Vypína sa hneď za južným okrajom Slovenského raja, stále ešte v jeho ochrannom pásme. Geomorfologicky patrí do Volovských vrchov, presnejšie do ich najzápadnejšieho podcelku Havranie vrchy. Na jej severnom úpätí leží obec Mlynky, konkrétne osada Prostredný Hámor. Nápad vybrať sa sem sa zrodil začiatkom minulého roka na lyžovačke na susednom kopci Kruhová. Nebola to naša prvá lyžovačka na tomto svahu, no po prvýkrát som mal šťastie vidieť z vrchu Tatry, čo ma motivovalo trochu si prejsť okolité kopce.

Trasa

Mlynky, časť Prostredný Hámor – Dedinky, vlak – Pod Čižmou – Voniarky – Dobšinský kopec – sedlo Kruhová – Martinka – sedlo Kruhová – Kruhová – Mlynky, Prostredný Hámor

Dolinami

Príležitosť sa naskytá ani nie o tri týždne. Je stále január, dá sa povedať uprostred zimy, naplánoval som si preto kratší, menej náročný okruh z Mlynkov. Dolinami sa pokúsim dostať na hrebeň, kadiaľ vedie Cesta hrdinov SNP a po nej sa hrebeňom vrátiť späť. Východiskovým bodom je parkovisko pod lyžiarskym strediskom. Víta ma tu aj cieľ dnešnej túry, Martinka sa totiž vypína priamo nado mnou. Hneď na začiatku trochu modifikujem plán, keďže modrá značka vedúca popri železničnej trati vyzerá byť neprechodená. Využívam preto radšej hlavnú cestu, tiahnucu sa údolím Hnilca. Má to výhodu, táto strana údolia sa kúpe v lúčoch slnka, čo pri dnešnom mrazivom ráne je vítané plus. Na ľavej strane údolia sa dvíhajú zatienená Kruhová a Dobšinský kopec, ktorými by som sa mal vracať, no už teraz mám malú dušičku, ako to na hrebeni bude vyzerať.

O 15 minút som na území Národného parku Slovenský raj, pri vodnej nádrži Palcmanská Maša na železničnej zastávke Dedinky. Aj nasledujúci úsek idem po asfaltovej ceste, tentokrát ma ňou vedie turistická značka. O ďalšiu štvrťhodinku som za poslednými domami Dobšinskej Maše a vlastne až tu začína putovanie zimnou prírodou. Predo mnou je dolinka Voniarky, ktorá ma vyvedie k rázcestníku Pod Čižmou. Cesta je prejdená traktormi, takže žiadny problém. Pri pohľade späť sa z dolinky núkajú prvé pohľady na okolité kopce, z ktorých najmohutnejší je jednoznačne masív Veľkej Knoly. Rázcestník Pod Čižmou sa nachádza hneď pri hlavnej ceste z Dobšinej do Stratenej, ktorú križujem a modrou značkou pokračujem veľmi miernym stúpaním k rázcestníku Voniarky. Tento úsek je dokonca odhrnutý.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Doterajší priebeh je taký hladký, že si situáciu dobrovoľne sťažujem. Neodolám vábeniu neďalekého lúčnatého pahorku Gápeľ v kotlinovom závere doliny Voniarky a výborný medzičas využívam na jeho preskúmanie. To ale znamená prechod panenským snehom mierne do kopca po nádherne zasneženej lúke. Tempo brutálne upadá a pri troche zaokrúhľovania môžem vyhlásiť, že prejsť asi 350 metrov od rázcestníka Voniarky na vrch Gápľa mi trvalo rovnako dlho ako prejsť 6 km od začiatku túry po rázcestník Voniarky. Z Gápľa mám dnes prvé rozhľady a keďže sú celkom pekné, dávam si tu horalkovú pauzu. Pekný pohľad je na východ, kde je ponad bielu lúku vidieť reťaz blízkych kopcov Volovských vrchov. Sú si podobné ako by ich jedna mater mala, líšia sa len veľkosťou rúbanísk, ktoré teraz v zime nekompromisne odhaľuje biely sneh. Pomedzi riedko rastúce stromy sa na druhej strane ukazujú Stolické vrchy, kde sa dá ľahko identifikovať najvyššia Stolica.

Po hranici Raja

Na vrchole Gápľa som sa vlastne dostal na samú hranicu Slovenského raja a nasledujúci úsek budem putovať po nej. Pri rázcestníku Voniarky sa pripájam na červenú magistrálu. Je prechodená bežkármi aj pešími, no dno je veľmi tvrdé a hrboľaté, nie je to ľahká chôdza. Postupne sa prepracujem až na križovatku hlavnej cesty s odbočkou do Dediniek. V tomto mieste opúšťam Slovenský raj a vstupujem na územie Volovských vrchov. Začína stúpanie na Dobšinský kopec. Značka z pravej strany obchádza malý lúčnatý pahorok s plechovou búdou na vrchu, ja si ho však nikdy nenechám ujsť. Sú z neho pekné pohľady na Mašu a Geravy. Už pri stúpaní sa na severnom obzore, hneď napravo od Havranej skaly, ukazujú po prvýkrát niektoré vrcholky Tatier. Búda na vrchole poskytuje vítané závetrie na fotenie, nefúka síce silno, ale mrazivý vetrík je nepríjemný, len čo sa prestanem hýbať. Najkrajší je spomínaný pohľad na sever, kde leží vodná nádrž učupená pod bralami planiny Geravy či Havranej skaly. A v zníženine medzi nimi dnes s ozdobou v podobe zopár vrcholkov Tatier. Smerom na západ sa už v plnej kráse ukazuje Kráľova hoľa, pohľad i fotenie však kazí neďaleké elektrické vedenie. Smerom na juh leží v údolí Dobšiná obklopená Revúckou vrchovinou na čele s ľahko identifikovateľným dvojvrchom Radzima. No a v tesnej blízkosti na východnej strane leží Dobšinský kopec, môj nasledujúci cieľ. Magistrála ho traverzuje z južnej strany, ja však mierim strmo hore na vrchol za výhľadmi, ktoré poskytujú jeho výrazne odlesnené svahy.

Hrebeňom Havraních vrchov

Rúbanisko siaha až k vrcholovej plošine a vedie ním náznak zasneženej cesty. Kráča sa výrazne ťažšie, ale je to schodné. Zhora dostávajú výhľady na Slovenský raj omnoho lepšiu perspektívu. Obedňajšie slnko sa opiera do svahu, napriek mrazu ideálne miesto na obed s krásnymi výhľadmi. Na samotnom vrchole Dobšinského kopca sú stromy a stožiar, cesta však pokračuje na jeho druhú stranu, nechávam sa teda pozvať a idem ďalej. Na východnom okraji je ďalšie rúbanisko, ktoré umožňuje pekný pohľad na sever. Hrebeň za Dobšinským kopcom klesá len symbolicky, je široký, plochý a lúčnatý, ideálne miesto pre bežkárov, čo vidím aj na stopách v snehu.

Nasledujúcim kopcom v hrebeni je Kruhová so zjazdovkami známeho lyžiarskeho strediska na severných svahoch. Dá sa ísť aj cez vrchol, no z Kruhovej sa budem vracať späť k autu, preto ju teraz obchádzam pekne po červenej z južnej strany. Takto prichádzam do sedla Kruhová, kde mám Martinku, dnešný cieľ, priamo pred sebou. Cesta hrdinov SNP ju opäť traverzuje z juhu, opúšťam teda magistrálu a po zvážnici začínam výstup na Martinku.

Martinka je v skutočnosti dvojvrch, pričom jej bezmenný predvrchol je len o 5 metrov nižší ako hlavný vrchol. Je to takmer po jednej ceste, takže využívam vhodnú bočnú zvážnicu a mierim aj na predvrchol, ktorý si sám pre seba nazvem Malá Martinka. Tesne pod vrcholom prekračujem dnes po prvýkrát nadmorskú výšku 1000 m. Všetky doterajšie kopce začínali deviatkou, už to začínala byť nuda, tak konečne štvorciferná nadmorská výška, človek má hneď pocit, že zdoláva horu. Výhľad umožnený už tradične rúbaniskom zahŕňa známe pohľady na Kráľovu hoľu, Havraniu skalu či planinu Geravy, spoza ktorej tentokrát vykukuje kompletná pílka vysokotatranských štítov.

Zvážnica pokračuje ďalej na východ, kde leží hlavný vrchol, pokračujem teda po nej. Po chvíli je zrejmé, že to bolo zlé rozhodnutie, cesta sa stáča prudko dole, kam s určitosťou nechcem. Naspäť na Malú Martinku a potom dole na odbočku zvážnic sa mi nechce, podvedome tuším, že nemôžem byť ďaleko od sedla medzi obomi vrcholmi Martinky, akurát sa tam musím predrať cez veľmi hustý kúsok lesa. Lámajúc suché vetvičky celým telom, s očami častejšie zažmúrenými ako naopak, sa tmavým, nepríjemným úsekom pomerne rýchlo prederiem a presne podľa predpokladov vychádzam na pohodlnú zvážnicu v sedle pod hlavným vrcholom. Chvíľu zo seba zosypávam najrôznejšie konáriky, ktoré mám asi v každom záhybe oblečenia a batohu. Nasleduje pár metrov ľahkého výstupu a som na rozľahlom, plochom, vyrúbanom vrchole Martinky.

Nie je to pekné miesto ani pod vrstvou snehu, do ktorej občas zapadnem aj celými nohami. Predieram sa preto k severnému okraju vrcholovej plošiny, kde sa svah začína prudšie zvažovať. Vhodný peň na posed nemám šancu nájsť pre množstvo snehu, kochanie sa výhľadmi dnes bude postojačky. Oproti Malej Martinke som sa posunul len o kúsok do strany a výšky, preto sú výhľady veľmi podobné. Pár výškových metrov navyše, či skôr vhodnejšia perspektíva odhaľujú dnes po prvýkrát kúsok Belianskych Tatier, ináč je horizont takmer opozeraný. V každom prípade sú to veľmi pekné výhľady na severozápadný obzor, kde sa nachádza všetko podstatné. Deň je v tejto časti roka veľmi krátky, slnko sa nezadržateľne blíži k obzoru, vraciam sa teda späť do sedla Kruhová, pričom Malú Martinku obchádzam pohodlnou zvážnicou z južnej strany.

Kruhová si svoj názov rozhodne zaslúži a výstup po jej lúčnatom svahu je posledný, ktorý dnes absolvujem. Z jej vrchu sa dnes naposledy pohľadom lúčim s Martinkou. Nasleduje ešte krátky presun na druhú stranu vrcholu k hornému koncu lyžiarskeho vleku, kde sa nápad preskúmať tunajšie kopce vlastne zrodil. Pokochám sa ešte posledným svetlom dňa, dopadajúcom na krajinu predo mnou, či už je to Veľká Knola, planina Geravy alebo vrcholky Tatier. Medzitým stíchne vlek a ostávam tu v mrazivom tichu sám so západom slnka. Na zostup dole na parkovisko sa mi nechce použiť žltú značku, ktorá oblúkom obchádza zjazdovky a najkratšou cestou zamierim dole. Hlboký, hutný sneh povedľa vleku mi umožňuje každým krokom vytvoriť pohodlný schod, vďaka čomu je zostup príkrym svahom prekvapujúco pohodlný.

Zhodnotenie

Určite som rád, že som sa takto osobne s Martinkou zoznámil. Ku cti mi však rozhodne neslúži, že týmto náš vzťah pravdepodobne končí. Je to pre ňu o to smutnejšie, že veľmi veľa záujemcov z radov turistov asi nemá. A o pytačov z radov drevorubačov zase nestojí ona. Srdcu nerozkážeš, taký je život. Celkovo však moja návšteva najzápadnejšieho cípu Volovských vrchov s presahom do Slovenského raja jednoznačne stála za to. Neznáme, neveľké a nenápadné kopce ponúkajú nové, neopozerané pohľady do krajiny okolo nich. Za bežných podmienok nenáročná túra po južnej hranici Slovenského raja sa v zimných podmienkach stáva plnohodnotným celodenným putovaním.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek