Tieto zabudnuté stromy obdivoval hádam aj Ľudovít Štúr. V štátnom zozname chránených stromov sú evidované pod číslom S486 tri jarabiny oskorušové (oskoruše). Za chránené boli vyhlásené v roku 2003. Žiaľ, už od roku 2014 môžeme vo svojej plnej kráse obdivovať iba dva jedince. Jedna z oskoruší mala v sebe dutinu, z ktorej sa postupne stal odpadkový kôš a zrejme v nej niekto aj odpadky zapálil, čo vôbec nepomohlo jej kondícii. V súčasnosti tu môžete obdivovať iba suché torzo mohutného stromu. Našťastie ešte dva stromy ostali. Jeden z nich je podľa oficiálnych meraní najväčším stromom svojho druhu v Európe.

Odborníci oficiálnym premeraním v roku 2010 potvrdili priemer kmeňa 160 cm, vo výške 1,3 metra od zeme obvod 503 cm, čo z nej robí najväčšiu známu oskorušu na svete. V odhade veku sa názory odborníkov rôznia, tipujú od 360 do 500 rokov. Najmladšia z oskoruší, ktorá tu rastie a je v najlepšej kondícii má „iba“ 150 rokov a obvod kmeňa podľa katalógu chránených stromov je 254 cm.

Literárno-prírodovedná prechádzka ponad Modru

No po pár dňoch som si to nechal prejsť hlavou a hovorím si, že čo tak deckám spríjemniť nútené sedenie doma nejakou prechádzkou, ktorú spojíme jednak so spoznávaním Modry a jednak sa naučia aj niečo z fauny a flóry a tiež z literatúry. Pracovne som si akciu nazval Literárno-prírodovedná prechádzka ponad Modru. Pamätám si, ako sme na základnej škole mali radi, keď naša učiteľka prírodopisu povedala, že nebudeme sedieť v triede, ale pôjdeme von, do lesa, nad dedinu, budeme spoznávať okolie a priamo v prírode sa naučíme rozoznávať stromy, kvety, kamene... A podobnú náučno-poznávaciu prechádzku som pripravil aj nášmu Kubkovi a jeho sesternici Natálke.

Trasa

Modra - Modranské Špígle - rybníček - Modranský ovocinársky chodník - modranská kalvária (Tri kríže) - Kramáre - Modranský ovocinársky chodník - Podhorská ulica - Pod Téglikom - Štúrova studnička - pod Popelárovou - jazierko - Šikulov Hamrštíl - vodáreň Búrky - RZ Zlaté hrozno - modranský kaštieľ - Horná brána - mestské hradby - modranské oskoruše - Dolná ulica - Modra

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vyrážame z domu do modranských vinohradov do časti Modranské Špígle, ku keramickej krížovej ceste, ale pri malom rybníčku zahneme vpravo a vydáme sa po ovocnom chodníku, ktorý vznikol asi pred šiestimi rokmi, kedy dobrovoľníci vyčistili okolie od náletových drevín a vysadili tu ovocné stromy a kríky typické pre oblasť. Nájdeme tu čerešne, broskyne, duly, orechy, oskoruše...

Decká už niektoré stromy poznajú z minulých prechádzok, takže je to pre ne opakovanie. Opustíme ovocný chodník a cestičkou pomedzi vinohrady prichádzame na miesto, ktoré miestni volajú Tri kríže a končí tu krátka, ale o to zaujímavejšia krížová cesta. Kde inde ako v Modre, ktorá je okrem vína známa aj keramikárstvom by podobná vec mohla vzniknúť?

S nápadom vytvoriť jedinečnú krížovú cestu, ktorá rešpektuje kultúrnu identitu Modry spojenú s vinárstvom, vinohradníctvom, kameňom, keramikou a hlinou prišla Agáta Petrakovičová Šikulová z Modranskej besedy. Keramické platne, ktoré znázorňujú jednotlivé zastavenia na symbolickej ceste za ukrižovaním Ježiša Krista sú dielom majstrov keramikárov: Mariána Lišku, Jozefa Franka, Igora Mesíka, Jána Viglaša a Jána Pečuka. Na kopci za krížmi vyrástol aj prístrešok, ktorý využijeme na krátku občerstvovaciu zastávku.

Pokračovať budeme ešte vyššie do kopca a odmenou nám bude výhľad na Modru a v diaľke sa ukazuje Považský Inovec a Tribeč. Vinohradníckymi cestičkami sa vrátime späť na ovocný chodník a pri jednej z niekoľkých studní, ktoré v posledných rokoch v Modre obnovili, sa Kubo nemôže nezastaviť a nezapumpovať si. To je taký jeho rituál už odmalička.

Z Podhorskej ulice odbočíme na cestu, ktorá vedie ponad futbalové ihrisko a na jej konci odbočíme k rázcestiu Pod Téglikom. Odtiaľto nás povedie modrá značka. Na kameňoch sa vyhrieva jašterica zelená a ľutujem, že som so sebou nezobral zrkadlovku. Keď sa k nej priblížim s telefónom, tak jašterica zdrhne. Prichádzame pod hrádzu a dáme si preteky. Deti idú hore po schodoch a ja dookola po chodníku. Kto bude hore prvý? No jasné, že deti.

Štúrova lavička

Vchádzame do lesa a popri potoku pokračujeme k miestu, kde údajne často chodieval Ľudovít Štúr počas jeho pôsobenia v Modre. V roku 1956 osadili na tomto mieste lavičku z travertínových platní. Bol na nej nápis so Štúrovými veršami. Zo Štúrovho pomníka zostalo za dve desaťročia úbohé torzo. V roku 1982 boli jeho zvyšky odstránené. V roku 1983 bol na mieste postavený nový pamätník v podobe kamennej mohyly, ktorý bol vybudovaný v spolupráci mesta Modry, Múzea Ľudovíta Štúra a Správy CHKO Malé Karpaty. Vznikla myšlienka oživiť miesto poriadaním poetických večerov. Prvý sa tu konal 18. mája v spomenutom roku za účasti prozaika Vincenta Šikulu a básnika Vojtecha Kondróta.

V roku 1989 dalo Múzeum Ľudovíta Štúra za finančnej podpory Ministerstva kultúry miesto obnoviť. Nové pamätné miesto bolo vybudované podľa návrhu architektov Kataríny Fischerovej a Dušana Fischera a sochára Martina Lettricha. Cez novú betónovú lavičku bol prehodený bronzový Štúrov plášť. Pred lavičkou boli štyri betónové pilieriky s bronzovými tabuľkami s veršami Ľ. Štúra. Po roku 2004 boli tabuľky odcudzené vandalmi alebo zberačmi kovov a po roku 2007 aj samotný plášť (zdroj). Ako pamätníky vyzerali si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Dnes tu nájdeme len pozostatok pamätníka. Pred pár rokmi sme si tu mohli posedieť aj na drevených lavičkách za stolom, neďaleko bolo ohnisko a ľudia sem chodili opekať. Keďže človek je tvor nezodpovedný a po piknikujúcich tu ostával bordel, mesto dalo lavičky a ohnisko odstrániť.

Hodina biológie

Pokračujeme ďalej po modrej značke popri potoku. V horúcom lete je v tejto dolinke príjemný chládok, dnes však zima, obliekame preto na tričká aj niečo s dlhým rukávom. Pri potoku zbadám salamandru a hodina biológie pokračuje po tom, ako sa asi 50 m od nás v kopci pasie jeleň s dvomi laňami. Sme proti vetru, takže sa nenechajú rušiť. Škoda, že sme dnes ďalekohľad nechali doma. V nedeľu sme takto pozorovali pasúceho sa srnca pod Kuklou. Cez ďalekohľad mu bolo vidno rovno do taniera.

Prichádzame pod najväčší kopec dnešnej vychádzky. Pre decká je to ďalšia výzva, že kto bude prvý hore. No v lese je sucho a poriadne sa tu šmýka a práši, sem-tam skončia aj na zemi. Opúšťame modrú značku a vraciame sa späť do Modry. Prejdeme húštinou a vyliezame vo vinohradoch, privíta nás chalúpka na kuracej nôžke (alebo skôr nôžkach) a tiež jazierko, ktoré by tu asi nikto nečakal. Tiež ma prekvapilo, keď som tu bol prvýkrát. Vtedy ešte tuším nebolo za plotom.

Šikulov Hamrštíl

Ďalšia cestička pomedzi vinohrady nás dovedie k ďalšej literárnej zastávke, ktorou je Šikulov Hamrštíl. Stojí tu osamelý kamenný dom z 20-tych rokov minulého storočia, ktorý patril spisovateľovi Vincentovi Šikulovi. Znamenal pre neho centrum jeho sveta, odkedy ho v roku 1962 kúpil. Dom naprojektoval jeden z najznámejších slovenských architektov – Dušan Samo Jurkovič. Nečudujem sa Šikulovi, že sa mu na tomto mieste dobre hľadala inšpirácia na jeho diela. Prvákovi Kubovi jeho meno nič nehovorí, ale rád sem, tak isto ako ja, chodieva. Piatačke Natálke sa niečo marí, že meno už počula a možno aj videla film „Otec ma zderie tak či tak“, nakrútený podľa knižky Prázdniny so strýcom Rafaelom.

Zídeme ešte hlbšie do Modry. Keď sme sa sem nasťahovali, tak domy neboli rozťahané až tak vysoko. Pamätám si, že na okraji vinohradov stáli dva domy a hovoril som si vtedy, že tu by som mal rád dom. Dnes už nechcem. Domy sú tu nasekané jeden na druhom, malá predzáhradka a to je všetko. Vidieť, že už sa pripravujú pozemky pre ďalšie domy, ktoré sa budú tlačiť vyššie do vinohradov. Navrhnem, aby sme sa išli pozrieť na Modru z kopca, na ktorom stojí vodáreň Búrky. Nápad sa nestretne s nadšením, ale keď vyjdeme hore a vidia pod sebou mesto a ďaleké okolie, tak sú radi, že sme sem išli. Dokonca vidno bratislavské mrakodrapy, v tomto čase, kedy je vzduch zrejme aj vďaka pandémii čistejší.

Strašidelný dom

Po rovnakej cestičke ako sme vyšli hore, sa vraciame späť a deckám ukazujem strašidelný dom, ktorý stojí neďaleko. Je to bývalá pýcha Poľnohospodárskeho a vinohradníckeho družstva Modra – Zlaté hrozno. Pivnice, vináreň a ubytovacie zariadenie sú už dávno schátrané a márne čakajú na nejakého investora. Podľa toho ako to tam vyzerá, sa ho, žiaľ, už toto miesto zrejme ani nedočká.

Asfaltová cesta nás privedie k hlavnej ceste, vychádzame pri národnej kultúrnej pamiatke, ktorú sa našťastie podarilo zachrániť a je ňou modranský kaštieľ. Po rekonštrukcii by sa z neho malo stať kultúrne centrum celého regiónu.

Pomaly sa blížime do finále. Predtým ešte pred hornou bránou odbočíme vľavo a prejdeme sa poza modranské hradby. Som príjemne prekvapený, že tu pribudla tabuľka s informáciami, prečo tu hradby vlastne stoja. Ich vybudovanie bolo podmienkou udelenia privilégia slobodného kráľovského mesta, ktoré Modra dostala v roku 1607. Za hradbami nám cestu skríži králik, vyzerá ako doma chovaný zakrslý, ale kde sa tu zobral?

Oskoruše

Ostáva nám vyšlapať posledný kopček a sme pri oskorušiach. Začínajú sa ozývať protesty, no dva keksíky, ktoré nosím v batohu, ich presvedčia. Stojíme pri obrovskej vzácnej oskoruši, ktorú som spomínal v úvode článku. Kubo si už nepamätá (ani nemôže), že som ho tu často vozieval v kočíku a že vtedy ešte žili všetky tri. Čo ma však potešilo je fakt, že zo zhoreného torza druhej najstaršej oskoruše, ktoré sa tu nachádzajú, vyrastá nový stromček. Či je to tiež oskoruša netuším, ale keď sa z pukov stanú listy, tak budem vedieť.

Spomínam si, že kedysi tu bolo označenie, že ide o chránené stromy. Dnes sme našli na zemi položený stĺpik so slovenským štátnym znakom iba pri najväčšom strome. Žiadne ďalšie označenie o aké vzácne stromy ide, nehľadajme. Sme predsa na Slovensku, tu sa to nenosí.

Záver

Nuž, asi len veľa zdravia a návštevníkov, ktorí sem budú prichádzať len s dobrými úmyslami. Slnko zapadlo za kopčeky a my sa pomaly poberieme domov. Z malej prechádzky bolo nakoniec 10 km a verím, že deckám dala prechádzka viac, ako sedenie v škole.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek