Minister pôdohospodárstva Ján Mičovský krátko po svojom nástupe do funkcie odvolal riaditeľa štátneho podniku Lesy SR Mariána Staníka. Vedením firmy poveril Mateja Vigodu. Ten bol doteraz vedúcim lesnej správy Závadka nad Hronom. Na miesto riaditeľa je už vypísané výberové konanie. S Matejom Vigodom sme sa rozprávali o tom, či sa doň prihlási, čo považuje za najväčšie problémy v našich lesoch a ako by sa dali riešiť.

Plánujete sa prihlásiť do výberového konania a ak áno, čo budú kľúčové body vo Vašom projekte?

Do výberového konania sa prihlásim. Nemyslím si, že som úplne ten najlepší a najsprávnejší, ale idem do toho s čistým úmyslom, a to možno niektorým mojim predchodcom chýbalo. To, na čom to chcem postaviť, je ten les. My sme sa od neho tak vzdialili, že pre tie čísla, ktorými žijeme, les už nevidíme. Alfou a omegou musí byť prírode blízke hospodárenie. Nemôže to byť učebnicová poučka, všetci v tejto firme sa s tým musia stotožniť. A buď to vezmú za svoje, alebo v tej firme nemajú čo robiť.

Nespravujeme les pre 3600 zamestnancov tejto firmy, ale pre päť a pol milióna obyvateľov tejto krajiny a nemôžeme ignorovať ich názor.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V tom projekte sa teda chcete venovať hlavne prírode blízkemu hospodáreniu?

To je jedna vec, druhá dôležitá vec je vysporiadať sa s korupciou vo firme. To je o nastavení kontrolných mechanizmov, treba nastaviť správne fungovanie firmy, lebo podľa mňa tak teraz nefunguje. A ďalšia dôležitá vec bude presvedčiť kolegov, lebo celý lesnícky stav je veľmi konzervatívny a ťažko prijíma čokoľvek nové. Pritom nositeľom novej myšlienky nemusí byť len mladý človek, ako som ja. Mám mnoho kolegov, ktorí sú pred dôchodkom a chápu veľmi dobre, že lesníctvo musí reflektovať požiadavku tejto doby a zmeniť sa. Nespravujeme les pre 3600 zamestnancov tejto firmy, ale pre päť a pol milióna obyvateľov tejto krajiny a nemôžeme ignorovať ich názor.

Samozrejme, že nejaké trecie plochy vždy budú. Je dôležité ľuďom vysvetliť, že ich počúvame, ale oni zasa musia počúvať nás v tom, že štátny podnik nemôže byť postavený len na predaji dreva a čistej ekonomike. Ak má plniť všetky požiadavky, ktoré spoločnosť očakáva, musíme nájsť iné zdroje financovania, či už to bude nejakými ekosystémovými platbami alebo priamou dotačnou politikou z úrovne štátu. Ale do lesa sa to musí nejakou formou vrátiť. Voda, ktorá, keď to prehnane poviem, sa „vyrobí“ v lese, je produkt, ktorý následne predávajú vodári. Alebo čistý vzduch. Žijeme v lesnatej krajine a všetci to vnímame ako niečo samozrejmé. Ale to nie je celkom tak.

Aj v Programovom vyhlásení vlády sa hovorí, že väčšia pozornosť sa má venovať vypočítaniu týchto ekosystémových služieb. To sa nedá nijako oddeliť. Naopak, vodohospodári už reptajú, ako to vyzerá s kvalitou vody po necitlivej ťažbe.

Áno, je to tak. Ale aby sme tie ťažby mohli robiť tak, ako som pred chvíľou hovoril, bude to stáť ďalšie zdroje. Musia prísť do celého lesníckeho sektora - či je to štátny alebo neštátny obhospodarovateľ. A potom toho človeka bime po hlave za to, že to neurobil tak, ako mal. S tým absolútne súhlasím.

Som presvedčený, že mnohí moji kolegovia, keby robili vo svojej firme, tak by sa k tomu lesu nesprávali tak, ako sa k nemu správajú tu.

S kontrolnými mechanizmami to možno nebude také ťažké, veď verejnosť je nám každý deň k dispozícii, tí ľudia sa pohybujú po lese. Áno, častokrát sú ich predstavy skreslené, ale niekedy možno netreba ani dve vysoké školy, ale trošku zdravého sedliackeho rozumu. Som presvedčený, že mnohí moji kolegovia, keby robili vo svojej firme, tak by sa k tomu lesu nesprávali tak, ako sa k nemu správajú tu.

Áno, verejnosť chodí po lesoch a vidí, ako to vyzerá na miestach ťažby. Často sú tam meter hlboké koľaje, rozjazdený potok, ktorá tečie mimo koryta, kaluže oleja. Voda rýchlo odteká po lesných cestách, prehlbuje sa erózia. Kontroluje už dnes niekto miesto po ťažbe? Aby to nevzniklo, prípadne aby sa to dalo do pôvodného stavu? Kam sa môže ísť bežný človek sťažovať?

Naša organizačná štruktúra je dosť zložitá, ale prvým styčným dôstojníkom je lesník. Ten je tým človekom, ktorý za les priamo zodpovedá. My ostatní vytvárame metodiky, plány, rámec pre to, aby lesník mohol robotu robiť tak, ako má. On je ten, ktorý odovzdáva pracovisko a aj ho preberá. Zhodnotí, či práca je v požadovanej kvalite a môže byť vyfakturovaná alebo nie.

Ako je teda možné, že to na niektorých miestach vyzerá tak zle? Viete ošetriť, aby bol prístup k ťažbe citlivejší?

Je to zase na tom človeku, ktorý tam pracuje. Častokrát sa tvárime – možno si strieľam vlastný gól – že je všetko v poriadku a nie je to tak. Ale tu treba povedať aj B – pri tom, čo my dodávateľovi dáme za to, čo urobil, tak kolegovia častokrát privierajú jedno oko, aby bola tá robota vykonaná. Tu treba nastaviť kontrolné mechanizmy. Napísať len kvantá vnútropodnikových smerníc, ktoré sa fyzicky nedodržiavajú, nie je spôsob. No vo firme, ktorá má 3600 zamestnancov, to nie je vôbec jednoduché. Moja predstava je, že ľudia musia niesť zodpovednosť, ak veci nie sú tak, ako by mali byť.

Teraz by sme mohli prejsť k prírode blízkemu hospodáreniu, ktoré ste spomínali. Zaujímalo by ma, na koľkých percentách územia, ktoré spravujete, sa tak hospodári, na aké číslo by ste sa chceli dostať a v akom časovom horizonte.

Prírode blízke obhospodarovanie lesa je pre mnohých mojich kolegov taká abstraktná formulka. Mnohí sa s tým ťažko stotožňujú. Zhruba 1/10 územia štátnych lesov ide každý rok do obnovy Programov starostlivosti o les. Pracujeme na základe Programov starostlivosti o les, ktoré platia 10 rokov. A tu sa vyselektujú porasty, kde sú vytvorené podmienky pre tento prístup. Ide o približne 8 000 hektárov ročne. Je to podľa mňa malé číslo a dá sa určite zvýšiť. Prírode blízke obhospodarovanie lesa sa nezameriava na plochy, ale na jednotlivý strom. Pointa je, aby sme sa na les pozerali ako na súbor jednotlivo stojacich stromov a ku každému pristupovali individuálne. To si samozrejme vyžaduje úplne iný koncept menežmentu.

Horár by mal posudzovať každý jeden strom na základe jeho produkčných možností, ekologických možností, stanovištných možností. Lebo každý strom prináša inú hodnotu. Z pohľadu ekosystémových služieb, z hľadiska biodiverzity, z hľadiska produkcie. Aby lesník mohol k tomu takto pristupovať, úlohy na neho musia byť kladené inak. Nemôže hodiny tráviť pri odvoze dreva, musí byť v tom lese. A čo sa týka toho výhľadu, pre mňa je dôležité presvedčiť kolegov o tom, že sa dá takto pracovať. Ak sa to podarí, tie hektáre budú dramaticky rásť. Potrebujeme aj nastaviť systém a dať do neho peniaze. Ale vidím, že už dnes mnohí kolegovia takto fungujú a nemali na to vytvorené špeciálne podmienky. V hlave boli tak nastavení, takže to ide. Je mnoho takých regiónov a porastov, kde to ide hneď.

Súhlasíte s tým, čo hovoria vaši kolegovia zo Smolníckej Osady a Veľkého Folkmara, že to je ekonomicky najvýhodnejší spôsob obhospodarovania lesa?

Áno. A treba sa na to pozrieť z dlhodobého hľadiska. Dnes každý vidí to, že tam bude zvýšený náklad na ťažbu dreva. To je fakt, s tým nič neurobíme. Ale kolegovia zo Smolníckej Osady nemajú takmer žiadne náklady na pestovnú činnosť, ktorá nás stojí kvantum peňazí. Áno, prejaví sa to až v dlhodobom horizonte. Ale toto je jediná správna cesta a mne nikto nevysvetlí, že máme ešte inú.

Teraz by som chcela prejsť k chystanej rezervácii Pralesy Slovenska. Jej návrh leží na Ministerstve životného prostredia, mal by ísť na okresné úrady a potom do medzirezortného pripomienkového konania. Rezervácia pozostáva z asi 2600 ha pralesov a 4300 ha starých lesov, ktoré na ne nadväzujú, lebo pralesy by neobstáli ako izolované malé kúsky. Všetko to leží na územiach, ktoré máte vo vašej správe, je teda dôležitý váš postoj.

Zatiaľ som sa s tým čiastočne oboznámil a bol som informovaný o tom, že problém nebol so samotným vymapovaním tých pralesov, tie boli kolegovia prístupní viacmenej schváliť hneď. Dnes sú všetky tie plochy v štátnych lesoch v režime ochrany. Ale bol problém dohodnúť sa na tom, aké veľké bude to územie okolo toho. Čiže v tejto chvíli by som to neuzatváral, že áno, som za tých 7000 ha, asi by som k tomu pristupoval individuálne porast od porastu, aká veľká by mala byť tá zóna okolo toho.

Treba sa zamyslieť, či budeme mať viac chránených území so slabšou ochranou, alebo menej, kde bude ochrana prísnejšia.

Celá tá tematika ochrany prírody je zložitejšia. A tu bude veľmi dôležité – lebo ja to nechcem polarizovať medzi lesníka a ochranára – akým spôsobom sa ministerstvá životného prostredia a pôdohospodárstva k tomuto postavia. Je tu jasná deklarácia medzirezortnej komisie, ktorá chce hľadať východiská. To je veľmi dôležité, lebo doteraz sme každý stáli na jednej strane barikády a tu musí dôjsť k nejakému prieniku. Podľa mňa bude veľmi dôležité urobiť systematickú revíziu chránených území.

To je aj v programovom vyhlásení vlády a ochranárska obec tiež hovorí, že to treba urobiť.

Dnes sa to často stavia do polohy, že chránených území je na Slovensku málo. Máme tu však viac stupňov ochrany. Predstava, že v nižších stupňoch ochrany môžu lesníci všetko, nie je správna. Územie častokrát spadá do chráneného vtáčieho územia alebo je to pod iným plánom starostlivosti o chránené územie. De facto sa stane to, že jedno záujmové územie má program starostlivosti o les, program starostlivosti o chránené vtáčie územie, NATURA 2000, národný park, a máme štyri programy na jeden jediný porast. Treba sa zamyslieť, či budeme mať viac chránených území so slabšou ochranou, alebo menej, kde bude ochrana prísnejšia.

A ešte tam aj žiadate výnimky na zasahovanie.

Nikto v štátnych lesoch v päťke (5., najvyšší stupeň ochrany, pozn. red.) rúbať nechce. Ak sme v minulosti, myslím, že rok dozadu, na obrovskej ploche žiadali o výnimku, to bolo len sformalizovanie nejakého procesu, aby sa tie kubíky mohli odpísať. Nie preto, že štátne lesy chceli reálne v tých päťkách ťažiť.

Nech si to tam kľudne ten chrobák zožerie. Ja na tom nevidím absolútne nič zlé. Ale štát si to musí jasne zadefinovať.

Odpísali ste ich len na papieri?

Áno, tu išlo len o to. Niekto to možno vníma ako ťažký podraz od štátnych lesov, že chcú v päťkách rúbať. Ja som bol vedúci lesnej správy a mal som na svojom území Fabovu hoľu. Neviem si predstaviť, že by sme tam išli rúbať. Pre mňa, ak je to raz päťka, a rúbať sa tam nemá, tak sa tam rúbať nebude. Nie je o čom sa rozprávať.

Lykožrút – nelykožrút?

Päťka – päťka. Nech si to tam kľudne ten chrobák zožerie. Ja na tom nevidím absolútne nič zlé. Ale štát si to musí jasne zadefinovať. Je tu úzka ochranárska obec, možno extrémistická, a má predstavu o tom, že toto všetko budeme chrániť, ale štát má aj iné záujmy. V regiónoch žijú ľudia. Uzavrieť veľké komplexy ihličnatého lesa do bezzásahu nie je spôsob. Určite by som viedol diskusie, územie od územia. Ale keď si povieme, ako príklad, že budú tri veľké národné parky na Slovensku, dobre. Nech to tak je, je to spoločenská objednávka, štát si to môže dovoliť, vie to zaplatiť, aj kompenzácie súkromným vlastníkom. Lebo nehovorme len o tom, že to bude iba na štátnom, lebo štát štátu nič nedlhuje.

Určite to musí byť aj na súkromných pozemkoch, pretože tam sa častokrát nachádzajú biotopy, ktoré na štátnych pozemkoch nie sú. Ak chceme zachovať tú pestrosť…

Tak. Hodnoty územia.

V poslednej novele zákona o lesoch pribudol paragraf, ktorý prvýkrát hovorí o pralese ako takom. Že to je les osobitného určenia a akým spôsobom sa tam bude, resp. vôbec nebude hospodáriť. Porast sa dostane do tej kategórie na žiadosť vlastníka, keď sa robí nový plán starostlivosti o les. Potom ten les bude tak chránený, že sa tam ani nebude dať požiadať o výnimky. Budete žiadať o preradenie takýchto porastov do tej kategórie?

Toto si netrúfam v tejto chvíli uzavrieť. Bude ma zaujímať, závod od závodu, kde sa tie lokality nachádzajú. Lebo môže dôjsť ku konfliktom. Keby som to mal povedať takto apriori, nemám vôbec problém, čo sa týka tých pralesov. Nech tam sú, ak sú to porasty uprostred súvislých smrečín, tak by som zvažoval, či áno. Ale pokiaľ sú to zmiešané porasty a nehrozí tam nič, len to, že lesník cíti vnútornú potrebu to drevo odtiaľ vybrať, tak to nie je dôvod. Ak tam reálne hrozí riziko ohrozenia okolitého lesa, tak tu by som naozaj zvažoval. Ale v tejto chvíli nemám túto tému tak zvládnutú, aby som na to relevantne odpovedal.

Vo výzve Odmietame, ktorej ste signatárom, ste vraveli, že chcete prebudovať lesníctvo s využitím najmodernejších vedeckých poznatkov. Čo konkrétne tým myslíte?

Aj v tejto chvíli sa na podniku implementujú rôzne veci, odbor informačných technológií sa stále zväčšuje. Tu je možno šanca vidieť úsporu, čo sa týka zamestnancov. Rád by som dal viac priestoru Technickej univerzite vo Zvolene. Má výsledky aj v európskom meradle, ale tie poznatky plynulo neprechádzajú do praxe. Plánujem stretnutie s vedením univerzity.

V rokoch 2018 až 2022 sa má realizovať Program záchrany hlucháňa. Jedno z tých opatrení hovorí, že tam, kde sa ťažilo okolo hlucháních tokanísk, by sa mal les obnovovať s ohľadom na hlucháňa. Teda nesadiť veľmi husto, aby tam vedel lietať, aby tam mohli rásť čučoriedky. Robí sa to?

Program záchrany hlucháňa pripravovali ochranári a s nami nikto tie koncepcie nepreberal. A pre nás nie je nijako záväzný, ak to mám povedať škaredo. Ale určite nechcem ísť touto cestou. Chceme vytvárať podmienky na to, aby tie opatrenia bolo možné realizovať v praxi. Aj v tejto chvíli prebieha nejaké rokovanie na úrovni štátnych lesov a štátnej ochrany prírody. Je možnosť, že na niektorých miestach by sa robil iný menežment územia a ten rozdiel by sa zaplatil z eurofondov.

Ešte som sa chcela spýtať na jednu vec súvisiacu s prírode blízkym hospodárením, ktorá ma zaujala, keď som písala o pralesoch UNESCO na východnom Slovensku. PBOL znamená obnovu lesného porastu na ploche maximálne 0,2 ha. Ale v strmom teréne nad 40 % to môže byť až 1,5 ha. Môžu sa teda rúbať pásy so šírkou 25 metrov a dĺžkou 600 metrov. Nie je to necitlivé v tých strmých terénoch, kde sa les ťažšie obnovuje?

Tu treba zobrať ohľad na technologickú prípravu pracoviska. Lanovkové terény sú zložité. Predstavte si, ako máte ten strmý sklon a odoberáte zásobu z porastu. Keď odoberiete polovicu, necháte dorásť všetko to ostatné zmladenie na tej ploche. Ak by ste odobrali tú zásobu na viackrát, v strmom teréne, kde nemáte pod kontrolou približovanie dreva, by padajúce stromy ten nárast zničili.

Nedá sa teda začať odvrchu?

Je plno porastov, kde sa to dá takto spraviť, ale sú aj také, kde sa to dá len na dvakrát. Prírode blízke obhospodarovanie lesa je závislé od lesnej cestnej siete. Ak tá nebude kvalitná, robiť to bude veľký problém. Traktor, pokiaľ má približovaciu linku, vie prísť z hociktorej strany. A strom vieme vybrať tak, že o dva roky to nebude vidieť. Je aj rozdiel, či sa približuje nadol alebo nahor. Táto definícia neznamená, že to je paušál.

Čiže toto je maximálne vymedzenie a nie, že sa to tak musí robiť zakaždým?

Nie. Ale samozrejme, ľudia sú kreatívni a treba im určiť mantinely.

Najväčšia výzva nie je ani tak ten konflikt lesník – ochranár, ale skôr to, čo musí človek podstupovať vnútri tej firmy, aby ich presvedčil, že toto je tá správna cesta.

Ako sa dajú dosiahnuť zmeny, o ktorých hovoríte, keď sa tu vlády striedajú každé štyri roky? Rast lesa je dlhodobý proces, ako sa dá zabezpečiť plynulosť toho smerovania?

Myslím si, že túto otázku si kládli už tí predo mnou. A budú si ju klásť aj tí za mnou. Sme štátny podnik a politika, či si to chceme alebo nechceme pripustiť, má zásadný vplyv na naše fungovanie. Tu bude veľmi dôležitý zákonný rámec, ktorý sa vytvorí pre prírode blízke obhospodarovanie lesa. Pri najlepšej vôli, ak aj všetko nastavíme ideálne, nikde nie sú záruky, že nepríde niekto po nás a zbúra to. Ale je to úplne logická úvaha, ja sa pravidelne zamýšľam nad tým, ako vytvoriť tie mechanizmy tak, aby boli funkčné. Dôležitý rámec je práve ten, že keď odbremeníme lesy od ekonomickej závislosti, od predaja dreva, nebude dochádzať k takému tlaku na tie porasty.

Ale odpustenie päťmiliónového ročného odvodu vám pomohlo, nie?

Tak… je to kvapka v mori, keď si vezmete, že šesť miliónov treba mesačne na mzdy.

Je ešte niečo dôležité, čo by ste chceli povedať na záver?

Najväčšia výzva nie je ani tak ten konflikt lesník – ochranár, ale skôr to, čo musí človek podstupovať vnútri tej firmy, aby ich presvedčil, že toto je tá správna cesta.

Niektorí vaši kolegovia naozaj úprimne veria, že v čase Márie Terézie sa nastavili veci, ktoré fungovali a môžu fungovať aj dnes. Nemyslím to ironicky...

Áno, je to tak. Toto je asi tá najväčšia výzva, ktorá tu človeka čaká. Ten podnik je nielen v tejto organizačnej štruktúre, ale aj v tomto myslení už dlhšiu dobu. Spoločnosť sa okolo neho vyvíja, ale my sme zastali v čase. Musíme prejsť nejakou sebareflexiou. Tým sa nechcem kolegov vôbec dotknúť. Mnohí z nich sú ľudia vysokých morálnych a odborných kvalít, na ktoré sa ja absolútne nechytám. Ale mnohí z nich konzervujú tú firmu v takom stave, ktorý ju zabíja.