Túra

Z Čergovského Minčola na Dukliansky priesmyk (1)

12. 09. 2020
Každý máme niečo také, čo v živote tlačíme pred sebou. Čo z mnohých, či už z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov nerealizujeme. V turistike to u mňa bola červená trasa z Duklianskeho priesmyku hranicou na západ. Nebola to sizyfovská námaha, no nezrealizovaný projekt ma trápil. Postupne sa z rešpektu stával strach z náročného pochodu. Až v tento rok nastal čas, aby som pre mňa ťažkú výzvu premenil na spomienky.

Trasa

Kamenica – Minčol – Obručné – Kráľova studňa – Lacková – sedlo Cigeľka – Regetovská voda – Javorinka – sedlo Dujava - sedlo Zajačí vrch – Polianske sedlo – Filipovské sedlo – sedlo Mazgalica – Stávok (Baranie) – oboroh nad Šarbovským sedlom – Dukliansky priesmyk

Prvý deň

V pondelok ráno sa prvými vlakovými spojmi presúvame zo západu Slovenska na východ. Teda Peter a ja. Je to pánska jazda vo dvojici. Druhého takého človeka mne primeraného veku, čo by bol ochotný mimo postele tráviť niekoľko nocí za sebou, ani nepoznám. Spoje bez problémov nadväzujú na seba, a tak po 11.30 vystupujeme na konečnej v Kamenici. Obec pod výrazným hradným vrchom ma prekvapí svojou výstavnosťou. Žiaden zapadákov. A zrúcanina stojí v budúcnosti za obhliadku.

Minčol

Teraz sa nezdržujeme a proti toku Lipianskeho potôčika opúšťame zastavanú oblasť. Posledné objekty tvorí Farma Kamenica. Bačovská koliba je našťastie otvorená len víkendovo, inak by tu bola dlhšia posledná zastávka pred cestou. Teraz prebehla na hornom okraji upraveného areálu pod väčším krytým prístreškom. Nie je turisticky prívetivý, je bez možnosti posedenia. Slúži len ako kryt pre drevenú sochu. Takže sa dlho nezdržíme a štrkovou cestičkou kráčame zelenou značkou smerom k zalesneným horám. Pri vstupe do údolia sa napojíme na kvalitnú úzku asfaltku od Kyjova a pokračujeme s ňou.

Po chvíľke sa nad stromami objaví ostrá skalná ihla. Bude to Sokolia skala, ku ktorej nás navádzajú smerovky súbežné s turistickým značením. Postupne naberá formu ostrého Matterhornu. Na úrovni skaly nás prekvapí oddychové miesto pri ceste. Kríž, lavičky a stôl. Pod cestou upravená studnička, cez potôčik mostík. Na druhom brehu kryté odpočívadlo Sokol. Informačné tabule podnietia záujem o návštevu skaly. Sľubujú zaujímavé skalné okno. Smerovník hovorí o 20 minútach. Zhadzujeme batohy a zrýchleným tempom vybiehame upravenými serpentínami nahor. Ignorujeme nové posedenia a v krátkom čase sme hore. Zalieva ma pot. Výstup potvrdil moje zistenia z minulého týždňa, že nie som na tom kondične práve najlepšie. Petrovi len ťažko stačím. Možno sa prejavuje aj skoro desaťročný rozdiel medzi nami. Budem hrať najbližšie dni druhé husle. No stálo to za námahu. Neľutujeme ani straty času. Zaujímavý bonus na začiatku. Vraciame sa späť. Batohy nás počkali. Ochutnáme vodu zo silného prameňa. Dobrá. Keby som o tomto mieste vedel, nenesiem štvorlitrovú zásobu tekutiny a doplním ju tu.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Ešte chvíľu kráčame kvalitným asfaltom zalesnenou dolinkou. Nič netrvá večne a končí na križovatke lesných ciest. Prichádza prudké stúpanie krajom zvážnice smerujúcej nekompromisne hore. Privádza nás na lúku v sedielku Kalinov. Chodník pokračuje príjemnejším stúpaním lesom. Cestu spestria aj dve informačné tabule patriace cyklotrase Lipany – Kamenica – Muszyna (SK-PL). Príde čas aj na obedňajšiu prestávku. Útulňa pod Minčolom na kraji lúčky, tečúca voda zo zvedeného prameňa a tlejúci ohník v ohnisku sa nedá obísť. Treba využiť aj závetrie lesa. Hore môže prefukovať. Oddychuje tu mladý párik. Kľúče od chaty si možno vyzdvihnúť v Lipanoch. Vraj na základe zlých skúseností musí byť objekt uzamknutý. Využijeme teplo plameňa na oklamanie žalúdka, že dnes to je teplý obed. Polhodinka ubehne rýchlo.

Čaká nás posledné stúpanie na hrebeň v polohe Lazy. V najvyšších partiách poteší otvoreným lúčnym terénom s porastom čučoriedok. Plody len začínajú naberať farbu. Dva liturgické objekty zaujmú kontrastom svojich estetických úrovní. Obloha je šedivá, trošku znižuje zážitok z peknej hrebeňovej trasy. V tejto oblasti sa pohybujeme prvýkrát. Čergov poznáme len z Cesty hrdinov SNP.

Chodník vedie k výraznejšiemu vrcholu s krížom na obzore. V prvom momente som si myslel, že sme dosiahli vrchol, no nasledujúca kóta je o poznanie vyššia. Tu je to Minčol – vyhliadka. S krížom, lavičkou a smerovníkom výhľadov do 360 stupňov. Tie sú ozaj parádne. No ani nezhadzujeme batohy a kráčame k najvyššiemu bodu viacdňového putovania. Zdobí ho betónový obelisk s erbmi, dvojsmerovník turistických ciest. Je to dôležitá križovatka turistických ciest. Vlastne až tu, na čergovskom Minčole, začína náš pokus o prechod červenej magistrály smerom k Duklianskemu priesmyku. Pohľady do okolitej krajiny sú pekné, no oproti poslednému miestu čiastočne obmedzené.

V otvorených miestach je nepríjemné počasie. Vrcholu si neužijeme a o 15-tej vyrazíme po našej červenej. Najskôr Peter, ja sa zdržím fotením. Pod dosiahnutí lesa sa klesanie zmierňuje. Na kraji lúčky zo svahu vyteká neupravený prameň čistej vody. S naberaním by bol možno problém, no v núdzi si každý poradí. Znižovanie nadmorskej výšky sa zmení od smerovníka Uhlisko na pohyb zalesneným hrebeňom systémom pár metrov hore, pár dole. Posledný väčší výšvih je až počas zdolávania Malého Minčola. Samotný vrchol nižšieho brata je skôr lúčkou. Peknou, ale okrem smerovníka tu nič nie je. A pohľad do krajiny je skôr krajší až počas klesania fotogenickými lúkami medzi lesmi.

Smer Obručné

V sedle máme malý navigačný problém s nástupom na ďalší hrebienok. Aplikácia v mobile zabráni časovým stratám. Zdolávame niekoľko nevýrazných vrcholov s výškou okolo tisíc metrov. Na jednom vyrušíme stádo divých svíň. Inak, nemám dojem, že by prepadali panike. Urobili niečo ako zrýchlený presun. Celkovo sme veľa zveriny na trase nestretli. Hrebene asi nie sú zaujímavé z hľadiska potravy.

Od kopca s pekným názvom Murianik, cez sedlo pod Dlhou je to len prakticky klesanie až na kraj čergovských lesov. Vychádzame na nepokosené lúky nad obcou Obručné. Otvára sa pred nami pekná panoráma krajiny. Lúky, lesy a obec učupená v kotlinke. Na obzore silueta pohraničného hrebeňa. To všetko pod zamračenou oblohou. Dnes sme si slnka neužili. Ale ani dažďa. V tomto počasí sa kráča veľmi dobre. Na niekoľko nasledujúcich dní je aj vhodná, nezrážková predpoveď počasia.

Prekračujeme cestné spojenie smerom na Bardejov. Značka obec obchádza poza posledné domy. V prípade potreby by to bolo tak do 10 minút do centra, z tohto miesta sympatického sídla s kostolíkom na vŕšku. Usadíme sa na betónovej základovej doske vysielača a ordinujeme si krátke posilnenie. Je 18.30 a čaká nás posledný úsek po Kráľovu studňu. Hlavne svojím prameňom a ostatnou turisticky priaznivou infraštruktúrou vytipovaným miestom na nocľah. Už to vyzerá, že optimálne skončíme dnešný deň.

Kráľova studňa

Pri každej prestávke čas ubieha dajako rýchlo. Strácame skoro pol hodinu, no oddych pomohol. Vyrážame. Po pár metroch narážame na prvý hraničný kameň. Ešte si ich užijeme veľa. Znovu naberáme výšku. Na Suchú jedľu, najvyššiu kótu, čo musíme ešte dnes zdolať, to je 200 výškových metrov. Kráčame cestičkou krajom lúky. Značka sa skryla kdesi v lese. Chodník nehľadáme, smer máme dobrý, kopírujeme hranicu a tu sa dobre kráča aj s výhľadmi do krajiny. Keď cesta zabočí do lesa, pripájame sa na červenú. Problém s orientáciou nehrozí. Hraničné kamene a cesta vedúca hranicou nedovolia poblúdiť. Komunikácia lesom je občas blativá s kalužami vody. Odpovedá to viac daždivému letu, ako sme boli v posledných rokoch zvyknutí. Oddych nám pomohol. Cesta ubieha rýchlo, zdolávame najvyšší bod a mierne klesáme.

Pár minút po ôsmej zbadáme turistický prístrešok. Sme v priestore Kráľovej studne. Prejdeme na kraj lúky s pekným výhľadom do krajiny. Komu by sa málilo, môže vystúpiť na najvyššiu rozhľadňu bardejovského okresu. Urobíme to aj my. Pokúsim sa o pár fotiek vo svetle prichádzajúceho večera. Zhodnotíme vhodnosť miesta pre možný bivak. Presúvame sa trochu ďalej k zdroju vody. Trvá to len pár minút. Preveríme existenciu upravenej studničky a ideme preskúmať chatku s upraveným okolím, čo je neďaleko. Prebiehajú tu úpravy krytej terasy. Podklad z drobného štrku je uložený, zámková dlažba je nachystaná. Je tu možnosť posedenia, detské ihrisko medzi stromami a umelecky stvárnená lavička Troch kráľov. Spomienka na historické stretnutie pomazaných hláv na tomto mieste v 15. storočí. Pár metrov od budovy sú toalety na vysokej úrovni. Výstavba areálu prebehla veľmi solídne a aj následná starostlivosť je na nevídanej úrovni. Poklona občanom Lenartova. Len matrace v útulni a obývačkové kreslo pod strieškou sem ozaj nepatria. Čo chceme vyhodiť z domu, nenosme do lesa.

Zboku chatky vedú na poschodie schodíky. Vedú k otvorenej časti chaty, miestnej útulni. Momentálne na matracoch ležia v spacákoch dvaja mladíci. Potešíme ich oznámením, že im obmedzíme dnešnú noc životný priestor. S Peťom následne konštatujeme, že noc s odórom turistov v nevetranom priestore nebude ktoviečo. Riešime alternatívy. Dohoda bola, že neberiem hamaku a on stan. Karimatka, spacák a tarp musia stačiť. Môj návrh spať pod strechou terasy odmieta. Nie je to dosť prírodné. Takže sa vraciame k studničke. Tu na rovnejšom vykosenom mieste nad Peťovu položenú celtu napíname na turistické paličky môj tarp. Strechu nad hlavou máme a aj trošku závetria pred chladnejším vetrom, čo sa pomaly rozfúkava. Aj obloha sa vyjasnieva. Predzvesť pekných dní.

Všetko ide pod tarp. Ešte hygiena studenou vodou z prameňa a spolu s tmou zaliezame do tepla. Oceňujem môj spacák. Mám prvý, kde výrobca nešetril na šírke. Voľnosť je na nezaplatenie, zvieracie kazajky sú len zlý sen. Z uzavretého priestoru mi trčí len nos, jeho teplota nasvedčuje chladnej noci. Zaspávam s dobrým pocitom. Na dnešný, reálne len polovičný deň to bol dobrý výkon. Noc bola studená, ale pokojná.

Druhý deň

Ráno sa budíme pod mokrou plachtou tarpu. Petrov obdiv k ľahkému prístrešku sa zmenil na sklamanie. Je totiž mokrý aj z vnútornej strany. Neoceňuje stav, že my aj naše veci sú suché. Rosa padla v noci parádna. Všetko naokolo je mokré. Zbalíme sa, nočnú strechu nad hlavou nechávam preschnúť na slnečnom mieste. Doplním si zásobu vody. Dve poldruhalitrové fľašky, a jedna litrová v batohu. Síce 4 kg váhy navyše, ale iná výbava, vrátane jedla je skromnejšie. Nevážil som, no nemám dojem, že by batoh vážil vyše 14 kg. A to váha počas dňa úbytkom vody neustále klesá. Príjemne, pre mňa aj zaujímavo, pôsobí ranný budíček trúbkou z neďalekej poľskej osady Wojkova. Pekná tradícia, len neviem, či by u nás také ranné budenie ocenilo veľa ľudí.

Smer Kurovské sedlo

Dosť sa motáme, a tak vyrážame na cestu až po siedmej hodine. Začína slnečný deň. Bude to chôdza pod modrou oblohou. Môj pokus o pár zaujímavých fotiek mimo cestičky skončil mokrou dolnou polovicou tela. Aj tak by som tomu neušiel. Cikcakovitá trasa prechádza nepokosenými lúkami a vlahe sa nedá uniknúť. Je tu mokro, ale pekne. Otvorený trávnatý terén prerušovaný skupinami stromov.

Rosy sa zbavíme až vstupom do zdravého zmiešaného lesa. Niektoré jedle sú ozaj pekné. Mám silný dojem, že stromy na poľskej strane sú akési majestátnejšie. Dojmu som sa nezbavil celú dobu. Čo viem určite, na ich strane neboli veľké pokusy o smrekovú monokultúru. Čo o slovenskej nemôžem povedať. Hranicou vedie klasicky lesná cesta, občas bahnitá, občas kaluž. Stúpanie nie je príliš náročné. Postupne prechádzame Kamiennym horbom (Kamenný hrb), Pustou. Aspoň tieto z vrcholov boli miestne vyznačené. Využijeme slnečné miesto a absolvujeme oneskorené raňajky. Aj poriadna šálka instantnej kávy zohriatej na jednej tabletke pevného liehu potešila. Retronávrat ku klasike sa mi čím ďalej viac páči. Na jednej horskej lúčke na slovenskej strane sa pasie stádo dobytka. Zaujme, niečo také už tak často nevidím. Pasienok umožnil ojedinelý pohľad do údolia.

Na odbočke žltej značky nás zláka návšteva miesta zviazaného s poľskou históriou spred 250 rokov. Okopy Konfederatów Barskich. O strom opretá informačná tabuľka, ani dosť vekom poznačené sedenie so stolom nesvedčia o záujme Poliakov o toto miesto. No účel plne splnia. Zákopy ukryté v lesnom poraste sú zreteľné. Jasne ohraničujú priestor vojenského opevneného tábora. Počas slnenia na oddychovom mieste sa zdravíme s poľským lesníkom a dvomi pracovníčkami vybavenými kosami. Ani to už v našich horách nevidím. Lesnú robotníčku ani neviem kedy som stretol. Drevorubačov často. Inak, v týchto končinách ani väčšie holoruby nie sú.

Prestávka netrvala dlho, iba aby preschlo oblečenie a vraciame sa k hranici. Už len jeden kopček s menom Javor. V mape je aj Góra Bukowina. Zaujímavý paradox. No nie je to naposledy, že poľský a slovenský názov sú odlišné. A tu asi v bukovom lese javor rástol.

Pokračujeme len dole kopcom až k cestnému hraničnému priechodu v Kurovskom sedle. Usadíme sa v prístrešku neďaleko asfaltky a trošku prevetráme zvlhnutú obuv a nohy. Je poludnie a teda veľmi ďaleko sme nepokročili.

Na Lackovú

Po každom sedle na hrebeňovke nasleduje stúpanie. No je ozaj mierne. S prudkou zmenou smeru k severu kráčame krajom lesa, peknou zakvitnutou, klasicky nepokosenou lúkou na slovenskej strane. Je to neustále pozvoľné naberanie výškových metrov. Po pravej strane sa zvýraznil výrazný vrchol Busova. Leží mimo hrebeňa, i keď je najvyššou kótou na okolí. Stál by za návštevu.

Po dosiahnutí vrcholovej časti tohto úseku hrebeňovky prejdeme lesíkom na druhú, poľskú stranu. Tam sa odhalí pekný kraj okolo obce Muszynka. Tu sú lúky z väčšej časti pokosené. Niekoľko nových traktorov sa venuje zberu sena. Samotná obec leží učupená v údolí pozdĺž cesty. Poľský kraj je kopcovitý a bohato zalesnený. V diaľke vidieť, že ani lyžiarske svahy tu nie sú nič neobvyklé. Pohybujeme sa v najfotogenickejších miestach dnešného dňa. Výhľady sú klenotmi každej túry. Na tejto trase ich veľa nie je, a tak si to užívame.

Nenáročná trasa nás privádza o 13.30 k polohe Polianka. Bola tipom na obedňajšiu prestávku. A dobrým. Síce bez akejkoľvek infraštruktúry. Teda ak nerátam starší smerovník. No sme na prekrásnom mieste. Na hornej časti lúk a pasienkov nad obcou Frička. Leží hlboko v koncovej dolinke, o moc nižšie ako obce na poľskej strane. Takto zhora vyzerá malebne, žiadny koncový zapadákov. Pomaly letecký pohľad na údolie. Jasne vidíme majestátny Busov. Odmietam Petrovo tvrdenie, že vrch oproti nad Fričkou je Lacková. Ako ešte dnes spoznám, mýlil som sa.

Obed na kraji nepokosenej a rozkvitnutej lúky si vychutnám bosý. Nohy si žiadajú vzdušný kúpeľ. Aj odvetranie vysokých topánok a preschnutie vlnených ponožiek pomôže následnej chôdzi. Vzhľadom k ročnému obdobiu by stačila polovičná obuv, no k náročnosti trasy a eliminovaniu rizika poranenia som volil nepohodlnejší variant. Mimoriadne na batohu nesiem prezuvky. Neznačkovú kópiu ultraľahkých crosiek. Večer si tento luxus neviem vynachváliť. Nepojeme toho veľa. Na túrach necítim potrebu veľkých dávok jedla. Jem akosi len zo zotrvačnosti. O to viac pijem.

Každá sranda niečo stojí. Oddych nás stál trištvrte hodinu. A to máme pred sebou profilovo najnáročnejšiu časť dneška. Noc plánujeme kdesi za sedlom Cigeľka. Hlavne bude nutné doplniť zásobu vody. Hranica, teda aj značený chodník pokračuje opäť poľskou stranou hrebeňa krajom otvoreného terénu. Niektoré kaluže na ceste dosahujú veľkosti detských bazénov. Aj plochou a asi aj hĺbkou. Špekulujeme, akým prostriedkom je cesta zjazdná.

Stúpame len veľmi mierne, vrchol s názvom Beskid ani nepostrehneme. Trvá to až do okamihu dosiahnutia lesa. Tu je to iná káva. Prudké naberania výšky vodou vymývanou cestou. Netrvá našťastie extrémne dlho. Len po poľský turistický smerovník na križovatke Dzielec. Je len malou predzvesťou toho, čo nás dnes čaká. Po Čierťaž je to pohoda. Tam pri smerovníku počkám kolegu. Je to čosi mimoriadne, že čakám na neho. Okolo prejde väčšia poľská rodina. Klasicky zdravia "Dzień dobry". Medveďa by neprekvapili ani náhodou. Hovor vedú ozaj hlasitý. Z tejto kóty je to výraznejšie klesanie. Strácame výškové metre, čo sme nabrali. Klesneme až pod 650 metrov. V sedle je prekrásny svetlý les hlavne majestátnych bukov. Samozrejme, nie na našej strane. Tečie tu potôčik hlboko zarezaný v teréne. Bola chyba nedoplniť zásobu vody.

Výstup začíname po 16.30. Znovunaberanie nadmorskej výšky začína mierne. Nič nenasvedčuje tomu, že nás čaká zdolanie 350 vertikálnych metrov. Občas sa trúsia aj turisti od severných susedov. Asi obľúbený vrch. Strmosť sa prudko zostruje. Značka ide tvrdo hranicou a nehľadí. Spája body na vrcholoch najkratšími trasami. Ani serpentíny značka nepozná. Chodník bol vytýčený v dobách, kedy by aj malé prekročenie hraničnej čiary bolo porušením zákona. Aspoň si to myslím. Pomaly stúpam zalesneným kamenistým terénom, kde by som privítal aj pomoc reťazí. Zdolávať strminu takto na ťažko, žiadna maličkosť. Stupák na Hnilickú Kýčeru je len prechádzkou. Ako sa sklon zmenší, prichádzame na hrebienok, kde máme pri spadnutom buku krátku prestávku. Peter si potrebuje pridať dierku do opasku. Netvrdím, že tak schudol, no môže sa prejavovať dehydratácia. Putuje s polovičnou zásobou vody. Vraj sa menej potí a batoh je ľahší. Bez komentára.

Nasleduje vcelku pohoda. Kráčam opäť sám. Kolega je vpredu. 17.45 dosahujem vlastný vrchol Lackovej. Trošku voľnejší priestor v lese. Lavička, smerovníky. Poľské aj slovenské. Druhé sú pomaly za životnosťou. Milovníci výhľadov prídu skrátka. Tiež by som uvítal menšie rúbanisko. Peter ma tu nečaká. Ani nik iný tu nie je. Prichádzam o pamätné foto. Škoda.

K sedlu Cigeľka

Chvíľu sa ešte pokračuje hrebeňom vrchu. Stretám mladý poľský párik kráčajúci k vrcholu. Takto na večer odvaha. V momente prudkej zmeny smeru nastáva prudké klesanie. Nepríjemné, no mám dojem, že sklon je miernejší. Aj sedlo z tejto strany Pulaskiego je o 100 metrov vyššie ako predchádzajúce. Tam dole je to chvíľku kráčanie vysnená pohoda. Tesne pred novým stúpaním ma čaká parťák. Aj toto je ostré, no netreba na ňom potiť krv. Ale únava sa dostavuje. Som rád, ak ho mám za sebou. Samotný Ostrý vrch (Ostry Wierch) netreba zdolať. Vedie tade žltá poľská značka. Prudko mením smer vpravo a s uľahčením klesám lesným chodníkom pohraničným hrebeňom.

Ešte zažijem menší výstup na vrchol Góra Cigielka (Cigeľka). Výraznejšia kóta v lese. Na chvíľku zhadzujem batoh a pretiahnem si v rámci kratšej pauzy končatiny. Umožním tým mladej dvojici, čo som stretol za Lackovou, nech ma prebehne. Mládež kráča svižne. Moja energia je fuč. Z tohto bodu si všímam umelé terénne zmeny. Zvyšky zákopov z Veľkej vojny. Tej prvej. Cársky ruský parný valec dorazil až sem, k obci Cigeľka. Tu mu došla para. Mám dojem, že v počiatočnom období dvakrát obsadil aj Bardejov.

Len zbehnem do sedla Cigeľka. Je osem hodín večer, zhadzujem pod krytým prístreškom s posedením batoh. Okolie nevyzerá veľmi lákavo. Neupravený terén v lese. Nenadchýna k nocľahu. Strecha je kvalitná, prístrešok bez stien. Nevidím, kde by sa dalo natiahnuť karimatku. O poznanie krajšie je na nepokosených lúkach nad obcou. No bez vody sa nedá a strácať nadmorskú výšku sa nám nechce. O dáky kilometrík by mala byť rumpálová studňa pri kostolíku v lese. Tak kráčame ďalej. Správne vytipujeme odbočku lesnou cestou k severu a bez výraznejšieho klesania dosiahneme pred 20.30 za súmraku želané miesto.

Święta Góra Javor, pútnické miesto miestnych Lemkov. Poľská varianta našich Rusínov. Lenže už nie miestnych. Po druhej svetovej vojne ich bola veľká väčšina vysťahovaná do západných, pôvodne nemeckých oblastí. Jeden výraznejší z množstva krížov zodpovedajúcich ortodoxnej viere s nápismi v cyrilike je na pamäť udalosti. Nesie nápis 1947 Akcia Wisla 2017. Ľudoprázdny areál prekvapí svojím rozsahom a čistotou. Drevený kostolík Matky Božej s krytým priestorom pred vchodom, ešte jeden rozsiahly krytý priestor pre omše s doskovou podlahou, lavičky. Pár desiatok metrov sú toalety. Tie už nič moc. Trošku skúšam lúštiť informačné tabule v poľštine. Tiež sa veľmi nechytám.

A teraz voda. Samozrejme, že sme ju skúmali ako prvú. Nové rumpálové studne sú tu dve. Každá má okrem vedra pripevnený aj hrnček. No veľké sklamanie. V tej prvej, hornej je voda dosť kalná. Akurát tak na umývanie. Peter hlási, že druhá je o poznanie čistejšia. No bolo to len mámenie súmraku. Čistejšia, no navidomoči nie číra. Nedá sa nič robiť. Skúšam kvalitu. Nechutí mi, no je bez citeľných závad. Už nie je kam ustúpiť. Riskneme to. Mám ešte liter zásoby v batohu a večernú hydratáciu odbavujem čajom. Dúfam, že zohrievaná voda dosiahla úrovne teploty, čo zabezpečí čiastočnú dezinfekciu. Zvyšok skúsime zaistiť iným viacpercentným prípravkom. No jeho zdroje sú dosť obmedzené, takže neviem. Samotná večera, čo sa objemu týka, nestojí ani za reč.

Hygiena a trochu opodiaľ kostolíka rozkladáme bivak. Dnes to bolo únavné a neprešli sme o nič viac ako včera. A to sme vyrazili o viac ako štyri hodiny skôr. Optimizmus ma prešiel. Sme síce na tom horšie, ako som sa ráno nádejal, no nie horšie, ako som pôvodne plánoval. Máme skoro polovicu za sebou. Únava je normálna. Špekulujem, kde doplníme zajtra vodu lepšej kvality a kde nás zastihne nasledujúca noc. Táto je výrazne teplejšia ako minulá a opäť prebieha v pohode. Nič nebude brániť v následnom putovaní. Začínam veriť v zdarný záver.

Fórum 8 príspevkov
Z Čergovského Minčola na Dukliansky priesmyk (1) 15/09/20 21:01 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Z Čergovského Minčola na Dukliansky priesmyk (2) Matka Božia držala nad nami v noci ochranný plášť na Svätej hore Javor. Vstávame do pokojného rána. Balenie trvá len krátko. Využijeme ešte možnosť raňajok v kultúrnejšom prostredí. Najväčší možný objem kávy sa snažím zohriať na vyššiu teplotu. Jej farba prekryje, ako dúfam len subjektívny, dojem závadnosti miestnej vody. Snažím sa totiž ušetriť niečo z posledných zásob z Kráľovej studne na priame pitie. Zostal mi necelý liter. Pribalím 1,5 l menej kalnej. Neviem, čo nás čaká. Nádej dáva sedlo s príznačným menom Regetovská voda. 19/09/20 Vladimír Mikuš Nízke Beskydy
Túra Z Čergovského Minčola na Dukliansky priesmyk (1) Každý máme niečo také, čo v živote tlačíme pred sebou. Čo z mnohých, či už z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov nerealizujeme. V turistike to u mňa bola červená trasa z Duklianskeho priesmyku hranicou na západ. Nebola to sizyfovská námaha, no nezrealizovaný projekt ma trápil. Postupne sa z rešpektu stával strach z náročného pochodu. Až v tento rok nastal čas, aby som pre mňa ťažkú výzvu premenil na spomienky. 12/09/20 Vladimír Mikuš Nízke Beskydy, Čergov
Prístrešok Sokol a Sokolia skala Pri tohtoročnom letnom putovaní z čergovského Minčola do Duklianskeho priesmyku som narazil na niekoľko novších objektov neuvedených v mapách. Informácia o ich existencii a polohe by pravdepodobne ovplyvnila moje plánovanie viacdenného putovania trasou s minimom kontaktov s civilizáciou. 21/08/20 Vladimír Mikuš Čergov
Najnovšie články na titulke
 
Túra Kamniške Alpe - Raduha s okolím Raduha je 2062 metrov vysoký kopec v Kamnických Alpách (Kamniške Alpe), ležiaci východne od Solčavy. Plánoval som naň vyjsť už dávnejšie, ale raz bolo proti počasie, inokedy červená kontrolka motora. Teraz mi to vyšlo. Nuž a okrem Raduhy som si pozrel aj čosi v okolí. dnes Martin Knor Svet
Túra Lačnovský kaňon, Zlá diera a Vrátnica Leto so svojimi horúcimi a slnečnými dňami prináša aj tmavé mračná a intenzívne búrky. Vo väčšine prípadov až v poobedňajšom alebo podvečernom čase, a tak je dostatok času na peknú turistiku. Využívam preto možnosť návštevy jedného pekného kaňonu v pohorí Braniska. Ak sa k tomu pridá ešte jedna jaskyňa a neskôr pekné skalné okno, tak je o zážitky postarané. Búrka nakoniec nebola, takže letná nedeľa dopadla nadmieru k mojej spokojnosti. včera Marián Jaššo Branisko
Túra Tribečská osmička z Kostolian pod Tribečom Chcel som sa poriadne prebehnúť, ale čas mi momentálne nedovolil vybrať sa niekam na viacdňovú túru. Rozmýšľal som teda kam vybehnúť a nakoniec som zvolil svoju klasiku - severnou časťou pohoria Tribeč. Osmičkový okruh som vymyslel asi pred dvoma rokmi a odvtedy som ho prešiel snáď v každom počasí, ale vždy je to iné a vždy ma tu niečo prekvapí. 27/09/20 Pavel Forgáč Tribeč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Z Čergovského Minčola na Dukliansky priesmyk (1) 15/09/20 21:01 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Čergov, Nízke Beskydy (Ondavská a Laborecká vrchovina)

  • Počet dní
    • 5

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1157 m n. m. – Minčol

    • min: 495 m n. m. – Kamenica

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 4953 m

    • klesanie: 4953 m

  • Vzdialenosť
    • 114 km

  • Náročnosť
    • 4

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 13.07.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 49.19208 ° SŠ
      dĺžka: 20.96032 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 49.41973 ° SŠ
      dĺžka: 21.16773 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 49.33722 ° SŠ
      dĺžka: 21.01085 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 49.4199 ° SŠ
      dĺžka: 21.16753 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 49.43434 ° SŠ
      dĺžka: 21.38235 ° VD
      » Mapa

  • 4. nocľah
    • šírka: 49.44739 ° SŠ
      dĺžka: 21.6309 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Kráľova studňa, Święta Góra Jawor

  • Voda
    • Prameň pod Sololovou skalou, prameň pri útuľni pod Minčolom, Kráľová studňa

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Lipany (vlak, bus) - Kamenica (bus)
      Dukliansky priesmyk (bus) - Svidník (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.04 (0.27)