Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Grand hotel Partyzán
Grand hotel Partyzán Zatvoriť

Príbeh Držková v Grand hoteli

Pri pravidelnom plánovaní túr "na môj štýl", čiže pár dní vopred, mi padol pohľad na Lúčanskú Malú Fatru, v ktorej mám ešte viacero neprechodených trás. V minulosti som absolvoval jedine hrebeňovku a párkrát som bol na Kľaku. Bolo teda čo dobiehať.

Zdalo sa mi, že v zime som v tomto pohorí ešte nebol a na koniec zimy 2019/2020 to chcelo niečo "luxusnejšie". Voľba padla Na Grand hotel Partyzán, v ktorom som si naplánoval nocľah. Za dva dni predsa spoznám tento kraj lepšie. Môj zámer vyšiel a okrem spoznávania kraja som zažil aj jednu, pre mňa vtipnú príhodu.

Hor sa na hotel

Vyrážal som z Trebostova. Na výber boli dve trasy. Modrá značka viedla dlhšou dolinou a druhá, žlto-zelená vyzerala náročnejšia, viedla cez vrch Končiar a ďalej bočným hrebeňom až k Hornej lúke. Rozhodol som sa, že hore pôjdem ľahšou, modrou trasou, ktorú absolvujem s plným batohom a druhý deň "už naľahko" zbehnem spomínanou žlto-zelenou.

Prvé kilometre asfaltkou boli tradične nezáživné. Moju pozornosť upútala len čerstvá kalamita a stroje, ktoré boli rozostavané popri ceste. Vyzeralo to že sa v lese pracuje, ale počuť nebolo nič. Nechýbala tabuľa s nápisom "Pozor ťažba dreva" a pár poriadnych stromov, ktoré "púšťali" dole svahom, zapichnutých do zeme po oboch stranách cesty. Každopádne som tadiaľ radšej prešiel svižným krokom.

Situácia mi pripomenula dávnu, našťastie šťastnú príhodu, kedy sme s kamarátmi v dedinskom urbári chystali drevo na zimu. Bol cirkevný sviatok 15. 9., na rok si nespomínam. Vonku panovalo pravé babie leto. Cestou do lesa sme si s kamarátmi všimli, že na lúke, asi 100 metrov od miesta, kde sme išli spracovávať kalamitu, leží na deke párik. Upozornili sme ich na nebezpečenstvo a odporučili im sa presunúť o 100 metrov ďalej, kde už nič nehrozilo. Samozrejme, že nás nepočúvli. Pohrúžení do práce sme na nich aj zabudli. Ako to už býva, "náhoda je sviňa" a presne v rámci tohto hesla sa jeden asi 25-metrový kus pustil dole svahom v takom uhle, že to bolo priam nemožné. Videli sme, že strom ide priamo na nich, kričali sme, ale boli to sekundy. Na lúku sme zvrchu poriadne nevideli, a tak sme všetci s malou dušičkou zišli dole. Strom sa ako jeden z mála nezapichol do zeme na rozhraní svahu a lúky, ako takmer všetky, ale celý "sa vytiahol" na lúku. Po páriku už nebolo ani stopy. Videli sme, že strom ležal meter od ich deky. Musel to byť poriadny šok, tak pre nich, ako bol aj pre nás. Dopadlo to však dobre a nikomu sa nič nestalo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dolina, ktorou som postupoval, končila pod strmým svahom, ktorý viedol až ku kóte Horná lúka, z ktorej je Grand hotel veľmi blízko. Po vyše polhodinke výstupu som sa kochal výhľadom na spomínanom mieste a tešil sa na návštevu krásnej útulne. Bolo len niečo po 11-tej hodine a dnu nebol nikto. Tešil som sa a dúfal, že by to tak mohlo ostať. Poobzeral som si priestory, vybavenie, drevo. Všetko bolo v najlepšom poriadku, jedine s drevom to nevyzeralo moc ideálne. Bolo tam len pár suchých kúskov a zvyšok spolovice mokrá bučina. Pomyslel som si: "A však niečo na okolí zoženiem a na liter vody do termosky mi to postačí."

Prelistoval som si knihu návštev. Zaujal ma v nej nedávny príbeh "Češky so psíkom", ktorá sem "ledva došla". Podcenila podmienky a neposlúchal ju ani psík, ktorý sa rozhodol trucovať. Nechcela byť však ako píše "ďalšou pitomou Pražáčkou", ktorú bude musieť v slovenských horách zachraňovať HZS. Nakoniec sa však "hecla" a došla so psíkom v náručí.

Po príjemných aktivitách spojených s oddychom a obedom, som vyrazil preskúmať druhú stranu hrebeňa, smerom na zámok Kunerad. Zvolil som si trasu cez sedlo Majbíková a naspať na Grand hotel zelenou, zo Svitačovej doliny. Cesta ubiehala fajn, zaskočil na jedine strmý zostup zo sedla Majbíková. Pozrel som si zanedbaný zámok a kúsok za ním som sa rozhodol dať si oddych. Popri hodovaní pri ceste ma pozdravili dvaja turisti, smerujúci hore dolinou. Všimol som si, že majú väčšie batohy, než aké sú potrebné na jeden deň. Tiež pokročilý čas, okolo 15.00 ma utvrdili v domnienke, že v Grand hoteli asi nebudem spať sám.

V polovici výstupu na Hornú lúku som dvojicu dobehol a dali sme sa do reči. Potvrdili môj predpoklad, že sa chystajú prespať v Grand hoteli Partyzán. So slovami "vidíme sa hore" sme sa na čas rozlúčili. Druhý výstup tohto dňa mi dal celkom zabrať.

Začíname

Po príchode som pripravil drevo a začal kúriť. Chcel som si zohriať liter vody na čaj do termosky na zajtra. Ako som spomínal, drevo nebolo bohvieaké a oheň raz horel lepšie, raz hasol. Po príchode spolunoclažníkov sme sa predstavili. Aby nám to išlo lepšie, ponúkli ma aj ich borovičkou. Ja som však nemal žiadny alkohol, tak som sa im nemal ako "revanšovať". Boli to v pohode chlapi, mojej krvnej skupiny. Musím sa priznať, že mená si nepamätám, respektíve nie na 100 %. Jeden z nich nebol turistom a išiel to tu vyskúšať. Druhý už čo to pochodil, prezradil, že sa mu páčilo na Ďurkovej, ale vraj nechodí pravidelne.

Pýtal sa ma na iné útulne, ktoré poznám, a tak som mu pár pre mňa najkrajších miest odporučil. Všimol som si že popri popíjaní a kecaní začali vykladať z batohov až neprimerane veľa potravín. Oboznámili mi, že chcú zostať len na jednu noc a zajtra zostúpiť cez Veterné, Svitačovou dolinou späť do Kuneradu. Rovnakú trasu som mal na druhý deň v pláne tiež, s tým rozdielom, že sa ešte cez hrebeň vrátim do Trebostova, kde som mal auto.

Prezradili mi aj ich kulinárske plány, čím uspokojili moju zvedavosť, ohľadom množstva potravín. Obaja majú v obľube držkovú polievku, ktorú si chcú uvariť. Ich nápad sa mi, vzhľadom na mokré drevo a biedny "petrík", ktorý nebol v najlepšom stave, zdal dosť náročný na realizáciu. Len tak som im povedal: "To budete variť do 11-tej večer".

Bolo niečo okolo 17.30 h a netušil som, že to bude pravda. Stále netrpezlivo pozerali na moju zohrievajúcu sa vodu a pomaly začali s prípravou držkovej. Oheň pochopiteľne nie a nie poslúchať. Striedavo, po jednom sme mu pomáhali, ale bolo mi jasné, že na ich kulinárske plány bude treba zohnať suchšie drevo. Po vyše hodinke dobrej nálady s prispením pár poldeci borovičky bola moja voda tesne pred bodom varu, a tak som si ju nalial a nechal som priestor majstrom kuchárom.

Nelenili a začali s varením. Po krátkom čase sme sa zhodli, že bude treba ísť na drevo, a tak sme išli. Našiel som jeden zlomený suchár, z ktorého som časť doniesol do chatky. Noví kamoši už boli naspäť, ale videl som, že situáciu veľmi nevylepšili. Doniesli prevažne polomokré "tvrdé" drevo, na ktorom im polievka nezovrie ani do rána. Pomyslel som si: "Nuž, ja to variť nejdem." Myslel som si, že na drevo ešte pôjdu, ak chcú svoju kulinársku snahu dotiahnuť do úspešného konca.

Bod varu v nekonečne

Prinesené drevo sme začali spracúvať a prikladať do pece. Spracoval som aj moje suché drevo, ktoré som ihneď pripravil na kúrenie. Polienka horeli celkom fajn a nejakú polhodinku až hodinku horelo veľmi dobre. Teplota dnu príjemne stúpala. Cibuľový základ príjemne voňal a zdalo sa, že držková sa o nejakú hodinku bude podávať. Po zhorení našich najlepších kúskov sa situácia opäť zhoršila a ohník ledva tlel. Bolo niečo okolo ôsmej hodiny večer a pomaly som sa ukladal na odpočinok. Som "ranné vtáča" a keď som na túre sám, vyrážam vždy zavčasu.

Opiť som sa veľmi nechcel, pretože ma na druhý deň čakalo náročných 20 km. Bolo mi tiež blbé piť ich borovičku, keď som nemal žiadny alkohol na revanš. Ale za jeden, namiesto ústnej vody, som si ešte dal. Potom som len polihoval a z pohodlia sledoval, ako sa bude situácia s držkovou vyvíjať. Zavše som aj zdriemol. Chlapom išlo veselé popíjanie od ruky. Kecali o ženách, zážitkoch a jeden z nich, ktorý bol v útulni asi prvýkrát, sa pravidelne nadchýnal atmosférou, ktorá tu vládla. A ani sa mu nečudujem. Vonku vládla jasná, čarovná, marcová noc plná hviezd. Dnu bolo príjemne teplo, voňala hrejúca sa polievka. Viackrát som sa prebudil a videl, že noví kamaráti sa raz jeden, raz druhý, motajú okolo ohňa a z varenia nie sú nadšení. Hodiny som nesledoval, ale myslím si, že okolo 23. hodiny som zaspal nadobro. Ako do dopadlo s držkovou, som sa presvedčil až ráno.

Večera sa nekonala

Ráno som sa zobudil okolo 5-tej hodiny. Po večernej pijatike mi bolo treba ísť s močom. Dnu bolo o poznanie chladnejšie, a tak sa mi z vyhriateho spacáku veľmi nechcelo. Po čase to bolo neúnosné a išiel som. Bolo ešte šero. Obul som sa a ako som sa blížil ku dverám, takmer som zakopol o hrniec položený pred dverami. Na večerné kulinárium som aj pozabudol. "Áááá, držková," takmer som vykríkol. Hneď som bol zvedavý, ako to s ňou vlastne dopadlo, pretože posledné, čo som si z večera pamätal, bolo jemné nadávanie a motanie sa spolunoclažníkov okolo piecky.

Otvoril som pokrievku a vidím, že hrniec je plný polievky. Ďalšie informácie sú neoverené, ale vyzerá to tak, že polievka nezovrela a chlapci sa nepohostili. Bolo mi vtipne z toho, ako sa moje predpoklady naplnili. Asi som trošku škodoradostný, lebo dobrá nálada z vtipnej situácie mi ostala takmer celý deň. Alebo len po prvý lepší stupák.

Potichu som sa najedol, pobalil si svoje veci a upratal neporiadok. Popri upratovaní som postrehol, že borovička a pivá padli. Kamaráti ešte spali a tak som sa bohužiaľ bez rozlúčenia a overenia si informácií, ako to s držkovou naozaj dopadlo, okolo 6.30 h vytratil. Cestou od Grand hotela som si vychutnal krásne zimné ráno a pofotil pár záberov. Smeroval som na Veterné, kde samozrejme nemohol chýbať studený vietor. Je to miesto hodné svojho názvu.

Zostup do Svitačovej doliny sa mi zdal celkom zdĺhavý. Cestou mi napadlo, či noví kamoši už vyrazili a čo urobili s držkovou. Či ostala potravou pre líšky, alebo ju zobrali domov v nejakých pohárikoch, ktorých mali viac. Nie som veľký kuchár, a tak neviem, či sa nezovretá polievka dá ešte zachrániť.

Nečakané stretnutie na záver

Ako som sa z doliny vracal opäť na hrebeň, čo mi išlo o polovicu horšie ako deň predtým, som si všimol, že zhora sa niekto blíži. Boli to oni. Kuchári z Grand hotela. Prezradili mi, že po náročnom večere sa im cez Veterné schádzať nechcelo, a tak idú najbližšou, zelenou naspäť do Kuneradu. Opýtal som sa ich, či na útulni poriadili a či sa tam mám zastaviť, niečo dokončiť, keďže pôjdem poblíž. Vraj je všetko v poriadku, a potom sme sa s prianím skorého videnia rozlúčili.

Pár minút ma stále svrbel jazyk opýtať sa, ako to dopadlo s držkovou. Vedel som si predstaviť ich pravdepodobnú frustráciu, a tak som nenabral odvahu sa ich na to spýtať. Preto príbeh bude možno navždy neoverený, ale myslím, že aj keby sa im držková podarila uvariť, variť ju okolo 5 hodín je umenie. Príhoda mi pri návšteve týchto končín zostane asi navždy v pamäti. Je vtipným zážitkom a zároveň výstrahou, že na horách je to s varením niekedy ťažšie, ako sa zdá.

Najnovšie