýba tu plot, poza ktorý je krásny výhľad na Pezinok a okolité dediny. Tuším, aj Modru vidieť.

Vraciam sa späť rovnakou cestou na rázcestie Turček. Zo smerovníka sa dozvedám, čo znamenajú žlté bodky na bielom podklade. Nebudem pokračovať po asfalte, ale pôjdem za žltými bodkami. Som na jazdeckej TZT. Koňa však nemám, tak čo teraz? Pacho by povedal „tak utekajme“. Ale čo by som sa naháňal.

Pomedzi stromy vidím môj dnešný hlavný cieľ – Malý Javorník. Delí nás však od seba hlboká dolina – Medvedie údolie. Na rázcestí „Pod Malým Javorníkom“ ma obieha cyklistka a v duchu sa pýtam, kde boli cykloslečny pred asi 20-timi rokmi, keď som aj ja brázdil naše hory viac na bicykli ako peši. Stúpanie naberá na intenzite, pre cyklistku žiadny problém. Tak tú už nedobehnem.

Pod Malým Javorníkom rozmýšľam, či sa naň vyberiem serpentínami, na ktoré sa zle pozerá už len keď ich vidím v mape, alebo skúsim na vrchol zaútočiť cez les. Ale pri pohľade na strmák si hovorím, že predsa len serpentíny budú lepšie. V poslednej sa odpojím a mimo chodník lesom kráčam priamo na vrchol. Odtiaľto sa mi ponúka výhľad na budovy vo Vojenskom obvode Záhorie, na kopec Somár, z ktorého sme v januári nevideli ani na krok, v pozadí sa ukáže Veľká a Malá homoľa nad Modrou, na opačnej strane zase Veľký Javorník a ďalší Malý Javorník. Zaujímavé, že v jednom pohorí, len pár kilometrov od seba sa nachádzajú kopce s rovnakým názvom.

Pod sebou vidím cestu, ale ako sa k nej dostať? Vľavo plot, idem teda kúsok doprava, ďalší plot. Tak poďho rovno za nosom. Síce po hlbokom lístí a cez konáre, ale podarilo sa. Som na zvážnici (prášnici) a pokračujem smerom k červenej značke, ktorá nesie názov Cesta hrdinov SNP a tiež Štefánikova magistrála. Makadamu mám dosť, preto opúšťam zvážnicu a po cestičke mimo značky sa vydávam hore do kopca, po pár desiatkach metrov sa napojím na zelené TZT a na červenú to už je len kúsok. Od Somára sa rútia traja cyklisti. Dodržujú predpísané rozostupy, ale nebude to kvôli vírusu, skôr kvôli prachu.

Rázcestie Kozí chrbát. Smerovníky obsypané tabuľkami. Už v januári sme sa na tom smiali. Vtedy sme tu dali malú desiatu a pokračovali po zelenej, dnes ostávam verný červenej. Ale jen chvíľu. Opúšťam frekventovanú červenú značku a púšťam sa po prášnici cez les. Pri pohľade pod nohy, kde leží možno aj 10 cm vysoká vrstva prachu to bola nejaká výhra, ale prášiť si tu budem dúfam len sám sebe. Zase na druhej strane, keby bola vrstva prachu napitá vodou a bolo by z toho blato, asi by som nebol o nič spokojnejší.

Schádzam na cyklocestu, po ktorej pokračovala zrejme aj slečna spod Malého Javorníka. Stretám tu dvoch cyklistov a po dlhej dobe konečne niekto, kto sa pozdraví a chápe, že rúško na hube v prírode v dostatočnej vzdialenosti je blbosť. Prichádza ďalší cyklista a v hlbokej vrstve makadamu má problém sa pohnúť ďalej. Ja sa podľa navigácie snažím nájsť cestičku, ktorá ma má priviesť k Limbašskej vyvieračke. Chvíľku sa motám prírodnou rezerváciou Zlatá studnička, šípka ukazuje raz tu, raz tam až sa nakoniec ustáli a zisťujem, že idem úplne opačným smerom. Tu vidno, aký je vietor rozumný. Vie, že v rezervácii nemá čo hľadať a stromy v nej nechal stáť. Akonáhle vyjdem na hranicu rezervácie, tak po ľavej ruke vidím katastrofu. Aha, nespomenul som, že správnu cestu som našiel. Len som sa musel asi 100 metrov vrátiť späť. Zostupujem po hranici rezervácie po ceste vyjazdenej lesnou technikou, po chvíli sa ku mne pripojí potôčik, ktorý znenazdajky vyraší spod zeme.

Neprejdem ďaleko a neverím vlastným očiam. Blato a voda na ceste. V tomto suchu je to ako oáza na púšti. Neodolám a ako malý chlapec vbehnem do toho. Čvach, čvach... to je zvuk. Konečne sa mi nepráši od nôh. Blatistá cesta ma sprevádza dosť dlhý úsek, vidím, že nejaký cyklista sa tiež v kaši z lístia a blata vyžíval, no snažím sa šliapať po suchom.

Prichádzam k Limbašskej vyvieračke. Nie je tu už ani nohy. Nečudo, veď slnko o chvíľu skončí svoju dnešnú púť. A teraz prichádza aj čas, kedy si povieme niečo o tomto mieste. Limbašská vyvieračka je od roku 1988 chránená občasná vyvieračka. Je to významný prírodný fenomén súvisiaci s hydrografickým vývojom Borinského krasu. Občasná vyvieračka v dôsledku podzemného pirátstva odvádza vody z hornej časti povodia Stupavského potoka na opačnú stranu stranu pohoria Malých Karpát. Toľko o nej píšu na informačnej tabuľke. Jednoducho by sme mohli povedať, že pašuje vodu z malackého okresu do pezinského... a to by sa v čase mojej návštevy nemalo.

Po prečítaní ďalšej infotabule si hovorím, že dnes mám veru šťastie. Píšu, že vyvieračka má nevyrovnanú výdatnosť – od 0 do takmer 500 l/s. Napriek tomu, že bola slabá zima, tak vody je tu dostatok.

A teraz ma čakajú tri kilometre šliapania po spevnenej makadamovej ceste k autu. Tesne za vyvieračkou okolo mňa prefrčia moji starí známi e-cyklisti zo začiatku príbehu. Za závorou od začiatku Medvedieho údolia sa to len tak hmýri chatami. Vedel by som si veru vybrať. Z komínov sa dymí, pred chatkami horia ohne, griluje sa, v kotlíkoch buble guláš a pri niektorých chatkách sa nestačím čudovať, koľko ľudí bežne žije v jednej domácnosti.

Prichádzam k autu a nespoznávam ho. Teraz je celé od prachu. Ešte dobre, že som z neho nestihol vyložiť zimnú výbavu, o. i. metličku na sneh. Dnes mi poslúži na to, aby som si topánky a gate do výšky kolien poometal od prachu.

Záver

Celá dnešná trasa je bez problémov zvládnuteľná na horskom alebo trekovom bicykli, dokonca som tu videl aj ľudí na cesťákoch. Jedine na Konský vrch a Malý Javorník si to treba odšliapať po vlastných. Znova som sa za tieto dva dni presvedčil, že hoci Malé Karpaty pre niektorých nie sú vôbec hory, tak je v nich čo objavovať a niektoré miesta naozaj stoja za to a v iných pohoriach ich nenájdeme.

Akurát pri dopisovaní článku počúvam predpoveď počasia s pánom Beránkom, ktorého som pred pár dňami osobne stretol v Malých Karpatoch, tak dúfam, že predpoveď, ktorá sľubuje dážď, vyjde...

Fotogaléria k článku

Najnovšie