Keď naši podporovatelia prekročili svojimi príspevkami sumu 1000 eur, bolo jasné, že môžeme naplánovať termín brigády. Predpoveď počasia bola obstojná, tak sme dali celej akcii zelenú.

Prihlásilo sa v rôznych termínoch od stredy do nedele osem ľudí, príjemný šok nastal v tom, že napokon vo väčšej či menšej miere prispelo k dielu až šestnásť (!) ľudí, teda raz toľko brigádnikov sa na Obrubovanci zjavilo celkom neohlásene.

Veľmi príjemná odozva nás čakala z Obecného úradu Sihla, odkiaľ sme dostali reálnu podporu nielen v tom, že nám vybavili vjazd do lesa a povolenie na zaobstaranie materiálu (guľatina), ale nám aj pán starosta Ilčík doniesol v piatok fantastický guláš s domácim chlebom zo sihlianskej pekárne.

Jedinou vážnou brzdou sa ukázalo, že náš miestny dodávateľ šindľov pohorel na celej čiare (ako to už býva, keď ich vyrába osobne šéf a je zavalený ďalšími aktivitami; okrem iného musel ratovať traktorom privaleného lesného robotníka, ktorý skončil dolámaný v nemocnici a na traktor musela byť povolaná ťažká technika). Nakoniec dodali len štyristo šindľov, peniaze za chýbajúcu dodávku sme dostali naspäť, teraz riešime, ako to urobíme ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na miesto dorazil v stredu ako prvý Braňo (doniesol fajnový sortiment spojovacieho materiálu), keďže som s plne naloženým autom meškal niekoľko hodín, zatiaľ čistil bezprostredné okolie zrubu a začal riešiť zdroje guľatiny v okolí. Keď som dorazil, jednak sme začali vykladať náradie z auta a materiál (venoval som starý tatranský obklad). Spolu sme vyťali pár smriečkov a vyťahali guľatinu k zrubu. Podvečer sa pridal Tomáš A.

Vo štvrtok sa začali objavovať ďalší ľudia, neskôr napíšem podrobnejšiu správu, ale pre mňa bol najdôležitejším garantom pre technologické postupy Jakub Huba, ktorý opravuje drevenice už dlhé roky a ani si neviem predstaviť, ako by sme zvládli kladenie šindľov správnym spôsobom, keby tam nebol. Dvakrát prišiel pomôcť aj nestor slovenského ochranárstva - Maňo Huba (Kubov otec), ktorý sa venoval záchrane ľudovej architektúry hádam v sedemdesiatych rokoch 20. storočia.

Vo štvrtok bola na salaši asi najväčšia partia (odtiaľ je skupinová fotka). Najviac práce zabralo odstrojenie zrubu od starých šindľov (to sa ukázalo ako moje najhoršie rozhodnutie, lebo po jednej dodávke prísun šindľov “zamrzol”), odstránili sme aj rôzne nevkusné papundekle zo stien či zadné horné ležovisko, keďže dosky boli pribité na úplne prehnitý trám. Vyhodili sme z podlahy ohnisko, vypratali hlinu z interiéru, keďže presahovala základové trámy, ktoré tým pádom odhnívali.

Urobilo sa strašné kvantum neviditeľnej roboty, ako je prekladanie vybúraného materiálu, dievčatá poukladali staré šindle do drevárne, kde sa pekne všetky zmestili. Chlapi vykopali poriadnu jamu na plánovanú latrínu, bolo treba vykosiť prístupové cesty, lebo tráva vyrástla do výšky stehien.

Odkopali sme hlinu od základov zrubu až po podkladové kamene, vytvorili vyspádované odtokové jarky, čím by sa mal podstatne spomaliť odhnívanie najnižších trámov, ale Jakub zistil, že pod severozápadnou stenou je v rohu pri vchode jeden komplet zhnitý a bude sa musieť vymeniť. Preto bol celý zrub skrútený k jednému rohu a dvere sa nedajú poriadne otvoriť.

Bolo treba povyťahovať klince po šindľoch a posilniť niektoré priečky, vyrobili sme aj držiak na šindle.

V piatok do nás bilo slnko už od skorého rána a bola skutočná horúčava. Nahotovili sme ďalšiu guľatinu, z lesa na kopci sme vybrali náhradu za odhnitý trám, všetko bolo treba odkôrniť obojručákmi. Začali sme vyrábať latrínu, čo bol najmä môj projekt, až sa mi smiali, že chcem vyhrať súťaž o najlepšiu drevostavbu, ale v podstate som to poňal ako workshop, na ktorom sme sa učili vyrábať čiastočne tesanú konštrukciu základného rámu a na ten sme pomocou dlabu a čapu upevnili stojky z guľatiny.

Partia našich “vodohospodárov” vykosila celý priestor prameňa, potom urobili nový bazén studničky s hrádzou, cez ktorú ide rúrka a zakryli ho strechou zo šindľov aj s novým nášľapným kameňom pre naberanie vody, na tento výtvor sme veľmi hrdí (v partii pri studničke bol predsa profesionálny hydrológ Tomáš T.).

Okrem salaša sme venovali pozornosť aj blízkemu turistickému smerovníku. Smerové tabuľky úplne zmizli za konármi veľkého smreka, tak ich Hela, Phalike a Tomáš T. umiestnili na novoosadený samorast v blízkosti rázcestia značiek.

Vymenili sme zhnitý nosník a obnovili ležisko nad malou miestnosťou v zadnej časti zrubu.

V sobotu sa partia výrazne zmenšila, pokračovali sme v hlobení rámu latríny a Kubo ešte dával zvyšné šindle tak, aby sme sa vedeli ako tak ukryť pred nadchádzajúcim dažďom. Ten aj neskôr popoludní naozaj dorazil za poriadneho rachotu hromov a lialo takmer celú noc.

V nedeľu prišli na pomoc ešte manželia Lenka a Jakub, ja som vybavil veľkú plachtu a vydal sa po ňu do Lomu nad Rimavicou, aby sme ju popoludní natiahli na strechu, kde bude čakať dovtedy, kým nebudeme mať zvyšné šindle. Na záver sme z väčšej časti dokončili obklad latríny a jej provizórne zastrešenie, nevyrobili sme len dvere, lebo sme nemali správne pánty, nabudúce to však ľahko dokončíme.

Ako tak sme upratali, viezol som odtiaľ potom pomerne veľa všelijakého odpadu, ktorý sme aj vykopali zo zeme pri odhadzovaní hliny od základov. Pri nakladaní do auta som únavou ledva šuchtal nohami, a to som toho až tak veľa neurobil. Keď si spomeniem ako Braňo dokázal v piatok odkôrňovať guľatinu v najväčšom úpeku, mňa by hádam museli odviezť.

Celá akcia prebehla vo výbornej, ba až veselej atmosfére, ani raz nebolo “dusno”, skvele motivovaných ľudí nebolo treba do ničoho naháňať a buď si našli nejakú robotu sami, alebo si ju prišli vypýtať a bez reptania zvládli čokoľvek. Veľa sme sa nasmiali a som presvedčený, že každý účastník si odnáša len najlepšie zážitky.

Myslím, že mnohí ocenili, že mohli robiť s pílkou, dlátom, či hoblíkom, veľa sme sa tam naučili; práca s drevom je všeobecne priam terapeutická záležitosť.

Vidieť toľko nadšených ľudí robiť niečo užitočné v prospech úplne anonymnej turistickej verejnosti, to bolo miestami až dojímavé. Na to budeme viacerí myslieť, keď by nás chcel ktosi presviedčať, že svet sa stal sebeckým a cynickým miestom. Partia dokázala, že pre dobrú vec sa vieme spojiť a pustiť sa do práce.

Čo je hotové a čo ešte treba urobiť si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Keď budeme mať vyrobené šindle, zvyšok práce by sme mohli zvládnuť za dva dni aj s menej ako poltuctom ľudí.

Myslím, že veľa ľudí bude zaujímať aj fakt, že okrem pokrytia strechy šindľami, bude na programe tesanie trámu, aby sme ho s pomocou heverov vedeli vsadiť namiesto odhnitého. Až budeme vedieť dátum, okamžite ho zverejníme. Po skončení prác bude zverejnená veľká obrazová galéria a video.

Hlboko sa skláňam a ďakujem finančným prispievateľom, ale tentokrát aj ľuďom, čo pridali ruku k dielu: Braňo, Tomáš A., Peter, Kubo H., Kristína, Laco, Maňo, Pali O., Nina, Martin, Tomáš T., Hela, Jano, Kubo R. a Lenka!

Pali Timko za OZ Sloboda pohybu

Autori fotografií: Pavol Olejník, Pavol Timko a Tomáš Trstenský

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek