Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Putujeme
Putujeme Zatvoriť

Túra Naše dobrodružstvo naprieč Malými Karpatmi

Nad hrebeňovkou Malých Karpát sme premýšľali od minulého roku a tento rok sme ju zrealizovali. Popravde, ani som nečakala, že tak skoro sa jej dočkám. Najprv sme hľadali termín, ktorý bol pre nás zo začiatku orieškom, no nakoniec sme sa zhodli a túra prebehla 3. - 7. júla. Potom sme hľadali trasy, miesta na stanovanie a najmä pitné pramene. Vypracovali sme trasy cez TuristickaMapa.sk a tabuľku s jedlom. Batohy sme si nabalili tak, aby sme to zvládali niesť. Čiže voda, nejaké oblečenie, prvá pomoc, jedlo a spací vak s karimatkou. A stan. A mohlo sa vyraziť!

Vzdialenosť
105 km
Prevýšenie
+3392 m stúpanie, -3297 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
5 dní dní
Obdobie
leto – 03.07.2020
Pohoria
Malé Karpaty (pohorie plné krásnych výhľadov, vrchov, hradov a lesov), CHKO Malé Karpaty a Myjavská pahorkatina
Trasa
Voda
Prameň Modranská Baba, prameň na Amonovej lúke,
Nocľah
Salaš, Zochova chata, Amonova lúka, Mihalinová
Doprava
Bratislava (vlak, bus)
Brezová pod Bradlom (bus)
SHOCart mapy
» č.706 Malé Karpaty - Jih (1:25.000)

Porozprávam vám o tom, aké dobrodružstvo sme zažili počas piatich dní v horách.

1. deň

Bratislava → Kamzík → Biely kríž → Salaš

(5 hodín, 17 kilometrov)

Naša cesta začínala v Bratislave na hlavnej stanici. Tam sme sa stretli so zvyškom našej posádky a vyrazili po zelenej značke smerom na Kamzík. Cesta bola zo začiatku po asfalte a dosť do kopca. Potom sme zašli do lesa, ktorým sme išli asi 5 minút a boli sme pod Kamzíkom. Odtiaľ sme išli na Biely kríž. Na Bielom kríži sme si dali polievku a kofolu, oddýchli si a pokračovali ďalej cestou na Salaš. Cesta na Salaš bola veľmi príjemná. Chvíľu cez asfalt, potom cez lesík, v ktorom sa nachádza Jurské jazero, napojenie na asfalt a sme tam! Zatiaľ iba na smerovkách. Od smeroviek sa dá ísť po konskej trati asi 700 metrov smerom k prameňu, kde sa dá nabrať voda. Ale my sme nemali šťastie, vodu sme si napustili a nebolo nám z nej najlepšie. Takže za nás, neodporúčam piť vodu zo Salaša. Ďalšia dôležitá úloha bola nájsť miesto na stan. Miesto sme našli asi kilometer od smeroviek. Nachádzalo sa v hlbokom lese. Postavili sme stany a oddychovali, hrali chvíľu karty, najedli sme sa a išli skoro spať, aby bolo dosť síl na ďalší deň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

2. deň

Salaš → Pezinská Baba → Zochova chata

(6 hodín, 20 kilometrov)

Prvá noc bola veľmi ťažká, skoro vôbec sme nespali. Stále som sa prehadzovala a budila sa. Ráno sme spravili rýchlo fotku stanov na pamiatku, všetkých pozobúdzali, dali si rýchle raňajky, zbalili veci a vydali sa ďalej na cestu. Prechádzali sme cez Somár, kde bol krásny výhľad, cez Pezinskú Babu, kde sme sa naobedovali v reštaurácii a ďalej na Zochovu chatu, kde sme hľadali lúku na stanovanie. Cesta bola celý čas v podstate po rovinke, aj pre cyklistov, ale samozrejme boli aj vlnky - cesta hore, dole a tak stále - ako tomu hovoríme my. Večer sa k nám na noc pridali ďalší rodinní príslušníci a priniesli nám obrovskú večeru v podobe rôznych jedál, od mäsa, cez ryžu a zemiaky až po nejaké sladkosti. A hlavne vodu! Na ďalší deň po ceste nemal byť žiadny prameň, až v cieľovej rovinke, takže sme potrebovali tekutiny.

3. deň

Zochova chata → Vápenná → Amonova lúka

(6 hodín, 18 kilometrov)

Nedeľný deň sme začali výbornými raňajkami. Kaša s ovocím, vajíčka, kávička, chlebíky s nátierkami a veľa ďalšieho. Po raňajkách sme išli na omšu, ktorá sa konala v kaplnke sv. Márie Magdalény na Zoške. Keďže nás omša trochu „zdržala“, vyrazili sme až okolo dvanástej. Čo je na turistiku dosť neskoro. Neprekáža, všetko sme zvládli. Cesta bola najprv dole kopcom, keďže sme museli zísť do doliny. A z doliny ísť 500 výškových metrov na Vápennú. Tento úsek sme dokonca stihli ešte za kratší čas, ako bol napísaný, aj keď to bolo náročné. Odtiaľ sme išli len dole kopcom na Amonovu lúku, na ktorej sme prespávali. Tam sme mali spoločnosť, dvoch mužov, ktorých sme už počas dňa stretli. My sme si postavili stan, prvýkrát na tomto výlete sme si uvarili wifonku a čaj z nazbieraných byliniek z lesa, umyli sme si zuby a išli spať.

4. deň

Amonova lúka → Záruby → Pod Mihalinovou

(8,5 hodín, 28 kilometrov)

Štvrtý deň nás trošku vystrašil, keďže sme mali prejsť až 28 km. Ráno sme sa len najedli, prezliekli a rýchlo vyrazili. Teda, plán bol vyraziť o ôsmej, vyrazili sme o pol deviatej. Už od začiatku sme sa rozdelili na dve skupinky a my, ako rýchlejšia skupinka, sme išli asi až príliš rýchlo, keď..., no veď uvidíte. Cesta viedla cez Mon Repos, kde sme sa nezdržali dlho, sedlo pod Čiernou skalou a Červenú horu, kde sme strávili veľmi dlhý čas. Čakali sme na nášho tatina s krstným, ktorý si mysleli, že sme zle odbočili. Takže sme „stratili“ ďalšiu polhodinu.

Úsek, ktorý nasledoval, nebol nejaký extra náročný. Videli sme vodnú nádrž Buková a stretli sme turistu, ktorý išiel tiež hrebeňovku Malých Karpát, ale za dva dni! A pán aj veľmi múdro poznamenal, že treba mať turistiku hlavne v hlave a potom v nohách.

Ďalší úsek, bol veľmi náročný, na hrad Ostrý Kameň sa ide prudko do kopca a odtiaľ na Záruby tiež, tu sme už skoro nikoho nestretli až na dvoch mladých SNP-čkárov, ktorí svoj cieľ už mali na dosah. Na Havranej skale sme si chvíľu mysleli, že príde búrka, lebo mraky sa hnali a fúkalo, ale nakoniec sa vyčasilo. Trasa pod Havraňou skalou až po Dolnú Rakovú nebola ničím zaujímavá, keďže sa išlo cez chatovú oblasť. Od Dolnej Rakovej až pod Mihalinovú opäť viedla asfaltka, ktorá bola nudná a dlhá. Všetci sme boli otrávení z takej cesty a tešili sme sa na moment, kedy si postavíme stany, uvaríme wifonku a zaľahneme. Vhodné miesto na spanie sme hľadali ešte ďalšiu polhodinu, až kým sme sa neusalašili na lesnej ceste blízko asfaltky.

5. deň

Pod Mihalinovou → Dobrá Voda → Brezová pod Bradlom → Mohyla gen. M. R. Štefánika na Bradle

(6 hodín, 21,5 kilometrov)

Posledný deň!!! Hurááá! Všetci sme sa tešili na dnešný deň, lebo včerajší bol dlhý, vyčerpávajúci a nezaujímavý (až na výhľady z Ostrého Kameňa, Zárub a z Havranej skaly). Keďže cez noc trochu pršalo a hrmelo, dali sme stany vysušiť na slnko a my sme sa zatiaľ naraňajkovali. Posledné raňajky boli naozaj z posledných zásob. Nechcela sa nám robiť kaša, tak sme jedli len ozdobné veci na kašu. Lesné maliny, ktoré sme si natrhali deň predtým, sušené marhule, čokoláda a čaj z bazy. Poskladali sme poslednýkrát stany, zbalili si poloprázdne batohy a opäť vyrazili za dobrodružstvom, naozajstným a posledným počas výletu.

Keďže sme spali asi 20 minút pod Mihalinovou, mali sme to blízko. Tam sme sa prezliekali, lebo nám bolo teplo, napili sa, prečítali smerovky a išli ďalej do Dobrej Vody, kam trvala cesta nejakú hodinku. Po ceste sme sa zastavili pri kríži, kde rastú čerešne, ktoré sme si naoberali do hrnčeka a... taktiež zistili, že nám jeden hrnček chýba. No, zabudli sme ho na Mihalinovej, takže dvaja odvážni z našej posádky sa otočili a išli poň. Ďalšia hodina stratená.

Cesta bola príjemná, dole kopcom a stále po rovinke. Tam kde sú smerovky s nápisom Dobrá Voda, prameň, nie je prameň (pozn. red.: upravený prameň tam skutočne je). Ale ak pôjdete ďalej do dediny po červenej, pri obchode nájdete prameň Hlávka, ktorý je novo urobený. Prameň slúži zároveň ako zásobáreň pitnej vody pre okolité obce, vrátane Trnavy.

V Dobrej Vode sme si spravili obrovskú prestávku. Skoro hodinovú, keďže sme čakali na našich zabudnutých odvážlivcov. Ale zato sme sa zatiaľ najedli. Keď nám začínalo byť dlho (teda hlavne mne) začala som vymýšľať, že chcem ísť domov a nechce sa mi ísť ďalej. No, samozrejme ako všetky pády, ktoré som mala na hrebeňovke, som sa pozviechala a vydala sa ďalej na cestu do Brezovej pod Bradlom.

Cesta bola dlhá, trojhodinová, ale cez les a celkom zaujímavá. So sestrami sme sa dosť ponáhľali, aby sme stihli vybehnúť aj na Mohylu. Nohy ma už veľmi boleli, otlaky tlačili a ruky mi oťažievali z batoha. Cestu sme zvládli za 2.45 h, takže sme mali ešte dosť času. Ja som ostala sedieť s batohmi na námestí a sestry išli na Bradlo. Medzitým prišli krstní, ktorí si len odložili batohy a tiež vybehli na Bradlo, doslova. Nakoniec prišiel ocino, ktorý tam ostal so mnou. Začínala som byť hladná, a tak sme sa presunuli do reštaurácie oproti, kde sme si dali vyprážaný syr a palacinky, mňam! Počkali sme na sestry, krstných a tu naša cesta končila.

Zhodnotenie

Hrebeňovka by sa dala prirovnať k horskej dráhe. Nielen trasou, ale aj psychickou či fyzickou námahou. Trasa išla každý deň hore, na hrebeň, potom po hrebeni a opäť dole. Fyzická námaha záťažou klesala a silami stúpala. A psychická? Len stúpala, ale nakoniec klesla a dnes tu sedím, vďačná za to, že sme hrebeňovku zvládli v zdraví a budeme na ňu spomínať len v najkrajších chvíľach.

Fotogaléria k článku

Najnovšie