Trasa

Richnava – Koľvek – Rozsypaná skala – Margecany

Aj keď som len nedávno na Roháčke a Rozsypanej skale bola, neprekáža mi, že si návštevu pekných miest zopakujem. Veľmi sa teším. Preto ma dosť zarmúti, keď sa zobudím do daždivého rána. Chvíľu rozmýšľam, či túru nezrušíme. No Vlado sa s takým nápadom neozýva, a tak dúfam, že aj keď prší, na túru pôjdeme.

V Margecanoch pristupujem do vlaku, v ktorom sa s Vladom stretám. Po siedmich minútach cesty vystupujeme v Richnave. Dážď sa mení na mrholenie. Nie je silné, no je to aj tak na bundu s vyšším vodným stĺpcom. Od stanice prechádzame cez dedinu modrou značkou. Vzhľadom na počasie dáva Vlado návrh na zmenu trasy. Na Koľvek pôjdeme. No z vrcholu zostúpime na traverz a inou, lesnou cestou sa vrátime do Richnavy. Plne dôverujem Vladovým turistickým vedomostiam z oblasti, a tak súhlasím s jeho návrhom.

Za dedinou začíname stúpať po sviežej lúke k lesu. Okolité kopce sa paria, vzduch je presýtený vlhkom. Po dlhých týždňoch sucha príroda neskutočne ožíva, krásne sa zelená. Na konci lúky sa ukazujú veľmi pekné pohľady do doliny. Vstupujeme do lesa. Chodník je pomerne strmý. Je vidieť, že vlahy sa tu ešte naplno nedostalo. Z obávaného šmýkania sa na chodníku teda nie je nič.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z lesa občas vychádzame na čistinky. Na jednej z nich prekvapíme srnku. Pozorujeme ju. Tu si uvedomím, že neprší. Že by sa predsa len počasie zľutovalo? Bunda ide dole a hneď sa lepšie šliape do kopca. V príjemnom rozhovore hustým lesom sa po ani nie celej hodine dostávame na rázcestie, kde je stolík s lavicami. Stretá sa tu žltá a modrá. Tiež pribudlo miestne značenie - odbočka na Koľvek. Dáme si krátku prestávku na pitivo a pokračujeme.

Skalným mestom Koľvek

Po pár minútach prichádzame k prvým skalným útvarom. Okolo nich je porast briezok, borovíc a všade množstvo čučoriedkových kríčkov. Úzky výrazný chodník nás vedie na vrchol jednej zo skál. Prvý výhľad. Aj keď je dosť silný opar, spoznávam Krompachy a ich okolie, z kopcov Sľubicu. Ďalšie mi popisuje Vlado. A hneď ponúka možnosť urobiť si túru na niektorý z nich. Dažďové mraky sa začínajú trhať. Na našu radosť sa na oblohe ukazuje modrá. Rozhodneme sa, že predsa len dodržíme pôvodný plán trasy.

Na vyhliadke sa chvíľku zdržíme. Dôkladne si prezerám okolie brala. Plní očakávania, čo všetko nás ešte čaká, po zdokumentovaní sa poberieme ďalej. Do cesty nám príde reťaz. Krátka, no na vhodnom mieste. S jej pomocou sa vyťahujeme na ďalší, veľmi pekný výhľadový bod. Okolo je pár krásnych fotogenických stromov. Sú pokrivené nepriazňou počasia. Tie nás opäť na chvíľu zdržia.

Úzky, dobre viditeľný chodník nás vedie stále v bezpečnej vzdialenosti od strminy po krásnom skalnatom brale. Sme v raji čučoriedok, v divokej prírode zmiešaného čarovného lesa. Vyhliadky sa opakujú, čo v nás vyvoláva nadšenie. K radosti prispieva aj to, že sa obloha oslobodzuje od daždivých mrakov. Z jednej zo skál vidíme malú chatku učupenú na lúke v lese oproti nám. To je chata U smelého srnca. Máme ju po našej trase.

Prechod hrebeňom Koľveka nám trvá niečo cez hodinu. Niet sa čo čudovať. Časté zastávky na výhľadových miestach, obdiv okolitej prírody a stromov na rýchlosti nepridáva. Nič nás však nesúri, tak si príjemné chvíle vychutnávame. Keď zostúpime z poslednej zo skál, je mi ľúto, že skončil krásny skalnatý hrebeň. Už teraz viem, že sem sa určite vrátim.

Miernym klesaním po lesnom chodníku sa dostávame na väčšiu lúku. Na opačnej strane stojí spomenutá chata. Ideme k nej dať si krátku prestávku. Batohy odkladáme na lavičku pri chate. Pár metrov od nej nachádzame pekne upravenú studničku. Aj keď sa blíži čas obeda, občerstvenie posúvame na neskôr. Čaká nás ešte opätovné stúpanie. Zhodneme sa na tom, že s plným žalúdkom sa do kopca kráča ťažšie.

Rozsypaná skala

Na lúke sa spája miestne značenie z Koľveku s modrou, ktorá ho obchádza, prechádzajúc pod ním. Z lúky ňou pokračujeme lesom smer Rozsypaná skala. Prudšie stúpanie vystrieda miernejšie. Prichádzame na chodník, ktorý nie je rozrytý lesnými strojmi. Rastie na ňom tráva, po popadanom ihličí z okolitých smrekovcov sa ide ako po koberci. Veľmi sa mi chodník páči. Bárs by trval čo najdlhšie. A on trvá až po Rozsypanú skalu.

Vychádzame z lesa na lúku. Úsmev na tvári a radosť vyvolá pohľad na miesto, kde som len nedávno bola. Rýchlo skladám batoh a zo skál si vychutnávam už známe výhľady, ktoré sa od mojej prvej návštevy pekne sfarbili sviežou zeleňou. Chvíľku posedíme, čosi pofotíme a poberieme sa ďalej.

Obchádzkový chodník

Z Rozsypanej skaly plánujeme Roháčku obísť mimo značky. Obaja to miesto aj trasu poznáme. Obchádzkový chodník zo značky odbočuje na prvej lúke, len pár metrov pod skalou. Prechádzame ňou len chvíľu, až sa dostávame na zvážnicu. Príjemným klesaním prichádzame na rázcestie pod Roháčkou. Nezdržiavame sa. Poháňa nás hlad. Vlado odporúča urobiť si prestávku pri kamennom košiari. Neviem o čom hovorí, ale súhlasím. Verím, že je už taký hladný ako ja a že to ku košiaru nie je ďaleko.

Z rázcestia pod Roháčkou prechádzame na žltú a pokračujeme lesom. Len krátko trvá, kým nám do cesty vôjde hŕba kamenia. Tak to vyzerá na prvý pohľad z chodníka. Priblížením sa pochopím, o čo ide. Skladáme batohy, ide sa jesť. Poriadne nám vytrávilo. Počas jedenia študujem informačnú tabuľu.

Kamenný košiar

Okrem informácie o vlastníctve košiara sa dozvedám, že v minulosti boli pasienky pod Roháčkou využívané na pasenie jaloviny, mladého dobytka. Kamenná ohrada slúžila na prenocovanie dobytka a jej ochrany pred divou zverou. Najatý pastier prenocoval v malej kolibke pri košiari. Za svoju prácu dostával dohodnutú odmenu, zvyčajne v naturálnej forme. Posledný pastier, 13-ročný chlapec tu slúžil v roku 1944. So záujmom košiar obchádzam, v myšlienkách si predstavujem, ako kedysi fungoval.

Zo zadumania ma preberie Vlado. Informuje ma o našom ďaľšom zostupe. Aj tieto miesta dobre pozná, a tak volí miernejšiu alternatívu. Nepôjdeme celý čas po žltej. Na niektorých miestach je dosť strmá. Strmosť môžeme obísť zvážnicou mimo nej. Zostup bude o niečo dlhší, ale ponáhľať sa nemusíme, tak mám to neprekáža. Mám akurát požiadavku, aby sme neobišli lúku, ktorú je vidieť z Margecian a z ktorej predpokladám pekné výhľady. Vlado ma ubezpečuje, že práve danou lúkou pôjdeme.

Balíme veci a ide sa ďalej. Chvíľu po odchode od košiara odbočujeme zo značky vpravo na zvážnicu. Naberá poriadný sklon. Je dosť rozbitá, pokrytá šotolinou. Napriek strmosti vidno, že je zvážnica využívaná lesnými strojmi. Ale strmosť dlho netrvá. Prichádzame na rázcestie niekoľkých zvážnic. Povrch lesnej cesty, ktorou chceme pokračovať, sa mení. Cesta je upravená, bez výmoľov a jám.

V rozhovore o stromoch si neuvedomím, kedy križujeme žltú. Až pod vysielačom ju registrujem. Len mrknem, odkiaľ prichádza a už sa pred nami otvára les na krásnej sviežej lúke. Je na nej posed, zaujme solitérmi a radom briez, okolo ktorých pôjdeme. Veľmi ma poteší pohľad na jeden z vytŕčajúcich kopcov, ktorý spoznávam. Šľuchta, týčiaca sa nad Ružínom. S parádnymi skalnými vyhliadkami. Po prejdení lúky opäť vstupujeme do lesa. Chvíľku ideme po značke, no po pár metroch opäť z nej odbočujeme vpravo.

Civilizáciu ešte nie je vidieť, no je ju počuť. Kým značka pokračuje lesom do Margecian na asfaltku, prichádzajúcu od Klenova, zvážnicou sa dostávame na lúku nad mestom. Opäť ma pohľad poteší. Lúku už dávnejšie registrujem z vlaku, prechádzajúc cez Margecany. Predpokladané výhľady z nej sa mi teraz potvrdzujú. Pred nami je obec obklopená divokými horami. Už si len zopakujem pohľady. Mohutná Šľuchta v popredí. Zľava Bujanov. Vpravo spoznávam Folkmarskú skalu. Chvíľu sa od pohľadu neviem odtrhnúť. Vlado nesúri. Chápe moju radosť. Neponáhľa sa. Vlakových spojov do Košíc je dostatok.

Čaká nás len zostup lúkou plnou odkvitnutých púpav. Muselo tu byť krásne, keď kvitli a svietili zlatožltou farbou. Oči nespúšťam z pohľadov na okolie. Je mi ľúto, keď sa dozvedám, že lúka má byť zastavaná domami.

Záver

Prichádzame na železničnú stanicu. Tu končíme náš parádny výlet. V krásnom slnečnom odpoludní si ani nespomenieme na mrzuté ranné mrholenie na začiatku našej túry. Ja do Košíc nejdem. K našim na samotu sa odveziem autom. Z dôvodu pandemických opatrení nenájdeme žiadnu otvorenú krčmu, kde by sme si dali pivko. A tak na stanici v príjemnom rozhovore a plánovaní nasledujúcej túry čakám s Vladom na vlak. Po pol hodinke prichádza.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek