Trasa

Liptovské Revúce, časť Vyšná Revúca – horáreň Hajabačka – Rybovské sedlo – Krížna – Ostredok – Koniarky – Chyžky – Vyšná Revúca

Túru sme s ultra kamarátom Adamom plánovali dlhšie, no nestále počasie nám krížilo plány. Pršalo ešte aj v deň štartu, na ktorý pôvodne predpovedníky sľubovali krásne počasie. Napokon sa počasie umúdrilo a my sme predsa len niekedy po jednej popoludní vyrazili.

Auto nechávame vo Vyšnej Revúcej za malou kaplnkou na žltej značke. Odtiaľto nás čaká dlhý pochod po asfaltke a potom po zvážnici Suchou dolinou. Kráčame rýchlo, chceme mať dolinu čím skôr za sebou. Čas sa nám zíde inde. Dolina pekne vonia lopúchmi. Po čase ju opúšťame a začíname stúpať prudko po zvážnici. Onedlho preliezame širšiu prekážku z mokrého naplaveného dreva a odtiaľto kráčame len úzkym chodníkom. Pod nami hučí potok Revúca, po daždi je plný vody a zhora ho napájajú ďalšie prítoky.

Vychádzame na horskú lúčku Volovo, kde musíme potok preskočiť a pokračujeme ešte chvíľu lesom. Potom definitívne vychádzame na horské lúky. Stúpame hore úzkym blatistým chodníkom a obtierame sa o mokrú trávu. To by tak neprekážalo, no čaká nás hmla. Dúfame, že sa ešte časom rozfúka. Hoci je pravda, že veľmi nefúka, je celkom príjemne, idem v krátkom tričku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najtragickejšia lavína na Slovensku pochovala 18 ľudí

Traverzujeme trávnatý svah, míňame konštrukciu prístrešku asi pre pastierov, a prichádzame do Rybovského sedla. Pod ním leží Rybovský kotol. V noci zo 6. na 7. februára 1924 sa tu uvoľnila obrovská lavína a zasypala niekoľko domov v lesníckej osade Rybô. Zahynulo 18 ľudí, z toho 15 detí. Z nánosu lavíny sa zachránili štyria ľudia. Trojmesačný Benjamín Strmeň mal šťastie. Padajúci krov strechy prekryl kolísku, v ktorej spal. Ostalo mu tak dosť vzduchu. Prežili aj jeho rodičia, no jeho súrodenci už nie. Viac informácií o lavíne sa nachádza na webe Strediska lavínovej prevencie.

My zo sedla veľké výhľady nemáme, je hmla. Rýchlo do seba natlačíme tyčinku, prihodíme vrstvu oblečenia a pokračujeme na Krížnu. Monotónne stúpame krížom cez vrstevnice, okolo je hmla. Aj na vrchole Krížnej. So záujmom si pozerám tabule s fotografiami, aké výhľady sú odtiaľto. Je to ako vo vtipoch, čo si objednáte z e-shopu a čo vám príde poštou.

Prejdeme okolo vysielača a pokračujeme kúsok do závetria. Tam vyťahujeme aj chlebík a niečo k nemu. Odrazu sa začne rozjasňovať a asi tridsať sekúnd stačí na to, aby hmla ustúpila. Nad sebou máme modrú oblohu, pred sebou vrchol Krížnej. Chlieb ostáva zabudnutý, rýchlo vyťahujeme foťáky. Samozrejme dúfame, že takto ostane. Ale neostalo. Onedlho ako hmlu odfúklo, tak ďalšiu prifúklo a sme opäť v mlieku rôznej hustoty.

Ako Veľká Fatra menila vrchol

Najlepšie je, že občas nad nami hmla zredne až do modrej oblohy. Ľutujem, že Veľká Fatra nie je o trocha vyššie, dostali by sme sa nad hmlu. Najvyšší vrchol Ostredok meria 1596 metrov nad morom. Pôvodne bol za najvyšší vrchol považovaný susedný vrchol s nadmorskou výškou 1592 m n. m. S týmto údajom sa stále môžete stretnúť v mnohých zdrojoch. Debatu o presune vrcholu inicioval turčiansky značkár Milan Stuchlý. Správa Národného parku Veľká Fatra na jeho podnet v roku 2014 požiadala Úrad geodézie, kartografie a katastra SR o štandardizáciu názvu najvyššieho vrchu Veľkej Fatry. Ten vydal stanovisko, v ktorom uvádza, že najvyšším bodom je naozaj kóta s výškou 1596 m n. m. Značkári navrhli pomenovať nový najvyšší bod ako Pustolovčie, to však neprešlo. "Presunul" sa názov Ostredok. Viac informácií si môžete prečítať v tomto článku.

V rezervácii Suchý vrch

Aj my teda minieme najprv Ostredok a potom pôvodný Ostredok. Poveternostné podmienky sa nijako nezlepšujú, no z hmly sa po čase vynorí tabuľka, ktorá nás informuje, že sme prišli k národnej prírodnej rezervácii Suchý vrch. Červená značka tu podchádza rovnomenný vrch a z druhej strany je aj prales s rovnakým názvom. Rastú v ňom buky, smreky a javory. Najstarší strom, ktorý sa tu našiel, je smrek s vekom 430 rokov.

Rezervácia, cez ktorú prechádzame, bola vyhlásená v roku 1988, rozšírená v roku 2014. Aj tu sa chránia prirodzené lesy, ktoré majú charakter pralesa. Rastú tu chránené druhy kvetov, ktorým sa darí na vápenci. Hneď pri chodníku obdivujem skalku, na ktorej kvitnú prvosienky či horec Clusiov. Chodník sa vinie pomedzi nízke ihličnany, ktoré sa postupne vynárajú z hmly. Sem sa toto počasie hodí.

Onedlho sme v sedielku, kde odbáčame pozrieť si salaš Martina pod Suchým vrchom, ktorý spravujú aktivisti Štyri nity. Na dnes sú tu už nocľažníci a s obavou sa pýtajú, či tu tiež budeme spať, no my si len obzrieme fotogenickú lúčku a fičíme ďalej. Ďalšia časť hrebeňa je veľmi pekná, slnko sa opäť hrá na skrývačku a svieti nám cez tenkú záclonu. Definitívne sa rozhodujem, že si musím v dohľadnej dobe dať hrebeňovku Veľkej Fatry. Tento úsek som ešte nešla a keď je taký pekný v hmle, aký asi bude s výhľadmi.

Na rázcestí Chyžky hrebeň opúšťame a klesáme popri ovečkách dolu lúkou po žltej značke. Hmla nás postupne púšťa zo svojich pazúrov. Prevaľuje sa sem a tam, presvitá cez ňu slnko. Všetko okolo sa mení tak rýchlo, že ani nestíham vyťahovať foťák. Toto je divadlo, ktoré modrá obloha nepripraví.

Značka na kúsku prechádza cez spomínaný prales. V lese rastú podivuhodne pokrútené stromy. Napokon máme aj výhľady na okolité kopce. Pod lesom míňame podmáčanú lúku, kde vidíme orchidey páperník pošvatý a vstavačovec májový. Po botanickej zastávke len zbiehame Zelenou dolinou do Vyšnej Revúcej. K autu sme prišli ešte za svetla, takže sa dá hovoriť o poldennej túre, no keby bolo viac výhľadov, isto by hneď narástla na celodennú. Na druhej strane potoky plné vody a scenérie s prevaľujúcou sa hmlou tiež stáli za to.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek