Dvere autobusu sa za nami s rachotom zavreli. Stojíme na zastávke pri poľských hraniciach. Rozhliadam sa navôkol, do očí mi bijú ťažké kvapky vody. Hlbšie dolinky a neveľké kopce tvoria Dukliansky priesmyk. Hmla prevaľujúca sa dolinami akoby niečo skrývala. Niečo ťaživé a smutné. Ocitli sme sa na miestach, kde sa v nedávnej minulosti odohrali hrôzostrašné veci.

Karpatsko-duklianska operácia bola jednou z najväčších horských bitiek v Druhej svetovej vojne. Povstalecká a československá armáda mala preraziť cestu cez horský priesmyk k partizánom bojujúcim v srdci republiky a túto časť držať až do príchodu sovietskych vojakov. Všetko sa skomplikovalo, keď koncom augusta v roku 1944 začali nemecké vojská okupovať Slovensko. Povstanie sa začalo oveľa skôr, ako boli organizátori jednej či druhej strany na ozbrojené boje pripravení, a tak sa koncom leta pre slovenskú krajinu spustila lavína čiernych dní, týždňov a mesiacov.

Turistický hríbik vidíme na druhej strane frekventovanej cesty, ktorá spája Slovensko s našimi severnými susedmi. Kamióny sa asi predbiehajú o to, kto prvý naloží v Poľsku krovky či pletené svetre, a tak opatrne vyčkávame pri obrubníku na našu chvíľu. Posledné, čo si prajeme, je stret s vodičom ozrutnej mašiny. Využívame pár sekúnd prázdnej cesty a dostávame sa na oficiálny začiatok. Moment, na ktorý sme toľko čakali, je tu.

Domča skúma časové značenie nasledujúcej trasy, kým sa trápim s navliekaním pršiplášťa. Stretávame sa pohľadmi.
„Čo to vlastne robíme?!“ pýtajú sa jej oči.
„Neviem, ja som to nevymyslel, ty si chcela ísť,“ vraciam jej myšlienku so zúfalým úsmevom.
Pevne sa chytíme za ruky a úzkym asfaltovým chodníčkom začíname šliapať. Dnešný cieľ by sme mali dosiahnuť prekročením osemnásteho kilometra v chate Evička, ktorá leží v miernom svahu na začiatku dediny Kapišová.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Už po pár krokoch chôdze sa pripomínajú naše dvadsaťkilové ruksaky a spoza krku nám šepkajú, že to nebude taká báseň, akú sme si predstavovali či čítali v knihách alebo na webových stránkach.

Zatneme zuby a okázalo ich ignorujeme. Prechádzame okolo vysokého pylónu so znakom leva navrchu. Je to pamätník a zároveň cintorín prvého československého armádneho zboru. Stovky padlých vojakov tu našli večný odpočinok. Vyše tisíc mladých Čechov, Slovákov a Rusínov padlo v boji pri snahe uvoľniť cestu Červenej armáde cez severovýchod Slovenska. Značka nás odtŕha od obitého chodníka a vchádzame do lesa.

Obklopujú nás vysoké buky, každý z nich by mohol rozprávať o tom, ako medzi nimi behali československí a osloboditeľskí vojaci, ako dobýjali krvou zmáčané brány na Slovensko. Každá skala, čo vytŕča zo zeme, by mohla hovoriť o mŕtvych. Každý potok na Dukle by mohol vyrozprávať príbeh o tom, koľko krvi pretieklo, aby sa krajina oslobodila z područia Tretej ríše.

Domča kráča v tesnom závese za mnou, i napriek dažďu odhodlane postupujeme zmáčaným terénom. Na pravej nohe cítim nedávno oslávenú päťročnicu mojich turistických topánok, koža je miestami už úplne zodratá a voda z tráv, kaluží a drevín to náležite využíva. Ach, ja blázon, čo som si nekúpil nové topánky. Vedel som, že tieto sú na rozpadnutie. Táto cesta bude ich slávna derniéra. Zaslúžia si to, dlho ma obetavo nosili, tak teraz snáď vydržím občasné mokro na nohách, dumám pri vystupovaní do sedla medzi Zvezlou a Bielym kopcom.

Koryto doliny nás vedie do prvej dedinky na trase. Víta nás stará plechová tabuľa s oznamom, že vstupujeme do obce Medvedie. Perún sa na nás stále hnevá, po vytlčenej asfaltke tečie voda potokom. Obchádzame prvé domčeky, kde-tu stúpa z komínov dym a my ich obyvateľom závidíme teplo a komfort za stenami útulných obydlí. Otáčam sa na všetky strany, či neuvidím nejaký prístrešok. Dedina je však úplne prázdna, okrem starých domov a potoka tu nie je nič.

„Zlato, tam za zákrutou je hustý strom, možno nás ako-tak ochráni,“ prerušuje moje hľadanie Domča, ktorá ide kus predo mnou. Keď zbadám starú lipu s hustou ovisnutou korunou súhlasím.
„Šikovná si,“ odpovedám jej s mokrým úsmevom.
„Všetko v poriadku?“ zisťujem Domčin stav. „Nič ťa nebolí?“
Dominika si len nadhodí batoh a ukáže mi zdvihnutý palec. Môžeme pokračovať. Keď sa ľudia dozvedeli, čo chystáme, veľa z nich mi povedalo, že som si toho nabral na plecia priveľa.
„Okrem samotnej cesty budeš mať povinnosť postarať sa aj o svoju polovičku,“ hovorili.
Vždy som reagoval úsmevom a ubezpečoval ich, nech nemajú strach. Vydal som sa na cestu hlavne preto, aby som sám seba preveril, premenil slová na činy, ktoré robia chlapa chlapom.

Za neustáleho dažďa schádzame z hlavnej cesty za dedinou cez vyšliapanú trávu do blízkeho lesa. V objatí hustých listnatých stromov je šero. Upomienka, že sme tu len na návšteve, k nám prichádza z hĺbky zalesnených častí protiľahlého kopca. Vlhký vzduch pretne ostré vlčie zavytie. Trhne mi celým telom, oči narýchlo lustrujú najbližšie stromy. Vzduch sa zdá byť čistý.
„Dobre, adrenalín máme dobitý, hneď sa nám pôjde rýchlejšie,“ hlasno odfúknem.

Po úspešnom zdolaní premáčanej severnej strany Javoria sa dostávame zase na asfaltku. Konečne sa počasie umúdri a prestáva pršať. Cesta nás vedie až za dedinu Nižná Pisaná. Tu sa napájame na užšiu cestu, ktorú z každej strany obklopujú rozľahlé holé kopce. Mierne zvlnený lúčny povrch narúšajú nepravidelne vyhĺbené trávnaté jamy, pravdepodobne po vybuchnutých granátoch.

Na horizonte rozľahlých nezalesnených častí vidím siluety tankov. Síce sa spolu rozprávame, ale je tu zvláštne ťaživé ticho. Kráčame totiž Údolím smrti. Karpatsko-duklianska operácia mala trvať päť dní. Ruské vojská spoločne s československou armádou síce prvý deň dobyli 10 kilometrov územia, no rýchla reakcia nemeckých vojsk – keď sa im v krátkom čase podarilo presunúť vyše dvanásťtisíc vojakov na severovýchod Slovenska – im optimistické plány úplne prekazila. Operácia nakoniec trvala päťdesiatjeden dní a vyžiadala si tisícky mŕtvych. Možno aj my práve prechádzame po jednom z mnohých masových hrobov. Pri tejto myšlienke mi chrbtom prejdú zimomriavky a pridávam do kroku. Pochmúrnu náladu zaháňa až naše dnešné útočisko. Kúsok za tabuľou obce Kapišová odbočujeme do úzkej uličky, ktorá sa ťahá do kopca. V diaľke vidíme dve drevenice. V tej, ktorá je bližšie k nám, sa svieti a z komína stúpa biely dym. Kompletne premočení potisneme krásne dvere z bledého lakovaného dreva.

Chata Evička je ukážka lásky k veci. Vnútro drevenice zalieva žltá žiara stropnej lampy. Na prízemí je obývačka spojená s kuchyňou. Schody pri kúpeľni vedú do podkrovnej časti, kde nás už čakajú nadýchané periny, pripravené dopriať nám čo najlepší spánok.

Pred polnocou odhadzujem pokrčenú mapku s plánom zajtrajšieho dňa na kuchynský stôl. Dolu som sám, Domča si išla ľahnúť pred pár minútami. Svetlá v oblokoch pomaly zhasínajú a východnú zem pohlcuje tma. Myslím na Dominiku, rodinu a dlhú cestu, čo nás ešte čaká. Zajtra máme v pláne navštíviť Svidník a začať s postupným prechodom Ondavskou vrchovinou.

Vraciame sa domov.