Keď som však premýšľal nad podmienkami vhodnými na návštevu, dospel som k názoru, že v lete, keď bude všetko fádne zelené, sa sem ísť neoplatí. Skôr by vŕškom svedčali farby jari či jesene, ktoré by pridali na atraktivite tomuto inak nezaujímavému pohoriu (ako som si v tej dobe mylne myslel). Roky plynuli, až sa mi raz na jar naskytli dva dni voľna s predpoveďou slnečného počasia. Očami som blúdil po Slovensku, až sa mi pohľad zachytil práve na Cerovej vrchovine a spomenul som si na dávny sľub. Rýchlo som nahliadol do mapy a vymýšľal trasu, do ktorej som okrem Steblovej skaly zaradil aj Hajnáčsky hradný vrch a Soví hrad, ktoré ma ešte ako malého chlapca zaujali v jednej knižke. Výsek mapky som si vytlačil a vyrazil s túžbou objavovať absolútne neznámy kraj.

Trasa

Hodejov – Pod Zabodou – Hajnáčka – hrad Hajnáčka – Pohanský hrad – Šurice – Soví hrad – Monica, sedlo – Belina – Fiľakovo

Úvod plný prekvapení

Kombináciou vlakovej a následne autobusovej dopravy som v jedno teplé aprílové ráno vystúpil na okraji dedinky Hodejov. Cudzinec s batohom na chrbte je hneď stredobodom pohľadov miestnych spoluobčanov. Obzerám rázcestník i železničnú zastávku a potom prechádzam cez koľaje a potôčik Gortva a stúpam do svahu pomedzi nabielo rozkvitnuté kríky. Otvára sa odtiaľto pekný spätný pohľad na Hodejov so zvláštne odhryznutým kopcom nad ním. Chodníček ma po chvíli privádza na lesnú cestu, ktorou ma ďalej vedie zelená značka. Nenáročný lesný úsek so sviežou zeleňou nakrátko preruší malá lúčka bez výhľadu pod vrchom Dobogov. Opäť kúsok lesa, za ktorým zas nasleduje úzka lúka. Je tu aj malý priesek s výhľadom na východ, kde je v údolí pahorkovitej krajinky učupené hospodárstvo Kyselka a v diaľke rozoznávam mestečko Jesenské. Lúčka sa pozvoľna rozširuje a ako pomaly naberám výškové metre začínam otvárať ústa od prekvapenia.

Začínajú sa mi ukazovať výhľady a to nie hocijaké. Z blízkych lokalít rozoznávam Veľký Bučeň či hrebeň Belinských skál, ktorým by som chcel zajtra putovať. No vzdialenejšie horizonty sú to, čo mi trošku vyráža dych. V rudohorských vrchoch identifikujem Klenovský Vepor i Stolicu. Všetko to dopĺňa sopečná silueta Poľany. V ďalšom slede vyniká celý masív Kráľovej hole s poslednými fľakmi snehu. Nesmelo vykúka aj biely vrchol Chopku a Skalky v Nízkych Tatrách. A skutočnou čerešničkou výhľadu sú zasnežené špičky Kriváňa a Vysokej vo Vysokých Tatrách. Keď si uvedomím, že som kúsok od maďarských hraníc a vidím naprieč celým Slovenskom je to zvláštny pocit. Naša krajina je skutočne malinká. Lúkou kráčam pomaly až ma nakoniec opäť pohlcuje les.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V kráľovstve dubových lesov

Tu prudko mením smer, ale značka ma vedie spoľahlivo. Je načase spomenúť ďalší faktor tunajšej krajiny, ktorý som zaregistroval už na začiatku. Sú to dubové lesy, rozprestierajúce sa všade navôkol. Keďže z môjho doterajšieho turistického života som zvyknutý na bučiny, smrečiny a ich mix, táto odlišnosť mi ihneď udrela do očí. Kráčam úsekom, kde sa holé stromy striedajú s podrastom, ktorý už mladé, sviežo zelené lístky má. Les je vďaka tomu ešte svetlý a veľmi príjemný. Míňam malú lúčku s poľovníckym posedom a začínam prudšie stúpať. Odrazu v lese zaregistrujem siluety bežiacich muflónov, no oni ma zbadali skôr a nestíham ich ani porátať. Milé prekvapenie, netušil som, že tu žijú. Pokračujem kamenitým úsekom, kde sa značka trochu stráca medzi krásnymi hrubšími dubmi. Znenazdajky sa predo mnou objaví hrebienok, tvorený rozpadajúcimi sa blokmi skál. Štverám sa hore a ocitám sa pri tabuľkách vŕšku Črep.

Výhľad pomedzi konáre nestojí ani za reč, preto sa len občerstvím a pomedzi kriaky sa predieram ďalej. Po chvíli zasa zliezam do voľnejšieho terénu a konštatujem, že celý balvanitý hrebienok bol príjemným spestrením. Trasa sa akosi naťahuje, lebo som očakával, že o tomto čase budem na Steblovej skale. Asi si prostredie príliš vychutnávam a naberám tak sklz. Cesta klesá tmavým lesom až si uvedomujem, že som dlhší čas nevidel zelenú značku. Chvíľu skúmam okolie a nakoniec sa vraciam k poslednej videnej. Tu zisťujem svoj omyl, lebo trasa nenápadne odbočila do svahu. Ďalšie stratené minúty, ktoré mi môžu večer chýbať. Dostávam sa na širší hrebienok a motám sa hore-dole pomedzi skalky a čoraz pokrútenejšie duby. Celý vrcholový masív je súčasťou prírodnej rezervácie a prostredie je vskutku čarovné. Putovanie mi však trvá pomerne dlho, až kým sa konečne terén zúži a stromy rednú. Samotný vrchol s tabuľkami (486 m) míňam skôr a porast ma vypľúva trochu nižšie na najočakávanejšom mieste celej trasy, na holom temene Steblovej skaly.

Oddych na top vyhliadke dňa

Tak dlhú dobu som to plánoval a teraz po rokoch konečne stojím na vyhliadke a vychutnávam si nádherné rozhľady nielen po Cerovej vrchovine. Hľadám vhodnú skalku na sedenie a vyberám niečo pod zub, nakoľko je čas obeda. Neskôr fotím pobehujúce jašterice i fantastický polkruhový výhľad, ktorý sa odtiaľto otvára. Ako na dlani mám malebné zelenkavé údolíčko Gortvy s niekoľkými hospodárstvami. Dokonalú jarnú mozaiku dotvárajú sviežozelené dubové lesy, pretkané s hnedými neolistenými stromami iných druhov. Z blízkych masívov opäť rozoznávam Veľký Bučeň či rovný hrebeň Belinských skál. V ďalšom slede zas mnohé hrebene Slovenského rudohoria, za ktorými dominujú masívy Kráľovej hole a špičky Kriváňa a iných vysokotatranských vrcholov. Sopečná Poľana i štiavnické Sitno sú taktiež nezameniteľné.

Južný horizont takisto priťahuje moje oči, lebo je to smer môjho dnešného pochodu. Idem až na kraj čadičových stĺpov, z ktorých je skala tvorená a upieram zrak do hĺbky podo mnou. Vôkol rastie mnoho mne neznámych žltých kvietkov spestrujúcich prostredie. Kochám sa pohľadom na zalesnené podhorie kulminujúce výraznými dvojičkami: Ragáčom a Zabodou. Na oblohe iba modrý plech, vo vzduchu príjemný kľud a samota. Vyhrievam sa na slniečku a plnými dúškami nasávam magické genius loci pre mňa doposiaľ neznámej krajinky. Čas však pokročil a chtiac-nechtiac musím zdvihnúť zadok a pokračovať v putovaní. No už teraz premýšľam, kedy sa sem zasa vrátim.

Vynútená zmena plánu

Zostup vedie nepríjemným strmým sutinovým terénom a následne voľne lesom, kde musím pozornejšie sledovať značky. Vydýchnem si, až keď sa ocitám na lesnej ceste, ktorou sa akoby vraciam späť, ale v skutočnosti len obchádzam údolíčko. Neskôr pokračujem v južnom smere až do sedielka s voľnejším priestranstvom a kŕmidlami pre zver. Stále šliapem lesnou cestou až do momentu, keď si uvedomím, že som zasa dlhšiu dobu nevidel značky. Po krátkej úvahe sa vraciam do sedla, ale inú alternatívu než je zvážnica nenachádzam. Dávam jej teda druhú šancu a dúfam, že sa značka objaví. Môj šiesty zmysel nakoniec predsa víťazí, ale neustále haprovanie ma uberá o drahocenný čas. Keď tak dorazím na rázcestie pod Zabodou, kvôli niekoľkohodinovej sekere sa rozhodnem upraviť trasu. Vynechávam Ragáč a vyberám si žltú značku cez Zabodu.

Strmé stúpanie ma vedie príjemným, ako inak, dubovým lesíkom. Z okraja starého zarastajúceho rúbaniska sa mi otvorí pohľad na protiľahlú pyramídu Ragáča, ktorý tým pádom ostáva na budúcu návštevu. Z húštiny ide veľký šuchot, no šanca na videnie čohokoľvek je nulová. Chodník sa postupne stráca, objavujú sa väčšie skalné bloky a preto opäť bystrím zrak. Divoký terén si ihneď získava moje sympatie a záverečný výstup úžinou pomedzi skalné steny to všetko iba šperkuje. Ešte posledné metre až sa ocitám na vrcholovej plošinke, porastenej lesom bez možnosti výhľadu. No nudné to tu určite nie je. Vôkol rastú krásne pokrútené exempláre a pod nimi čerstvá zelenkavá tráva. Na všetky strany sa zvažuje buď strmší svah alebo rovno skalné stienky. Zaboda je totiž jedným zo zvyškov sopečných kužeľov v kraji.

Do malebného kraja Hajnáčky

Po oddychu a vychutnaní si chládku lesa začínam zostup sutinovým terénom. Na chvíľu sa ešte pristavujem a obzerám skalnú stenu pod vrcholom. Za okamih však míňam o strom opretú tabuľku oznamujúcu, že Zaboda je prírodná pamiatka chrániaca kužeľovitý vrch z bazaltu. Terén sa postupne zmierňuje a kráčam svetlým dubovým lesíkom s malými lístkami, len tak od značky ku značke bez zreteľného chodníka. Stromy sa odrazu rozostupujú a mne sa tak otvárajú prvé väčšie rozhľady po okolí. Pár minút si ešte vykračujem rozhraním lesa a lúk, a keď sa svah začína sklápať dolu kopcom, sadám si do trávy. Chcem si dôkladnejšie prezrieť a nasať atmosféru tunajšieho kraja, ktorému dominuje zalesnený masív Ragáča.

Pod nohami mám akoby kotlinku obkolesenú zo všetkých strán lesmi. Vyplnená je zvlnenými pahorkami polí a lúk, uprostred ktorých sa rozprestiera dedinka Hajnáčkou volaná. Nad ňou sa dvíha zalesnená kopa, z ktorej trčí impozantná veža hradného vrchu. Okolie dopĺňa lesnatý masív Pohanského hradu na pozadí. Bielo rozkvitnuté stromy, zelenkavé lesy, hnedé políčka a modrá obloha nad hlavou spolu s ostatnými prvkami vytvárajú nesmierne malebnú scenériu. Najradšej by som tu sedel až do zotmenia, ale mojím úmyslom je spať na opačnej strane dediny, preto zdvíham kotvu. Po strmšom zostupe zliezam na trávnatý hrebienok, kde však žltú značku strácam, a tak pokračujem len intuitívne, lebo domy sú na dosah. Poľnou cestou so zelenou značkou od Ragáča popri cintoríne vchádzam do obce.

V dedinke s hradným vrchom

Premýšľam, že bude najlepšie najprv vybehnúť na hrad a tam sa rozhodnem, čo ďalej. Značky až tak nesledujem a pomedzi domy sa preplietam nejako inštinktívne, až sa ocitám pri drevenej bráne pred vstupom do hradného areálu. Z neho akurát vychádza jedna mladšia a jedna staršia dvojica a uvedomujem si, že sú to pre mňa dnes prví turisti. Zdravia sa maďarsky, odpovedám v rodnej reči. Prichádzam pod skalnú vežu tvorenú čadičom ako sa dozvedám z infopanela. Vybieham ešte kúsok vyššie, kde nachádzam okno a jednu miestnosť vytesanú v brale. Pár fragmentov muriva ma neoslňuje, ale výhľad je parádny. Dedinu mám ako na dlani a vôkol nej zvlnené polia a lúky. A všetko obkolesujú zalesnené kopčeky. Len na juhu vidieť až kamsi do Maďarska. Veža nado mnou vrhá už neprehliadnuteľný tieň na domy a to ma vytrháva z meditácie. Je tu príjemný kľud, ale v cieli stále nie som, takže sa zasa musím pohnúť. Po chvíli ulicou smerujem na námestie. Lenže po horúcom dni ma zláka chládok krčmičky, kde ma "zachraňuje" jedno pivko. Maďarčina štamgastov sa mieša s hokejovým zápasom, ale nedám sa omámiť a za okamih stojím na námestí. Dedinská atmosféra je podmanivá, ale iba mrknem očkom na bralo nad hlavou a bočnou ulicou opúšťam civilizáciu.

Večerná romantika pod čerešňou

Pomaličky sa štverám rozhraním poľa a lúky nad dedinku s neprehliadnuteľnou maďarskou atmosférou a naplno si vychutnávam zlatú hodinku. Neskutočne ma priťahuje pohľad na kotlinku s domčekmi obkolesujúcimi pyramídovitý vrch s čadičovou špičkou so zvyškami hradu. Až odtiaľto si najlepšie všímam, že porast sopúcha je ešte bez listov, čo vytvára zaujímavý kontrast v okolitej značne rozzelenanej prírode. Dedina tíchne, tiene sa predlžujú a prichádza chlad, jednoducho nezameniteľné esencie vkrádajúceho sa večera. Motám sa po lúkach s foťákom v permanencií a už teraz konštatujem, že som nadmieru spokojný zo spoznávania úplne nových končín Slovenska.

Hajnáčku nechávam za chrbtom, prudko mením smer a okrajom lesa sa uberám k masívu Pohanského hradu. Na lúke hľadám vhodné miesto, kde dnes zložím hlavu. Do oka mi padne rozkvitnutá čerešňa a mne viac netreba a už pod ňou rozťahujem karimatku. Po chvíli zapaľujem varič a vysedávam na mäkkej perinke. Odrazu začujem za chrbtom akýsi šuchot a keď sa otočím, vidím ako pár metrov odo mňa cupká po tráve jazvec a následne mizne v kroví. Usmievam sa na plné ústa. Príjemný zážitok umocňujúci večernú romantiku pod rozsvecujúcimi sa hviezdičkami. Po rozložení pelechu ešte tradične pozorujem miliardy svetielok na oblohe a neskôr pozvoľna usínam.

Gemerské Toskánsko

Hoci druhý deň nepotrebujem vstávať príliš skoro, keďže vychádzajúcemu slnku budú cloniť kopčeky, v spacáku aj tak dlho nevylihujem. Budí ma totiž neuveriteľne hlučný koncert priam tisícok vtákov aký som už dávno nezažil. A tak chtiac-nechtiac sa v skorú hodinu prechádzam po okolitých lúkach a nasávam príjemnú atmosféru jarného rána. Prvé lúče dňa klesajú po masíve Pohanského hradu a zvýrazňujú tak jeho zelenajúce sa lesy. Naproti tomu hospodárske družstvo v bočnej dolinke i samotná Hajnáčka pôsobia ešte ospalým dojmom. Najviac môj pohľad však zaujíma južná scenéria. Oblé poľné pahorky, rad stromov pri ceste a osamelý kostolík nad obcou Gemerský Jablonec mi totiž trochu evokuje talianske Toskánsko. Do toho chuchvalce hmly, rozplývajúce sa nad vodnou nádržou Petrovce, a na horizonte pravdepodobne maďarská Mátra. Naozaj nesmierne malebná krajinka najjužnejšieho cípu Gemera.

Vraciam sa k veciam pod čerešňu a vyberám si raňajky. Vtáčí koncert a ranný chlad na mňa nepôsobia tak drasticky a naopak si ich začínam vychutnávať. Postupne balím všetky prkotinky, naposledy mrknem očkom po bielučkej čerešni a pokračujem v putovaní. Chvíľu ešte kráčam kľukatou cestou trávnatým hrebienkom, až kým ma nepohltí lesný porast toľkokrát omieľaného Pohanského hradu. Okolo rastú vysoké buky a celé prostredie je fádne oproti včerajším dubinám. Prudšie stúpam do svahu až sa objavuje tabuľka NPR Pohanský hrad informujúca o tom, že sa tu chráni výrazný bazaltový pokrov a na ňom rastúce dubovo-hrabové lesy. Kúsok odtiaľto ma zláka chodníček vedúci na akýsi kamenito-trávnatý výbežok v mape označený ako Tilič (475 m).

Výhľadová vsuvka a hustý les

Nečakane sa ocitám na skutočne parádnom vyhliadkovom mieste. Všetkému opäť dominuje kotlinka Hajnáčky s jej nezameniteľným sopúchom. Za ňou ďalšie ikony oblasti ako Ragáč, Zaboda, Steblová skala a iné. Na juhu pahorkovitá krajinka s odľahlými gemerskými obcami a vodnou nádržou, orámovaná maďarskými kopcami. Pohľad je však teraz proti slnku, a preto aj horšie fotiteľný. Ale ráno na svitaní by tu mohlo byť úchvatne. Na severe opäť rozoznávam tatranské masívy, ale oproti včerajšku už nie sú také výrazné. Dnes je o poznanie väčší opar. Miesto má potenciál a sľubujem si, že sem niekedy ešte zájdem. Pri odchode stretám dvojicu turistov, prekvapivo z Čiech. Tuším sú všade. Prehodíme spolu pár slov a každý ideme po svojom. Sú to jediní ľudia, ktorých som v horách na prechode stretol.

Les sa naozaj pozvoľna mení a začínajú prevažovať hraby miešané s dubmi ako to "hovorila" tabuľka. V podraste sa objavujú rôzne byliny a chodník je málo zreteľný, ale značenie ma spoľahlivo vedie. Odrazu sa predo mnou zjavuje niečo ako kamenný val, vytvárajúci v lese dve úrovne. Pomedzi balvany vystúpim na poschodie a ocitám sa priamo pri rázcestníku zvanom Pohanský hrad. Červená značka odtiaľto síce vedie do sedla Monica, ale mám v pláne navštíviť ešte Soví hrad. Okrem toho mi dochádza voda a jediná možnosť doplniť ju bude v Šuriciach. Lenže je sobota a v dedinách zvyknú mávať otvorené len do obeda, tak sa nesmiem príliš flákať.

Podrast v týchto miestach je poriadne bujný a dosahuje po kolená. V lese zasa prevažujú duby pričom niektoré sú obzvlášť košaté a pokrútené a pripomínajú rozprávkové bytosti. Prekvapuje ma ako sú stromy v tejto nadmorskej výške výrazne olistené, keďže včera aj v nižších polohách boli často ešte bez listov. Celé prostredie je dokonale zelené a jar tu na ma kričí z každej strany. Úzky chodníček sa kľukatí okrajom terasy z balvanov až postupne dosahujem okraj rezervácie. Krása porastu opadáva a vôkol opäť prevažujú buky. Napájam sa na cestu, ktorá ma postupným klesaním vypľúva na okraji lúk.

Ďalší sopúch do zbierky

Opäť sa mi otvárajú výhľady po okolitej krajinke. Pred sebou mám údolíčko, kadiaľ vedie štátna cesta i železničná trať. Vypĺňa ho mozaika lúk a polí obkolesených lesmi. Všade sa prelína hnedá, zelená i biela farba a to celé pod modručkou oblohou bez mrakov. Vidím aj bralo Sovieho hradu či Steblovú skalu, kde som vysedával včera. Cesta sa kľukatí po pahorkoch až sa napájam na asfaltku vedúcu do Šuríc. Tu značku mením za žltú a čochvíľa som medzi domami. Od horúčavy sa mi už jazyk lepí na podnebie, takže vchádzam do prvých potravín na trase. Tetušky trkotajú maďarsky, ale po mojom pozdrave hneď prepínajú do slovenčiny. Fľaša vody a plechovka piva sú moja záchrana. Pokračujem ulicou popri potoku a pri ňom si všímam voľne dostupný kohútik. Voda tečie, tak v najhoršom by sa dala nabrať aj tu. Pomalými krokmi sa dostávam až priamo pod stenu Sovieho hradu, k dominante obce, kvôli ktorej som sem prišiel.

Je tu vybudovaný prístrešok s infopanelom, pri ktorom ma zaujme žltý púpavový koberec. V knihe som kedysi čítal, že je to zrejme najvýraznejšie vypreparovaný sopúch na Slovensku vysoký 85 m, tvorený prevažne tufmi a čadičmi. Po chvíli ma zláka okružný chodníček v poraste, ktorý ma privádza až takmer na vrchol. V závere trošku štverania po skale, no výhľady stoja za to. Šurice mám ako na dlani, okolité polia a lúky taktiež. Lesnatý masív Pohanského hradu vypĺňa južný horizont. Na severe sa opäť črtajú belejúce sa Tatry. Jednoducho krása, ktorú nasávam plnými dúškami. Neskôr sa vraciam k prístrešku a cestou stretám pár výletníkov.

Do lesov dubových zelených

Po vypití pivka opúšťam dedinu a kráčam cestou popri ohradených pasienkoch. Ešte si chvíľu obzerám sopúch z odstupu a následne pokračujem v šliapaní v blízkosti potoka. Postupne sa ocitám až na mieste, kde sa z údolnej cesty odpája ďalšia do svahu a značenie je tu opäť nejednoznačné. Po chvíli tápania zisťujem, že správna je práve stúpajúca cesta. Z prieseku si obzerám protiľahlý zelenajúci sa svah Pohanského hradu, čo je jediný ako-tak zaujímavý pohľad pri stúpaní. Postupne sa terén vyrovnáva a dosahujem rázcestie žltej a červenej značky v sedle pod Monikou. Sadám si na peň a v šuchote lesa konzumujem suchý obed.

Čas mám dobrý a nemusím sa tak príliš ponáhľať. Študujem mapu, v ktorej ma zaujme označenie Belinské skaly a som zvedavý, či odtiaľ bude výhľad. Zo sedla mierne stúpam zvážnicou popod vrch Monica, ktorý značka obchádza. Opäť v okolí začínajú prevažovať vysoké duby a prostredie dostáva správny šmrnc. Aj vďaka tomu, že podrast je husto olistený a príroda tak vytvára dokonalé jarné kontrasty. Plaším stádo vysokej zveri a stále putujem rovinatým hrebeňom. Neviem sa dočkať skál a oči mám preto na stopkách.

Chlad skál a horúčava polí

Na západnom svahu sa začína hrebeň zvažovať do skalného radu a rôznych stĺpov a mne je jasné, že som na mieste. Z okrajov sa otvárajú obmedzené výhľady do údolia a darí sa mi zahliadnuť siluety hradov Šomoška a Salgó. Lenže viac ako skaly či výhľady, ma tu zaujalo čosi iné. Najkrajší je totiž riedky lesík s rôzne tvarovanými dubmi, z ktorých sú niektoré kompletne olistené a iné len začínajú rašiť. Pod nimi mladá trávička, chladný vetrík zmierňujúci horúčavu a spev vtákov ma nútia nasávať atmosféru miest o čosi dlhšie.

No po čase opäť vezmem batoh na plecia a opúšťam hrebeň. Značky ma vedú prudko dole až na traverzovú lesnú cestu. Idem aj po spevnenej komunikácii vedúcej ku kameňolomu, ale po pár metroch zasa odbáčam na lesnú cestu. O chvíľu sa objavujú lúčky a kriačiny a zároveň i pekný pohľad na hnedé pahorky Veľkého Bučňa. Značenie sa stratilo a preto pokračujem len inštinktívne. Keď sa ocitám na lúčnom svahu klesajúcom do údolia a Belina je naľavo, je mi jasné, že som trochu mimo značku, ale zároveň viem, že dole na poľnej ceste sa na ňu opäť napojím. Vychutnávam si ešte posledné pohľady po okolitej krajine s Fiľakovom a jeho zrúcaninou hradu v pozadí a napájam sa na cestu.

Odtiaľto si pohodlne vykračujem okrajom zelenajúcich sa polí až k oblúku železničnej trate. Naplno sa do mňa opiera popoludňajšie slnko, ktoré má na konci apríla slušnú silu. Fotím prechádzajúci rýchlik do Košíc a za priecestím naposledy prudko mením smer. Popri štreke spoľahlivo nakoniec prichádzam až na železničnú stanicu vo Fiľakove. Služby sú tu v sobotu po obede nulové, tak len sedím na lavičke, až kým ma z nudy nevytrháva rýchlik do Zvolena. No prechod, ktorý mám práve za sebou rozhodne nudný nebol.

Záver

Pri túre mi išlo hlavne o to, aby som spoznal zasa nový kúsok slovenských hôr, o ktorom som dovtedy nemal takmer žiadne poznatky. A musím konštatovať, že som bol veľmi milo prekvapený. Viaceré výrazné skalné útvary a hlavne malebné dubové lesy ma očarili natoľko, že sa pohorie pre mňa stalo objavom roka. Jarné obdobie, v ktorom sa v okolitej krajine prelínalo mnoho sviežich farieb bolo taktiež veľmi dobrým výberom. Nečakane ďaleké výhľady naprieč Slovenskom na zasnežené Tatry boli len vítanou čerešničkou na torte. A maďarská atmosféra dodávala celým končinám osobitý šmrnc. Už teraz mám v hlave nové nápady na potulky vŕškami Cerovej vrchoviny, ktoré môžem smelo označiť ako zabudnutú krásku nielen Gemera, ale celého Slovenska.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek