Koložiar a Dolnoždanská skala

Bzenica – Bukovina – Záhradná dolina – Koložiar – Všivavá – Dolnoždanská skala – Dolná Ždaňa – Hliník nad Hronom

Ráno sme vyrazili z vlakovej zastávky v Bzenici po modrej značke do osady Bukovina. Prešli sme podjazdom popod R1 a mostom ponad Hron. Osada bola kľudná, ospalá, len obedáre zavesené na plotoch a bránach napovedali, že tu žijú ľudia. Pristavili sme sa pri Medokýši, ale takto skoro ráno nám veľmi nechutil. Modrá značka vedie Záhradnou dolinou, ktorá oddeľuje masív Dolnoždanskej skaly od vrchu Koložiar. Dolinou preteká Biely potok a na jeho pravostrannom prítoku sa pod vrchom Koložiar vytvorili pekné kaskády. Netušili sme presne kde, preto sme postupovali hlbokým korytom potoka proti prúdu až ku kaskádam. Vďaka popadaným stromom to bol celkom náročný prechod. Vody v tomto období bolo málo, ale kaskády sa nám páčili. Symbióza tečúcej vody a zlatistého, čerstvo napadaného bukového lístia má svoje čaro. Najkrajšie miesto je tam, kde potôčik preteká popod obrovský balvan a vyteká spod koreňov stromov.

Trochu sme pofotili a potom sme sa vydali k vrcholu Koložiaru. Ten je síce zalesnený, no na jeho južnej strane je skalnatá stráň a na západnej (pod vrcholom) sú sopečné bralá a to boli naše ďalšie ciele. Výšľapom strmo hore sme sa dostali na širokú smlzovú lúku. Tá nebola zaujímavá, ale výhľady z nej áno. Videli sme na pekné skalné útvary na hrebeni susedného vrchu Žiar a hneď sme vedeli, že tam raz zájdeme. Z lúky sme išli kúsok lesom a ocitli sme na okraji skalnatej lesostepnej stráne. Dali sme kávičkovú prestávku a chvíľu tu pobudli, lebo sa nám otvorili zaujímavé výhľady. Celé údolie Hrona bolo prikryté bielou perinou hmly, len kopce najbližších pohorí vytŕčali z oblačnej periny. Sedeli sme každý na svojej skalke a ani sa nám pohnúť nechcelo.

Nakoniec sme sa predsa len odlepili a vydali sa k vrcholu. Vrchol je zalesnený, ale z okraja brál, vďaka opadanému lístiu, bol predsa len aký - taký výhľad do údolia. Väčšina dievčat zostala na vrchole, my sme zišli popod bralá a dôkladne sme si ich poobzerali. Skalné terasy boli krásne porastené sladičmi a machmi. Cez skalnú štrbinu sme vyliezli k ostatným a spolu sme zišli do sedla Všivavá. Z vedľajšieho hrebeňa Žiaru sa na nás usmievali krásne skalné útvary. Veľmi lákali! Zo sedla by to k nim nebolo ďaleko, ale dni sú krátke a usúdili sme, že rozumnejšie bude prejsť cez Dolnoždanskú skalu. Bola som na nej už dvakrát, ale je to jedno z miest, kde sa po čase vždy rada vrátim. Pohodlným výstupom po žltej značke sme boli o chvíľu na skale. Evka, ktorá tu ešte nebola, bola prekvapená z krásneho leteckého výhľadu na Žiarsku kotlinu a Štiavnické vrchy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Milujem takéto výhľady zo skál, keď krajinu máš pod nohami a zároveň ťa obklopuje veniec zelených hôr. Keď som tu bola prvýkrát, ešte tu nestál kríž, druhýkrát kríž už bol, a teraz pribudla aj krížová cesta. Dúfam, že nabudúce nepribudne rozhľadňa! Myslím si, že miesto bolo božské aj bez kríža a krížovej cesty. Ale musím uznať, že krížová cesta je celkom originálna a zaujímavá.

Dosýta sme sa vynadívali a potom opatrne zostupovali chodníkom dole, zastavujúc sa pri jednotlivých zastaveniach. Opatrnosť je treba, lebo zo začiatku je zostup veľmi strmý. Navyše, na skalnatom chodníku bolo napadané suché lístie a dosť sa šmýkalo. Bezpečne sme to zvládli. Z lúky sme urobili ešte zopár záberov peknej skalky. Čakala nás teraz polhodina pomerne otravnej cesty okolo poľnohospodárskeho družstva, ale odmenou bolo výborné pivko v Dolnoždanskej krčmičke. Cesta ponad Hron a popod R1 na stanicu v Hliníku nad Hronom potom ubehla ako nič.

Záver

Celkom príjemná vychádzka na krátke jesenné dni. Dolnoždanská skala je výrazné vyhliadkové bralo, dobre viditeľné aj z R1. Je ľahko prístupná po žltej turistickej značke. Čudujem sa, že o Dolnoždanskej skale na Hikingu zatiaľ nikto nepísal.

Žiar a Ležisko

Horná Ždaňa – Lazy – Skaly pod Žiarom – Zadný Žiar (833 m) – Ležisko – Bukovina

Na Dolnoždanskej skale sme sa rozhodli, že sa do kraja vrátime na jar, keď budú dlhšie dni, a pozrieme si hrebeň Žiaru a Ležiska. Nešťastný vírus nám prekazil plány. Pár dní sme sedeli doma a dumali čo teraz?! Sme dôchodcovia a zo všetkých strán na nás kričali „Zostaňte doma!“ Ale nie je dôchodca ako dôchodca. Obchodných centier sa veľmi rada vzdám, ani kultúrne a športové stánky mi ku šťastiu nebudú chýbať, ale ako sa vzdať prírody, turistiky a mojich kvetiniek??? Našťastie som ženská, ktorá vždy radšej hľadá cestu ako sa dá, ako výhovorku ako sa nedá. Okrem klubových akcií chodíme na turistiku takmer výhradne hromadnou dopravou – tú nám však výrazne obmedzili. Náš syn momentálne jazdí pracovne na Požitavie. Napadlo mi, odviezť sa s ním niekde na Pohronie, tam si dať menšiu turistiku a na spiatočnej ceste nás opäť vyzdvihne. Prišlo aj na Žiar a Ležisko.

Syn nás odviezol do Hornej Ždane a žltou značkou sme kráčali smerom na Lazy. Značka vedie pohodlnou lesnou cestou, ktorou sme rýchlo naberali výškové metre. Asi v polovici cesty nás pristavilo oddychové miesto s murovanou Filandovou studničkou - Rakytie. Posedeli sme si, dali si kávičku a pokračovali v ceste. Žltá značka nás priviedla na okraj rozsiahlych lúk, patriacich Ždanianskym lazom. Tadeto prechádza aj modrá značka z Bukoviny na Gronštolne. Pri turistickom smerovníku sme sa však so značkami rozlúčili a pokračovali lesnou cestou k úpätiu vrchu Žiar. Keď sa vo svahu objavili prvé skaly, opustili sme cestu a škriabali sa strmým svahom ku skalám. Na mape to vyzerá na osamelú skalu, ale pod Žiarom sa nachádza krásne sopečné skalné mesto. Sú tu skalné hradby, bašty, veže a nájde sa aj pár skalných okien, aj keď nepravých, ale zaujímavých. Mne sa veľmi páčili najmä skalné veže a bašty so „zelenými šticami“, čiže s porastom sladičov a machov na vrchole. Skaly sú pomerne husto prerastené listnatými stromami, a keď sa zazelená lístie, ich mohutnosť a krása bude dobre ukrytá pred zrakmi návštevníkov.

Južným okrajom Žiaru vedie nová zvážnica. Tou sme vyšli do plytkého sedla. Na vrchol Žiaru sme nešli, ale pokračovali sme hrebeňom na juh. O chvíľu sme prišli k ďalšiemu skalnému zoskupeniu. Táto časť hrebeňa je posiata jednotlivým skalnými blokmi. Na východnom okraji nenápadnej kóty je malý skalnatý hrebienok. Hneď nás upútal. Nie síce svojou veľkosťou, ale krásnym starým dubom, ktorý rástol vedľa neho a preplietal svoje konáre ponad i pomedzi jeho skaly. Nevdojak sme všetci štyria zatúžili stať sa súčasťou krásnej scenérie a okamžite sme boli na skalách hrebienka. Zatiaľ čo z hrebeňa na skaly to boli len nejaké dva výškové metre, z druhej strany to bola solídna, skoro 10-metrová stena. Tu sme sa naobedovali a potom uveličení pokračovali ku Zadnému Žiaru (833 m).

Kóta je zalesnená a skaly sa nachádzajú až hlboko dole, asi v strede jej východného svahu. Nuž čo! Strmhlav dole – strmhlav hore! Nebolo to až také zlé. Jednotlivé skalné bloky tvoria pekné terasy, cez ktoré sa celkom dobre schádzalo. Odmenou boli krásne lesostepné terasy a hoci bola ešte veľmi skorá jar, už to tu pekne kvitlo. Zatiaľ nie veľa druhov, ale mliečniky obyčajné, fialky trojfarebné a nátržníky piesočné dostatočne oživovali sivé skaly. Uchvátila nás skala v podobe veľkej hlavy, také malé slovenské moai. Odtiaľ sme zišli ešte nižšie k ďalšej skalnej terase. Bola plochá a pomerne široká a dlhá. Na je konci nás čakali krásne výhľady do Žiarskej kotliny a na Štiavnické vrchy, ktoré sa zdali byť neuveriteľne blízko. V takýchto chvíľach zatváram oči a lietam.... Nádherné miesto!

Dole pod skalou bola ešte jedna zaujímavá skalná veža v podobe hlavy, ale k nej sme už nezostupovali. Naopak, čakal nás strmý výstup naspäť na hrebeň. No a z hrebeňa strmý zostup do sedla pod Ležiskom. Na toto ročné obdobie bolo veľmi teplo, dalo nám to celkom zabrať. A to nás čakal ešte výstup do skál pod Ležiskom. Čerešničku na torte si predsa nenecháme ujsť! Čerešničkou je krásne bralo s rebríkom. Neviem, kto tam postavil originálny rebrík, ale ďakujem mu zaň. Puknutá skala je nádherná sama o sebe, výstup po rebríku pre „obrov“ je malým dobrodružstvom hlavne pre nás krátkonohých a výhľad proste uchvacujúci! Krčmy nám pozatvárali, a tak bodku za túrou sme si dali pod skalou, nie však pivom, ale štamprlíkom fernetu. Čakal nás ešte dosť náročný zostup sutinovým svahom na lesnú cestu, ktorá nás priviedla do Záhradnej doliny a následne do Bukoviny, kde nás čakal syn s autom.

Záver

Keď sme prechádzali okolo miesta, kde sme hľadali vlani na jeseň kaskády pod Koložiarom, nestačili sme sa čudovať, že kade sme sa to cez popadané stromy a hlbokým jarkom lomili. Veď ku kaskádam sa dalo celkom pohodlne vyjsť po ceste! Vtáčnik je pohorie, ktoré má mnoho krás. Nevystavuje ich len tak na obdiv. Musíš sa trošku potrápiť, kým ich objavíš, ale stoja zato. Nám bolo dopriate odhaliť ďalší kúsok z jeho „tajomstiev“.

Autorky fotografií: Alenka Bencová a Danka Tomášiková

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek