Trasa

Žarnovica – Žarnovická Huta – Čičíkovci – vyhliadka Ihanovo – (Zadný) Šarvíz, horáreň – rázcestie Šarvíz – Hraškova studnička – Predný Šarvíz – Štamproch – rozhľadňa Háj – Havrania skala – Pod Červenou skalou – Červená skala – Zvonička – Štangelír šachta Maximilián – Nová Baňa, námestie – Nová Baňa, železničná stanica

Na rozhľadňu Háj som sa chystal pár rokov, naposledy to vyzeralo byť nádejné počas pobytu v kúpeľoch Sklené Teplice, no došlo na ňu až teraz. Mali sme ísť aj s kamarátom, ale napokon som ráno nastupoval do vlaku sám.

Kde tak asi je modrá?

Po vystúpení v Žarnovici odmietol tablet chytiť akýkoľvek satelit, a tak som sa vybral bez zápisu trasy. Navyše som zistil, že v ňom nemám vôbec žiadne miestne značky. Moc ma to netrápilo. Vedel som, že mám ísť po modrej a potom prejsť žltou k rozhľadni. Lenže ešte v meste modrá za mostom nejako zmizla a darmo som sa obzeral, kde je. Dokonca domáca poštárka o nej ani nepočula. Nuž som sa rozhodol ísť popri potoku Kľak do Žarnovickej Huty a prvou lesnou cestou doľava hore. Tušil som, že sa niekde hore na hrebeni s modrou stretnem.

Asfaltka za poslednými rodinnými domami sa zmenila na poľnú cestu. Prišiel som k zatvorenému Bikrosovému areálu (pandémia) a po prekročení prítoku Kľaku som zahol doľava hore úzkou cestičkou. Doviedla ma k oplotenému domu. Z poza plotu vybehol malý, ale rozštekaný hafan. Cesta podľa mapy mala pokračovať ďalej a tak som po lúke popod dom unikol psovi a medzi dvomi domami našiel pokračovanie cesty lesom. Už z lúky pod domom sa mi ukázali prvé z dnešných nádherných výhľadov na Poľanu a Čierny vrch. Z lesa som vyšiel pri samote Čičíkovci. Je tu klasická studňa s vedrom a rumpálom, voľne prístupná. Tiež sa tu dá na terase jedného z dvoch domov prespať. Opäť krásne výhľady do diaľav pre zmenu na Štiavnické vrchy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tušenie ma nesklamalo!

Pokračujem lesnou cestou hore lesom a zrazu sa zľava pridáva modrá. Tak som si to dobre odhadol! Som na zvážnici obchádzajúcej kopec Drienčie. Vo svahu nado mnou sa belejú kvitnúce lesné jahody a napravo sa mi otvorili výhľady na CHKO Ponitrie. Dosť dlho tak stojím a kochám sa naozaj nádherným výhľadom na zelené more v diaľke.

Keď sa pohnem ďalej, prídem za chvíľu k odbočke na vyhliadku Ihanovo. Pozriem sa na strmý výstup a poviem si, že sa mi tam jednoducho nechce liezť a zase klesať dolu. Veď krásne výhľady si užívam po pravej ruke a navyše sa mi pod nohami modrie od fialiek, a tak sa venujem ich foteniu.

Prišiel som na rázcestie a začal som klesať. Značka nikde, a tak som sa zase vrátil hore a vybral sa po ceste doľava. Tam som značku našiel, ale prečo na rázcestí nie je jasná šípka odbočenia? Cesta klesla k posedu pokrytému od spodku po strechu škridlou a oproti nemu je veľký prístrešok so sudmi a senom. V prípade nutnosti by sa tu celkom fajn dalo prespať.

Z lesa som vyšiel na cestu a pri nej stojí poľovnícka chata (Zadný) Šavríz. Je tu vyznačená odbočka k Zbojníckym studničkám a hoci som mal vody dosť, išiel som sa tam pozrieť. Sú tu dve studničky. Z jednej netieklo nič, no druhá bola výdatná a voda z nej bola chutná. Prečítal som si informačnú tabuľu o Zbojníckych studničkách a vrátil som sa späť ku zrubu. Slnko už pripekalo ako besné. Bol som rád, že nemusím mať rúško, lebo by som bol pod ním spotený. Po ceste som došiel na rázcestie a tam ma zaujal oznam: Pozor! Zvýšený výskyt medveďa hnedého! Treba sa pohybovať len po vyznačených chodníkoch. Tak dúfam, že medvede vedia čítať a nebudú ma obťažovať.

Pokračujem po vyznačenom chodníku a znovu a znovu sa kochám nádhernými výhľadmi. Prichádzam k Hraškovej studničke. Žiaľ, je vyschnutá. Prečítam si po kom je pomenovaná, ako aj informácie o cirkulácii vody v prírode. Netrvá dlho a stojím na rázcestí Štamproch. Modrá pokračuje rovno a vľavo dohora začína stúpať žltá k rozhľadni Háj.

Tak za toto to stálo!

Stretám prvú dvojicu turistov za celý deň. Výstup nie je strmý, ani netrvá dlho a stojím na plošine pri bývalom kameňolome ryolitu. Je tu polorozpadnutá budova so zákazom vstupu, ale hlavne prekrásna rozhľadňa a z nej dych berúce výhľady doširoka-doďaleka.

To som sa teda presvedčil, po pre mňa úplne bezproblémovom výstupe po drevenom schodisku. Hore som sám, ale dole na lavičkách sú dve dievčence a mladý pár. Voľne prístupný ďalekohľad som nevyužil. Stačili mi moje oči. Kochám sa pohľadom na protiľahlé Štiavnické vrchy, údolie Hrona. Rozhľadňu postavili na vynikajúcom mieste. Na druhú stranu je síce len pohľad na bývalý kameňolom a les, ale kruhovému výhľadu nič nebráni. Schádzam dole a prezerám si ešte vystavený banský vozík, vŕtačky a čo sa z vyťaženého ryolitu vyrábalo – mlynské kamene a cestné stĺpiky. O ďalšom využití sa dozvedám z informačnej tabule.

Duševne občerstvený sa rozhodujem aj telesne občerstviť. Prezliekam si mokré tričko za suché, sadám si na pekné kovové stoličky a na stôl vykladám dobroty z ruksaku. Pôvodne sme tu chceli prespať a na druhý deň pokračovať niekam ďalej. Je však niečo po štrnástej hodine a mňa čaká len krátka túra dole do Novej Bane.

Havrania a Červená skala

Obliekam si uschnuté veci, balím ruksak a začínam klesať. Míňam krmelec, netrvá dlho a stojím na Havranej skale. Otvára sa mi fantastický výhľad na údolie Hrona, kopce nad ním a civilizáciu v ňom. Informačná tabuľa hovorí niečo o banskej minulosti Novej Bane. Ťažko sa odtŕham od naozaj nádherných výhľadov a pokračujem na Červenú skalu. Ako sa hovorí – to isté, len v ružovom. Jednoducho opäť úžasné výhľady. Podo mnou je Nová Baňa a jej okolie. Ešte pred výstupom na Červenú skalu som si prečítal informácie o Banskom náučnom chodníku. Chvíľu som uvažoval, že pôjdem po ňom, no je vraj strmý a zem bola totálne suchá, nemal som turistické paličky. Tak sa z Červenej skaly vyberám chodníkom vyšliapaným v lese a klesám tak späť na žltú značku.

Dovedie ma k miestu Zvonička. Bufet je zatvorený, na pódiu sa naháňajú deti a okolo desiatok vysadených exotických stromčekov sa korzujú miestne dôchodkyne so psíkmi. Drvivé množstvo názvov vysadených stromčekov som v živote nepočul. Pozrel som si ešte peknú drevenú zvoničku a pokračoval som v klesaní úzkym chodníčkom. Čierna náučného chodníka odbáčala doľava, no ja som pokračoval doprava popri plote záhrad. Vyšiel som na cestu a pomedzi rodinné domy som prišiel k informačnej tabuli č. 14 BNCh Štangalír šachta Maximilián. No, asi sa sem budem musieť ešte raz vrátiť a prejsť si ho dopodrobna.

Pokračujem mestom. Z námestia sa ešte raz pozerám na rozhľadňu, týčiacu sa nad stromami vrchu Háj. Prechádzam okolo centra voľného času, ktorý má v oknách nápis – Chýbate nám a neskôr okolo základnej školy, kde sa zase tešia na prváčikov. Nuž, zatiaľ márne, zápis bude bez nich.

Dochádzam na železničnú stanicu. Do odchodu vlaku je presne hodina času. Prezliekam sa do suchého a v duchu si premietam celú dnešnú túru. Oplatilo sa precestovať 360 km a nebolo to, pán premiér, za vnúčatami! Tie sú o pekných pár tisíc kilometrov ďalej a tam "vaše" bezplatné vlaky nechodia!

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek