Petíciu Dajme pralesom 5! podpísalo už vyše 24 000 ľudí. Spustila ju mimovládna organizácia WWF Slovakia, apeluje na vládu, aby čím skôr vyhlásila dlho pripravovanú rezerváciu Pralesy Slovenska. Tá by mala zaistiť ochranu pralesom, ktoré ležia na území s nízkym stupňom ochrany a teoreticky nič nebráni vlastníkovi ich vyrúbať. Pralesov je na Slovensku málo, tvoria len pol percenta zo všetkých slovenských lesov.

Jedným z takýchto pralesov je aj Horná skala v Kremnických vrchoch. Nachádza sa západne od obce Malachov, neďaleko známych tratí bežeckého lyžovania. Chránia sa tu predovšetkým bukové a jedľovo-bukové kvetnaté lesy, a tiež lipovo-javorové sutinové lesy. Zachovali sa najmä vďaka neprístupnosti územia.

Kremnické vrchy nepatria do žiadneho národného parku ani Chránenej krajinnej oblasti. Oblasť Hornej skaly je aspoň územím európskeho významu, je teda súčasťou európskej sústavy chránených území Natura 2000. Platí v ňom druhý stupeň ochrany a mohlo by sa tu rúbať. Vlastníkom je štátny podnik Lesy SR. Prales by mal byť súčasťou pripravovanej rezervácie Pralesy Slovenska. Lesy SR sa ústne zaviazali, že územiach chystanej rezervácie zasahovať nebudú.

Na hranici pralesa rúbanisko

K lesu prichádzame od obce Badín, cestou míňame Badínsky prales. Ten je na tom s ochranou lepšie, leží v 5. stupni ochrany. Je zaujímavé, že bol vyhlásený ešte za Rakúska-Uhorska, v roku 1913. Rastú v ňom najmä buky. V pralese Horná skala to bude pestrejšie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najprv kráčame po zvážnici, les naokolo vyzerá na slovenské pomery slušne, žiadne veľké rúbaniská. Vidíme najmä buk, jedľu a smrek. “Buk a jedľa sa zmladili prirodzene, smrek tu bol dosadený,” hovorí Juraj Vysoký z OZ Prales, ktorý bol v tíme mapujúcom slovenské pralesy. Rastú tu aj cenné dreviny javor a jaseň.

Smrek bol z ekonomického hľadiska veľmi výnosná drevina, rastie rýchlo a rovno. Lesníci ho preto sadili aj v nižších nadmorských výškach, hoci prirodzene patrí až nad cca 1200 metrov nad morom. V teplejšom prostredí sa však viac darí lykožrútovi, ktorý tu dokáže mať nielen jednu, ale tri-štyri generácie potomstva za rok. Navyše smrek tu trpí často suchom, ktoré ho oslabuje a potom je pre lykožrúta ľahšou korisťou. Aktuálne je trh s drevom plný kalamitného smrekového dreva, ktoré má veľmi nízku cenu. “Na druhej strane sme sa na niektorých miestach Slovenska sme vďaka premnoženiu lykožrúta aspoň vrátili k prirodzenejšiemu drevinovému zloženiu lesov,” hovorí Juraj Vysoký.

Pretneme žltú značku vedúcu od Horných Pršian na Tri kríže. My schádzame po zvážnici k hranici pralesa. Hneď na jej začiatku nás víta vysoký javor horský, ktorý môže mať okolo 250 rokov. O chvíľu z cesty odbočíme a začneme sa driapať do kopca. Takmer zašliapnem niečo žlto-oranžovo-tyrkysové. “To je bystruška zlatá, druh národného významu. Vyskytuje sa v lesoch, kde je veľa hrubého mŕtveho dreva,” hovorí Milan Janák z WWF Slovakia, ktorý je tu s nami tiež. Bystruška si v mŕtvom dreve vyhryzie komôrku, v ktorej prečká zimu. Okrem nej by sme tu mohli vidieť ďalšie chrobáky, ktoré sú chránenými druhmi európskeho významu, napríklad plocháča červeného alebo borosa schneiderovho. Všetky sú viazané na mŕtve drevo.

O niečo vyššie nás čaká nepríjemné prekvapenie, čistina s vyrúbanými stromami. Keďže rezervácia ešte neexistuje a nemôže byť vyznačená v teréne, nie je úplne jasné, či ubudlo aj z pralesa. Podľa mapy by sme mali byť na jeho hranici. Napokon neskôr dostávam info, že ťažba bola priamo na hranici pralesa. Z neho teda neubudlo, no ťažba v bezprostrednej blízkosti mu neprospieva. Aj preto sú v navrhovanej rezervácii zahrnuté okrem samotných pralesov ešte ďalšie zachované lesy po ich okrajoch. Mali by slúžiť jednak ako nárazníkové zóny a jednak v prípadoch, že pralesy sú príliš malé, vytvoriť vôbec podmienky na ich prežitie.

Keď naši predkovia nevedeli drevo vyťažiť, pálili drevné uhlie rovno v ťažko prístupnom teréne

Vychádzame do sedielka, kde rastie parádny les. Staré aj mladé stromčeky, do toho dva či tri padnuté kmene a veľké zamachnatené balvany. Radosť pozerať. Spomeniem si na moju obľúbenú poznámku od Martina Mikoláša z OZ Prales, ktorý popri iných dôvodoch na ochranu pralesa spomína ich estetickú stránku. Vraví, že tak ako chránime pamiatky a umelecké diela, mali by sme chrániť aj pralesy. Ešte dobre, že sem tí naši predkovia nedokázali prísť s lesnými traktormi, hovorím Jurajovi Vysokému. Juraj vraví, že síce naozaj nemali lesné kolesové traktory, ani lanovky, no mali svoje metódy, ako spracovať drevo aj v ťažšie prístupných terénoch. V takýchto lokalitách stavali žľaby, či už vodné, alebo suché, ktorými spúšťali drevo dole. Aby sa im to oplatilo, les okolo žľabu vyrúbali doširoka. No nedostali sa všade, hoci boli vynaliezaví.

Významné ničenie pralesov je spojené s najmä s rozvojom baníctva a hutníctva, ktoré začalo od druhej polovice 13. storočia. Do baní bolo treba výstuže a do hút palivo. V okolí banských miest boli miliere, kde sa pálilo drevné uhlie. A nielen v okolí, mohli byť aj desiatky kilometrov vzdialené. “Keď sme mapovali pralesy a hľadali stopy po ľudskej činnosti, veľa stôp sme našli na takých neprístupných miestach, až sa nám hlava točila”, spomína Juraj Vysoký. Keď ľudia nevedeli drevo vyťažiť a odviezť, postavili milier. Vyrúbali stromy okolo, vypálili uhlie, naložili do vriec a tie na koňoch odviezli do mesta. Ďalšiu ranu pralesom dali Valasi, ktorí odlesňovali rozsiahle plochy v horských oblastiach a premieňali ich na pastviny – hole.

Že prales je les, ktorý nesmie byť ovplyvnený ľudskou činnosťou, bolo iba jedno z kritérií, ktoré musel kandidát na prales splniť. Ďalším boli rôznoveké stromy či prítomnosť mŕtveho dreva. “Čo myslíte, je to peň po spílení alebo sa ten strom odlomil?” ukazuje Juraj. Ťažko povedať, vrch je rozstrapkaný. Po spílení ostáva rovný približne 50 rokov, potom už treba hľadať v jeho okolí spadnutý kmeň. Ten nemusí byť na prvý pohľad viditeľný, môže už byť pod zemou a treba okolo trocha hrabať paličkou. Drevo na zemi sa rozkladá rýchlejšie. O chvíľu nájdeme dlhý hnedý kopček, takže v tomto prípade strom spadol sám.

Chodiť pralesom je estetický zážitok

Kráčame ďalej lesom, preliezame spadnutý kmeň a robíme si ďalšiu zastávku. Juraj Vysoký rozpráva o mŕtvom dreve, teda o odumretých stromoch, ktoré ostávajú stáť ako sucháre, alebo padnú na zem, kde sa postupne rozkladajú. Ak sa les po ťažbe príliš vyupratuje, nemá z čoho vznikať tzv. humus, vrchná vrstva pôdy bohatá na organické látky a živiny. Popadané konáre a listy ho vytvoria oveľa menej.

Na holých plochách po ťažbách dochádza pôsobením slnečného žiarenia k rýchlemu rozkladu organických látok v humuse a uvoľňovaniu CO2 do atmosféry. Juraj upozorňuje, že pôda vzniká tisícky rokov a my dnes nevieme presne povedať, aký vplyv na jej úrodnosť bude mať naše dlhodobé obhospodarovanie spojené s ťažbou a odvozom väčšiny drevnej biomasy z lesov. Kým počúvame, objaví sa slizniak karpatský. Je to vzácny slimák výraznej modrej farby a keďže zo svojej podstaty neuteká tak rýchlo ako bystruška, podarí sa mi ho odfotiť.

Popri rozprávaní sme sa prepracovali ku kotlinke pod skalou, ktorá je zhmotnením skôr spomínaného estetického zážitku z pralesov. V kotlinke je niekoľko veľkých balvanov, cez ne rastú stromy a ovíjajú sa okolo nich koreňmi. Okolo sa vlní záplava papradia, z neho trčia ostne konárov zo suchých kmeňov. Toto si viem predstaviť v nejakom fantasy filme. Scenériu ani nedokážem poriadne odfotiť. Stretávam sa s argumentmi, že aj hospodársky les je les. No oproti tomuto je to pole so stromami.

Jedľa je u nás prirodzená, no je náročná na podmienky a máme jej už oveľa menej

Juraj má v zálohe ešte ďalšie pekné miesta. Na to, aké je toto územie malé, je pestré. Vylezieme z kotlinky hore kopcom. Cestou obdivujeme jedle. Jedlí sme kedysi mali oveľa viac, pre Slovensko boli typické jedľovo-bukové lesy. No na mnohých miestach sa z jedľobučín stali v lepšom prípade čisté bučiny, v horšom umelo založené smrečiny. Na vine bolo hlavne holorubné hospodárenie, pretože malá jedlička na rast potrebuje polotieň. Vadia jej aj vysoké stavy zveri, ktorá ju s obľubou obhrýza. Znečistené ovzdušie jedľa tiež nemusí. V našich lesoch je prirodzená drevina a mali by sme jej mať okolo 14 percent, no máme približne 4 percentá.

Hore sa ešte pristavíme pri ďalšom zátiší so skalkami, potom prejdeme popod strmý sutinový svah a prichádzame na rovnú plošinu, niečo medzi lúkou a lesom. V krikľavo zelenom papradí stoja stromy ako antické stĺpy. Odstávajú z nich uši veľkých húb. Zase úplne iná planéta. Huby sú dôležité preto, lebo pomáhajú rozkladať mŕtve drevo. Bez nich by sa tu kopilo.

Papradím sa pomaly prepracujeme na žltú značku, ktorá na hrebienku tvorí hranicu medzi hospodárskym lesom a pralesom. Rozdiel je markantný. Kráčame hrebeňom a vrtíme hlavou na jednu a druhú stranu, porovnávame. Škoda, že okoloidúci bez nejakej náučnej tabule ani netušia, na čo sa pozerajú. Žltá značka ide ešte ďalej cez územie pralesa do Horných Pršian k miestu, kde sme boli na začiatku okruhu. Teraz to strihneme cez les a pás rúbaniska. Padám ako hnilá hruška a aj ďalším sa to tu riadne šmýka. Prales bol tuším na turistiku vhodnejší. Choďte si ho pozrieť, či už zo žltej značky, alebo aj mimo nej. Keďže územie je v 2. stupni ochrany, kde nie je zakázaný pohyb mimo turistických chodníkov, môžete sa tu slobodne túlať.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek