1. deň

Hosťovce – Turňa nad Bodvou – Turniansky hrad – Háj – salaš Miglinc (13 km)

Prechod som začínal v pondelok poobede za daždivého počasia po príjazde autobusom do centra hraničnej dedinky Hosťovce (maď. Bódvavendégi). Keďže odtiaľ nevedie žiadna turistická trasa a kvôli mimoriadnej situácii bola dokonca uzavretá cesta smerom na štátnu hranicu, som sa asi po pol hodine brodenia poľom dostal na cestu vedúcu priamo do obce Turňa nad Bodvou, kde som sa napojil na existujúcu modro značenú turistickú trasu. Ešte pred samotným výstupom na hrad som sa posilnil v Penzióne pod hradom, ktorý sa nachádza nad cestou 1. triedy. Stúpanie na hrad nie je dlhé, s poriadnym nákladom na chrbte však dalo zabrať. Cesta k nemu vedie po modrej značke na sedlo Hradná stráň a odtiaľ odbočkou až na samotný vrchol. Z hradu je krásny výhľad na Košickú kotlinu a lesy Slovenského krasu. Žltou turistickou značkou som sa podvečer dostal do dedinky Háj, ktorá je známa svojimi vodopádmi. Následne po modrej značke so strmým nástupom som deň zakončil na salaši Miglinc.

2. deň

Salaš Miglinc - sedlo Železná brána – Šugov, ranč – Medzev – Vyšný Medzev – Trohánka (20 km)

Po pomerne teplej noci strávenej v starom salaši, kde som si zem musel vystlať senom, moje kroky pokračovali po modrej a žltej značke smerom na sedlo Železná brána. Pár stoviek metrov od rázcestia v lese sa nachádza vstup do Gordánovej jaskyne. Zo sedla som sa svižným klesaním po modrej značke dostal až k Šugovmu ranču a jazerám. Tu si treba dať pozor na voľne pobehujúce psy z blízkej chaty. Moja trasa ďalej viedla po zelenej značke rozkvitnutými lúkami až do Medzeva.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je to mestečko medzi horami, ktoré má však pekné centrum s kostolom a malým parčíkom. Obed som si dal v reštaurácii Coridor. Z centra mesta vedie žltá značka po asfaltovej ceste miernym stúpaním do obce Vyšný Medzev, ktorá na konci dediny ostro zatáča doprava a postupne prechádza do lesnej cesty. Uprostred lesa na trase človek natrafí na Kresanicu, čo je najstaršia zachovalá ručne tesaná baňa, štôlňa dlhá niekoľko metrov. Po asi 3-hodinovom stúpaní deň završujem na Trohánke vo výške 960 mnm. Je tu niekoľko novších prístreškov, voda sa nachádza asi 5 minút po červenej značke smerom na východ.

3. deň

Trohánka – Tri studne – Polianka – Chata Izbica – Prakovce – Hrob baníka – Tatarkov kríž – sedlo pod Krompašským vrchom – Plejsy (22 km)

Za neutíchajúceho vetra ráno tretieho dňa schádzam po žltej značke prevažne lesnými cestami až do dediny Prakovce. Cestu lemovalo viacero vodných zdrojov, kde si človek môže doplniť pitný režim. Prakovce sú pomerne veľkou rozľahlou obcou, ničím vás však neohúri. Hneď na začiatku v smere od Gelnice po ľavej strane sa nachádza reštaurácia Pod vlekom. Žltá značka vedie pozdĺž cesty II. triedy krížom cez celú obec až na jej koniec, kde som sa ďalej vybral po zelenej značke ponad obec Helcmanovce.

Zastavil som sa pri kríži postavenom na počesť baníkov, ktorí v tunajších horách pracovali a odkiaľ je výhľad na údolie rieky Hnilec. Na konci zelenej značky stojí hrob neznámeho baníka z konca 18. storočia. Takmer rovnou cestou po žltej značke, tzv. kyslíkovej ceste, prichádzam k Tatarkovmu krížu. Odtiaľto sa po zelenej a červenej značke dostávam až na konečnú stanicu lanovky Plejsy, odkiaľ je nádherný výhľad na Spiš, pohorie Branisko a mesto Krompachy. Noc som konečne strávil v posteli na chate Energetik priamo na svahu.

4. deň

Plejsy – Krompachy – Kolinovce – Kaľava – Vojkovce – sedlo Predky – Sľubica – sedlo Humenec – Rajtopiky – Pod Rudníkom – Branisko, priesmyk – Smrekovica – Pod Smrekovicou (28 km)

Ráno štvrtého dňa za sviežeho slnečného počasia schádzam po žltej značke po svahu Plejsov až do mesta Krompachy. Tu si robím väčší nákup, pretože najbližšie dva dni budem prechádzať prevažne hornatým terénom. Z Krompách po zelenej značke pozdĺž hlavnej cesty sa presúvam do Kolinoviec, kde sa chodník vnára do lesa a opäť sa vynára pod obcou Kaľava, kde sa zas mení na asfaltovú cestu smerujúcu do dedinky Vojkovce. Tu si dávam skorú obednú pauzu a pripravujem sa na výstup na svahy pohoria Branisko.

Po zelenej značke miernym stúpaním lesnou cestou prechádzam najskôr pozdĺž peknej hasičskej zdrže napájanej drevenými kanálikmi, odtiaľ sa však chodník začína prudšie dvíhať až k sedlu Predky a samotný bonbónik je výstup zo sedla na Sľubicu (1129 m), ktorý hlavne v prvej polovici dá enormne zabrať. Zo Sľubice je nádherný široký vyhlaď na región Spiša, dokonca v pozadí za dobrého počasia vidieť Vysoké Tatry. Pár pekných fotiek a pokračujem ďalej po zelenej značke hrebeňom.

Branisko ma očarilo veľmi pekným lesom a minimom turistov. Terén od Sľubice nie je taký náročný, striedajú sa pasáže klesania a stúpania. Ďalším veľmi pekným miestom po trase sú Rajtopiky so svojimi skalnými útvarmi a skalným oknom. Po asi 4 hodinách sa od Vojkoviec dostávam až k priesmyku Branisko (Chvalabohu). Držím sa modrej turistickej značky, ktorá ma ďalej vedie najskôr popri Diablovej diere, kde sa Dolný potok stráca v útrobách zeme, ďalej prechádzam popri lesných chatkách až na vrch Smrekovica (1200 m). Je to najvyšší bod mojej trasy, odkiaľ je vyhlaď na široké okolie a samotný vrch je akýmsi pútnickým miestom. Aj keď mám možnosť prespať priamo na vrchole, schádzam naspäť na miesto Pod Smrekovicou, kde prespávam v starom opustenom dome hneď vedľa potoka.

5. deň

Pod Smrekovicou – sedlo Smrekovica – Pod Kravcovou – Kopytovská dolina rázc. – Lačnovský kaňon, ústie – Lačnov – hrad Lipovce – Lipovce – Nad Šošňom – Mindžová útulňa (20 km)

Za daždivého počasia sa miernym stúpaním dostávam na sedlo Smrekovica, odkiaľ sa nechávam modrou značkou viesť dolu hmlistou krajinou postupne cez Kravcovú a Kopytovskú dolinu až k ústiu Lačnovského kaňona. Pri jeho vstupe sa nachádza pekné zelené jazierko a posedenie pre pocestných. Lačnovský kaňon je jedným z najkrajších kaňonov východného Slovenska. Robím si zachádzku a postupne ho celý prechádzam po červenej značke od juhu až po malebnú dedinku Lačnov na severe. Nestretávam skoro žiadnych ľudí, v dôsledku sucha je kaňon takmer bez vody.

Naspäť sa vraciam cez Lačnovskú anomáliu a hrad Lipovce, ktorého malá zachovalá časť je v rekonštrukcii. Na lúkach pod jaskyňou Zlá diera sa pasú stáda oviec. Prechádzam dedinkou Lipovce až k cintorínu, kde si napravo všímam modrú značku, ktorá ma vedie po čerstvo preoranej lesnej rozbahnenej ceste až na sedlo Mindžová, odkiaľ je to už len kúsok k môjmu ďalšiemu cieľu – útulni Mindžová, spolu so mnou sú tu ďalší dvaja nocľažníci plus pes. Z tohto miesta sa mi naskytá úchvatný pohľad na priestranné lúky a lesy regiónu Šariš.

6. deň

Sedlo Mindžová – sedlo Buče – Renčišov – sedlo pod Marduňou – Dubovica – Lipany – sedlo Balážka – Kamenica – útulňa Minčol (28 km)

Z útulne Mindžová schádzam po červenej značke do sedla Buče, pod ktorým sa nachádza malé lyžiarske stredisko. Spod strediska vedie asfaltová cesta a žltá značka do obce Renčišov. Tu stojí za povšimnutie veľmi pekný gréckokatolícky chrám s pozlátenými vežičkami a medenou strechou. V miestnom potoku si opäť umývam topánky, pretože celý týždeň sa nesie v znamení prehánok a podmočeného terénu.

Z Renčišova lesíkom po žltej značke cez sedlo pod Marduňou schádzam do dedinky Dubovica, na začiatku ktorej pozorujem včelín, a ďalej do mesta Lipany. Tu si dávam obed v reštaurácii Biely kôň a robím posledné zásoby na víkend. Od Lipian sa držím zelenej značky, ktorá prechádza skrz železničnú trať a poza vrch Balážka na sedlo Balážku. V týchto miestach je problematické sa držať značených turistických trás z dôvodu slabej a neprehľadnej značenosti. Stav trvá v podstate až do konca môjho prechodu smerom na Kamenicu po žltej značke a následne celým pohorím Čergov.

V Kamenici si dávam dlhší oddych, pretože moje nohy pod 15 kg váhou batoha dostávajú zabrať. Počasie sa mení na dážď. Na večer konečne zelenou značkou popod Sokolovu skalu a Kalinov prichádzam až k útulni Minčol pod Lazmi. Pre bežných turistov je uzamknutá, no mám šťastie a aj v zlom počasí stretávam chalanov, ktorí majú kľúč a budú v nej dnes spolu so mnou nocovať.

7. deň

Útulňa Minčol – Lazy – Minčol – Malý Minčol – sedlo pod Dlhou – Ruská Voľa nad Popradom – Čirč, štátna hranica – Čirč, rázc. – Andrejovka – Orlov (20 km)

Posledný deň sa niesol len v znamení dobojovať začaté. Počasie bolo veľmi nepriaznivé, pršalo, fúkalo, bola hmla. Len v priebehu výstupu od útulne na Lazy a najvyšší vrch Minčol - 1157 m (zelená a modrá značka) som bol celý mokrý a uzimený. Kvôli hmle nebolo nič vidieť. Chodníky boli často zarastené, stromy popadané, značenie takmer neviditeľné. Aj z tohto dôvodu som viackrát zišiel z trasy a musel sa vracať. Z úseku červenej značky od Minčolu cez Malý Minčol na sedlo pod Dlhou bol druhý úsek tým najhorším. Od sedla som sa následne po modrej značke spustil do dedinky Ruská Voľa nad Popradom (rusínsky Руська Воля над Попрадом) a odtiaľ som po asfaltovej ceste prešiel popri štátnej hranici do dediny Čirč (rusínsky Чірч). Preklenul som rieku Poprad a konečne po siedmych dňoch dorazil do cieľa – dediny Orlov (rusínsky Орлов).

Zhrnutie

Moja cesta je dôkazom, že aj menej navštevované kúty Slovenska majú čo ponúknuť a netreba sa ich báť navštevovať. Kto má rád menej vyhľadávané turistické trasy, často husto zalesnené, v pomerne náročnom teréne a nebojí sa aj dlhších trás s obmedzenými možnosťami prespania, tak táto trasa je pre neho určite vhodná. Keď sa k tomu pridajú dobrí ľudia a prijateľné počasie, ktoré človeka po ceste postretnú, tak výsledkom je nezabudnuteľný zážitok.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek