Trasa

Višňové – Čachtický hrad – Veľký Plešivec – Šípkové – Vrbové

K Čachtickému hradnému kopcu

Ráno je dávno preč, keď vystupujeme z vláčika miestnej lokálky. Niektoré spoje majú namiesto miestna prívlastok medzinárodná. V čase pandémie končia však len na štátnej hranici. To nám dnes neprekáža. Máme konečnú už na druhej zástavke od Nového Mesta nad Váhom. V úzkej dolinke riečky Jablonky, v obci Višňové, priamo pod Čachtickým hradom. Už cesta je zaujímavým, svojím spôsobom aj retrozážitkom. Začíname po 9.30 h z nástupišťa medzi plechovou búdkou zastávky a podľa vzhľadu úspešného Hostinca Škulec. Ten láka, no odporúčam tam radšej turistiku končiť ako začínať. Odfotím si turistický smerovník a pokúsim sa zachytiť siluetu hradu oproti slnku. Výsledok tomu zodpovedá. Pomaly sa vyberáme zelenou značkou k Čachtickému hradnému vrchu. Správnosť smeru potvrdzuje aj drevený smerovník s nápisom Hrad. Posledná upravená stavba nesie názov Pohostinstvo Višňové. Teda turisticky vľúdna obec. Začína sa mi tu páčiť. Aj pohľad z lúčky priamo nad obcou potvrdzuje malebnosť dedinky.

Prejdeme popri ohradníkoch udržujúcich pár ovečiek vo vymedzenom teritóriu. Podľa označenia kráčame v oblasti NPR so 4. stupňom ochrany. Chodník stúpa k hrebeňu roklinou pod vlastným hradným vrchom. Šírka a stav chodníka svedčia o jeho intenzívnom využívaní návštevníkmi historickej stavby. No terén chodníka je aj po včerajších dažďoch vo veľmi dobrom stave. Štrkový povrch s občasnými kameňmi aj v pomerne ostrom stúpaní umožňuje pohodové tempo. Ani od mojej spoločníčky nepočujem ponosy. Okolitý porast je hustý a pohľad je obmedzený na úzky koridor. Len v záverečnej časti výstupu sa porast otvára do svetlejšieho borovicového lesa. Strmšie naberanie nadmorskej výšky netrvalo ani pol hodiny a dosiahneme chodník vedúci hrebeňom.

Odbočíme doľava, aby sme si vychutnali známu hradnú zrúcaninu. Miestami veľmi pekný chodník umožňuje pekné pohľady aj do vzdialenejšieho okolia. Priamo dole sa krčí v zeleni obec, ktorú sme pred chvíľkou opustili. Naším cieľom nie je priamo návšteva areálu. Vizitáciu sme naposledy urobili na jeseň. Nechceme strácať čas. Cieľom je len získať fotografie peknej scenérie rekonštruovanej stavby v krajine. Pokiaľ fotím hrad, partnerka obdivuje a taktiež sa pokúša mobilom zachytiť drobné biele kvietky klinčeka peristého. Naozaj, lupene akoby pierkami boli. Škoda, na fotenie bielych detailov nie sú naše mobily stavané.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

K prírodnej rezervácii Plešivec

Otáčame sa o stoosemdesiat stupňov a vraciame sa späť k odbočke zelenej. Začíname našu hrebeňovku len po modrej, čo nás má viesť až do konca trasy. Aby som sa správne vyjadril, mal som použiť výraz traverzovka. Chodník si vytrvalo drží nadmorskú výšku a kľukatí sa východnou stranou pohoria. Ignoruje všetky vrcholy hrebeňa. V prvej fáze sa delí a následne spája ako ramená vodného toku v delte. Zvedavosť mi nedá, jednu odbočku preskúmavam. Priviedla ma na miesto, kde sa voľakedy ťažil asi piesok a dnes slúži zrejme k bivakom. Delta so vzdialenosťou od hradu končí a chodník v parametroch širšieho toku postupuje najskôr lesnou cestou, aby sa neskôr zmenil v uzučký potôčik. Povrch je skoro absolútne hladký, vychodený, bez skál či iných prekážok. Umožňuje svižnú chôdzu v prevažne borovicovom poraste typickom pre vápencové pohoria.

Keď zdvihneme zrak, pohľad k modrej oblohe medzi konáre ihličnanov, ako obaja konštatujeme, nám tak veľmi pripomína pohľady v pobrežných hájoch Chorvátska. Len zvuk cikád chýba. Asi sa dostavila nostalgia za letnou dovolenkou, čo sa vzhľadom k pandémii stráca v prepadlisku karantén. No tu to nie je žiadna monokultúra, občas je to ozaj pekný zmiešaný les s listnáčmi či priamo listnatý les s občasným ihličnanom. Tam kde je borovíc viac, dostatok svetla pri zemi umožnil bohatú krovinatú pokrývku medzi kmeňmi. Podľa množstva drienok, čo tu vidím, rozmýšľam, či nie je v okolí obec Drienkové. Zapadla by názvom medzi oba póly dnešného snaženia, Višňové a Šípkové.

Chodník sa nástojčivo drží vrstevníc, a tak obchádza oblúkmi údolia zarezávajúce sa do pohoria. Zmeny v nadmorskej výške sú nepozorovateľné a nenáročné na kondičku. Po jednom väčšom oblúku narazíme na tabuľku označujúcu hranicu prírodnej rezervácie Plešivec. Pri premiére sme tu mali prestávku. Teraz prejdeme krátkym hrebeňom vľavo na lúčku umožňujúcu výhľady do údolia Váhu. Pekne sa ukáže vodná nádrž Čachtice. Urobíme si na kraji PR prestávku na občerstvenie. Na vrchole očakávame viac návštevníkov. Občas niekoho stretáme a aj vietor priveje ľudské hlasy. Vrchol vidno cez otvorené, sucho tváriace sa údolie pomaly zarastajúce drevinami. Od nás až na, z tejto strany husto zarastený vrchol Veľkého Plešivca, je to PR vo 4. stupni ochrany. Sadneme si do závetria. Deň je príjemný, len začal trošku pofukovať vietor a odev je predsa trošku poznačený potom. No na slniečku rýchlo preschne.

Po pol hodinke sa vraciame späť a pokračujeme chodníkom. Privádza nás k hornej časti spomínaného chráneného lúčneho priestoru. Poloha vystavená slnečným lúčom je porastená suchomilnými travinami, nezameniteľný kavyľ tu nie je niečo výnimočné. Jeho vlákna sa vlnia vo vetríku a dávajú krajine výnimočný charakter. Možno najkrajší úsek dnešnej traverzovky. Po chvíľke sa k našej trase v plytkom sedielku pripája chodník z Hrachovišťa. Začína tu prvé výraznejšie stúpanie od Čachtického hradu. Nič moc náročné. Po chvíľke znovu kráčame rovinou. Pohybujeme sa teraz po hrebeni. Žiadny traverz. Pri pohľade späť po dlhšej dobe vidíme v diaľke nezameniteľnú zrúcaninu. Predsa sme už čosi prešli. A ešte jedno menšie nabranie výšky a o 12.30 h sme na vrchole.

Veľký Plešivec

Predtucha nesklamala. Je tu asi pol autobusu návštevníkov všetkých vekových kategórií. Zaujímavé miesto s vynikajúcou vyhliadkou do údolia pod hradbou Považského Inovca je atraktívne pre turistov. Vlastný vrchol je osadený vrcholovým turistickým smerovníkom so slovenskou vlajkou. Spoločnosť mu robí výrazne mohutnejší vysoký kríž s insitne prevedenou maľbou Krista. Informačná tabuľa poučí aj neznalých regiónu, čo kde je. Charakter miesta je potvrdením správnosti pomenovania hory. Nie je však celkom plešivá. No holé čelo vysoké má. Východná časť je prakticky bez vyššieho porastu. Aj trávička je tu veľmi riedka. Len kavyľ sa pokúša viac prikryť štrkovitý povrch lysiny. Západné temeno pokrýva hustý porast. Výhľady tým smerom sú nulové. Krajinu nie je možno obdivovať v 360 stupňoch, ale omnoho viac ako 180 stupňov to je. Vidíme hrebeň Malých Karpát, Považského Inovca, Strážovské vrchy až po siluety Manínov, časť Bielych Karpát. Nedá sa popísať, treba vidieť.

K Šípkovému

Nezdržíme sa dlho. Treba začať záverečnú časť operácie. Šípkové vidno ešte dosť ďaleko. Dnešnú túru si nechceme kaziť časovým stresom. Čas odchodu spoja z cieľovej obce sme cielene nezisťovali. Uvidíme, ako sa zadarí. V zálohe mám schválený aj plán B. V prvej fáze klesáme o poznanie ostrejšie, ako sme zdolávali vrch od severu. Na jednom mieste trošku špekulujeme na objekte novej turistickej infraštruktúry. Je to stolík a či lavička? Svojou výškou môže poslúžiť obom účelom. Inak dobrý počin. Modro značený chodník sa prestal držať vrstevníc. Je to nenáročná húsenková dráha. Pár metrov hore, pár metrov dole. Viac námahy si vyžiada len prechod skoro vrcholom kóty Salašky (451 m). Na otázku dvoch cyklistov, koľko majú ešte na vrchol, ani neviem odpovedať. Ozaj kráčam dnes mimo čas. Zaujímavý pocit, že mi nič neujde. Pozorujem, že les sa stáva v tejto časti čisto listnatým. Borovice sa kdesi stratili. Na menšej lúčke je pripravený nový stolík s posedením. Oddychujú tu dve turistky. Dozvedáme sa, že tiež smerujú na Plešivec. Postupne klesáme. Lesná cesta svedčí, že sa pohybujeme skôr v sprašovej oblasti. Pred východom z lesa sa dosť ponára do terénu a neobnažuje žiadny kameň. Kráča sa príjemne.

Prichádzame na otvorený priestor na úpätí hôr. Do lokality s pekným menom Ošmek. Moja pamäť ma uvádza do pomykova. Nie je to očakávaných pár upadajúcich obydlí, no pomerne prosperujúca osada. Len pár záhrad by chcelo vykosiť. Prejdeme kúsok asfaltovou cestou a pokračujeme poľnou na lúky. Opäť chvíľku lesom. Tu je cesta tak kľukatá a zahĺbená, že naberá parametre bobovej dráhy. Čistá zem nedokáže klásť občasnej doprave a zrážkam odpor. No nie je to devastujúca erózia. Len zaujímavý efekt.

Znovu vychádzame na miesto vykosených trvalých trávnatých porastov. Čaká nás dlhší úsek až do obce. Ide sa príjemne. Krajina je zelená, cestička rovná. Cestou nás predbieha osamelá bežkyňa. Vhodný terén na beh. Nenáhlivo vstúpime do úhľadnej koncovej obce skrytej v plytkom údolí. Batohy skladáme na modernej autobusovej zastávke neďaleko malej zvoničky. Autobus nám odišiel presne pred hodinou. A nasledujúci ide až o 18-tej. To by sme sa, ako hovorí turistický smerovník cez cestu, aj skôr vrátili na Čachtický hrad. Trošku si oddýchneme, doplníme energiu a aktivujeme plán B.

Záver do Vrbového

Peši do Vrbového. Hodí sa aj do série. Višňa, šípka, vŕba. Len škoda drienky. Trasu si takto predĺžime asfaltom o ďalšie viac ako 4 km, ale bonusom bude spoznanie pár zaujímavostí mestečka. Plus morálny nárok na nákup niekoľkých nálepiek wanderkart do zápisníka partnerky. Pochod vyžaduje trošku stúpania z údolia na intenzívnejšie využívanú komunikáciu. Teraz môžem vidieť, aj keď v diaľke, svojou lysou stranou nezameniteľný vrch. Náš dnešný Veľký Plešivec.

Pomaly sa približujeme k Vrbovému. Scenéria s vodnou nádržou Čerenec je ozaj pekná. Už z diaľky začíname skúmať, či vrbovská veža je ozaj šikmá. Pri vstupe do obce zaujme aj evanjelický kostol. Na námestí obdivujeme interesantný pamätník miestnemu rodákovi Móricovi Beňovskému. Odfotíme vežu-zvonicu. V kombinácii s mariánskym stĺpom jasne vidieť jej metrové vychýlenie od zvislej osi.

Záver chce aj dobré ukončenie. Navštívime kaviarenskú terasu. Objednávam dve kávy. Partnerka niečo sladké k nápoju odmieta. Tak si objednám jeden veterník. Samozrejme jej dám ochutnať. Vyhlási, že 20 rokov taký dobrý nejedla. Trošku si urobím hanbu pred ostatnými návštevníkmi, keď jej odtŕham posledné sústo od úst. Chcem aspoň kúsoček okoštovať. Tak si dám ešte dva kúsky zabaliť. Ak myslíte, že sa mi z nich ušlo, tak sa mýlite. Na ostatné pamätihodnosti už nevyšiel čas. Spoj na piešťanskú železničnú stanicu nemeškal. Bola to ozaj vydarená repríza a pevne veríme, že derniérou nebola.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek