A tak niekde v oblasti Východného Prašnického sedla sme opustili našu červenú značku a po žltej sme chceli zdrhnúť dolu do doliny. Lenže bolo nám to ľúto. Jedla sme mali ešte dosť a dosť, voľna ešte viac, a tak, keď sme sa dostali k prvému potôčiku a na pol hodiny sme stačili vypiť jeho kapacitu, náš optimizmus zasa zvíťazil a plány sa menili.

Pohľadom do mapy sme zistili, že ak opustíme aj žltú a šuchneme sa okolo potôčika dolu, po pár metroch musíme naraziť na akúsi celkom slušnú lesnú cestu a po nej pôjdeme v tieni lesa až potiaľ, pokiaľ nenájdeme nejaké pekné miesto na táborenie a tam si dáme jeden deň oddychu. Veď pod nami bola dolina Chytrô, a tak bolo jasné ako deň, že práve tá nám poslala tento tip. Raz darmo – čo je Chytrô, nemôže byť hlúpô. A proti tomu sa naozaj nedá nič namietať.

Dosť často sme takéto veci robili. Keď sme boli už unavení z putovania a narazili sme na miesto vhodné na pekný kemp, neváhali sme a odovzdali sme sa životu v prírode. Obvykle sme si vybudovali malý, ukrytý tábor, niekde pri potoku alebo pri starej zabudnutej búde, senníku či usadlosti, pripravili ohnisko, postavili prístrešok. Túlali sme sa po najbližšom okolí, zbierali hríby, pytliačili v potokoch a pod. Často sme natrafili na staré prerastené ovocné stromy, ktoré po rokoch bez gazdu, ktorý by sa o ne staral, splanili a ovocie na nich už nebolo priamo excelentné, ale po uvarení v ešuse s príslušným prídavkom cukru a kvapkou rumu, bolo naozaj pochúťkou. Na noc sme si nanosili fúru dreva a večer pri táboráku potom býval plný plánov, spomienok a pesničiek.

Tak tomu bolo aj teraz. Keď sme tak asi polhodinku išli lesnou cestou míňajúc potôčiky, ktoré ju križovali a zbiehali dolu a bolo nám jasné, že v doline musí byť celkom slušný potok. To nás dostatočne motivovalo k tomu, aby sme nakoniec okolo jedného z nich zbehli nadivoko lesom dolu až k hlavnému toku doliny. Potok mal naozaj celkom dosť vody a vedeli sme, že nejaký pstruh sa tu isto nájde. Dolinkou sa krútila stará, asi nepoužívaná lesná cesta, ktorá bola občas zatarasená spadnutým stromom. Pomaličky sme postupovali po prúde potoka a veru by sme to boli prehliadli, keby nebolo náhody, že sme museli obchádzať spadnutý obrovský strom, ktorý zablokoval cestu. Vystúpali sme do stráne nad potok a tam sme zrazu zbadali zvyšky usadlosti. Len sme na seba mrkli a bolo jasné, že sme asi doma. Predrali sme sa zarasteným úbočím a pred nami sa otvorila história.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Malý, nízky a dlhší domec, pritisnutý ku svahu, prepadnutá strecha, ale prekvapivo zachovaný z kameňa murovaný pitvor s funkčnými dverami a s celkom dobrou a širokou lavicou, ktorú sem určite dal niekto v nedávnej dobe. A k tomu malá zrútená stodola či chliev, alebo možno maštaľ. Pred domom bola splanírovaná rovinka, zospodu podopretá kamenným múrikom, ako stvorená na táborenie, avšak celkom dosť zarastená náletmi, a na jej druhom konci dve či tri zdivočené jablone s vysušenými plánkami. Obchádzali sme usadlosť ako vlci korisť, usmievali sa, šťastní, že sa nám zasa zadarilo a pritom sme objavili aj studničku, ktorá bola napodiv prekrytá celkom zachovalou strieškou a tiež ohnisko s dvomi lavičkami vyrobenými z kmeňov. Bolo nám jasné, že sem občas niekto chodieva, ale už dosť dlho tu nikto nebol. Jednoducho - paráda.

Večer sa blížil rýchlo ako blesk, a tak sme si naťahali z hory drevo, urobili oheň, uvarili čaj a nejaké jedlo a rozhodli sme sa, že čaro miesta si budeme užívať až zajtra a že tu určite strávime ešte jednu noc. Máme veľmi radi takéto miesta, kde môžeme pustiť uzdu našej fantázii, kde si môžeme predstavovať život osadníkov, ich boj s prírodou. Veď to boli vlastne pionieri našej krajiny.

Stmievalo sa a my, roztrasení večerným chladom a po horúcom dni tak trošku upálení, sme zaliezli do spacákov a zaspali spánkom tulákov, ktorí dospeli k cieľu. A bolo nám dobre.

Celú noc som sa budil, počúval zvuky lesa, chlípal vodu z fľaše a zdalo sa mi, že som toho veľa nenaspal. Ale ráno mi Jarda hovorí: "Človeče, ja som takmer nič nenaspal, ale ty si chrápal celú noc."
"Ja?" pýtam sa. "Veď ja som bol takmer stále hore, ale ty si tu vrčal ako cirkulárka a ani si nevedel o svete."
No a tak nám bolo jasné, že noc zasa prebehla ako vždy a my sme sa síce občas budili, ale inak spali a spali.

Ráno bolo úžasné. V doline bolo trošku chladnejšie, čo sme po horúcich dňoch uvítali, ale teplota stúpala a my sme sa konečne vyhrabali zo spacákov, uvarili raňajky a začali plánovať deň. Dohovorili sme sa, že opáčime či sú v potoku pstruhy. Ak áno, niečo si nalovíme. Potom preskúmame najbližšie okolie a zistíme, či je tu viac opustených usadlostí. Ak sú, „preňúrame“ ich a potom sa uvidí. A tak sa aj stalo.

Zarastenou odbočkou cesty, ktorá viedla k nášmu „domu“ sme sa dostali zasa na cestu cez dolinku a potom sme objavili ešte asi dva či tri zrúcané domce. Všetky boli riadne vyrabované a nám sa nepodarilo nič zaujímavé nájsť. O to zaujímavejšie to bolo v potoku. Za pol hodinky som chytil asi šesť pstruhov, zabalil ich do mokrej trávy a zobral zo sebou. A naša potulka po lese bola tiež úspešná a našli sme dostatok hríbov, ktoré by potešili nejedného hubára.

Deň sa míňal, a keď sme sa vracali k nášmu kempu, začuli sme hlasy a zacítili dym. Niekto bol práve na našom kempe. Najprv sme si z lesa obhliadli situáciu a zistili sme, že pri ohnisku sedí chlap s malým dievčaťom a opekajú si špekáčiky. Schovali sme upytliačené pstruhy v lese a nenápadne vystúpili z hory. Chlap nás spozoroval okamžite, akoby priam čakal, kedy sa objavíme. Dievčatko sa troch zľaklo, ale potom sa zasmialo a obaja nás privítali. Ale ako. Chlap povedal: "Vitajte u nás. Videl som vaše batohy v stodole, a bolo mi jasné, že ste si vyšli kdesi do okolia."

Predstavili sme sa a vysvetlili, že sme tu odvčera a že tu chceme ešte jednu noc prespať a on sa iba usmieval a povedal: "Nebojte sa, nie som ani ochranár a ani horár. Toto tu je môj rodný dom, ktorý postavil môj pradedko a tu som sa narodil. A toto tu je moja vnučka Silvinka, je u nás na prázdninách a my sem občas zájdeme opiecť si slaninku či niečo iné a zaspomínať si. Však Silvinka?"

No a tak sme si začali rozprávať. Vysvitlo, že je len o pár rokov starší ako my, že od opustenia domu žije v dedine dolu pri hlavnej ceste, kde si s manželkou a najstarším synom postavili dom.

"Môj pradedko bol dva roky v Amerike na robote, len aby zarobil pár korún a mohol si kúpiť tento planý pozemok a s ním aj kúsok hory a lúky. Kedysi tu vraj skúšali čosi dopestovať, veď viete, asi kapustu a zemiaky, ale ani tomu sa tu nedarilo. Preto sme si neskôr prenajali kúsok pola pri dedine. Mali sme jednu malú kravku na mlieko, ale aj na ťahanie voza a niekoľko sliepok, ktoré nám chodili kradnúť líšky a jastraby. A tiež sme si každý rok vykŕmili prasiatko. Dávali sme mu žalude, žihľavu a ešte, čo si vyrylo, to bolo jeho. Ale mali sme na zimu aspoň trošku masti, slaninu a aj nejaké mäsko. Mama sa starala o hospodárstvo a prenajaté pole, my deti sme jej pomáhali. A otec chodil na týždňovky do hory. Babka, keď bola ako mladé dievča, odišla slúžiť do Viedne do panského domu. A veru to bolo dobre pre celú rodinu. Lebo sa tam osvedčila a dali ju do kuchyne a tam sa naučila po pansky variť. A viete, keď sa vrátila, mala výborné doporučenie, a tak ju zobrali hneď do služby do panského domu v Banskej Bystrici. Ale potom prišli roky, otec jej našiel ženícha a ona sa vrátila naspäť, sem, do tejto divočiny. Ale nechcela tu zostať, morili sa aj s dedkom a ona potom dostala miesto kuchárky a dedko robotu v továrni. Ale keď prišli deti, musela sa vrátiť nazad. Ale naučila moju mamu variť, prestierať, fajnové jedlá pripravovať, a tak, keď sa naskytla príležitosť, tak sa mama zamestnala tiež ako kuchárka. A aj po nemecky vedela a naučila to aj mamu. Otec prestal chodiť na robotu do hory a začal robiť v továrni v doline. Mali sme prvý slušný príjem v zime aj v lete, a tak sme si našporili a postavili nový dom. Za pozemky, ktoré nám zhabali, les a lúku, sme dostali len pár korún. Ale aj to pomohlo."

Chlap na nás chrlil informácie, prebiehal od jednej generácie k druhej a my sme boli ako v nejakom panoptiku. A tiež nám rozprával o svojich súrodencoch, o tetách a strýkoch, kto tu kedy zomrel a kto sa tu narodil, a kam sa kto odsťahoval atď. Až nám z toho brnela hlava. A potom sme sa spýtali na obdobie vojny.

Povedal nám: "Pokiaľ nebolo povstanie, tak sa o nás nik nezaujímal. Lenže, keď to vypuklo, prišiel k nám horár z lesného úradu a povedal, čo nám hrozí, lebo my sme o ničom nevedeli. Tak otec nechal zbaliť všetky veci a čo nemohli vziať, zakopali sme do zeme a ukryli do lesa. Vybrali sme aj zasklené obloky a dvere, nechali stavbu úplne otvorenú a odsťahovali sa k ujcovi do Harmanca. A po vojne sme sa zasa vrátili nazad."

Potom sme sa ho spýtali, kde sú pochovaní jeho predkovia, a on nám ukázal kamsi za chrbát a povedal: "Keď sme sa museli odtiaľto odsťahovať, nakázali nám, že tu nesmieme po sebe nechať ani hroby našich príbuzných. Že ich musíme vykopať a premiestniť na cintorín. Ale otec povedal, že tí, ktorí tu toľko rokov žili a teraz tu aj odpočívajú, tak tu aj zostanú. Že je to ich zem a že tu budú naveky odpočívať v pokoji. Odstránili sme kríže z ich hrobov a rozhrnuli hroble na našom cintoríne a povedali sme, že tu žiadne hroby nie sú. Len z dubu urobený pevný kríž sme pribili na strom nad naším cintorínom. A ten je tam dodnes."

Nuž a takto sme si rozprávali a on nám hovoril o tom, akí sú teraz šťastní a ako sa majú dobre, a že im nič nechýba. No ale čas bežal ako voda a bolo už treba niečo zjesť. A tak sme ich obidvoch pozvali na hríbovú polievku a pečené pstruhy, a on sa len zasmial a spýtal sa: "A máte ich dosť aj pre nás? Lebo ak nie, tak niečo ešte prinesiem."
Tak sme mu ukázali náš úlovok a hovorí: "Poďte jeden so mnou a ešte nejaké pridám."

Spustili sa s Jardom dolu k potoku a potom kúsok vyššie proti prúdu a tam bola pekná tôňa a on si vyzul topánky a za pár minút bolo o štyri pstruhy viac. Ja som si zatiaľ chystal na polievku a on vraví: "A nemáte väčšiu nádobu ako ešus? Ak nie, tak tu mám niečo schované."

Potom sa vytratil za dom a o chvíľu priniesol malý, asi trojlitrový kotlík, a aj panvicu. Vravím mu: "Ten kotlík je výborný, tak akurát, ale pstruhy urobím v alobale aj pre vás a uvidíte, pochutíte si."

A tak sme ďalej spolu varili, rozprávali sa, smiali sa so Silvinkou a bolo nám fajn. Polievka bola mňam, pstruhy ako z rozprávky a všetci sme boli spokojní. Deň sa však nezadržateľne chýlil k večeru a naši „hostitelia“ sa s nami rozlúčili. Poďakovali sme sa im, že sme mohli byť u nich „na návšteve“, čo ich rozosmialo, ale on povedal: "Veru, máte pravdu. Asi ste posledná návšteva, ktorú sme tu mali a ťažko tu ešte nejakú budeme mať."

A potom sme si zaželali všetko najlepšie, dohovorili si kam ukryjeme jeho riady a bol koniec.

Ešte dlho do noci sme s kamarátom sedeli pri ohni a rozprávali sa o dnešnom zážitku. Z rozprávania sme mali v hlave poriadny guláš a nevedeli sme sa vymotať z toho, kto bol dedko a kto mama a kto pradedko a kto bol vo Viedni a kto a ako zomrel, ale príbeh tej rodiny tu bol. Chlap chvíľu hovoril pred Silvinkou o sebe ako o dedovi, potom o svojom dedkovi ako o otcovi môjho tatka, a babka bola aj mama aj naozaj babka. Ale to neprekážalo. Predstavovali sme si ten hrozný tvrdý život, ktorý tu musel byť, hladovanie a biednu stravu, zimu a choroby detí, strach z budúcnosti, zúfalstvo a odhodlanie. A boli sme veľmi, veľmi radi, že sme nič podobné nezažili. Obdivovali sme silu a húževnatosť, skromnosť i odhodlanie, ktoré muselo byť v týchto ľuďoch, keď to nevzdali a bojovali s osudom. Boli sme neskonale šťastní, že sa nám dostalo takéhoto zážitku, pretože osudy, často neznámych ľudí, nás veľmi zaujímajú a dojímajú. Niekedy si človek myslí, že je dosť tvrdý, ale byť tvrdým chlapom vyzerá celkom inak. Veľmi pochybujem, že by sme zvládli hrozný údel nielen mužov, ale predovšetkým žien, na ktorých vždy ležala ťažoba života ich detí a aj celej rodiny.

Ale noc sa na nás tlačila zo všetkých strán a únava tiež urobila svoje, a tak sme skončili v spacákoch, znovu a znovu preberajúc dnešný zážitok, až sa milosrdná noc nad nami zmilovala a zaspali sme. Ale hoci sme sa v duchu tešili na ďalšie dni na vandri a vo svojich nepokojných snoch sme prežívali krutý príbeh.

Je to už celkom dávno, čo sme si vypočuli tento príbeh, ale na „návštevu“ u týchto ľudí sme nezabudli.