1. deň

Žilina – Ráztoka – Kamenité – Semeteš – Vrchrieka – Melocík – Čerenka

(38 km, prevýšenie 1935 m)

Hrebeňom pohoria vedie červená turistická značka, ktorá začína v meste Čadca a potom pokračuje až do Bielych Karpát. Zo Žiliny som však ráno nenašiel nejaký dobrý prestup do Čadce, a tak by som musel čakať 2 hodiny v meste. Keďže som nechcel strácať čas, tak som sa rozhodol, že úvod trasy prejdem po bočnom hrebeni od Žiliny. Zrejme to bolo aj dobré rozhodnutie, lebo úvod trasy od Čadce je vraj dosť asfaltový.

Z hlavnej železničnej stanice v Žiline som sa vybral okrajom mesta smerom na Budatín. V tejto časti nie je žiadna turistická značka, ale už som párkrát tadiaľto išiel. Aj napriek tomu som netrafil odbočku na most a prišiel som až k rómskym bytovkám, ktoré si pamätám odvtedy, ako som popri nich išiel počas inej túry. Mladí Rómovia, čo boli vonku sa ma pýtali kam idem, a tak som sa s nimi chvíľu rozprával. Poradili mi cestu popri ich bytovkách k Váhu a tadiaľ sa vraj dostanem k mostu, ktorý ide na druhú stranu. Samozrejme, nechýbala ani otázka, či nemám euríčko na pivo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez spomínaný most som sa potom dostal na druhý breh Váhu. Už po modrej turistickej značke som pokračoval popri Budatínskom zámku na okraj mesta. Z lúky nad poslednými domami je pekný výhľad na Žilinu. Potom sa ponáram do tieňa bukového lesa a začínam pomaly stúpať po hrebeni. Po chvíľke sa dostávam do rozsiahlych rúbaní, z ktorých sú pekné výhľady na oblasť Kysuckej brány. Cez toto miesto preteká rieka Kysuca a oddeľuje pohorie Javorníky a Kysuckú vrchovinu.

Odlesneným hrebeňom pokračujem ďalej na vrch Závršie (609 m). Kúsok pod vrcholom ma prekvapilo futbalové ihrisko a pár prístreškov priamo na hrebeni. Teda už som videl kadečo, ale ihrisko na hrebeni pohoria a uprostred lesa, tak to teda ešte nie. Toto však nebude jediné prekvapenie v dnešný deň. Z vrcholu klesám do sedla pod Závrším, kde je ďalší prístrešok s posedením. Kúsok za sedlom ma prekvapuje ďalšie futbalové ihrisko na hrebeni. Len toto ide akosi dolu kopcom. Zaujímalo by ma, či tu robia zápasy ľudia z jednej a z druhej strany hrebeňa, alebo aký je dôvod na to, aby bolo ihrisko uprostred lesa.

Cez viacero kót (Janušovo, Dúbravy a Brezie, pozn. red.) sa dostávam nad obec Rudinská. Na tomto mieste vystupujú lúky až na hrebeň pohoria, a tak sú odtiaľto pekné výhľady na blízke obce a Kysucké Nové Mesto v diaľke. Z lúk stúpam na vrch Stará lúka (716 m), na ktorom stojí vysielač. Les na tomto vrchu zmizol, a tak poskytuje ešte krajšie výhľady, ako predošlý úsek s lúkami. Je odtiaľto pekný výhľad na vzdialenú krivánsku časť Malej Fatry a okolie Kysuckého Nového Mesta.

Z vrcholu opäť klesám do sedla pod Ráztokou, kde je malé posedenie bez prístreška a pokryvený turistický smerovník. Vyzerá to tak, že smerovník bol poškodený počas ťažby dreva. Snáď ho niekto opraví. Začínam stúpať na vrch Ráztoka (866 m). Po chvíľke popri mne preletí chlap na terénnej motorke. Neprejdú ani dve minúty a už ide späť. Zastaví pri mne a pýta sa ma či som niekde nevidel pilčícku prilbu. Hovorím mu, že nie. Pokračuje teda ďalej, ale po chvíľke opäť frčí hore. Na týchto miestach sú lesy dosť zničené, či už lykožrútom alebo aj ťažbou dreva. Miestami je tu turistická značka dosť stará a stráca sa.

V Sedle pod Kazíckou Kýčerou je malá horská lúka. V jej okolí prebieha ťažba dreva, a tak sú zvážnice dosť rozbahnené. Cez rozsiahle rúbane sa dostávam pod Kazícku Kýčeru (910 m). Značka nevystupuje priamo na vrchol, ale traverzuje ho severnou stranou. Keď sa dostanem na druhú stranu vrcholu, stretávam celú skupinu lesných robotníčok. V rúbani dávajú na kopu konáre zo spílených stromov. Prekvapene sa ma pýtajú: „A vy ste sa sem ako dostali?“ Vraj tu robia od začiatku roka, ale turistu tu ešte nevideli. Trasu zrejme nevyužíva veľa ľudí. Z rúbaní v okolí sú celkom pekné výhľady na okolité laznícke osídlenie a v diaľke vidieť nezameniteľnú Lysú horu (1323 m), ktorá sa nachádza na Morave.

Celkom príjemnou cestou sa dostávam do sedla pod Grapou. Tu sa lúčim s modrou značkou, ktorá ma doteraz viedla a pokračujem po červenej. Hneď pod sedlom je prvá laznícka usadlosť Mračkov, s peknými drevenými domčekmi. Po nespevnenej lesnej ceste pokračujem ďalej po hrebeni. Cestou sa striedajú úseky lesa a malých horských lúk. Dostávam sa na vrch Kamenité (834 m), na ktorého vrchole stojí malá rozhľadňa. Podľa mňa úplne zbytočná, pretože vrcholová časť kopca je lúčnatá a výhľady sú z nej tak či tak. Z vrcholu sú pekné výhľady až do údolia Váhu a v diaľke vidieť celý hrebeň Lúčanskej Fatry.

Opäť mierne klesám a striedajúcim sa lesom a lúkami prichádzam do ďalšej lazníckej usadlosti - Bachroňovci. Taktiež sú tu pekné drevené domčeky. Osady sú prakticky na hrebeni pohoria a čo som si všimol, tak pri domoch boli väčšinou autá s českými značkami. Kúsok za osadou je prvý prameň vody, na ktorý som dnes narazil. Hneď vedľa je ďalšia osada Bielovci. Pri osade je vystavený nejaký kameň, zrejme s podobizňou anjela. Neviem, či ide o dielo prírody alebo dajakého umelca.

Od osady Bielovci klesám do sedla Semeteš. Cez sedlo prechádza cesta, ktorá prepája mestá Turzovka a Bytča. V sedle je aj ubytovňa U Cipára, takže kto by chcel, môže tu prenocovať. Ja idem však ďalej a po asfaltovej ceste prechádzam cez osady Solíkovci, Šupíkovci a Vrchrieka. Z poslednej menovanej osady značka odbočí do lesa a stúpa na vrch Luby (908 m). Na jeho vrchole stojí pomerne vysoká drevená rozhľadňa. Značka však vrchol obchádza a klesá do osady Ovsenovci a Záblatie (prístrešok) a odtiaľ do sedla Melocík.

Cez sedlo prechádza dôležitá dopravná komunikácia, spájajúca horné Považie s hraničným priechodom Makov. V sedle je motorest, v ktorom sa dá najesť. Zo sedla pokračujem kúsok po asfaltovej ceste, z ktorej po chvíľke zídem a idem zase po lesnej ceste. Miernym hrebeňom vystupujem na vrch Čerenka (947 m), kde končí lanovka lyžiarskeho strediska SKI Makov. Dnes som mal plán prísť práve sem, keďže sa tu nachádza malá budova, ktorá v zime slúži ako bufet pre lyžiarov. Má však malú predsieň, v ktorej sa dá prespať pod strechou. V noci by sa mal dovaliť studený front a trochu zapršať, preto chcem byť radšej pod strechou. Zložím si tu teda veci a sledujem ako sa z Moravy pomaly valí studený front. Kým sa zotmie, začne pršať. Dnes bol model Aladin presný na minútu.

2. deň

Čerenka – Veľký Javorník – Kohútka – Makyta – Lysá pod Makytou

(38 km, prevýšenie 1249 m)

Ráno sa prebúdzam do sychravého a hmlistého rána. Celú noc pršalo a ešte aj teraz padá drobný dážď. No, dnes to teda asi nebude bohviečo. Zabalím si teda ruksak do pláštenky a z vrchu Čerenka (947 m) zostupujem po značke do blízkej osady Gregušovci (Greguše). V osade sú pekné drevené domčeky a malá drevená zvonica. Po červenej značke prejdem ešte kúsok k smerovníku Nad Zápačou, kde sa s červenou značkou na chvíľku rozlúčim a pokračujem po modrej. Ako tak stúpam na vrch Čemerka (1052 m), tak si počasie zo mňa robí srandu. Chvíľku je celkom pekne, potom zase leje a keď neleje, tak fučí.

Keď sa dostanem do sedla pod Hričovcom, celkom ma poteší turistický prístrešok. Na tomto mieste sa zároveň opäť vraciam späť na červenú značku. Miernym stúpaním sa dostávam na vrch Štiavnik (1031 m), kde sa objavujú prvé horské lúky. Z vrcholu mierne klesám k lyžiarskemu stredisku Kasárne. Rekreačné budovy na západnej strane hrebeňa sú zahalené v hmle, a tak mi aspoň nekazia dojem z miesta. Od lyžiarskeho strediska je to len mierny výstup na najvyšší vrch pohoria - Veľký Javorník (1072 m).

Na jeho vrchole sa začína krátka, ale zato najkrajšia časť hrebeňa Javorníkov. Akurát škoda, že je momentálne hustá hmla, a tak si nebudem môcť vychutnať pekné horské lúky v oblasti. Zaujímavosťou je, že v minulosti bol o lúky spor medzi pastiermi na dnešnej slovenskej a moravskej strane. Dokonca vyústil do otvoreného konfliktu a museli zasiahnuť najvyššie autority, aby sa zažehnal. Preto dnes v tejto časti hrebeňa nevedie štátna hranica logicky priamo po hrebeni, ale asi 400 m pod hrebeňom na moravskej strane.

Mierne zostupujem do sedla Gežov, kde sa nachádza aj malý prístrešok, a potom zase mierne stúpam na hrebeň. Ako sa približujem k vrchu Stratenec (1055 m), tak sa začína hmla pomaly trhať a občas vykukne slnko. Keď som na Stratenci, tak sa dokonca na chvíľku vyjasní, ale potom zase príde hmla. Takto sa to strieda až niekam do Frňovského sedla, kde sa definitívne vyčasí. Medzitým ešte vystúpim na vrchol Malého Javorníka (1019 m) a cestou si doplním vodu z prameňa pod vrcholom. Na Malom Javorníku sa vracia späť na hrebeň česko - slovenská štátna hranica. Popri hraničných kameňoch sa cez zalesnený hrebeň približujem k horskému hotelu Portáš.

Cestou sa otvára z rúbaní pár výhľadov na moravskú stranu. Kúsok za horským hotelom sa hrebeň otvára do lúk, ktoré obklopujú lyžiarske stredisko Kohútka. Dnes je pomerne vyľudnené, motá sa tu iba pár ľudí. Tak ako sa tento kúsok civilizácie zjavil, tak aj zmizol a opäť som v lese. Po hrebeni striedavo klesám a stúpam, až kým nezačnem klesať do Papajského sedla. Na tomto úseku je na hrebeni viacero rúbaní, z ktorých sú pekné výhľady na blízke okolie. Zaujal ma hrob vojaka, ktorý padol počas bojov v tejto oblasti. Práve Papajským sedlom sa na konci vojny predierali jednotky 1. Československého armádneho zboru na Moravu.

Stretávam tu celkom prvých turistov od začiatku trasy. Pýtajú sa odkiaľ idem, keď poviem, že zo Žiliny, tak len krútia hlavou. Je zaujímavé, aké sú Javorníky mimo sezóny a víkendu vyľudnené. Zo sedla hore na vrch Makyta (922 m) je to jeden z najstrmších výstupov. Aj keď je to iba 262 výškových metrov. Výstup je spočiatku celkom strmý a stúpa priamo po štátnej hranici. Neskôr, ako sa značka blíži k vrcholu, tak prechádza na miernejší chodník. Vrcholová časť je zalesnená a neposkytuje žiadne výhľady. Je tu však zaujímavá tabuľka, informujúca o trigonometrickej sústave a prírodnej rezervácii na českej strane.

Na vrchole sa definitívne lúčim s červenou značkou a pokračujem po žltej, ktorá ma dovedie do obce Lysá pod Makytou. Značka spočiatku klesá viacerými rúbaňami až sa dostane k relatívne novej lesnej ceste. Nevedie však po nej, ale tesne ponad ňu po starej ceste, ktorá je dosť zarastená. Preto ak neobľubujete predieranie sa cez kríky, tak odporúčam ísť po novej lesnej ceste (cyklotrasa). Značka na ňu zíde nižšie tak či tak.

Pod vrchom Paseky (710 m) značka odbočí na ďalšiu lesnú cestu, ktorá traverzuje vrch. Keďže je tu viacero rúbaní, tak sú odtiaľto veľmi pekné výhľady na laznícky kraj v okolí Lysej pod Makytou. V nižšej časti sa krajina otvára do rozsiahlych lúk, na ktorých je kopec bedlí. Niekto z miestnych ich tu zberá popri tom, ako sa vezie na traktore. Zaujímavý spôsob hubárčenia.

V záverečnom úseku prechádzam cez laznícke osady Šústové a Okrajkovci. Pekné drevené domčeky, ktoré boli v prvej polovici hrebeňa, však nahradili klasické murované. Klesaním po lesnej ceste dolinou bezmenného toku sa dostávam do Lysej pod Makytou. Výhodou obce je relatívne dobré vlakové spojenie, keďže tadiaľto premávajú vlaky na Moravu. Zisťujem, že tu akurát niečo prerábajú a funguje len jedno nástupište. Chvíľu tak neviem odkiaľ pôjde vlak, ale nakoniec to od miestnych zistím.

Záver

Javorníky sú pohorie viacerých protikladov. Na jednej strane sú tu nie príliš vkusné rekreačné strediská priamo na hrebeni, ale na druhej strane sú tu tiché sympatické laznícke osady. Nájdu sa pekné lesy, aj rozsiahle rúbane. Na viacerých dlhších úsekoch nie sú žiadne výhľady, ale iné úseky nimi doslova prekypujú. Ako som spomínal, tak podľa môjho názoru je to najľahšia z dlhších (nad 80 km) hrebeňoviek na Slovensku. Ak sa niekto necíti napr. na Nízke Tatry, tak by som to išiel skúsiť práve sem. Celá hrebeňovka je zjazdná v pohode na bicykli.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek