Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Salaš Zbojská v máji 2013
Salaš Zbojská v máji 2013 Zatvoriť

Túra Zbojnícke zážitky spod Klenovského Vepra

Salaš Zbojská je miesto, ktoré mi prirástlo k srdcu od mojej prvej návštevy malebného kraja. Zbojská ležia na hlavnom hrebeni Slovenského rudohoria v NP Muránska planina. Názov priesmyku pripomína bohatú zbojnícku minulosť. Pôsobila tu zbojnícka družina pod vedením kapitána Jakuba Surovca. Rada by som vám priblížila moje zážitky z panenských čias jedinečnej atmosféry s pobehujúcimi pastierskymi psíkmi, cválajúcimi koňmi, pasúcimi sa ovečkami, mangalicami a nezbedným híkajúcim somárikom.

Vzdialenosť
24 km
Prevýšenie
+1188 m stúpanie, -1188 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 09.05.2013
Pohoria
Slovenské rudohorie: Veporské vrchy (Národný park Muránska planina)
Trasa
Voda
prameň Bánovo, prameň Machniarka, Zbojnícky dvor (Salaš Zbojská)
Nocľah
Salaš Zbojská (Zbojnícky dvor)
Doprava
sedlo Zbojská (vlak, bus, parkovanie v sedle)
SHOCart mapy
» č.1105 Muránska planina (1:50.000)

Trasa

Sedlo Zbojská – sedlo Diel – sedlo Bánovo – sedlo Machniarka – sedlo pod Vartou – Klenovský Vepor

Zimný výlet na koňoch

Moja prvá návšteva bola v zimnom období počas snehovej kalamity. Zoznámili sme sa tu aj s hikingáčom Tomášom, ktorý nám ukázal naše jedinečné ubytovanie v útulnej dreveničke s horiacim krbom. Počas Silvestra sme sa v dobrej nálade s mojou kamarátkou dohodli s gazdovým synom Paťom vyskúšať jazdu na koni. Ja som predtým na koni nejazdila, ale treba vyskúšať niektoré veci, aby sme mali na čo spomínať.

Na druhý deň sme prišli do stajne a každý z našej partie dostal do dočasnej opatery koníka. Môj sa volal Bruno. Koníky sme vyčesali, Paťo nám vysvetlil pár základných úkonov a posadali sme na kone. Chytili sme opraty do rúk a vyrazili sme lesnou cestičkou na Chlipavicu. Na začiatku som mala obavy či to zvládnem, ale nabrala som odvahu a dôverovala som Brunovi. Bolo zaujímavé sedieť na chrbte živého stvorenia a nasávať z neho pozitívnu energiu.

Pomaly sme cupitali krokom a sem-tam sa Bruno ťahal dopredu. Cesta bola miestami pokrytá ľadom, len som tŕpla, aby sme sa nepošmykli, ale statočný Bruno to zvládol. Vychutnávala som si zasneženú prírodu z neobyčajnej výšky. Koníky nás previedli zimnou prírodou pokrytou snehovou perinou až do salaša. Vymrznutí, ale šťastní z neobyčajného zážitku sme poďakovali Paťovi, ktorý veril, že to zvládneme. Poklona aj postušným koníkom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Jarná návšteva Chlipavice

Na jar sme sa rozhodli opäť navštíviť zbojnícky kraj. Vláčikom sme sa presunuli neďaleko salaša. Ubytovali sme sa v dreveničke a po chvíli oddychu sme sa vybrali lesnou cestou na Gazdovský dvor Chlipavica, kde sme si pochutili na výbornej fazuľovej polievke. Vystúpili sme na horskú usadlosť Krátke a z lúčneho hrebeňa sme sa kochali výhľadmi na Poľanu, Fabovu hoľu, Západné Tatry a čarokrásne staré dreveničky roztrúsené po úbočiach. Obdivovali sme majestátny Klenovský Vepor, ktorý nás priťahoval svojím jedinečným tvarom ako magnet. Stolová hora s lesmi pralesovitého charakteru, ktorá je prírodnou dominantou Veporských vrchov.

Po príjemnej prechádzke sme si na Salaši Zbojská pochutili na výborných bryndzových haluškách, len sa tak kĺzali do žalúdka. V Zbojníckych novinách bolo uvedené „Ak budeš živený žinčicou, lekár zbankrotuje“. Bryndza je biele zlato. V dreveničke sme zaspávali za príjemného zvonenia ovčích zvončekov.

Cez krásne rašeliniská na Klenovský Vepor

Ráno som pozerala z malého okienka na tajomnú Čertovu dolinu, ktorá v sebe ukrýva prírodné bohatstvo. Na verande som popíjala rannú kávičku a spoločnosť mi robili pastierske psíky. Privítal ma psík Simbo, ktorý mal "ovčiu srsť" príjemnú na pohladenie a pohľad vlka. Vyžaroval z neho pokoj. Kochala som sa rannými výhľadmi na okolitú prekrásnu prírodnú scenériu.

Gazda s gazdinou nám pripravili výdatné raňajky, po ktorých sme sa gúľali z koliby dolu svahom a psík Guľko len nechápavo gúľal očami. Poslušne sedel pri salaši a díval sa na nás ako kráčame na Klenovský Vepor. Prechádzali sme popri drevenej soche zbojníka Jakuba Surovca. Kochali sme sa pohľadom na lúčne sedlo Zbojská a v pozadí sa vypínal masív Fabovej hole - najvyšší vrch Veporských vrchov.

Kráčali sme lesnou cestou, cez ktorú nám nízko preletel výr skalný a vznášal sa ladne až zmizol v hustom žiarivo zelenom lese. Boli sme potešení z príjemného zážitku a kráčali sme ďalej, dýchajúc svieži ranný vzduch, a obdivovali sme nádherné žlté kvietky. Dostali sme sa k rezervácií Rosiarka v sedle Bánovo. Je to horská mokraď plná obrovských zelených machových kopčekov. Slabé lúče ranného slnka osvetľovali mokraď a videli sme trblietať sa drobné kvapôčky rosy na machových kopčekoch tlačiacich sa jeden vedľa druhého. Rosiarka je prírodnou rezerváciou s ochranou pôvodného zachovaného horského rašeliniska, ktoré lemujú podmáčané lesné spoločenstvá.

Pokračovali sme strmým výstupom do sedla Machniarka (Machňarka), kde sa nachádza chatka a krásna mohutná borovica. Kráčali sme cez rúbaniská, z ktorých bolo vidieť Fabovu hoľu necitlivo vyklčovanú až po rezerváciu. Naskytol sa nám pohľad na majestátny Klenovský Vepor pokrytý sýto zeleným tajomným lesom. Klenovský Vepor je vytvorený z andezitových vyvrelín.

Dostali sme sa do ďalšej rezervácie Klenovské blatá. Obdivovali sme obrovské podmáčané machy, ktoré vyzerali ako zelené krtince. Som rada, že môžeme obdivovať jedinečné prírodné výtvory. Mokraď bola utopená uprostred smrekovej plantáže ako kvapka čistej vody v kaluži oleja. Klenovské blatá sú prírodnou rezerváciou, ojedinelé rašelinisko na hlavnom hrebeni Slovenského rudohoria. V zamokrených častiach rastie vlhkomilná vegetácia s bohatou vrstvou machov (rašelinník, ploník) a žije tu zriedkavý hraboš močiarny. Približovali sme sa pod masív Klenovského Vepra a les bol zaujímavejší.

Prechádzali sme mladinou a dostali sme sa na začiatok rezervácie Klenovský Vepor, chýbala tu tabuľka. Možno niekomu prekážala alebo sa odparila? Hm, určite ju nezožral macko. Les bol veľmi príjemný a obdivovali sme vývraty mŕtveho dreva. Stúpali sme strmo na vrchol. Skaly boli pokryté machom a miestami som sa cítila ako v skalách na Hrbe. V lese sálala vlhkosť hoci na slnku bolo poriadne teplo. Interiér lesa mal svoju nezameniteľnú klímu čistého voňavého vzduchu tak potrebného pre dýchacie cesty. Na vrchole bola drevená socha zbojníka Juraja Jánošíka a železná ružica s popismi okolitých kopcov. Sadli sme si na skalu a pozorovali sme okolitú krajinársku scenériu. Boli tu traja českí turisti, ktorí boli ubytovaní na chate pod Vartou. Porozprávali sme sa s nimi a vraj videli medvedie stopy. Nie je sa čo diviť, tunajšie lesy sú domovom medveďa hnedého.

Pokračovali sme nádhernou lesnou cestičkou s vyvrátenými stromami, pokrútenými a ozdobenými machovým porastom. Vôkol nás bolo plno malých semenáčikov. Užívali sme si prehliadku prastarého lesa, ktorý nám svojou tajomnou atmosférou vyrazil dych. Vtáčiky štebotali a my sme si užívali prekrásny ihličnatý les. Všetko navôkol to sálalo životom, čo žiaľ, v umelom lese nezažijete. Je to neporovnateľné a preto je dôležité nezasahovať do prirodzených prírodných procesov a dať prírode priestor ako aj všetkému živému.

Cestou naspäť sme sa zastavili pri Rosiarke a vdychovali sme atmosféru príjemného miesta. Naše potulky malebným zbojníckym krajom sme ukončili na Salaši Zbojská, kde sme si vychutnávali príjemnú atmosféru s pozorovaním pasúcich sa ovečiek.

Zbojnícky kraj

Zbojnícky dvor je postavený na mieste bývalého starého salaša pod vyše 430 rokov starou lipou. Na miestnom salaši na podľa starých legiend schádzali zbojníci. Starý salaš sa nezachoval, no týči sa tu mohutná lipa ako pamätník dávnych čias, keď pod ňou sedával zbojnícky kapitán Jakub Surovec z Tisovca.

Fotogaléria k článku

Najnovšie