Naplánoval som si teda peknú trojdňovú túru cez hrebeň Rokoša a hrebeň Magury s tým, že navštívim aj Vapeč, Strážov a malofatranský Kľak. Celkom sľubný plán nakoniec nestroskotal na počasí alebo nedostatku času, ako to býva zvyčajne, ale tentokrát na koronakríze. Kvôli všetkým obmedzeniam, ktoré prišli, nebolo možné dostať sa v dobrom čase na miesto štartu a taktiež potom domov.

Trasa

Uhrovské Podhradie – Jankov vŕšok – Rokoš – Čierny vrch – Omastiná – Uhrovské Podhradie

(33 km, prevýšenie 1931 m)

Preto som musel nakoniec trasu okresať a ostala z toho iba jednodňová túra. Keďže sa presúvam autom prichádza ďalšia nevýhoda. Musím sa vrátiť späť na rovnaké miesto. Našťastie som mohol cez Rokoš naplánovať okruh s dvomi zachádzkami tak, aby som sa nemusel vracať po identickej trase a zároveň prešiel čo najväčšiu časť hrebeňa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dopravujem sa do Uhrovského Podhradia, kde zaparkujem na parkovisku pod hradom Uhrovec. Prezúvam si topánky a pripravujem sa na túru, keď ma v tom prekvapí šuchot neďaleko parkoviska. Pozriem sa do protiľahlého svahu a tam sa pokojne pasie jelenica. Nič si zo mňa nerobí, až kým neodídem preč.

Po zelenej značke stúpam k Uhrovskému hradu. Som celkom zvedavý ako bude hrad po dvoch rokoch od poslednej návštevy vyzerať. Cestou hore si na jednom zo stromov všímam rúško. Niekto stromu dokreslil aj oči, a tak z toho vznikol celkom vtipný obraz stromu chrániaceho sa pred vírusom. Dnes sa však nemusí báť, pretože je tu ľudoprázdno. Ani na hrade nie je nikto okrem pracovníkov, ktorí ho opravujú. Keď som dorazil na hrad akurát hasili vápno. Chvíľu som sa po hrade túlal a potom som prehodil pár slov s robotníkmi. Práce je tam ešte stále veľa, ale vyzerá čím ďalej tým lepšie.

Z hradu pokračujem po modrej značke na Holý vrch (685 m). Celkom ma prekvapil vysoký plot s tabuľkami „zákaz vstupu“ a „pozor ohrozenie života“, ktorý sa nachádza v druhej polovici výstupu. Zrejme je to súkromná zvernica. Modrá značka vedie popri plote takmer až na vrchol. Z Holého vrchu si urobím menšiu zachádzku na Jankov vŕšok. Červenou značkou klesám k smerovníku Holý vrch výhľad. Z tohto miesta sa, ako aj názov napovedá, otvára pekný výhľad smerom na Jankov vŕšok, Bánovce nad Bebravou a v diaľke vidieť aj takmer celý hrebeň Považského Inovca. Lesom stále klesám dolu, a keď sa napojím na starý asfaltový chodník viem, že cieľ mojej zachádzky už nie je ďaleko. Očakávam, že tu budú nejakí ľudia, a tak si pripravujem rúško. Úplne zbytočne, nie je tu ani nohy. Teda okrem pár robotníkov, ktorí niečo robia pri chate. Zbehnem teda k pamätníku SNP, a potom si ešte obzriem partizánske bunkre, ktoré sa nachádzajú neďaleko.

Z Jankovho vŕšku sa vraciam späť na Holý vrch a pokračujem po červenej značke smerom na Rokoš. Chodník stúpa len mierne po hrebeni, a tak sa príjemným bukovým lesom čoskoro dostávam na Kňažinové lúky. Malé horské lúky sú pekným spestrením trasy. Uprostred jednej z nich je aj ohnisko a malé posedenie bez prístrešku. Stúpanie sa postupne priostruje až je z toho celkom slušný strmák. Na hrebeni sa začínajú objavovať pekné vápencové skalné útvary a od nich sa otvárajú prvé výhľady do blízkeho okolia. Po chvíľke stúpania začína byť terén opäť miernejší a od smerovníka Rokoš - sedlo je to opäť hrebeňová pohodička.

Zo skalných útvarov neďaleko vrcholu sa otvára jeden z najkrajších výhľadov celej trasy. V diaľke vidieť vodnú nádrž Nitrianske Rudno, okolité obce a v pozadí ďalší z hrebeňov Strážovských vrchov, ktorý osobne nazývam hrebeň Magury podľa najvyššieho vrcholu v tejto časti pohoria. Taktiež vidieť blízke mesto Prievidza a susedné pohorie Vtáčnik. Škoda, že je dnes opar, inak by boli výhľady určite ešte lepšie. Chvíľu tu pobudnem, a potom vystúpim na neďaleký Rokoš (1010 m). Vrchol je zalesnený, preto neposkytuje žiadne výhľady. Pár metrov pod vrcholom je vybudovaný turistický prístrešok s posedením. Musím pochváliť, že konečne staviteľ myslel aj na turistických tulákov a v prístrešku vytvoril aj malé podkrovie. V pohode by sa tu tak dalo prespať aj v horšom počasí. O kúsok ďalej od vrcholu sa nachádza pamätník venovaný známym rodákom z Uhrovca - Ľudovítovi Štúrovi a Alexandrovi Dubčekovi. Pamätník stojí na okraji horskej lúky, z ktorej sú pekné výhľady smerom na juhozápad.

Vraciam sa na Rokoš a opäť po červenej značke začínam klesať, tentokrát smerom na sever. Cestou dolu míňam viacero pekných skalných útvarov až sa nakoniec dostávam na Košútovu skalu. Opäť sa odtiaľto otvára výhľad na vodnú nádrž Nitrianske Rudno a okolité obce. Nachádza sa tu aj malá Košútova jaskyňa, ktorú som však teraz nenavštívil. Nevedel som o nej. Klesám k smerovníku Rázdelie, kde si opäť urobím zachádzku na Čierny vrch. Pokračujem teda po červenej značke a postupne začínam naberať výškové metre.

Úvodný úsek červenej značky je tu dosť zarastený mladou bučinou, a tak sa treba chodníkom predierať. Potom je chodník celkom fajn. Je čas obeda, tak hľadám miesto vhodné na prestávku. Nakoniec tomu dobre poslúži starý vyvrátený buk. Vytiahnem teda rezne z domu a urobím si tu menšiu prestávku. Ako tu tak ticho sedím okolo zrazu prebehne jelenica. Má niekam naponáhlo, a tak mi nevenovala pozornosť. Pobalím si všetky veci a stúpam ďalej strmým kopcom hore. Stúpanie sa postupne zmierni až sa dostávam na Havraniu skalu. Skala je celkom malá, ale sú z nej pekné výhľady smerom na Strážov, malofatranský Kľak a susednú Maguru.

Z Havranej skaly dosť prudko klesám na horské lúky pod ňou a potom opäť stúpam priamo na Čierny vrch (997 m). Prejdem kúsok lesom, a potom vyjdem opäť na malú lúku s krížom, ktorá sa rozprestiera na vrchole. Kúsok od kríža je malý prístrešok s posedením. Zrejme by sa tu dalo aj núdzovo prespať. Rozhodujem sa, že tu zjem banán, ktorý mi ešte ostal. Zložím teda ruksak a ako si sadám na lavičku, tak sa mi zahompáľa fotoaparát na krku a objektív tresk rovno o roh stola. Ochranné sklo je okamžite rozbité. Odmontujem ho teda dolu a pozerám, ako to schytal objektív. Našťastie je v poriadku. Pred rokom som stratil krytku z objektívu a teraz som rozbil aj ochranné sklo, ktoré som zatiaľ nosil namiesto krytky. Celkom sa mi darí.

Z Čierneho vrchu nie sú skoro žiadne výhľady, a tak sa po krátkej prestávke vraciam späť po červenej značke. Na lúkach pod Havraňou skalou sa zatúlam mimo značky kvôli potenciálnemu výhľadu, ktorý sa nakoniec nekonal. Ako tak idem okrajom lúky, skoro stupím na malé jelenča, ktoré nenápadne leží na zemi. Má zrejme len pár hodín, možno minút, keďže je z polovice mokré od plodovej vody. Ešte sa nemôže hýbať, a tak len na mňa pozerá veľkými hnedými očami a zrejme rozmýšľa, čo to za čudo na neho pozerá. Viem, že by som mu svojím pachom mohol zavariť, a tak sa k nemu príliš nepribližujem. Z bezpečnej vzdialenosti ho privítam na svete a poprajem všetko dobré. Snáď sa dožiješ viac ako len pár mesiacov. Bola by to pekná fotka, ale ani mne by sa zrejme nepáčilo, kebyže ma niekto obťažuje fotením po pár minútach na svete, a tak túto fotku oželiem. Niektoré chvíľky si aj tak treba nechať len pre seba.

Poberám sa späť, nech má jelenča pokoj. Urobím pár krokov a kúsok hore vo svahu si všimnem starostlivú jelenicu, ako ma prísnym pohľadom kontroluje. Pozriem sa na ňu a poviem: „Neboj sa, ja by som mu nič neurobil.“ Odchádzam preč, nech už majú pokoj. Stúpam opäť na Havraniu skalu a potom len klesám až k smerovníku Rázdelie. Všímam si, že tabuľky na smerovníku sú podstatne staršie ako ja. Asi by som mu mal začať vykať.

Po žltej značke klesám do obce Omastiná. Chodník vedie zväčša po lesných zvážniciach až na okraj obce. Cestou prechádza aj cez niekoľko rúbanísk, z ktorých sa otvárajú obmedzené výhľady do blízkeho okolia. Záverečný úsek vedie po asfaltovej ceste do malej obce Omastiná. Mám pocit, že v obci je viac domov opustených ako obývaných. Ani na ulici nevládne žiadny čulý ruch. Z obce by mala viesť neznačená cesta cez lúky do susednej dedinky Uhrovské Podhradie. Akosi som však odbočku minul a po asfaltovej ceste klesol až k odbočke do Uhrovského Podhradia. Po ceste sa teda vraciam späť na parkovisko, kde som ráno začínal.

Záver

Aj keď som neprešiel celý bočný hrebeň Strážovských vrchov, ktorému dominuje hlavne Rokoš (aj keď nie je najvyšší v hrebeni) veľmi ma zaujali skalné útvary a neopozerané výhľady do okolia. Keď sa upokojí situácia a zároveň sa nájde dostatok času, určite sa sem ešte vrátim v rámci dlhšieho prechodu. Jediné, čo ma nepotešilo, bolo to, že som v blízkosti chodníka nevidel žiadny prameň vody. Na vápencovom podloží je to však celkom logické a niekoľko prameňov by malo byť podľa mapy nižšie od chodníka. Za celý deň som nestretol jediného turistu. Neviem, či je to vďaka vírusu, pracovnému dňu alebo sem veľa ľudí nechodí.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek