V sobotu asi o 11. hodine vysadáme v Hriňovej (480 m) z autobusu. Vraciame sa kúsok nazad k hlavnej ceste, kde ju zelená značka kríži a dolinkou stúpame medzi domami. Obydlia o chvíľu končia a pri kamennej hrádzi prekračujeme potok a začíname prudko stúpať lesom. Po chvíli sa dostávame do hustého porastu, strácame značku, ale i tak pokračujeme v stúpaní. Pomerne rýchlo naberáme výšku a dostávame sa na lúky. Podľa elektrického vedenia sa orientujeme a o chvíľu sme znova na značke. Začína pršať a tak rýchlo do plášteniek. Stále stúpame a v pláštenkách sa elegantne potíme. Našťastie dážď asi o hodinu prestáva a my sme už hore na lúkach. Prekrásna krajina, plno samôt a pasúcich sa ovečiek a kraviek. Kúsok od kríženia sa trasy so štátnou cestou je občasný obchod a otočka autobusu – neviem však odkiaľ. Dostávame sa až na Vrchdobroč (917,5 m). Dlhé prechody lúk bez možnosti značkovania nás nepletú, pretože je všade dostatok orientačných bodov a mapa nám dobre pomáha. Retranslačná stanica na kóte Surovina nás doviedla nad rovnomennú osadu. Ďalekohladom zisťujeme, že je tam funkčný penzión s reštauráciou a tak neváhame a schádzame zo zelenej asi 150 m po ceste a konečne si dávame svoje pivko. Penzión z názvom Stará krčma poskytuje ubytovanie aj stravovanie, ale my sme iná kategória a tak smelo ťaháme ďalej. K zelenej sa pripája červená značka a po nej zostupujeme asi 250 výškových metrov do sedla Prieraz. Odtiaľ je nádherný výhľad na vodnú nádrž Málinec. Tu si s biedou nájdeme aké také miestečko pre postavenie prístrešku a zostávame na noc.

Modrá obloha nás vytiahla zo spacákov a pretože sme očarení výhľadom na vodnú nádrž, spúšťame sa lesnou cestou až k nej, aby sme si ju obzreli. Na naše prekvapenie je táto cesta značená modrou značkou. Vodná nádrž slúži ako vodný zdroj a je v 1. stupni ochranného pásma. Preto nebol zo strany vodárov turistický ruch v okolí nádrže vítaný a tak značka nie je na nových mapách zakreslená. Asi o pol hodiny sme dole. Okolo nádrže nie sú žiadne chaty a ani nohy. Prekrásne sypaná hrádza a až pri nej podozrivo veľké budovy správy povodia. Okolo nádrže vedie asfaltka a tak nám neostáva iné ako po nej capkať až do Málinca. Je horúco a nebo je dokonalo azúrové. Nemôžeme vynechať miestnu krčmu na námestí a o 11. hodine vyrážame ďalej. Prekračujeme tok Ipľa a už aj stúpame z Málinca (290 m) najprv lúkou a potom lesom až na hrebeňové lúky. Je to nádherná krajina s prekrásnymi výhľadmi, potešenie pre oko i dušu. Pomaly sa dostávame až na úroveň približne 900 metrov nad morom. Terén na hrebeni už nie je náročný – taká húpačka. Pred vrchom Klaťa (914 m) opúšťame červenú značku a poľnou cestou cez lúky prechádzame pod lesom až do obce Ďubákovo (810 m). Naberáme vodu a mierne stúpame ďalej. Stále modrá obloha, avšak vďaka tomu, že sa pohybujeme vo výškach ,nie je dusno a vzduch je svieži. Vystupujeme na kótu nad Ďubákovom (919 m) a začíname sa obzerať po mieste na spanie. Potrebovali by sme sa dobre poumývať, pretože stúpanie a teplo nás predsa len stáli nejaký ten pot. Nakoniec zbadáme napájadlo s vodou a je rozhodnuté. Spíme kúsok nad bezmenným sedielkom, vyumývaní, prepláchnuté tričká – no skrátka paráda.

Vstávame zasa do prekrásneho slnečného dňa. Po raňajkách pokračujeme po červenej a začíname pomaly klesať do Kokavy nad Rimavicou (342 m). O 10. hodine si už dávame pivko na peknom námestí spolu so skupinou nezamestnaných rómov. Nuž majú to ťažké, vysedávať takto denno-denne v krčme. Presúvame sa do jedinej miestnej reštaurácie a vynikajúca gulášová polievka a držkový perkelt nás takmer uspia. Ale nedá sa nič robiť, musíme ďalej. Ešte dokupujeme chlieb a už stúpame po zelenej do sedla Chorepa. Brušiská máme nadžgané a len sa tak vlečieme. Postupne sa však dostávame až na vrch (920 m) a zvlneným terénom sme asi o tri hodiny v sedle Pereš a odtiaľ sa spúšťame po modrej do Havrilova (480 m). Chvíľu po ceste asfaltkou a odbočujeme na červenú smer Háj. Všade sa suší seno a celá krajina nádherne vonia. V lyžiarskom a rekreačnom stredisku Háj nachádzame otvorenú rovnomennú chatu - no obísť ju predsa nemôžeme. Príliš sa však nezdržujeme a už zasa vyrážame stále po červenej. Najprv značka kopíruje príjazdovú asfaltku, ale potom sa zalomí doprava a okolo domov a salaša stúpa k lesu. Tu sa k nám pripája nejaké psisko – pekný biely kríženec, ktorý vyzerá ako Goro. Najprv ho zaháňame, ale keď sa nedá odohnať, spoliehame na jeho inštikt a nechávame ho nech si ide kam chce. Pes nás spoľahlivo vedie lesom po značke. Stúpanie je dlhé a dosť namáhavé a my toho už dnes máme za sebou dosť. Asi o dve hodiny sme na najvyššom bode celého nášho putovania, na vrchu Drahová (1118 m) – výhľad naozaj stojí za to. Vidíme jasne Kráľovu hoľu, hrebeň Veporských vrchov i časť Vysokých Tatier. Je to neuveriteľná krása. Chvílu sa kocháme, robíme fotku s naším novým psím priateľom a zostupujeme kúsok k horárni Kremeňovo. Z horárne bohužial zostali iba základy, spálená plechová strecha a malá drevenička asi 70 m od základov. Drevenička je v celkom dobrom stave, je otvorená, ale je v nej neporiadok a prach. Taktiež je tu pekná studnička s dobrou vodou. Horáreň bola umiestnená v dlhom lúčnatom a plytkom sedle. Ešte asi 100 m a staviame prístrešok. Varíme, kecáme dlho a dlho pri ohni, spomíname, a naše zásoby nápojov sa míňajú. Už dlho som nevidel takú krásnu hviezdnu oblohu s tak výraznou Mliečnou dráhou.

Slnko nám svieti rovno do spacákov – sme vo výške asi 1 000 m a nočný vietor bol dosť chladný. Na naše veľké prekvapenie, náš psí kamarát je stále s nami. Nuž, čo už, musíme ho pohostiť raňajkami. Po červenej sa dostávame na vrch Čierťaž (1102 m) a kocháme sa výhľadom na obec Lom nad Rimavicou (1015 m). Hlavný hrebeň Veporských vrchov spolu s Klenovským Veporom máme ako na dlani. Sedime na lúke a užívame si tú krásu do sýtosti. Značka sa stáča na juh a vchádza do lesa. Početné potôčiky a medzi nimi i prameň Ipľa nám križujú cestu. O 11. hodine sme v sedle Prašivá. Na chate v rekreačnom stredisku si dávame obed a pivko. Ešte niečo pre psa a asi po hodine začíname stúpať na vrch Bykovo (1110 m). Hoci ideme po zjazdovke okolo lyžiarskeho vleku, stúpanie nie je príliš strmé a o chvíľu sme na lúkach. Vnoríme sa do lesa a lesnou cestou sme asi za hodinku na vrchu. Bykovo neposkytuje žiadny výhľad a tak sa príliš nezdržujeme a mažeme ďalej. Červená značka tu je, ale chodník nie je skoro vôbec vidieť. Schádzame prudšie lesom okolo hrádze vyzbieraného kamenia až na asfaltku, ktorá nie je na mape. Pravdepodobne je to spojnica medzi obcou Látka a osadou Mysliny, ale nevieme to isto. Asfaltkou stále schádzame dolu a dolu, neskôr vľavo na ďalšiu a potom na lesnú cestu. Odrazu značka opúšťa túto cestu a priamo sa vrhá dolu veľmi prudkou stráňou lesom. Žiaden chodník, iba od stromu k stromu. Je to skôr ako na orientačnom preteku. Nakoniec sa dostávame na úplne zarúbaný a zarastený chodník šikmo padajúci k hučiacemu potoku (Chochoľná). Ešte asi 10 minút a sme u fantastického sútoku dvoch potokov. Voda hučí a skáče cez balvany a my sme uchvátení úplnou divočinou a krásou takmer nedotknutej prírody. No toto veru nevidno často. Odvolávame kliatby a nadávky na značkárov a chápeme ich snahu ukázať túto krásu a divočinu. Lavičkou z kmeňov prechádzame na druhú stranu sútoku a okolo jedného z potokov pomaly stúpame. Len sa prehupneme cez sedielko a už sa spúšťame do ďalšej rokliny s prudkým potokom, nemenej krásnym (Smolná). Lávka cez potok je zničená a tak skáčeme cez kamene na druhú stranu. Tentoraz je stúpanie od potoka hore stráňou tak prudké, až strácame rovnováhu. O chvíľu sa chodník stáča serpentínou a potom lesnou cestou znova až na lúky. Všade na lúkach vidno osady a zväčša opustené chalupy a domy. Na rozdiel od iných častí Slovenska, kde boli zväčša drevenice, tu je prevaha murovaných domov. Stúpame na Táňovo (929 m) a odbočujeme na zelenú, kde sa náš okruh uzavrel. O 18. hodine dorážame aj z naším psím kamarátom k penziónu Stará krčma, kde sme boli v prvý deň nášho vandrovania. Dnes si celkom určite zaslúžime nejaké pivko. Ale po dvoch pivách sa nás zmocňuje únava a z posledných síl ťaháme k retranslačnej stanici a za plotom robíme posledný tábor vandru.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Náš kamarát Dunčo nás budí cvakaním zubov, keď si vykusuje blchy a kliešťov. Varíme raňajky a všetky zásoby, čo nám zostali, dávame Dunčovi až je pekne guľatý. Je náš posledný deň a pretože sme to včera potiahli, hľadáme možnosť predĺžiť si trasu. Napokon volíme žltú značku, ktorá vedie do dediny Dobroč a ďalej k vlaku či autobusu v dedine Mýtna. Bohužiaľ sme zvolili zle. Po zelenej sa dostávame zasa na Vrchdobroč k obchodu a odtiaľ pokračujeme po žltej značke. Namiesto chodníka či lúčnej a lesnej cesty capkáme asi 1,5 hodiny asfaltkou a až skončí, začíname prudko klesať ošklivou vymytou skalnatou lesnou cestou do dediny Dobroč. Kolená bolia a ako klesáme tak stúpa aj teplota. Dole je pre nás peklo. Už aj náš psí kamarát z toho znervóznel a obzerá sa späť. Využívame toho a hoci je nám to ľúto, zaháňame ho. Dunčo sa ešte chvíľu pozerá, zatočí sa a už uháňa nazad do vrchov. V Dobroči sa nezdržujeme, prehupneme cez sedielko a za 20 minút sme v dedine Mýtna. Autobus nám ide o chvíľu a tak len rýchle pivko a je koniec.

Sme nadšení krásou krajiny, ktorú sme prešli. Nestretli sme po celej ceste ani jedného turistu. Všade bolo plno hríbov a malín. Pri každej samoty bola voda, spať sa dalo takmer všade – na verandách chalúp, či v opustených domoch. Nevšedné výhľady a scenérie. Cesta po hrebeni bola len taká hojdačka, ale trochu náročnejšie boli zostupy a výstupy z dolín. Ak by ste sa rozhodli pre túto trasu, vyberte si ako nástup nie Hriňovú, ale obec Detvianska Huta (o jednu zastávku autobusom ďalej). Ušetríte si tak zbytočný, namáhavý a škaredý výstup z Hriňovej (480 m), pretože Detvianska Huta leží vo výške 821 m a tak ste už prakticky na trase. Nakúpiť sa dá takmer každý deň na trase. Aj v osade Ďubákovo je obchodík s krčmičkou, nachádza sa kúsok poniže značky. Predavačka býva v dome hneď vedľa obchodu a ochotne vám predá aj keď je zatvorené. Netreba niesť veľké zásoby, čo je fajn.

Peknú túlačku želá Boro.
P.S. A ak by ste tam išli, a stretli Dunča, tak ho pozdravujte.