Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

V Kôprovej doline
V Kôprovej doline Zatvoriť

Bike & hike Kôprová a Temnosmrečinská dolina

Siedmy diel zo seriálu Tatranské doliny nás privádza na samotný západný okraj Vysokých Tatier, kde leží Kôprová dolina. Ďalej ležia Západné Tatry a je teda namieste otázka, či hraničnú dolinu ešte zaradiť medzi vysokotatranské doliny. Keďže turistická značka vedie až do jej hornej, záverečnej časti, známej ako Temnosmrečinská dolina a je súčasťou Vysokých Tatier, miesto v seriáli o vysokotatranských dolinách jej teda právom patrí.

Vzdialenosť
28 km
Prevýšenie
+870 m stúpanie, -870 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 2018
Pohoria
Tatry - Západné a Východné Tatry - Vysoké Tatry (Tatranský národný park)
Trasa
Voda
studnička pod Kmeťovým vodopádom
Doprava
Liptovský Hrádok (vlak, bus) - Podbanské (bus, platné nestrážené parkovisko)
SHOCart mapy
» č.701 Vysoké Tatry (1:25.000)

Navyše z nej do Vysokých Tatier odbočujú ďalšie dve bočné doliny, Hlinská a Nefcerská (Nefcerka). Kôprová dolina je dlhá približne 11 km, z čoho viac než polovicou vedie asfaltová cesta, rozhodujem sa preto, že to dnes bude dvojboj – asfalt vybavím na bicykli a zbytok pešo. Aby článok ostal turistickým, cykločasť zredukujem na nevyhnutné minimum. Koncepcia dvojboja zlákala aj synátora a tak sa do týchto končín vyberáme vo dvojici.

Trasa

Podbanské – Tichá, horáreň – Pod Grúnikom – Hlinská dolina, ústie – Pod Temnými smrečinami – Nižné Temnosmrečinské pleso a späť

Začíname ráno v Podbanskom. Kôprová dolina oficiálne začína pri rázcestníku Tichá, horáreň. Hneď úvodný strmák preverí naše sily, za ním je to pomerne pohodové. Celá cyklotrasa vedie z veľkej časti medzi statnými smrekmi, pomedzi ktoré sem-tam zazrieme niektoré tatranské vrcholky. Takto zrána je Kôprová dolina aj jej vysokotatranská strana (Kriváň so svojimi rázsochami) v hlbokom tieni, fotenie je úplne zbytočné. Keďže som si dolinu prešiel na bicykli aj s manželkou rok pred tým vo vhodnejšom čase, do fotogalérie primiešam niektoré fotky aj z tejto, či inej návštevy. Za zmienku stojí ešte most cez Kôprovský potok necelý kilometer pred koncom cyklotrasy, nad ktorým po povodniach zmizol celý široký kus brehu aj so stromami.

Turistická časť nášho výletu začína pri rázcestníku Kmeťov vodopád, kde bicykle zverujeme do porastu mackom na stráženie. Miesto je to kvôli množstvu popadaných stromov celkom nevábne. Samotný vodopád sa nachádza pár minút od rázcestníka a ten je našťastie pekný. Kmeťov vodopád je najnižšie položený z trojice vodopádov, ktorými sa Nefcerský potok rúti do Kôprovej doliny z bočnej doliny Nefcerky. Niektoré zdroje uvádzajú, že Kmeťov je prostredný z nich, prepadávajúci cez skalný prah doliny, túto polemiku radšej nechávam na odborníkov. Kmeťov vodopád by mal byť najvyšším vodopádom Vysokých Tatier a možno aj celého Slovenska. Jeho vody pochádzajú z Terianskych plies schovaných vysoko v neprístupnej Nefcerskej doline.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Od rázcestníka Kmeťov vodopád kráčame popri Kôprovskom potoku po šotolinou spevnenej ceste, ktorá sa postupne mení na obyčajnú lesnú cestu a turistický chodník. Po ľavej ruke sa nám opakovane ponúkajú stále otvorenejšie pohľady na Liptovské kopy, ktoré tvoria západotatranskú stranu Kôprovej doliny. Stále častejšie prechádzame úsekmi zničeného lesa, čo na kráse Kôprovej doline rozhodne nepridáva. Po pravej strane môžeme obdivovať okraj majestátneho hrebeňa Hrubé, ktorý sa tu strmo vynára z Kôprovej doliny a končí na Hrubom vrchu. Zároveň oddeľuje Nefcerku od Hlinskej doliny. Slnko je už medzičasom vyššie a pekne ho osvetľuje.

V ďalšom úseku zničeného lesa prichádzame k rázcestníku na odbočke doprava do Hlinskej doliny, kam vedie modrá turistická značka do Vyšného Kôprovského sedla. Len kúsok týmto smerom vzniká Kôprovský potok, ktorého počiatok sa meria od sútoku Hlinského a Temnosmrečinského potoka odvodňujúcich rovnomenné doliny. My však pokračujeme priamo a o chvíľu prichádzame k ďalšiemu rázcestiu, nazvanému Pod Temnými smrečinami, s ľavou odbočkou do Kobylej dolinky a sedla Závory. Miesto je to samo o sebe zaujímavé. Ide o úvodnú, najnižšiu časť Temnosmrečinskej doliny, kde sa do Temnosmrečinského potoka vlieva Kobylí potok.

Na pomerne širokom a plochom dne doliny sa tu nachádza niekoľko rašelinísk s porastom obľubujúcim vlhkosť. Prechod úsekom je umožnený po drevených lávkach, ktoré sú zhodou okolností dnes na samom konci svojej životnosti a vedľa leží nachystaný drevený materiál na ich výmenu. Ak bol prechod Kôprovou dolinou doteraz tak trochu rozpačitý – najprv zdravý hustý les takmer bez výhľadov, striedaný výhľadmi vďaka zničenému lesu – tak od tunajšej zamokrenej panvy sa situácia dramaticky mení. Smrekový, (zatiaľ) zdravý les na poslednom krátkom úseku redne a postupne tak odhaľuje okolité horské masívy.

Okrem spomínaného hrebeňa Hrubé za nami sú Liptovské múry a Prostredný chrbát pred nami, ktoré zároveň ohraničujú Temnosmrečinskú dolinu. Prechodom cez mostík ponad Kobylí potok symbolicky vstupujeme do pásma kosodreviny. Pred nami sa v plnej kráse dvíha takmer 200-metrový dolinný prah, na ktorého zatienenej časti rozoznávame biely prúžok časti Vajanského vodopádu. Vytvára ho Temnosmrečinský potok krátko po svojom odtoku z Nižného Temnosmrečinského plesa prepadom cez skalný prah. Turistický chodník ho obchádza z ľavej, podstatne miernejšej strany. Aj keď ide o najstrmší úsek, ktorým vedie značka, na tatranské pomery to zďaleka nie je strmý výstup. Prebieha celý v kosodrevine a umožňuje opakovane krásne pohľady do panvy Temných smrečín, z ktorej sa Kôprová dolina rozvetvuje na svoje zadné doliny.

Najkrajšie prekvapenie prichádza na záver. Posledných pár desiatok metrov chodníka prebieha vodorovne a náhle vystúpime z kosodreviny priamo pred nádhernú scenériu Nižného Temnosmrečinského plesa. Nie je žiadnym "rybníčkom", je to naše tretie najväčšie pleso a obklopuje ho úžasná scenéria Temnosmrečinskej doliny. Po pravej strane je to Prostredný chrbát, ktorý vzadu kulminuje na Kôprovskom štíte. Po ľavej strane sú to Liptovské múry, ktoré sa cez svoj najvyšší bod Hrubý štít pripájajú na výraznú Čubrinu. Tento úsek je zároveň súčasťou hlavného tatranského hrebeňa. Uzáver Temnosmrečinskej doliny v jej zadnej - východnej časti tvorí skalný hrebeň spájajúci Kôprovský štít s Čubrinou cez Temnosmrečinské sedlo.

Je nádherný letný deň, na sýtomodrej oblohe sa ešte len začínajú vytvárať (aj keď pomerne rýchlo) prvé biele obláčiky, vzduch sa chvíľami ani nepohne, čo umožňuje dokonalé zrkadlenie na hladine. Škoda len, že v tejto časti dňa je tento pohľad proti slnku, a to hneď dvojitému, keďže druhé sa nás snaží takmer rovnako ohúriť z hladiny vody. Vďaka pomerne nízkej nadmorskej výške okolitých svahov tu teraz prevláda letná zeleň, čím sa rajský dojem miesta ešte umocňuje. Sme tu sami a pokoj, čo tu panuje, je doslova hmatateľný. Nevydrží však dlho, keďže zakrátko sem prichádza skupinka turistov, ktorých vrava spoľahlivo vymazala až éterický úvodný dojem. Využívam situáciu a obehnem si okolie s fotoaparátom v ruke, nech si z krásy zaznamenám čo najviac.

Nižné Temnosmrečinské pleso nie je jediným skvostom doliny. O kúsok ďalej a kúsok vyššie, kam, žiaľ, značka nevedie, leží Vyšné Temnosmrečinské pleso. Kedysi dávno viedol okolo neho turistický chodník až hore do sedla Chalubinského vráta (Wrota Chałubińskiego) v Liptovských múroch. Keďže je tu hlavný tatranský hrebeň zároveň hranicou s Poľskom, sedlo slúžilo aj ako prechod k susedom. Dnes vedie značený chodník do sedla len z poľskej strany. Pozrieť sa zhora na plesá sa dá aj z Hrubého štítu (Szpiglasowy Wierch), aj tam však vedie chodník iba z poľskej strany.

Vďaka bicyklom sa odtiaľ nemusíme nikde ponáhľať, preto si miesto adekvátne vychutnáme. Ako som správne predpokladal, času máme viac ako spomínaná skupinka a tak tu ostávame opäť sami. V čase odchodu nad štítmi prevládajú sivejúce mraky, dažďa sa však obávať nemusíme. Mokrade pri rázcestíku Pod Temnými smrečinami prechádzame po novej lávke, musel tu panovať čulý pracovný ruch. Pochod ku Kmeťovmu vodopádu je v znamení rastúceho napätia synátora z toho, či si mackovia splnili úlohu a teda či nám bicykle niekto neukradol. Záverečné metre sa neudržal, predbehol ma a teraz mi so šťastným výrazom na tvári oznamuje, že sú tam, kde sme ich nechali, takže je predsa len všetko v poriadku. Lenže nebolo!

Skladám dole ruksak a idem vybrať kľúčik od zámku, ktorým sme bicykle pripútali k stromu. Za tento nedostatok dôvery sa mackom ospravedlňujem, ale istota je istota. Pri pohľade na ruksak na zemi sa mi zrazu podlomia kolená. Dlhý zips, za ktorým som mal schovaný kľúč od auta, je stiahnutý úplne dole. Hmatom sa presvedčím, že tam nič nie je. Oblieva ma studený pot. Na druhej strane je ešte jeden rovnaký zips, chvatne ho otváram a nič. Posledná iskierka nádeje práve zhasla. V nasledujúcich minútach vykonávam panické trojité vybalenie a kompletné prešacovanie batoha, nič však nemôže zmeniť krutú realitu – kľúč od auta je v háji! Najskôr v temnosmrečinskom. Syn sa s rezignáciou nechce zmieriť a vracia sa aspoň kus cesty späť, márne mu vysvetľujem, že kľúč musel vypadnúť pri plese, keď bol batoh pohodený na zemi. Ako a kedy sa otvoril zips, neviem dodnes. Vrátil sa hádam o dvadsať minút, teda sa ešte slušne prešiel, no podľa očakávania bez výsledku.

Takže. Je zhruba šesť hodín večer. Sme pri Kmeťovom vodopáde, nemáme kľúč od auta a ani žiadny telefónny signál. Úloha číslo jedna je dostať sa čo najskôr k signálu. Nasleduje asi najrýchlejší zjazd cyklotrasou Kôprovej doliny v jej histórii. Za neustáleho plného šliapania na najväčšom prevode uháňame dolinou ako víchor. Dolina je našťastie v tomto čase vyľudnená. Náš na 100 % svetový rekord v zjazde na úseku Kmeťov vodopád – Podbanské s jediným spomalením pri rampe v ústí doliny však história, žiaľ, nezaznamená, keďže ma ani nenapadlo zmerať si čas. V hlave som si zostavoval rebríček ľudí, ktorým budem volať, podľa toho, aby som musel čo najmenej vysvetľovať.

Hneď prvý telefonát je úspešný. Na záchrannú misiu sa podujal švagor Marek so švagrinou Zuzkou ako asistentkou. To znamená zrušiť všetko, prísť k nám domov, zobrať od manželky náhradný kľúč od auta a uháňať po diaľnici smer Podbanské. Ak všetko pôjde hladko, po dvoch hodinách sú tu. Všetko išlo našťastie hladko a prakticky za úplnej tmy k nám kľúč dorazil. Samozrejme si na môj účet neodpustili zahranú manželskú hádku, akože kto z nich mal ten kľúč vziať a teraz ho nemá nikto, no myslím, že som ich prekukol pomerne rýchlo. V každom prípade im opakovane touto cestou chcem ešte raz poďakovať.

Zhodnotenie

Kôprová dolina so svojou Temnosmrečinskou zadnou odnožou je zaujímavým tatranským mixom. Samotná Kôprová dolina je pre svoju dĺžku a vyasfaltovanú cestu asi pomerne málo atraktívna a osamelý Kmeťov vodopád bude pravdepodobne príliš malým lákadlom. Prípadný bicykel samozrejme mení perspektívu, jazda urasteným smrekovým lesom ozdobená občasnými pohľadmi na vrcholky okolitých hôr je určite veľmi príjemná. V hornej časti doliny, kde asfalt neznepríjemňuje turistiku, pre zmenu kazia dojem zväčšujúce sa plochy zničeného lesa. Situácia sa ale výrazne mení v samotnom závere Kôprovej doliny, teda v oblasti rázcestníka Pod Temnými smrečinami. Kto prekonal doterajších 10 km a prevýšenie 500 m, v nasledujúcich metroch bude odmenený nádhernými pohľadmi na jeden z najodľahlejších a najskrytejších pokladov Vysokých Tatier – Temnosmrečinskú dolinu. Pleso, vodopád, vysokohorská scenéria naokolo, jednoducho nechýba nič. Dostať sa sem je pomerne zdĺhavé, čo zároveň znamená veľkú pravdepodobnosť, že aj uprostred sezóny to bude jedno z najmenej frekventovaných miest v Tatrách.

Fotogaléria k článku

Najnovšie