Jedným je Jastrabská skala pri Kremnici. Vždy pri cestovaní údolím Zlatého potoka ma zaujme impozantná skalná stena pod vrcholom výraznejšieho kopca. Ako som si pamätal z putovania Barborskou cestou, smerovník žltej trasy v obci Bartošova Lehôtka neudáva žiadny závratný čas. Dalo by sa to stihnúť aj s cestou počas odpoludnia.

Trasa

Bartošova Lehôtka – Jastrabská skala, sedlo – Jastrabská skala a späť

Naša výprava je opäť dvojčlenná. V čase karantény asi niečo akceptovateľné. Takže po skončení domácej práce krajšej polovice výpravy po pol štvrtej parkujem auto na prázdnom parkovisku pri obecnom úrade. Ešte pár metrov späť, k východisku žltej značky. Uspokojuje ma zistenie, že deklarovaný čas je len 1.15 h. Viem, že to asi dnes nedosiahneme. No radšej v spoločnosti pomalšie, ako rýchlejšie - no osamelo sám.

S nasadenými rúškami postupujeme obcou. Po chvíľke zaujme objekt, čo potešil oko aj srdce. Vkusne upravený podpivničený kamenný dom s trstinovou strechou. Podľa tabuľky národná kultúrna pamiatka: Roľnícka usadlosť Jána Baláža, spomínaná už v roku 1865. Tak vyzerala výstavba v obci v predchádzajúcej dobe. Len vtedy strecha bola slamená. Asi už trstina improvizáciou bola. Materiál z ručnej žatvy je len spomienkou. Nastavený dobrý pocit z obce ostáva. Len niečo v duši má pochybnosť, či urbanistický vývoj na Slovensku sa uberal správnym smerom. Trošku pokory k dielu našich predkov mohlo zachovať viac takýchto skvostov. Aspoň tak, ako to vidím v bratskej krajine na západ od nás. Teda nebolo to len spoločenským zriadením. Pod dohľadom sv. Floriánka na vynovenej požiarnej zbrojnici s nápisom Strážnica vystúpime až na koniec obce. Okolo polozahĺbených pivníc opustíme obývanú oblasť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V miernom stúpaní lúčkami poľnou cestou prekročíme malinký potôčik. Spoluturistka postojí v tečúcej centimetrovej vode a dáva možnosť toku spláchnuť prach z podošiev turistických polovičiek. Miesto jej umožňuje vychutnať si veľmi pekný pohľad na osídlené údolie s fotogenicky umiestneným kostolíkom a čosi aj pofotiť. Pohľad vpred ponúka pohľad na akýsi skalistý predvrchol nášho cieľa. Očakávam pomerne ostré stúpanie. Ešte kúsok lúčkou až po osamelý strom v hornej časti trávnatej plochy. Je tu solisko pre zver, trošku starého sena a ešte čosi mne neznáme. Zeleno-plecho-sudové zariadenie zavesené cez kladku na konári. Možno automatický dávkovač granulovaného krmiva. Asi už nestíham držať krok s technickým vývojom v poľovníckej problematike.

Vchádzame do lesa. Lepšie povedané bukovej mladiny. Široký chodník vedie nekompromisne priamo do prudkého svahu. Zlá predtucha o náročnosti akoby sa začala napĺňať. No nestačím sa ani spotiť a na horizonte vidím rovinu. Po jej dosiahnutí objavujeme koľaje tzv. slovenského Semmeringu. Vľavo sa strácajú za zatáčkou, vpravo miznú v tuneli. Vždy obdivujem krásnu prácu kamenárov z južných častí c. k. monarchie na takýchto stavbách. Železničná trať, vinúca sa náročným terénom z Hronskej Dúbravy k Hornej Štubni, je aj cestovateľským zážitkom, a to už od roku 1872. Vrelo odporúčam.

Prekročíme líniovú stavbu. Urasteným bukovým lesom, spočiatku v rovine a za prudkou zmenou smeru mierne naberáme nadmorskú výšku. Keď náročnosť stúpania vzrastá, dosiahneme bočný hrebienok. Pomocou neho po krátkej chvíľke prichádzame na dohladka vyjazdenú cestu. Zvážnicou kráčame prakticky v rovine. Až po chvíľke odbočujeme na križovatke lesných komunikácií do znovu len mierneho stúpania. Vidím trošku nešťastný výraz na tvári spolupútničky a aj fakt, že ju musím v pravidelných intervaloch čakať, ma privádza k otázke: V čom je problém? Sucho je depresívne. Uznávam, sucho po mesiaci bez dažďa je veľké, no asi to je len zástupný fakt. Po zimnej prestávke sa ťažšie rozbieha. Celkovo je pekná jar. Spev vtákov v bohatšie zelenejúcich sa korunách stromov, prvé kvetiny v podraste. Snáď si to pripustí k srdcu. Treba si užiť jarnej prírody.

Trošku stúpania a zdolávame koniec krátkeho hrebienka. Je ozaj neveľký, no výrazný. Pár desiatok metrov a sme pod vlastným vrcholom. Súdim aspoň podľa výraznejšej strmosti pomerne skalnatého terénu. Aj dvojité červené pásy na stromoch informujú o kraji prírodnej rezervácie. Sme na začiatku bezzásahovej zóny, les má trochu divokejší charakter. Trasovanie chodníka traverzujúceho ľavou stranou hory okrem žltej turistickej značky uľahčujú aj kamenní mužíčkovia. Trasa stratila ambíciu dosiahnutia priamo najvyššieho bodu, ale privádza nás do sedla. Čaká nás tu tabuľa s označením prírodnej rezervácie s 5., najvyšším stupňom ochrany, vyhlásenej v roku 1975. Miestna smerová tabuľka píše: 5 minút Malá skala, opačným smerom 10 minút Jastrabská skala. Po minútke sa ocitáme na neďalekej vyhliadke. Prvý prekrásny pohľad k údoliu, smerujúcemu ku Kremnici s Bartošovou Lehôtkou s jej kostolíkom pod nami. Pekný pohľad na túto časť Kremnických vrchov. Pohľad, aký asi mali bohovia z Olympu.

Nálada vo výprave začína stúpať vysoko k plusovým hodnotám. Snažíme sa identifikovať miesta, kde sme pred dvomi rokmi prechádzali po žlto-vežičkových značkách Barborskej cesty. Trošku doplníme tekutiny a vyberieme sa zdolať poslednú etapu. Značenie dopĺňa červená miestna značka, podľa mapy umožňujúca dosiahnutie vrcholu od železničnej stanice Jastrabá. Tento variant je kratší, s menším prevýšením. Trať sa tu vinie vo vysokej nadmorskej výške. No aj ten náš je na moje prekvapenie veľmi pohodový.

Začíname stúpať okolo skalnatých braliek zalesneným terénom. Prekvapujú ma tu majestátne exempláre dubov, skoro baobabového charakteru. Síce sú na konci svojho života, no o to tajomnejšie pôsobia. Viac exemplárov len potvrdzuje fakt, prach si a v prach sa obrátiš. Žeby to boli posledné zvyšky pôvodného zalesnenia?

Stretáme mladú rodinku vracajúcu sa z vrcholu. Vidíme sa skôr, obe skupinky si nasadzujeme rúška a ešte sa aj z diaľky obchádzame. Tak mimo, že nemá zmysel sa ani zdraviť. Chodník, vedúci pár metrov od skalného zrázu, je lemovaný nízkymi múrikmi ukladaných kameňov. Tak toto nevidím bežne. Prvú vyhliadku absolvujeme pri drevenom krížiku s nápisom Ďakujem. Ďakujeme aj my, že niečo tak prírodne krásne existuje. A ešte kúsok a miestna vrcholová tabuľka a smerovník k nasledujúcej vyhliadke smerom k Žiaru nad Hronom. Čo potešilo, je aj mladšia generácia dubov. Táto drevina tu teda nevyhynie.

Nie je to len vyhliadka, ale aj oddychové miesto. Stolík, dve lavičky, poštová schránka s vrcholovou knihou. V prvom momente si užívame prekrásne pohľady z kolmej skalnej steny do okolitej hornatej a zalesnenej krajiny. Všetko je teraz zelené len s pár čipkami kvitnúcich drevín. Polkruhový výhľad zahrňuje Štiavnické vrchy, údolie Hrona s komínmi žiarskej hlinikárne, hrebeň Vtáčnika na horizonte, výrazné údolie Kremnického potoka prerážajúceho túto časť Kremnických vrchov. Priamo dole je učupená železničná stanička prislúchajúca k Bartošovej Lehôtke. Podľa mena je tak ďaleko od civilizácie, že môže mať názov Na samote. Dole pri ceste vidno areál motorestu Zlatý potok. Obec Jastrabú nevidno. Je na druhej strane. Len pár domov presvitá medzi stromami. Obaja zhodne hovoríme: Je tu krajšie, ako sme mysleli. Asi suchodepresia definitívne prešla.

Po obligatórnom fotení zasadneme k stolíku. Otvoríme kľúčikom na retiazke poštovú schránku. Je tu vrcholová knižka a pár rád, či prosieb na zatavenej ceduľke od Štátnej ochrany prírody pre návštevníkov prírodnej pamiatky Jastrabská skala. Takže tvorba kamenných pyramíd a múrikov tu nie je v poriadku. Občerstvenie mi prináša jedno sklamanie. Kúpa antikorového hrnčeka s karabínkovým uškom bol veľký omyl. Prichytenie uška nitovaním nemôžem nazvať najšťastnejší riešením. Naliata kávička netesnosťami vytvára na stole kaluže hnedého nápoja. Hrnček je funkčný len do dvoch cm. Už ma prestáva baviť učiť sa na vlastných chybách. Ale ani to nekazí čaro momentu. Večery pri zapadajúcom slnku tu musia byť neskutočné.

Čas rýchlo ubieha. Treba vyraziť späť. Pokúsim sa nalomiť polovicu výpravy na modifikovaný zostup cez Jastrabskú železničnú stanicu. Nenachádzam odozvu. Budem sa mierniť a poviem len - škoda. Takže zo sedla sa vraciame výstupovou cestou. Ešte ma zarazí fakt, že kúsok od trasy sa v lese skrýva telekomunikačný vysielač. Pri výstupe som ho vôbec nezaregistroval. Pri zostupe registrujem aj borovicové zalesnenie. Tiež som si nevšimol. Zaujímavé, ide to so mnou z kopca ako tento chodník.

Na lúčky na obcou prichádzame s večerným zvonením. Je šesť hodín. Inšpiruje ma to aspoň k návšteve opevneného kostolíka. Poloha miesta umožňuje krásny pohľad na zdolaný vrch nad obcou. Zaujala ma myšlienka na skalné bralko Malej skaly, ktoré z tohto miesta pôsobí výraznejšie ako samotná skalná stena Jastrabskej skaly. Musia byť z toho miesta trošku iné výhľady k severnejšej časti regiónu. Neviem, či tam vedie chodník, nehľadal som. Jasne vidno polohu sedla medzi vrcholmi. Ešte pár fotografií. Som nútený hľadať miesto, kde by mi aj tu umiestnený stožiar vysielača, a to pri obci vidím ešte jeden, nekazil záber na fotogenický religiózny objekt. Daň dobe mobilnej v tomto teréne.

Zhodnotenie

Neabsolvovali sme žiaden veľký turistický počin, skôr to bola príjemná prechádzka. No nebojím sa nazvať Jastrabskú skalu diamantom v náhrdelníku vrcholov Kremnických hôr. Som rád, že som sa mohol pokochať jej leskom. A trošku si vylepšiť náladu v neradostnej dobe. Nezabudnuteľné miesto.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek