Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Tatry z Bukovca
Tatry z Bukovca Zatvoriť

Túra Bukovec a Korban cez Holý vrch od Poráča

Bukovec a Korban sú dva najvyššie vrchy Hnileckých vrchov, podcelku Volovských vrchov, ktorý leží na severnom okraji materského pohoria, oddelený od neho dlhou, výraznou dolinou Hnilca. Napriek tomu, že sú susedia, vzdialení od seba ani nie 3 km, ich vzhľad nemôže byť odlišnejší.

Vzdialenosť
17 km
Prevýšenie
+752 m stúpanie, -752 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 2018
Pohoria
Slovenské rudohorie: Volovské vrchy - Hnilecké vrchy
Trasa
Doprava
Spišská Nová Ves (vlak, bus) - Poráč (bus, parkovanie pri rázcestí pod Svinským hrbom)
SHOCart mapy
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Zatiaľ čo Bukovec je lúčnatý kopec, ktorého hôľny charakter narúša iba zopár osamotených borovíc a tým pádom poskytuje krásne výhľady na všetky svetové strany, neďaleký Korban je porastený hustým lesom a aké-také obmedzené výhľady poskytujú len postupne zarastajúce rúbane na niektorých miestach jeho vrcholu. Hlavný hrebeň Hnileckých vrchov sa tiahne v smere východ-západ, strmo sa dvíhajúc na východnom okraji priamo z vôd nádrže Ružín. Svoje najvyššie body a jediné dva, kedy sa prehupne cez výšku 1100 m, dosahuje na západnom okraji, nad obcami Švedlár či Poráč.

Trasa

Poráč, Pod Svinským hrbom – Pod Holým vrchom – Holý vrch – Bukovec – sedlo pod Bukovcom – Korban a späť

Z oboch obcí vedie na Bukovec turistická značka, dnes si vyberám trasu zo severnej strany, teda z horskej obce Poráč. Autom však zastavujem asi pol kilometra pred obcou, v sedle s ľubozvučným názvom Pod Svinským hrbom. Z obce sem vedie asfaltová cestička, absolvovanie ktorej ma príliš neláka. Údaje v Hikeplanneri informujú, že výstup na Bukovec z rázcestia Pod Svinským hrbom je nenáročná prechádzka bez výrazného prevýšenia. Preto som si turistický výlet nechal na najkratšie dni v roku, kedy sa aj vďaka snehovej pokrývke podmienky aspoň trošku pritvrdia. Pri rannom príchode do slnkom zaliateho sedla si však nie som istý, či som si ich nenechal pritvrdiť až príliš. Teplomer totiž ukazuje -15 °C a nebyť bezvetria, tak by som to dnes musel zabaliť hneď na začiatku. Vzduch sa našťastie ani nepohne.

Pomerne vysoko položené sedlo má jednu zaujímavosť. Zatiaľ čo pri normálnych výstupoch v širokom okolí sa ako odmena za niekoľkohodinovú námahu naskytne z vrcholu krásny pohľad na Tatry, v sedle Pod Svinským hrbom je výhľad takpovediac zadarmo hneď na začiatku. Rovno z tepla auta. Na opačnej strane sa naskytá pekný pohľad do Poráčskej doliny, nad ktorou (stále nižšie, ako stojím) sa zaujímavo krútia riedke ranné závoje hmly. Napravo nad dolinou rozoznávam planinu Slovinská skala, o ktorej som na Hiking napísal dokonca dvojicu článkov. Dnes ju budem vídať viackrát. Úvodný úsek trasy vedie po zasneženej lesnej ceste s vyjazdenými koľajami. Chvíľu sa ide medzi stromami, chvíľu mimo ne, stúpanie je veľmi mierne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Holý vrch

Pri rázcestníku Pod Holým vrchom vyzdobenom ľudovou tvorivosťou sa na chvíľu odpájam zo značky, ktorá vrch obchádza a mierim hore zasneženou lúkou na kopec. Plochý, rozľahlý lúčnatý Holý vrch je menšia ochutnávka toho, čo ma čaká na Bukovci. Sú to predovšetkým krásne kruhové výhľady na Branisko, Levočské vrchy, Tatry, či Volovské vrchy. Jediný limitovaný smer je východný (JV), ktorý prekrýva vyšší Bukovec. Takmer všetky pohľady budú krajšie z Bukovca, výnimkou je asi len Branisko, tým smerom sú na Bukovci stromy. Na Holom vrchu však pohľadu na blízke Branisko nestojí nič v ceste, tak ho môžem nerušene obdivovať, ako sa vynára zo Spišského mora, teda z inverznej oblačnosti, v ktorej je ponorená celá Hornádska kotlina. Naľavo od Braniska (Smrekovice) je v diaľke pekne viditeľný Minčol, najvyšší vrch pohoria Čergov. Je celý vybielený zimnou námrazou, musel byť ešte nedávno v oblakoch.

Bukovec

Po zdokumentovaní všetkých výhľadov sa najkratšou a zároveň najľahšou cestou pripájam opäť na značkovaný chodník a pokračujem smer Bukovec. Snehu je tu o čosi viac ako v úvode túry, čo ma trochu brzdí. Aj nasledujúci úsek prechádza striedavo stromami a lúkami. Obzvlášť malebné je jedno miesto, z ktorého je pekný pohľad na Slovinskú skalu olemovanú východným obzorom, ktorým je inverzia v Košickej kotline. Tam dosahuje podstatne vyššiu úroveň, keďže sa z nej len horko-ťažko vynárajú vybielené najvyššie vrcholky Slanských vrchov.

Naveľa sa dostávam na lúčnatý vrchol Bukovca. Ten je tak rozložitý a plochý, že za výhľadmi sa musím presúvať k mierne sa zvažujúcim okrajom, inak mi väčšinu obzoru zaberá vrcholová lúka. Okrem zopár borovíc tu stojí aj jeden stožiar a pofukuje trochu vietor. Výhľady sú podobné ako z Holého vrchu, samozrejme z väčšej výšky. Vidím aj východný obzor, nie je to však nič strhujúce, keďže hneď vedľa leží susedný Korban, druhý najvyšší vrch Hnileckých vrchov. Veľmi zaujímavý pohľad je južnejšími smermi, kde sa nachádza najnižšia časť hlavného hrebeňa Volovských vrchov (okolie Lastovičieho vrchu), ktorá len s veľkou námahou zadržiava more inverznej oblačnosti, tiahnuce sa až po obzor.

Mal som plán sa tu najesť a otočiť, ak bude putovanie v snehu pomalé, alebo pridať si k túre ešte Korban, ak budem mať dobrý čas. Je to tak uprostred – čas už nie je ideálny, ale Korban sa zdá byť naozaj na dohodenie kameňom, takže vynechávam obed a mierim naň, najem sa tam. Doslova preletím nižšiu, tiež lúčnatú časť vrcholového hrebeňa Bukovca, ktorá sa asi kilometer tiahne východným smerom. V mieste, kde opäť začínajú stromy (v mape označené ako „Na príslop“), sa terén začína prudko zvažovať – predo mnou je sedlo pod Bukovcom. Svah je taký strmý, že len s veľkou námahou schádzam bokom na hranách podrážok. Ide to veľmi pomaly, v snehu sa neustále šmýkam, takže tento spôsob rýchlo vzdávam a normálne to zozjazdujem. Na turistických topánkach, bez paličiek! Niekoľko rýchlych, efektných, zhruba päťmetrových sklzov a som dole. Takto sa to robí! Až teraz mi dochádza, že ak by bol pod snehom akýkoľvek konár, tak letím nádhernú rybičku. Našťastie nebol.

Korban

Výstup na Korban na druhej strane sedla už zďaleka nie je taký strmý, vedie tam značená zvážnica, ktorá ale vrch traverzuje zo severnej strany. Preto v príhodnom mieste značku opúšťam a využívam bočnú, menšiu zvážnicu, ktorá mieri nahor. Po chvíli sa však stráca a začína pravá divočina. Zarastajúce, zasnežené rúbanisko bez najmenšieho náznaku chodníka sa ukazuje byť ako obzvlášť ťažký oriešok. Na samotný vrchol sa nakoniec prepracujem, stojí ma to ale kopec času. Navyše Korban nemá nejaké jedno vyhliadkové miesto, na ktoré človek príde, zloží sa a počas občerstvenia sa kochá pohľadmi do krajiny.

Na južných a hlavne východných okrajoch jeho vrcholu sa borím v snehu pomedzi mladé smreky najrôznejších veľkostí, všade okolo vidím vyležané korytá po divej zveri, evidentne sa im motám po spálni. Na ich vlastnú škodu nemá kto votrelca vyhnať, takže sa mi podarí ponachádzať miesta, z ktorých sú krásne pohľady východnými smermi. Hlavne pohľad na Kloptaň (so susedmi), za ním Kojšovskú hoľu a za ňou Folkmarskú skalu ma zaujme – spomienky na tri túry a tri články, ku ktorým ma inšpirovali. Keď nadobudnem pocit, že tu viac k videniu nie je, je slnko dosť nízko nad obzorom a svetlo začína dostávať teplý nádych. Sú síce len dve hodiny poobede, avšak slnko dnes zapadá asi o 15.45 h a potrebujem hodinu len na návrat na Bukovec. Trochu ma začína tlačiť čas, takže obed bude predsa len na Bukovci.

Najkratšou cestou sa spúšťam dole husto porasteným svahom v ústrety značenej ceste a sneh je tentoraz mojím spojencom. Výstup zo sedla pod Bukovcom je naozaj chuťovka a na samotný vrchol Bukovca prichádzam s poslednými slnečnými lúčmi. Nie že by som sa tak flákal, ale hustá vysoká oblačnosť prichádzajúca od juhozápadu si to načasovala tak, aby som sa ani náhodou netešil z pekného západu slnka. Takže tu sedím a počas obeda / olovrantu aspoň sledujem, ako postupne pohasínajú kopce okolo mňa. Kráľova hoľa na západe je úplne v sivom tieni, Vysoké Tatry si ešte sem-tam nejaký fotónik odchytia, aj tu na Bukovci to pomaly hasne, akurát hory ďalej na východe sa ešte chvíľu tešia slnečnému svetlu pod modrou oblohou. Zároveň akoby ústup slnka zo scény uvoľnil okovy inverznej oblačnosti na juhu, ktorá sa v zlovestných tvaroch začína prelievať cez Volovské vrchy.

Bez pohybu sedím nanajvýš 10 minút (dnes po prvýkrát) a začínam cítiť klesajúcu teplotu prichádzajúcej noci. Nasýtený sa ešte napijem vody, ktorá je skutočne tesne pred kryštalizáciou a do minúty prichádza prekvapujúca reakcia – nástup intenzívneho pocitu chladu so začiatkom odmŕzania prstov na rukách. Je zrejmé, že ďalšie posedávanie by bolo životunebezpečné, preto urýchlene ukončujem dnešnú jedinú prestávku a vo svetle súmraku mierim z Bukovca dole. Pri Holom vrchu mesiac začína vrhať slabučký tieň, odtiaľto však vedie pohodlná cesta, takže nastupujúca tma ma nijako neznervózňuje. K autu v sedle pod Svinským hrbom prichádzam v takmer úplnej tme a v takmer úplne rovnakom mraze, v akom som ho ráno opúšťal.

Zhodnotenie

Nemusím zdôrazňovať, že za celý deň som nestretol ani živú dušu. Ani sa im nečudujem, kto by tu chodil v takomto mraze. Ale dovolím si tipnúť, že ani v príjemnom počasí tu turisti o seba zakopávať nebudú. Pritom ide o krásnu prírodu, obzvlášť v zelenom či jesennom šate. Navyše je na pomery Volovských vrchov naozaj neporušená, ak si odmyslím pár miest na vrchole Korbana. V jednoduchších podmienkach je Bukovec z Poráča príjemná prechádzka s peknými výhľadmi za odmenu. No Korban a jeho divočinu by som v letnej vegetácii asi neskúšal. V každom prípade je to v zime krásny celodenný výlet plný úžasných výhľadov na okolitú, neopozeranú krajinu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie