Príbeh

II. Krvavé cesty Dukly

26. 06. 2020
Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Cesta hrdinov SNP. Tento príbeh popisuje putovanie mojej priateľky Dominiky a mňa po našej krajine. Pešo sme prešli bezmála osemsto kilometrov od Dukly až po Devín. Absolvovali sme Cestu hrdinov Slovenského národného povstania.

Dvere autobusu sa za nami s rachotom zavreli. Stojíme na zastávke pri poľských hraniciach. Rozhliadam sa navôkol, do očí mi bijú ťažké kvapky vody. Hlbšie dolinky a neveľké kopce tvoria Dukliansky priesmyk. Hmla prevaľujúca sa dolinami akoby niečo skrývala. Niečo ťaživé a smutné. Ocitli sme sa na miestach, kde sa v nedávnej minulosti odohrali hrôzostrašné veci.

Karpatsko-duklianska operácia bola jednou z najväčších horských bitiek v Druhej svetovej vojne. Povstalecká a československá armáda mala preraziť cestu cez horský priesmyk k partizánom bojujúcim v srdci republiky a túto časť držať až do príchodu sovietskych vojakov. Všetko sa skomplikovalo, keď koncom augusta v roku 1944 začali nemecké vojská okupovať Slovensko. Povstanie sa začalo oveľa skôr, ako boli organizátori jednej či druhej strany na ozbrojené boje pripravení, a tak sa koncom leta pre slovenskú krajinu spustila lavína čiernych dní, týždňov a mesiacov.

Turistický hríbik vidíme na druhej strane frekventovanej cesty, ktorá spája Slovensko s našimi severnými susedmi. Kamióny sa asi predbiehajú o to, kto prvý naloží v Poľsku krovky či pletené svetre, a tak opatrne vyčkávame pri obrubníku na našu chvíľu. Posledné, čo si prajeme, je stret s vodičom ozrutnej mašiny. Využívame pár sekúnd prázdnej cesty a dostávame sa na oficiálny začiatok. Moment, na ktorý sme toľko čakali, je tu.

Domča skúma časové značenie nasledujúcej trasy, kým sa trápim s navliekaním pršiplášťa. Stretávame sa pohľadmi.
Čo to vlastne robíme?!“ pýtajú sa jej oči.
Neviem, ja som to nevymyslel, ty si chcela ísť,“ vraciam jej myšlienku so zúfalým úsmevom.
Pevne sa chytíme za ruky a úzkym asfaltovým chodníčkom začíname šliapať. Dnešný cieľ by sme mali dosiahnuť prekročením osemnásteho kilometra v chate Evička, ktorá leží v miernom svahu na začiatku dediny Kapišová.

Už po pár krokoch chôdze sa pripomínajú naše dvadsaťkilové ruksaky a spoza krku nám šepkajú, že to nebude taká báseň, akú sme si predstavovali či čítali v knihách alebo na webových stránkach.

Zatneme zuby a okázalo ich ignorujeme. Prechádzame okolo vysokého pylónu so znakom leva navrchu. Je to pamätník a zároveň cintorín prvého československého armádneho zboru. Stovky padlých vojakov tu našli večný odpočinok. Vyše tisíc mladých Čechov, Slovákov a Rusínov padlo v boji pri snahe uvoľniť cestu Červenej armáde cez severovýchod Slovenska. Značka nás odtŕha od obitého chodníka a vchádzame do lesa.

Obklopujú nás vysoké buky, každý z nich by mohol rozprávať o tom, ako medzi nimi behali československí a osloboditeľskí vojaci, ako dobýjali krvou zmáčané brány na Slovensko. Každá skala, čo vytŕča zo zeme, by mohla hovoriť o mŕtvych. Každý potok na Dukle by mohol vyrozprávať príbeh o tom, koľko krvi pretieklo, aby sa krajina oslobodila z područia Tretej ríše.

Domča kráča v tesnom závese za mnou, i napriek dažďu odhodlane postupujeme zmáčaným terénom. Na pravej nohe cítim nedávno oslávenú päťročnicu mojich turistických topánok, koža je miestami už úplne zodratá a voda z tráv, kaluží a drevín to náležite využíva. Ach, ja blázon, čo som si nekúpil nové topánky. Vedel som, že tieto sú na rozpadnutie. Táto cesta bude ich slávna derniéra. Zaslúžia si to, dlho ma obetavo nosili, tak teraz snáď vydržím občasné mokro na nohách, dumám pri vystupovaní do sedla medzi Zvezlou a Bielym kopcom.

Koryto doliny nás vedie do prvej dedinky na trase. Víta nás stará plechová tabuľa s oznamom, že vstupujeme do obce Medvedie. Perún sa na nás stále hnevá, po vytlčenej asfaltke tečie voda potokom. Obchádzame prvé domčeky, kde-tu stúpa z komínov dym a my ich obyvateľom závidíme teplo a komfort za stenami útulných obydlí. Otáčam sa na všetky strany, či neuvidím nejaký prístrešok. Dedina je však úplne prázdna, okrem starých domov a potoka tu nie je nič.

Zlato, tam za zákrutou je hustý strom, možno nás ako-tak ochráni,“ prerušuje moje hľadanie Domča, ktorá ide kus predo mnou. Keď zbadám starú lipu s hustou ovisnutou korunou súhlasím.
Šikovná si,“ odpovedám jej s mokrým úsmevom.
Všetko v poriadku?“ zisťujem Domčin stav. „Nič ťa nebolí?
Dominika si len nadhodí batoh a ukáže mi zdvihnutý palec. Môžeme pokračovať. Keď sa ľudia dozvedeli, čo chystáme, veľa z nich mi povedalo, že som si toho nabral na plecia priveľa.
Okrem samotnej cesty budeš mať povinnosť postarať sa aj o svoju polovičku,“ hovorili.
Vždy som reagoval úsmevom a ubezpečoval ich, nech nemajú strach. Vydal som sa na cestu hlavne preto, aby som sám seba preveril, premenil slová na činy, ktoré robia chlapa chlapom.

Za neustáleho dažďa schádzame z hlavnej cesty za dedinou cez vyšliapanú trávu do blízkeho lesa. V objatí hustých listnatých stromov je šero. Upomienka, že sme tu len na návšteve, k nám prichádza z hĺbky zalesnených častí protiľahlého kopca. Vlhký vzduch pretne ostré vlčie zavytie. Trhne mi celým telom, oči narýchlo lustrujú najbližšie stromy. Vzduch sa zdá byť čistý.
Dobre, adrenalín máme dobitý, hneď sa nám pôjde rýchlejšie,“ hlasno odfúknem.

Po úspešnom zdolaní premáčanej severnej strany Javoria sa dostávame zase na asfaltku. Konečne sa počasie umúdri a prestáva pršať. Cesta nás vedie až za dedinu Nižná Pisaná. Tu sa napájame na užšiu cestu, ktorú z každej strany obklopujú rozľahlé holé kopce. Mierne zvlnený lúčny povrch narúšajú nepravidelne vyhĺbené trávnaté jamy, pravdepodobne po vybuchnutých granátoch.

Na horizonte rozľahlých nezalesnených častí vidím siluety tankov. Síce sa spolu rozprávame, ale je tu zvláštne ťaživé ticho. Kráčame totiž Údolím smrti. Karpatsko-duklianska operácia mala trvať päť dní. Ruské vojská spoločne s československou armádou síce prvý deň dobyli 10 kilometrov územia, no rýchla reakcia nemeckých vojsk – keď sa im v krátkom čase podarilo presunúť vyše dvanásťtisíc vojakov na severovýchod Slovenska – im optimistické plány úplne prekazila. Operácia nakoniec trvala päťdesiatjeden dní a vyžiadala si tisícky mŕtvych. Možno aj my práve prechádzame po jednom z mnohých masových hrobov. Pri tejto myšlienke mi chrbtom prejdú zimomriavky a pridávam do kroku. Pochmúrnu náladu zaháňa až naše dnešné útočisko. Kúsok za tabuľou obce Kapišová odbočujeme do úzkej uličky, ktorá sa ťahá do kopca. V diaľke vidíme dve drevenice. V tej, ktorá je bližšie k nám, sa svieti a z komína stúpa biely dym. Kompletne premočení potisneme krásne dvere z bledého lakovaného dreva.

Chata Evička je ukážka lásky k veci. Vnútro drevenice zalieva žltá žiara stropnej lampy. Na prízemí je obývačka spojená s kuchyňou. Schody pri kúpeľni vedú do podkrovnej časti, kde nás už čakajú nadýchané periny, pripravené dopriať nám čo najlepší spánok.

Pred polnocou odhadzujem pokrčenú mapku s plánom zajtrajšieho dňa na kuchynský stôl. Dolu som sám, Domča si išla ľahnúť pred pár minútami. Svetlá v oblokoch pomaly zhasínajú a východnú zem pohlcuje tma. Myslím na Dominiku, rodinu a dlhú cestu, čo nás ešte čaká. Zajtra máme v pláne navštíviť Svidník a začať s postupným prechodom Ondavskou vrchovinou.

Vraciame sa domov.

Fórum nová téma
II. Krvavé cesty Dukly 26/06/20 00:00 nová téma
Najnovšie články autora
 
Príbeh II. Krvavé cesty Dukly Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Cesta hrdinov SNP. Tento príbeh popisuje putovanie mojej priateľky Dominiky a mňa po našej krajine. Pešo sme prešli bezmála osemsto kilometrov od Dukly až po Devín. Absolvovali sme Cestu hrdinov Slovenského národného povstania. 26/06/20 Patrik Slanina Príbehy
Príbeh Na štartovú líniu cez celú našu krajinu Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Cesta hrdinov SNP. Tento príbeh popisuje putovanie mojej priateľky Dominiky a mňa po našej krajine. Pešo sme prešli bezmála osemsto kilometrov od Dukly až po Devín. Absolvovali sme Cestu hrdinov Slovenského národného povstania. 12/06/20 Patrik Slanina Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Jelšavský hrad a Skalka Hurá!!! Koronokríza takmer skončila a môžeme konečne ísť na náš prvý tohoročný viacdňový pobyt. Tento raz nazrieme do regiónu Gemer. Niektoré časti Gemera poznáme celkom dobre, no oblasť okolo Revúcej a Jelšavy je pre nás Terra incognita. Je načase to zmeniť. Veľkým lákadlom sú tri hrady, na ktorých som ešte nebola – Jelšavský, Šivetický a Rákoš. dnes Danka Tomášiková Revúcka vrchovina
Túra Hrebienok – Tatranská Lomnica Jarné prázdniny sme sa nakoniec rozhodli stráviť vo Vysokých Tatrách. Ako východiskový bod vyhrala Tatranská Lomnica, odkiaľ sa dá v pohode všade dostať vláčikom a nemusím riešiť presuny autom, ani plné parkoviská. A keď sme boli vo Vysokých Tatrách, nemohli sme minúť Studenopotocké vodopády. včera Martina Haratíková Vysoké a Belianske Tatry
Rada Ako zlepšiť svoj výkon (nielen) v turistike (3) Prvé časti textu sa zaoberali dvomi z piatich hlavných zložiek kondičnej prípravy - vytrvalosťou a silou. Okrem nich poznáme ešte rýchlostné, koordinačné a pohyblivostné kondičné schopnosti. včera Tomáš Deneš Zdravie

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
II. Krvavé cesty Dukly 26/06/20 00:00 nová téma
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.02 (0.43)