Cez podkrovné okno sa k nám predierajú ospalé slnečné lúče. Včera sme síce plánovali, že budeme spať až do obeda, no radosť z krásneho dňa nás preberá. Do hodiny stojím pred chatou v plnej poľnej.

„Vo vnútri máte darčeky, opaľovací krém, zošit, pero a jednu zubnú pastu,“ vravím prekvapenému chatárovi pri odovzdávaní kľúčov.

„Ale nevravte,“ nahlas sa zasmeje a pokračuje: „Minulý rok tu boli tiež takí dvaja dobrodruhovia, no išli z druhej strany, od Bratislavy. Od nich som vtedy dostal podobné veci. A kde máte polovičku? Či tá má už po včerajšom lejaku dosť?“ priateľsky dobiedza mladý chatár.

„Nebojte, ešte mám trochu energie, len tak ľahko sa nevzdám,“ preruší našu rannú konverzáciu Dominika.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stojí vo dverách, obrovský ruksak na jej pleciach vyzerá komicky. Pripomína mi pracovitého mravca, ktorý na chrbte dokáže uniesť až päťdesiatnásobok svojej hmotnosti. Nad takou predstavou sa musím pousmiať.

Dobrá nálada nás vyprevádza z Kapišovej. Asfaltku pod našimi nohami strieda žltá pieskovcová zem. Na vyvýšenom kopčeku sa poslednýkrát obzriem za dolinou, v ktorej sa odohrala najväčšia tanková bitka. Kapišová bola pri oslobodzovacích bojoch úplne zničená, no o tri roky neskôr znovu postavená a vyznamenaná Červenou hviezdou za útrapy a statočnosť obyvateľov.

Po ľahkej prechádzke veľkou lúkou oddeľujúcou dedinku od hustého múru statných listnatých stromov sa dostávame do šera lesa. Včerajší vytrvalý dážď zmenil chodník na koryto blata. Cítim sa ako zápasník v bahne. Topánky pod mojou váhou zapadajú hlbšie ako Dominikine. Ľahko okolo mňa prejde a s úsmevom mi povie, že ma počká na lúke za lesom. Naozaj sa o chvíľku stretávame na zráze pahorkatiny postupne ústiacej až do malej dedinky.
„Fuuu-fuuu...“ a nič. Skúšam zase, no stále je ticho.

Moja polovička má zo mňa obrovskú zábavu. Vysvetľuje mi, že steblo trávy musím medzi prstami pevne chytiť a natiahnuť, inak nezapískam, ani keby som sa na hlavu postavil.
„Aha, takto sa to robí!“, ticho pretne ostrý piskot. Uznanlivo kývam hlavou a znovu pozorne prikladám prsty na tenké steblo. O chvíľku vypiskujem tiež. Vykračujeme si po rozbitej asfaltke ťahajúcej sa popri Jedľovskom potoku. Začali sme síce len včera, no sme omnoho opatrnejší. Predstava vykĺbeného členku z dôvodu malichernej nepozornosti na jednom z cestných výmoľov nás nabáda k ostražitosti.

Odrazu sa spod kopca vyrúti veľké psisko. Mohutná hlava, svalnaté vyrysované telo a divoké sliny dopadajúce na mokrú zem neveštia nič dobré.
„Stoj, nehýb sa, uvidíme, čo spraví,“ potichu hovorím.

Domča mlčky prikývne. Spravím jeden krok vpred. Ľavú ruku mám ľahko položenú na obrannom spreji, pravú vystrčím pred seba. Psisko je od nás tak na meter, keď začujem spoza kopca hrubý chlapský hlas:
„Nebojte sa, nepokúše, len je to sprosté, divoké, furt mi to z dvora uteká!“ Z krvilačnej beštie sa vykľulo len šteňa v nebezpečne mohutnom tele. Škrabkaním a hladením sa mu ospravedlňujeme za naše zákerné obranné úmysly.

„Ja mám s ním len starosti, dcéra to priniesla domov, inak máme len samých čistých, tento je taká zmeska labradora a vlčiaka. To viete, na dome mám nízky plot, tak len vždy čakám, kým preskočí a začne sa naháňačka,“ vysvetľuje nám sympatický ujo. Je nahodený do pracovného odevu, modré oči kontrastujú s prešedivelými vlasmi. „Všetko zlé je na niečo dobré, aspoň bude kondička,“ reaguje Domča a obaja jej dávame za pravdu.

Šantiaci pes skáče okolo nás a spoločne s ujom kráčame až na koniec dediny. Opatrne sa ho pýtam, či si náhodou nepamätá, ako to tu vyzeralo za čias vojny. „Nijak,“ potichu odvrkne. Otázka ma zamrzí, ak si ozaj niečo pamätá, isto to nie sú spomienky, ktorými by sa chcel chváliť. No po pár krokoch predsa len pokračuje.
„Koncom septembra 1944 sem vtrhli Nemci, začali plieniť a rabovať dedinu, aby Ivanovi nič nezostalo – tak volali ruskú armádu. Všetkých ľudí odtiaľto vraj vyhnali. Ja si to nepamätám, bol som ešte malé decko, no z otcovho rozprávania viem, že sme ťahali na Prešov. Onedlho bola Nižná Pisaná rozbombardovaná a obraz skazy bol dokonaný,“ dokončí historické rozprávanie a až po jeho dom, ktorý stojí na konci dediny, sme všetci traja ticho.

Pred rozlúčkou nám ešte ukazuje starý nemecký bunker, ktorý stojí priamo v jeho záhrade. Pripomína mi stan. Oblúkovitá klenba je jemne obrastená trávou a z prednej strany sú zasadené silné kovové dvere s malým okienkom uprostred. Na jazyku mám otázku či by nám nedovolil krátku exkurziu, no len čo pozriem na hodinky, je mi jasné, že musíme pokračovať.

Po zdolaní menšieho kopca Hrabníky prechádzame cez ďalší vojenský cintorín, za ktorým sa týči vysoká biela veža s hviezdou na vrchole. Je to Pamätník Sovietskej armády, ku ktorému sa ťahá dlhý biely chodník vysadený mladými topoľmi. My k nemu prichádzame z lesa. Sú tu slávnostné reliéfy, na pravej strane vyobrazená partizánska hliadka, na ľavej oslavný príchod sovietskych osloboditeľov. V strede pyšne stojí ruský vojak s dlhým prehodeným kabátom a so samopalom v ruke.

Prechod vojsk až na tie miesta, kde práve stojíme, si však vyžiadal krutú daň. Okolité dedinky i mesto boli zbombardované, vypálené či opustené. Šťastnejší boli vydaní napospas osudu a vyhnaní zo svojich domovov. Ostatných spolu s vojakmi prikryla čierna zem. Keď boli už vyzlečení z rôznych vojenských kabátcov, nemeckých, sovietskych alebo československých a zakopaní hlboko v zemi, ostávali tu po nich predsa len rovnaké kríže symbolizujúce zbytočnosť vojny ako takej. Pri pokuse preraziť cestu na Slovensko cez severovýchodný karpatský oblúk zahynulo spolu vyše sedemdesiattisíc ľudí. Česť ich pamiatke.

Na konci chodníčka vedúceho až do mestského parku sa dávame do reči so starším párom. Obidvaja sú pekne oblečení, dedko má na očiach slnečné okuliare, zachovalé šedivé vlasy starostlivo učesané dozadu. Vypytujeme sa, kde by sme mohli nájsť nejakú dobrú reštauráciu. Dedko nám odporúča nízku budovu pri pumpe na druhej strane cesty, no nestihne ani poriadne dopovedať, keď ho babka zahriakne: „Ach, čo im takéto radíš? Ako si budú naše mesto pamätať? Mladí nie sú stadeto, nech vidia, že to tu máme pekné. Ak pôjdete stále rovno cez park, narazíte na menšiu križovatku a centrum mesta, tam máte veľa reštaurácií, aj pizzeriu nájdete,“ s úsmevom napráva dedkove praktické rady.

Žalúdky nám už hlasno protestujú, preto náhlivo vstupujeme do menšieho centra. Treba doplniť energiu, lebo za mestom začíname našu prvú hrebeňovku. Nízke Beskydy sa na nás už istotne tešia.

Ondavská vrchovina je časť Nízkych Beskýd. Rozprestiera sa v severných častiach východného Slovenska a siaha až na hlavný karpatský hrebeň oddeľujúci Slovensko od Poľska. V tomto malebnom kraji sa horské lúky striedajú so zmiešanými lesmi, kde-tu popretkávanými menšími potokmi. Obýva ich najmä čierna zver a jeleňovitá čeľaď. Štatisticky sa v severovýchodných lesoch vyskytuje aj najviac vlkov.

Na neveľkej lúčke v strede lesa zo zeme vyrastá vysoká drevená rozhľadňa. Kúsok od nej je upravený prístrešok a kamenná chata s novou červenou strechou. Nedočkavo otváram staršie dvere s dvomi sklenými výplňami. Na stenách visia fotky z minuloročnej stavby projektu. Nad kozubom v pravom zadnom rohu je na zarámovanom papieri krátka báseň venovaná lesom. Malé okienka v hrubých stenách neprepustia dovnútra ani lúč slnka. Vnútro tvorí stôl s úzkou lavičkou a s dvomi pričňami. Pravdepodobne naše postele.

Sadám si na jednu z nich, pot sa mi rinie z čela rovno na podlahu. V nohách máme prvé stúpania. Hora tesne za Svidníkom a Ostrý vrch po ceste sem nám dali zabrať. Keď dlhšie odpočívam, cítim, ako sa mi po tele rozlieva chlad. „Budeme musieť nejak zakúriť, inak tu pomrzneme,“ analyzujem, keď mi na orosené predlaktia vybehnú zimomriavky.

„Dreva je v okolí chaty dosť, no dva predošlé dni výdatne pršalo,“ oponuje Domča stojaca oproti mne. „Zem po daždi ešte nestihla dostatočne vyschnúť.“ Postavím sa a zips na bunde si zapnem až po bradu: „Musíme to aspoň skúsiť.“ Za pár minút máme nazbierané dve kopy popadaných haluzí. Dúfame, že sa aspoň časť dreva v riedkom vzduchu do večera vysuší.

Celkovo na mňa interiér nepôsobí vábne, stiesnený, chladný a ďaleko od domova. Opantávajú ma skľučujúce pocity. Vedel som, že zákerák z nástupišťa nepovedal posledné slovo, no dúfal som, že ma nepríde navštíviť hneď po dvoch dňoch. I keďže podmienky má na to ideálne.

Hlasno odfúknem a vyštverám sa na vrchné poschodie rozhľadne s nádejou, že ma zo zlých myšlienok vylieči pohľad na moje milované hory. Opak je však pravdou. Zákerák sa prezlieka do sveta okolo mňa. Mám pocit, že husté stromy všade naokolo súladne hučia, aby som to vzdal. Vietor sa pridáva a ševelí, ako by mi teraz bolo dobre doma v obývačke, bez zbytočnej pýchy a dokazovania si ani neviem čoho.
„Mohol si ostať v Bratislave, nič nerobiť, len snívať, veď to ti ide najlepšie,“ šepká mi úlisne do ucha.

Snáď ma po pár panákoch čaká vyslobodenie. Lognem si poriadny dúšok Becherovky, v hrudníku mi vybuchuje teplo spôsobené ostrou pálenkou. Tvárou mi prebehne kŕč a do očí vyhŕknu slzy.
Nepomáha.

„Máš toho na pleciach veľa. Pozri sa na seba, aký si bol hrdina, keď si jej o tom básnil v Terchovej, asi si na ňu chcel len zapôsobiť, však?“
Vánok sa mení na vietor a pritvrdzuje: „Teraz tu však vidím len obyčajnú kopu sračiek, ktorá mala zbytočne veľké reči. Zbaľ sa a vypadni!“ už do mňa hučí orkán.
Dominika leží pri mne a užíva si zapadajúce slnko, ktoré sa o chvíľku celé schová za stenu kopcov rozprestierajúcich sa pod nami. Cítim sa zle, ale nedávam na sebe nič poznať, toto je len medzi mojou hlavou a mnou samotným.

„Sám to nezvládnem,“ po ďalších dlhých minútach úprimne hodnotím situáciu, čo sa vo mne odohráva. Potrebujem počuť ďalší milovaný hlas. Spojiť sa s najbližšou rodinou aspoň akusticky. Rýchlo nahmatám vo vrecku telefón a vytáčam číslo. Z druhej strany republiky na mňa z mobilného reproduktoru povzbudivo zakričí mama. Radosť a obdiv, ktorý jej počuť v hlase, mi konečne vlieva trochu pokoja. Opretí o drevenú konštrukciu jej spoločne rozprávame, ako sme sem prišli a čo sme doteraz zažili.
Vietor utícha, mne sa uľavuje a vnútorný pokoj nadobúda prevahu. Každým slovom vyrieknutým z hlasného reproduktoru mobilu rastiem.

Vyhral som. Aspoň nateraz, hovorím si pri zdolávaní troch poschodí rozhľadne. Slnko už zapadlo, v chatke si teraz svietime čelovkou zavesenou na stropnom tráme. Kľačím na kolenách pri krbe, vediem s ním neľútostný boj o teplo. Hrsť pokrčenej servítky obloženej tenkými halúzkami síce začína horieť, no radosť po chvíľke vystrieda sklamanie. Paličky sú vo vnútri ešte vlhké. Skúšam ďalšie. Opäť nič.

„Nemá to zmysel, Paťo, všetko je to mokré, len si zbytočne zadymíme miestnosť.“ Viem, že má pravdu. Postavím sa a nervózne hodím zapaľovač na stôl.
„Snáď sa dáko vyspíme, spacáky máme kvalitné, mali by nám poskytnúť aké-také teplo, nehnevaj sa zbytočne,“ šepká mi Domča a objíme ma.

Rozmiestnenie priční nám nedovolí vytiahnuť karimatku. Máme síce dve, no sú v prostriedku spojené. Počítali sme s tým, že budeme spať vždy vedľa seba. Dnes by to bolo možné len na kamennej podlahe. Ak chceme pokračovať v ceste, nesmieme do rána zamrznúť, takže tento nápad razom zavrhujeme.

„Tak na mäkké východoslovenské drevo,“ pripíjam si s Domčou pred chatou. Zababušení do hrubých zimných vetroviek s rukami pod pazuchami pozorujeme večerné divadlo oblohy, je úplne jasno a teplota sa približuje k nule. Hviezdy sú k nám nezvyčajne blízko. Máme pocit, že by sme ich mohli chytiť do rúk a presúvať po oblohe. Svedkami zázračnej chvíle sú len tiché siluety stromov. Zdvíha sa vietor, neviditeľnou silou sa opiera do košatých halúzok, rozkýva ich a my si predstavujeme, že nám mávajú a prajú dobrú noc. Zo sveta fantázie nás vytrháva až zima, ľadová kráľovná s nami nemá žiadne zľutovanie.

Vchodové dvere zatarasíme veľkou palicou, zhasíname čelovku nad našimi hlavami a líhame si do spacákov – s vetrovkami a zimnými čapicami. Upadám do plytkých snov, často sa budím, trasie ma zima. Kontrolujem hodiny, do svitania je však ešte veľa času. Najradšej by som sa postavil, zobudil Domču a vypadol odtiaľto hneď teraz. No nepoznám tieto lesy. Neviem, čo sa skrýva za temnou zásterou noci vonku. Zase skúšam zaspať, skrčený ležím na boku, chrbát ma od tvrdého dreva nepríjemne bolí. Cítim, ako mi horúca para z úst pri vydychovaní naráža do ľadového nosa. Noc je dlhá, no raz sa skončiť musí...

....

„Domi, Dominička moja, vstávaj!“ počujem hlas prichádzajúci odniekiaľ zhora. Zo snov ma razom vyťahuje mocná ruka reality. Precitnem do zimy.
Nad sebou vidím Paťa. Strhaný výraz a jemne fialové pery prezrádzajú, že má za sebou podobnú noc ako ja. Chodí z jednej strany na druhú, pozerá do okien a vytešuje sa, že konečne vyšlo slnko a môžeme pokračovať v ceste. Teším sa s ním, pohyb nám rozprúdi krv, čo nás konečne zahreje. Noc bola ťažká, zima mi sťahovala svaly tak silno, až som dostávala kŕče. Ani neviem, koľko som spala, hádam mi to na dnešný presun do Zborova bude stačiť.

Ešte nie je ani šesť hodín, keď sme na nohách. Les sa práve zobúdza, pod ťažkou rannou rosou sa k nám skláňajú vysoké trávy a s každým krokom nám umývajú topánky. Rýchlym tempom do seba pumpujeme prepotrebné teplo.

Chcem sa napiť, zisťujem však, že po rannej hygiene nám ostalo len pár deci vody. Musí nám vydržať dve hodiny, toľko by mala trvať cesta do najbližšej dedinky. „Po ceste máme ešte tri vodné pramene, takže o vodu sa neboj, doplníme ju hneď na Floriánke,“ oznamuje mi Paťo vzdialený pár krokov.

Pozerá do telefónu a čaká ma, pravdepodobne zameriava presnú polohu v navigácii. Verím mu, viem, že sa naňho môžem spoľahnúť, preto sa mi kráča ľahko. Chytím ho pevne za ruku a pokračujeme spoločne, jeho teplo mi pomáha zabudnúť na zamrznutú prebdenú noc.

Vďaka veľkému drevenému posedeniu na rozľahlej lúke vieme, že sme na Makovici. Ľudia z blízkych dedín, ale aj zo Svidníka, horu využívajú na prípravu rôznych akcií a slávností. Vrch je známy hlavne tým, že je zasvätený požiarnikom – konajú sa tu každoročne hasičské preteky školopovinných detí. Pripomína nám to socha svätého Floriána, patróna hasičov, umiestnená v hornej časti lúky.

Pozvoľným klesaním sa dostávame na rozľahlé lúky. Rovnako ako na Floriánke, ani teraz nenachádzame vodu. Prameň, ku ktorému Paťa zaviedla pribitá tabuľka na bútľavom strome, síce tečie, no rovno cez kamene a blato.
„Zbytočne nachodené metre,“ zanadáva si, keď sa vracia z druhého márneho pokusu. Nečudujem sa mu, nadbehol si pekný kus hore kopcom.

Negatívnu energiu spôsobenú smädom razom hasí nový pohľad z otvorenej časti lesa. Pred nami vyrastá neveľká dedinka. Dominantou je jej snehovobiela vežička, na ktorej sa leskne trojramenný kríž. Spodné vodorovné rameno značí, že v dedine je viac gréckokatolíkov ako pravoslávnych. Gréckokatolícke chrámy veriaci nazývajú "cerkev". Chrám v Kurimke bol najprv drevený, dedinčania si ho postavili svojpomocne. Až neskôr cerkev z neznámych dôvodov obmurovali a natreli jasnou bielou farbou, ktorá nám v rannom slnku pripomína maják nádeje. Smädom obalamutený Paťo je odhodlaný vyrabovať hneď prvý sympatický dom v obci.

„Tento nie, tento je príliš starý, nie, ani tento, tu isto nikto nebýva,“ šomre pri pohľade na prvé stavby.
Keď sme už skoro na konci ulice, zrazu zastavuje a s úsmevom mi ukazuje za seba.
„Toto je on, Dominika, pozri sa!“ Predo mnou stojí klasická biela kocka. Nízky drevený plot a pekne upravená predzáhradka.

„Tu budú slušní ľudia, uvidíš,“ presviedča viac seba ako mňa. Úsmevom mu výber schválim. Po dvoch silnejších zabúchaniach nám otvára starší pán. Keď mu rozpovieme, odkiaľ ideme a čo potrebujeme, nelení ani chvíľku a plní nám fľaše čírou ľadovou vodou. Pri rozlúčke nás ešte obdaruje dvomi poldecákmi, jedným pre radosť a druhým, aby sme nekrívali.

Pri rozlúčke si navzájom poprajeme veľa šťastia. Červená značka nás chytro vyháňa z dediny do polí tamojších hospodárov. Pred sebou máme výdatný kopec. Potrebujeme sa dostať na jeho vrchol, odkiaľ by sa nám malo ísť do Andrejovej relatívne ľahko.

....

Ostré doobedné slnko mi osvecuje displej telefónu, kde mám práve otvorenú mapu. Sedíme pri odľahlej skládke dreva a relaxujeme. Do Andrejovej sa dostaneme, keď prekonáme ďalšiu časť Ondavskej vrchoviny.

„Najprv musíme vystúpiť na vrch pred nami, hovoria mu Dlhá hora,“ vysvetľujem Domči pri raňajkách. Slanina, horčica a cibuľka sú pekne naukladané na hrubom pni, ktorý sme dnes slávnostne povýšili na nedeľný stôl.

Po raňajkách začíname stúpať. Uvedomujem si, že výstupy na hrebene, či už v Karpatoch, tu, alebo v Tatrách, sú všetky rovnaké. Fučím ako o dušu. Idem rýchlym tempom s častými prestávkami. Raz predbieha Dominika mňa, raz ja Dominiku. Táto časť Nízkych Beskýd je výnimočná tým, že má dva vrchy rovnakého názvu. Najprv prechádzame Kohútov s nadmorskou výškou 520 metrov, o hodinku a pol stojíme na Kohútove číslo dva, ten sa týči až o 120 metrov vyššie.

Počas povstania v tunajších lesoch bojovala partizánska jednotka Čapajev. Jadro skupiny tvorili Sovieti, ktorým sa podarilo utiecť z koncentračných táborov. Vtedajší obyvatelia Kurimky im nosievali potraviny a podávali informácie o pohybe nemeckých vojsk v dedine. Všetci spoločne čakali na vykúpenie, ktoré malo prísť z kopcov Duklianskeho priesmyku.

Lesy sa v tomto kraji po zime už dávno prebudili, všade okolo nás je asi milión odtieňov zelenej a spoločne vytvárajú hustú spleť lesa. Zastavujeme, máme pred sebou križovatku s tromi možnosťami, no značku nevidím nikde. Môžeme ísť doľava, doprava alebo rovno dolu. Tenký chodník, po ktorom práve kráčame, pokračuje priamo do doliny. Môj tip je ísť rovno za nosom, dedina musí byť niekde pod kopcom.

„Domči, ty ostaň, nechám si tu batoh a idem sa pozrieť nižšie, ak zbadám značku, prídem k tebe späť a pokračujeme, dobre?“ hovorím pri skladaní ťažkého ruksaku z chrbta. Pár skokmi klesám po lesnej ceste smerom doprava medzi stromy. Cez mohutné pne bukov sa predieram úzkou vyšliapanou brázdou, ale cestička sa mi o chvíľku stráca v konároch, a značku stále nevidím. Prejdem ešte pre istotu pár metrov, no zbytočne.

Idem pozrieť ešte doľava: ak nebude červená ani tam, zostane už len posledná možnosť. Červenej niet.

Posledná voľba bola nakoniec správna, hútam, keď schádzame z lesa do civilizácie. Kráčame lúkou husto obrastenou trávou. Za chrbtami nechávame les a smerujeme k asfaltovej ceste. Podľa mapy nás práve tá má zaviesť až na okraj dedinky.

Andrejová patrí medzi najstaršie obce okresu Bardejov. Názov asi dostala podľa rieky Andrejovka, ktorá preteká dolinou. Prejdeme okolo prvých dvoch domov, keď nás značka upozorní, aby sme nezabudli odbočiť doprava. Doplníme si fľaše vodou a malú obec opúšťame. Ostáva nám prejsť dolinou medzi kopcami Hradské a Jedlina a mali by sme sa ocitnúť na lúke pred Zborovom. Dostávame sa na širokú hospodársku cestu, vedľa ktorej je vysadený len jediný strom. V momente, keď okolo neho prechádzame, skoro zamdliem. Spoza útleho pňa sa totiž vynorí čert. A to doslova. „Dobrý deň“, zdravím opatrne.

Starší pastier oblečený kompletne v čiernom na pozdrav len mykne hlavou. Je celý od sadzí a jeho hriešnu dušu strážia dva vlčiaky. K dokonalosti mu chýba len chvost s ostrým bodákom na konci a vidly v ruke.

„Môžeme prejsť cez vaše stádo? Ideme do Zborova a značka vedie práve cez vašu lúku,“ vysvetľujem mu a ukazujem pritom na desiatky kráv rozmiestnených po celom holom kopci za dedinou.

Pastier si ma premeriava od hlavy až po päty. Znovu len mykne hlavou, akoby sa bál, že keď otvorí ústa, vyšľahne mu z nich plameň. Nuž sa rýchlo uberáme do zvieracej spoločnosti. Kráv môže byť asi päťdesiat, sem-tam zbadám na okraji lúky aj teliatka, ktoré sa nemotorne potkýnajú. Kráčame pokojne, no aj tak bystrím očami navôkol a dúfam, že neuvidím žiadneho rozbujačeného býka či nepokojnú kravu.

„Paťo? A nemôžu nám niečo spraviť?“ pýta sa ma Domča a pozorne sleduje každý pohyb kráv, ktoré na nás uprene civia.
„Neboj, oni len vyzerajú čudne, inak nie sú nebezpečné,“ ubezpečujem ju a trochu aj seba, „Veď si videla, že čert nám cestu odobril, teda ak to nie je ruský čert.“

Po chvíli napätia sme opäť v objatí lesa. Zapadajúce slnko ledva presvitá cez hustý zmiešaný les, ale aj tak je tu príjemne teplo. Všade navôkol spievajú vtáci a oznamujú skorý príchod leta. Za poslednou zákrutou vedúcou na lúku, z ktorej je vidieť siluetu Zborovského hradu, počuť hlasnú hudbu. Prichádza z osady pod kopcom, ktorá tvorí skoro polovicu celej obce. Po telefonáte s vedúcim penziónu sa rozhodneme, že Rómov radšej obídeme poza obec.

Vysoká lúčna tráva kryje všetky nástrahy, čo na nás číhajú na rozľahlej pláni, cez ktorú sa predierame. Nebo pred nami sa pomaly začína červenať, slnko je naozaj nízko. Za menším kopcom sa konečne vynára starý hrdzavý plot, za ním dva traktory a veľká podlhovastá budova. Pravdepodobne jeden z miestnych kravínov.

Skokom cez mútnu kaluž sa dostávame na obecné poľnohospodárske družstvo. Radšej dostaneme hubovú polievku od tamojších traktoristov, akoby sme mali riskovať večernú prechádzku cez slovenský slum. Už druhýkrát nás dnes pred osadou vystríhali. Prvú výstrahu sme dostali od dedka ešte ráno v Kurimke. Nie je to vraj dávno, keď tam zabili nejakého dôchodcu.
„Ale televízia to nedáva, ich takéto veci radšej nezaujímajú,“ rozohňoval sa pri nalievaní druhého poldecového pohárika, ktorý poctivo plnil až po okraj.

Naše ubytovanie sa nachádza v centre obce, kúsok za hranicou osady. Mali by sme naň naraziť hneď, ako vyjdeme z družstva. Obchádzame ďalšie kravíny, v jednom z nich sú dvaja robotníci. Kývneme si na pozdrav. V ich pohľadoch nebadám ani štipku prekvapenia, asi sú na turistov obchádzajúcich dedinskú časť zvyknutí.

Penzión Jana sa nachádza na najväčšej križovatke v dedine. Práve sa rekonštruuje, a majiteľ nás ubytoval len z ľútosti. Otvoríme dvere do našej izby. Jednoduchá miestnosť pozostáva z dvoch postelí, malého televízora a kúpeľne. Radiátor na zadnej stene je horúci, za čo sme nesmierne vďační.

Uťahaní z dnešného prvého fyzicky náročného dňa padáme do postelí a len relaxujeme. Podobne dlhé trasy totiž budeme oddnes až po Bratislavu absolvovať každý deň.