Zamkovského chata (foto: K. Celba), reprofoto z knihy Vysoké Tatry (1951 Slovtur Publishers LTD.)
Príbeh

Štefan Zamkovský a Zamkovského chata v Tatrách

15. 05. 2020
Určite sa nájde veľa ľudí, pre ktorých nie je meno Štefan Zamkovský úplne neznáme. Jeho životný príbeh – spätý s Vysokými Tatrami – je však natoľko zaujímavý, že by bola škoda nepodeliť sa oň aj na stránke, venovanej predovšetkým horám a turistike.

Vo Vysokých Tatrách, pod Lomnickým hrbom v nadmorskej výške 1 475 metrov stojí Zamkovského chata. Od roku 1942 poskytuje svoje služby turistom, ktorí sa vyberú po Tatranskej magistrále medzi Hrebienkom a Skalnatým plesom, alebo tým, ktorých kroky smerujú ešte vyššie do Malej Studenej doliny, na Téryho chatu alebo až do najexponovanejších tatranských sediel, prístupných značenými turistickými chodníkmi – do Priečneho sedla a do Sedielka.

Zamkovského chata, ako vypovedá jej názov, je neoddeliteľne spätá so Štefanom Zamkovským, ktorý sa narodil v Levoči na Vianoce v roku 1907. Štefan sa už od mala rád túlal po okolí Levoče a po Levočských vrchoch. Najčastejšími cieľmi jeho výletov boli Šibeník a Mariánska hora, no neskôr jeho kroky smerovali už aj do vzdialenejších končín – na Brezovú, Ostrú horu, Gehuľu alebo až na Javorinu. Neznáme mu nebolo ani Branisko, Dreveník či Slovenský raj. Zo všetkých dostupných zdrojov sa však dozvedáme, že časom ho skutočne najviac začali priťahovať vtedy ešte vzdialené a zdanlivo nedostupné Vysoké Tatry. Ako vyučený fotograf by to vo vtedajšej Levoči nemal ľahké. Pôsobili tu tri fotoateliéry, ktoré poskytovali skromnú obživu iba samotným fotografom a ich najbližším rodinným príslušníkom. Navyše, práce nebolo až tak veľa, aby sa Štefanovi Zamkovskému oplatilo riskovať založiť si svoj vlastný fotoateliér. Písal sa rok 1926, keď ako 18-ročný opustil rodnú Levoču a vybral sa za prácou, ako inak, do Vysokých Tatier.

Začínal ako vysokohorský nosič na ZbojníckejTéryho chate, a vo voľnom čase systematicky spoznával krásu blízkych, ale aj odľahlejších kútov Vysokých Tatier. Ako nosič vynikal predovšetkým svojou poctivosťou a vytrvalosťou, no zároveň sa rýchlo zdokonaľoval aj v horolezectve. Vďaka svojej povahe a neúnavnosti, a v neposlednom rade aj vďaka priateľským kontaktom s poľskou horolezeckou komunitou, si postupne vybudoval povesť najlepšieho československého horolezca s množstvom letných aj zimných prvovýstupov s vysokým stupňom obtiažnosti, vrátane výstupov so stupňom obtiažnosti VI. podľa klasifikačnej stupnice UIAA (neobyčajne ťažké lezenie). Štefan Zamkovský pôsobil aj ako horský záchranár a v roku 1934 získal oprávnenie horského vodcu I. triedy. Tu je však nutné poznamenať, že prácu horského vodcu vykonával iba pre vlastné potešenie a priateľov vodil po horách ZADARMO! Nemalé zásluhy má aj na neskoršom založení profesionálnej horskej záchrannej služby, keďže počet turistov vo Vysokých Tatrách rástol a v prípade potreby záchrany sa nedalo spoľahnúť len na pomoc dobrovoľníkov.

Bola to predovšetkým pracovitosť, spoľahlivosť, vynikajúca znalosť hôr a výborné organizačné schopnosti, vďaka ktorým bol v roku 1936 Štefan Zamkovský spolu s Jánom Kacianom poverený správou Téryho chaty v Malej Studenej doline. Rozhodnutie Klubu československých turistov privítala aj horolezecká komunita na oboch stranách Tatier. Tu, na Téryho chate sa spoznal s Ludmilou Lukášovou, ktorá pochádzala z Prahy a do Tatier prišla so skupinou českých turistov. Ich vzťah bol taký intenzívny, že Ludmila sa do Prahy nevrátila a ostala žiť so Štefanom Zamkovským na Téryho chate. Nedá sa nespomenúť, že jej otec, pražský podnikateľ a majiteľ malej fabriky, nebol z rozhodnutia svojej dcéry vymeniť pohodlný život v meste za tvrdú prácu v horách nadšený. Navzdory tomu dvojica harmonicky pôsobila na Téryho chate až do roku 1942, kedy sa rozhodli postaviť vlastnú turistickú chatu.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Práce na výstavbe chaty v ústí Malej Studenej doliny, na čistine zvanej Lomnická záhradka začali v roku 1942. Množstvo práce vykonal sám Štefan Zamkovský, no pomocnú ruku často priložili aj jeho priatelia. Finančné prostriedky na kúpu vhodného pozemku a výstavbu chaty pochádzali prevažne z úspor pani Ludmily, ale aj z pôžičiek od blízkych priateľov. Vďaka entuziazmu oboch manželov a pomoci priateľov postupovala práca rýchlo. Štefanovi Zamkovskému sa splnil jeho veľký sen a nová chata privítala prvých návštevníkov v roku 1943. Podľa pamätníkov mala chata osobitú atmosféru a zvláštne kúzlo, preto si tu takmer okamžite našli útočisko nielen turisti. V tom čase v Európe zúrila druhá svetová vojna, a tak chata a jej širšie okolie poskytovali úkryt a zázemie aj politickým utečencom, ľuďom prenasledovaným vtedajším režimom, odbojárom či príbuzným partizánov z Tatier, ktorí bojovali v Slovenskom národnom povstaní. Napriek tomu, že chata nemala žiadny oficiálny názov, medzi návštevníkmi sa rýchlo uchytilo pomenovanie Zamkovského chata alebo aj "Zamka". Dva roky po skončení vojny sa manželom Zamkovským v Levoči narodila dcéra Zdenka, ktorú po trojmesačnom pobyte v Levoči u Štefanovho brata Jozefa priniesla pani Ludmila na chatu, kde mali oficiálne trvalý pobyt. Zdalo sa, že ich šťastiu nič nestojí v ceste. No do ich životov drasticky zasiahli politické zmeny v roku 1948.

Pre vtedajší režim sa z manželov Zamkovských stali kapitalisti a triedni nepriatelia, ich chata bola šmahom ruky znárodnená a o niečo neskôr bola oficiálne premenovaná na Chatu kapitána Nálepku, aby sa tak stratila akákoľvek stopa o jej pôvodnom majiteľovi. Oveľa horšie však bolo, že Zamkovskí museli chatu úplne opustiť, takže v nej nemohli pracovať ani ako zamestnanci. Na krátky čas im ešte bolo umožnené pracovať na neďalekej Bilíkovej chate. Avšak k 1. aprílu 1952 dostal Štefan Zamkovský aj tu výpoveď a hneď na to úradný príkaz, na základe ktorého musel s manželkou, štvorročnou dcérou a dvomi kuframi s osobnými vecami z Tatier úplne odísť, keďže spomínaný úradný príkaz mu zakázal v Tatrách žiť a inak pôsobiť.

Štefanovi Zamkovskému priťažilo aj nespravodlivé označenie za arizátora. Počas druhej svetovej vojny totiž získal penzión Karpatia židovskej rodiny Ármina Eichnera v Starej Lesnej (dnes Tatranská Lesná). Ármin Eichner bol na základe ustanovení tzv. Židovského kódexu z roku 1941 nútený odovzdať svoj penzión. Nechcel však, aby mu úrady určili konkrétneho arizátora, preto z vlastnej iniciatívy oslovil Štefana Zamkovského s prosbou, aby sa uchádzal o arizáciu jeho majetku. Chcel tak predísť situácii, že by sa penzión dostal do zlých rúk. Štefan Zamkovský to najprv odmietol, pretože mal dosť práce na výstavbe vlastnej chaty. Navyše penzión sa nachádzal relatívne nízko medzi tatranskými osadami a ďaleko od tatranských štítov. Ármin Eichner však naliehal a ubezpečoval ho, že všetko bude fungovať ako doteraz, penzión bude naďalej prevádzkovať so svojou rodinou a on bude iba oficiálne figurovať ako arizátor penziónu. V penzióne sa mal ukázať len občas. Keďže malo ísť o dočasné riešenie, pokým neskončí vojna, Štefan Zamkovský napriek vlastným pochybnostiam o správnosti a čestnosti riešenia napokon súhlasil a oficiálne si prevzal dekrét o menovaní za arizátora.

Istý čas spolupráca fungovala, no onedlho bol Ármin Eichner presunutý do koncentračného tábora Wieliczka, kde v roku 1942 zomrel. Bezprostredne po vojne tak nemal kto podať svedectvo, ako to s arizáciou penziónu Karpatia v skutočnosti bolo. Štefanovi Zamkovskému sa priateľská pomoc nevyplatila a nespravodlivo mu prischla nálepka arizátora. Viac svetla do príbehu vniesol až článok Ivana Bohuša ml. z roku 2010, uverejnený v Tatranskom dvojtýždenníku č. 10/XXI, ktorý čerpal z rozhovorov so svojim otcom a z osobnej korešpondencie s ľuďmi, znalými problematiky.

Po nútenom odchode z Tatier v roku 1952 sa manželia Zamkovskí s dcérou Zdenkou presťahovali na stredné Slovensko. Bývali neďaleko Banskej Štiavnice v chate pri Počúvadlianskom jazere. Štefan Zamkovský bol zároveň jej správcom, a to až do roku 1959, potom obsluhoval čerpaciu stanicu v Banskej Štiavnici. Jeho zdravotný stav sa však rýchlo zhoršoval, pretože nedobrovoľné odlúčenie od chaty znášal veľmi ťažko. Zmenil sa aj povahovo – z veselého a stále pozitívne naladeného spoločenského človeka sa stal tichý, zamĺknutý a depresívny muž. Štefan Zamkovský sa do Tatier nikdy nevrátil a v máji roku 1961 ako 54-ročný zomrel na náhlu cievnu mozgovú príhodu. Rodina a priatelia mali pre jeho predčasný odchod z tohto sveta jednoznačné vysvetlenie – depresia, zatrpknutosť a pocit obrovskej krivdy po odchode z chaty a milovaných Tatier sa najväčšou mierou podpísali na jeho rýchlo sa zhoršujúcom zdravotnom stave. Na pohrebe Štefana Zamkovského sa tajne, bez oficiálneho súhlasu vedenia zúčastnili aj členovia Horskej služby, ktorí k rakve položili veniec z kosodreviny, nazbieranej neďaleko chaty, vtedy už nesúcej meno kapitána Nálepku.

Ludmila Zamkovská to po smrti svojho manžela nemala ľahké, ale podarilo sa jej s nepochybne krásnym krajom v okolí Banskej Štiavnice zžiť. Po odchode do dôchodku pomáhala svojej dcére Zdenke v Bratislave so starostlivosťou o syna, ktorého neprijali do materskej školy. Ludmila Zamkovská sa síce ešte do Tatier vrátila, ale ich chatu už vidieť nechcela. Zomrela v roku 2000 vo veku 91 rokov a svojho manžela Štefana tak prežila o 37 rokov.

Pani Ludmila sa však dožila toho, že po páde komunizmu bola v roku 1991 chata oficiálne premenovaná na „Zamkovského chatu“ a na základe reštitučného konania bola v roku 1993 vrátená rodine Štefana Zamkovského. Síce bola zničená a úplne prázdna, ale najdôležitejšie bolo, že spravodlivosť nakoniec zvíťazila. Rodina následne chatu prenajala a v roku 2003 predala Jane Kalinčíkovej, ktorá ju mala v nájme od roku 1996 a úspešne ju prevádzkuje aj v súčasnosti. Fotografie Štefana Zamkovského a jeho rodiny z ich šťastného obdobia, nachádzajúce sa v interiéri chaty, pomáhajú vytvárať útulnú atmosféru a uchovávajú tichú, ale veľmi intenzívnu spomienku na jej pôvodného majiteľa. Zaujímavosťou je, že Zamkovského chata je v súčasnosti jediná tatranská chata, ktorá nesie meno po jej staviteľovi.

Verím, že vás príbeh zaujal. Zároveň som nesmierne rád, že jedna z nových levočských ulíc bude niesť názov „Ulica Štefana Zamkovského“. Mám nádej, že symbolické gesto spolu s článkom, ktorý práve čítate, prispejú k uchovaniu spomienky na levočského rodáka Štefana Zamkovského a jeho silný životný príbeh.

Použité zdroje:

Fórum 10 príspevkov
Štefan Zamkovský a Zamkovského chata v Tatrách 18/11/20 18:32 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Kôprovský štít zo Štrbského Plesa Tohtoročné leto (2020) turistike naozaj prialo. Netypické stabilné augustové počasie nás dostatočne dlho iritovalo, aby sme obetovali jeden pracovný deň na túru vo Vysokých Tatrách. Voľba padla na Kôprovský štít, kde som už dlhé roky nebol. 18/10/20 Martin Drahomirecký Vysoké a Belianske Tatry
Príbeh Štefan Zamkovský a Zamkovského chata v Tatrách Určite sa nájde veľa ľudí, pre ktorých nie je meno Štefan Zamkovský úplne neznáme. Jeho životný príbeh – spätý s Vysokými Tatrami – je však natoľko zaujímavý, že by bola škoda nepodeliť sa oň aj na stránke, venovanej predovšetkým horám a turistike. 15/05/20 Martin Drahomirecký Príbehy
Túra Z Harmanca cez Kráľovu studňu, Krížnu a Ostredok Do Veľkej Fatry chodíme pomerne často a jej hrebeň sme si prešli už veľakrát, vždy však zo severu na juh. No a z Krížnej nás to potom zakaždým stiahlo dole do Tureckej alebo Starých Hôr, odkiaľ sa nám ľahko organizovala doprava domov. Aj preto ostávala Kráľova studňa akousi nepoznanou lokalitou, o ktorej sme len počúvali z rozprávania iných. Teraz sme sa rozhodli otočiť smer túry, a keďže v polovici novembra je denného svetla málo, prvý deň chceme vybehnúť z Harmanca Túfnou dolinou na Kráľovu studňu. Druhý deň by to mala byť príjemná prechádzka po hrebeni cez Krížnu smerom na Ploskú s koncom vo Vyšnej Revúcej. 14/01/19 Martin Drahomirecký Veľká Fatra a Choč
Najnovšie články na titulke
 
Túra Tematínsky hrad a Tematínska lesostep Alebo mrazivý novembrový slnečný kúpeľ. Sobotnú ozdravnú vychádzku sme si naplánovali v papučiach a s teplým čajom v piatok večer. Kubko navrhol hrad Tematín v Považskom Inovci, ktorý je od Bratislavy približne hodinku jazdy autom. Aby sme sa aj zahriali, pôjdeme z obce Lúka a späť cez Tematínsku lesostep. Vyzerá to aj na chôdzu mimo lesa, čo bude v predpovedanom chladnom počasí príjemné. Rada sa pridávam. dnes Daniela Mäkká Považský Inovec
Správa Stane sa Čertovica bežkárskym eldorádom? Po minulej zimnej sezóne má OZ Horské spoločenstvo za sebou testovací ročník, kedy sme sprístupnili 15 kilometrov bežkárskych tratí pomocou staršieho ratraku, ktorého limity nedovoľujú pripraviť seriózne trate do ďalších sezón. Ratrak sme viac času opravovali, ako na ňom jazdili a aj tak ho presvedčili iba na zatáčanie do jednej strany. včera Marek Šurina Správy
Túra Ako sme nezmizli v pohorí Tríbeč S kamarátom z času na čas vyrážame na vander s prespaním vonku. Tento rok sa nám to pre pandémiu či pracovné povinnosti nedarilo, a tak po celoštátnom špáraní v nose sme sa rozhodli využiť slobodu pohybu s negatívnym testom. Mňa zaujal článok o útulni Žliabok, a tak som vymyslel trasu a Ctibor zohnal ďalšieho parťáka – Petra zo Špačiniec. 01/12/20 Miroslav Svítek Tribeč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Štefan Zamkovský a Zamkovského chata v Tatrách 18/11/20 18:32 10 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.13 (0.44)