Smer Filipovské sedlo
Túra

Z Čergovského Minčola na Dukliansky priesmyk (2)

19. 09. 2020
Matka Božia držala nad nami v noci ochranný plášť na Svätej hore Javor. Vstávame do pokojného rána. Balenie trvá len krátko. Využijeme ešte možnosť raňajok v kultúrnejšom prostredí. Najväčší možný objem kávy sa snažím zohriať na vyššiu teplotu. Jej farba prekryje, ako dúfam len subjektívny, dojem závadnosti miestnej vody. Snažím sa totiž ušetriť niečo z posledných zásob z Kráľovej studne na priame pitie. Zostal mi necelý liter. Pribalím 1,5 l menej kalnej. Neviem, čo nás čaká. Nádej dáva sedlo s príznačným menom Regetovská voda.

Tretí deň

K sedlu Blechnarka

So siedmou hodinou sa znovu vraciame na hranicu. Ešte jeden pohľad do údolia k obci Cigeľka a vstupom do lesa začíname znovu stúpať. Registrujem aj vlhšie miesto v teréne, snáď zdroj vody. Možno nevyužitá príležitosť. Stúpanie netrvá dlho. Opäť trošku dole a znovu viac hore. Kráčame lesom, na občasných rúbaniskách sa snažím zachytiť obec v údolí. Veľa námahy, biedny výsledok. S výraznejším klesaním prichádzam na kraj rozsiahlejšej lúky. Je pre zmenu pokosená, i keď seno ešte leží na ploche. Terén sa zvažuje na slovenskú stranu, k obci Nižný Tvarožec. Aj smerovník nazýva sedlo týmto menom. Na opačnej strane je zaujímavý objekt. Kráčam k nemu. Tak z týchto miest nič neruší záber do údolia.

Z drevenej stavby sa vykľuje zaujímavý nový turistický prístrešok. Narýchlo čosi zdokumentujem a hneď sa vraciam k spoluturistovi. Čaká ma na konci lúky. Asi sa čuduje, čo strácam čas, keď aj tak nestíham. Rozmýšľam, že objekt som nezachytil na mape. Chcelo by ho tam dostať. Po návrate skúsim pripraviť krátky príspevok. Niekomu sa informácia môže hodiť. Len by nebolo zlé, keby sa tam dostala informácia o najbližšej dostupnosti vody v oblasti.

Znovu ideme lesom. A znovu ostrejšie naberáme výšku. Staviská, našu najbližšiu vrcholovú kótu, tvorí úzky hrebeň, prudko klesajúci na obidve strany. Celou dĺžkou vedie akýsi jarok. Dejinná stopa na zákopy bojujúcej armády. Strategické, prakticky nedobytné miesto, ovládajúce prístup k dvom sedlám. Neviem si predstaviť príčetného veliteľa, čo by tam do útoku hnal vojakov. Na vrchole kolmo meníme smer a klesáme. Až teraz si uvedomujem strminu. Spúšťam sa od stromu k stromu. Pomaly, ale predsa sa klesanie zmierni. Bude to celkovo strata 200 m do sedla Blechnarka.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Priesmykom s poľským menom Wysovska vedie štrková cesta. Je kvalitná, bez výmoľov. A hlavne, je tu rozsiahlejší krytý prístrešok. Peter ma tu čaká, ako sa stalo tradíciou. Ordinujem si kratšiu pauzu. Nie že by som bol unavený, ale využívam posedenie so stolom a varím si čaj na jednej tabletke pevného liehu. Trošku dezinfekcie vody vyššou teplotou mi zabezpečí hydratáciu tela. Aj keď strácame pol hodiny, nápoj pomohol.

Regetovská voda

Je 10.00, keď konečne pokračujeme. Znovu stúpame na hrebeň. Nasleduje nevýrazná húsenková dráha z jedného vrcholu na druhý. Ani jeden nedosahuje výšku Stavísk. Na jednom zhadzujeme batohy, skryjeme ich za stromy a odbočíme značeným chodníkom na poľskú stranu. Zlákala nás smerová tabuľka k vojnovému cintorínu č. 49. A neľutujeme ani straty nadmorskej výšky, ani času. Tichý priestor v lese svedčí o starostlivosti o viac ako storočné memento. Takú, aj keď tragickú estetickosť človek len tak nevidí. Rady drevených krížov v zeleni ohradenej nevýrazným kamenným múrikom. Každý nesie meno, veľa mien, prípadne len počet mŕtvych ležiacich v tejto zemi. V boji stáli proti sebe, teraz ležia bok po boku. V boji miliónov na smrť za tak veľké ideály, že teraz zaberú len pár stránok v dejepise. A ktovie, koľko z nás si to z toho dejepisu pamätá.

Na jednej tabuli je trojjazyčný nápis, v nemčine, v ruštine a menší v poľštine. Skúsim citovať preklad:
Žili sme v mieri obrábajúc pôdu otcov, od rodných krbov nás vytrhla vojna a zmučených vojnovými útrapami a omráčených víťazstvami nás vrhla do náručia smrti.

Nasledujúcou veľkou úlohou je zabezpečenie zásob vody. V navigácii je pred Obyczom, kúsok pod hrebeňom, značený prameň Regetowky. Zostupujeme k nemu. Je to silnejší, no neupravený začiatok potoka. Trochu sme rozčarovaní, no s troškou snahy plníme fľašky kvalitnou a hlavne čistou vodou. Miesto v lese využijeme aj k ľahšiemu obedu. Je už čas. Dvanásť hodín už bolo.

Len cez vrchol Obyzc a klesáme k nasledujúcemu sedlu Regetovská voda. Krytý prístrešok v najnižšom zalesnenom mieste má aj niečo ako krb. V priestore sa pohybuje viac návštevníkov, poľských. Nezastavujeme sa a pokračujeme v pochode. Prechádzame vlhkou, močaristou oblasťou, no žiadny upravený zdroj vody tu nie je. Zo svahu hory, na ktorú nás vedie značka, stekajú viaceré drobné potôčiky. Na začiatku ostrejšieho stúpania nápis Woda na skale ma zavedie pár metrov vľavo. Vyteká tu silnejší prúd vody. Znovu neupravený. Hĺbka nedosahuje centimetra. Skloním sa a priamo pijem z bystrého toku. Tak sa dá. Nabrať zásobu by bol trošku problém. Núdza však zázraky robí. Sedlo teda odpovedá menu, no nebolo nikoho, kto by jednému z vodných zdrojov dal civilizovanejšiu formu.

Cez Javorinu do sedla Dujava

Stúpanie na Javorinu je ozaj zdravé. Ako sme si už zvykli, vedie priamo hore. Zdolávame opäť viac ako 200 m. Prekvapene konštatujem, že to nie je únavné. Nedávna prestávka regenerovala sily. Samotnú vrcholovú polohu tvorí úzka dlhá lúčka medzi stromami na ostrom hrebeni. Poľský smerovník a lavička. Jeden z najkrajších vrcholov, čo sme na trase doposiaľ videli. Zhadzujeme batohy. Poteší výhľad na poľskú stanu. Tých je ešte menej ako na našu, a tak poteší aj obmedzený pohľad. Vidno jedno údolie s väčšou vodnou plochou na konci.

Po chvíľke počujeme zvonček. Prichádzajú traja turisti vo veku najvyššej výkonnosti. Českí, ako napovedal zvuk rolničky. Medveď budí rešpekt. Zdravíme sa. Keby som ich nezastavil, preletia okolo raketovým tempom. Brňáci idú od soboty z Uble a chceli by doraziť až k Liptovskému Mikulášu. Neskutočný športový výkon. To už nie je turistika. Vymeníme si pár informácii o dostupnosti vody na trase. Naposledy naberali vodu v Polianskom sedle. Museli sa uspokojiť vodou z mokrade. Majú filtre, a tak sa nemusia príliš stresovať. Už museli použiť aj vodu z kaluže. Veľmi krátke, ale dobré stretnutie. Ešte raz sa teraz ospravedlňujem za zdržanie, no každá informácia sa hodí. Boli to prví turisti od Dukly, ktorých sme stretli.

Po 15-tej kráčame dole z vrcholového hrebienka. V prvej fáze ostro. No nakoniec sa terén vyrovná a kráčame vychádzkovým terénom hranicou cez nevýrazné kopčeky. Ponad rúbanisko sa otvorí netradičný spätný pohľad na to, čo sme práve zdolali. Siluetu Javoriny. Takto vyzerá ako impozantná hradba.

Na začiatku posledného klesania do samotného sedla Dujava prichádzame k výstavnému (neviem či to môžem tak nazvať) vojenskému cintorínu č. 46 s vysokým monumentom. Už prvý pohľad prezrádza rukopis známeho architekta. Pred pár dňami som obdivoval jeho dielo v Luhačoviciach. Teraz skladám obdiv Dušanovi Jurkovičovi tu. Aj o tento areál je vzorne postarané. A prístup v tej dobe k padlým z oboch strán bol rovnaký. Cintoríny boli budované ešte v 1916. Mŕtvy už nebol nepriateľ a zaslúžil si pietu. Paradox krutých vojnových čias. Inak, vojenské pohrebiská od Duklianskeho priesmyku na východ, taktiež z I. svetovej vojny, už také výstavné nie sú. Trošku posedíme na kamennej lavičke a chvíľu mlčíme. Tu sú reči rovnako zbytočné, ako bola smrť vojakov. Podľa mien boli z rôznych národov a impérií, čo tu stáli proti sebe.

Schádzame len asi kilometer, aby sme dosiahli sedlo Dujava. K cintorínu kráča slovenská rodinka s dvomi deťmi. Pýtajú sa na Jurkovičov cintorín. Nie je to teda zabudnuté miesto. Sedlom prechádza kvalitná cesta. Priestor sa výraznejšie otvára na poľskú stranu. Vidíme hlavne vzorne obhospodarované lúčne porasty s pár usadlosťami okolo cesty. Uzamknutý objekt obchodíka a výrazne výstavnejšia colnica za plotom vravia o intenzívnejšom živote v predšengenskej dobe. Aj pokrok má svoje negatíva a prišli sme o možnosť dozásobenia.

K Zajačiemu vrchu

Niet dôvodu, aby sme sa zdržiavali v sedle Dujava a o piatej večer nastupujeme k posledným vyššie postaveným métam dnešného dňa. Pri sedle Zajačí vrch je značený prameň Wisloky a aj viac potôčikov v okolí. Nebolo by zlé tráviť noc pri zdroji vody.

Chodník za sedlom vedie hlavne lúkami. V počiatočnej fáze aj dosť barinatými. Keďže stúpame našou stranou hranice, aj nepokosenými. Krajina vysokých tráv má svoje čaro. Pár momentov bolo náročných z hľadiska výberu prechodu okolo kaluží. V stúpaní je to samozrejme suchá cestička. Výhľady sa rozširujú aj na slovenskú stranu. Z horných polôh sú aj parádne. Obdivujeme celú kotlinu zaliatu podvečerným slnkom, s tmavou hradbou hôr na obzore. Z kopcov je vrcholový hrebeň Javoriny najvýraznejší. Nezabudnuteľný moment dnešného putovania.

Až tesne pred dosiahnutím vrcholového hrebeňa vstupujeme do lesa. Cesta vedie len trošku redšou horou okolo hranice. Je to tak rovné, že aj najvyšší bod Beskid len odhadujeme. Medzi stromami je prítmie a začíname myslieť na nocľah. Cesta lesom nás priviedla k otvoreným lúčnym priestorom. Len dosť močaristým. Tuhé trávy siahajú až k pásu. Chodník nás privádza až k smerovníku sedlo Zajačí vrch. Tak neviem, sedlo alebo vrch. Poviem, mierne naklonená rovina na poľskej a strmina dole na slovenskú stranu. Vody je tu dostatok, no nie správnej. Táto sa nám pri každom kroku snaží natiecť do topánok. Môj návrh pokračovať podľa poľských smeroviek, umiestnených na neďalekom strome, Peťo rázne odmieta. Nenalákam ho ani na to, že asi o kilometer ďalej je ďalší vojenský cintorín a cestou narazíme na tok Wisloky. Vhodné miesto na bivak by tam určite bolo. Argumentuje rannou rosou. Skončili by sme mokrí až po uši.

Tak kráčame ďalej. Až do lesa, kde je predsa suchšie. Tam nachádzame rovnejší a nezamokrený kúsok terénu. To je tak asi všetko pozitívne, čo o mieste môžem povedať. No nebudem mu krivdiť. Dve základné podmienky spĺňa a estetično môže v noci tiež spať. V stavaní tarpu už máme prax, tak pomerne skoro môžeme zaľahnúť. Peťo začína šetriť vodu a všetku nádej spája s informáciou o pochybnom zdroji v Polianskom sedle. Zakalená z rumpálovej studne bola bakteriálne nezávadná. Aspoň prešla testom nášho zažívania. Časté núdzové prestávky sa nemuseli konať. Inak, po náš cieľ ostáva dobrý deň pochodu. Zajtra to nevyzerá s predpoveďou počasia tak zle, ale na piatok je daždivá. No neviem, čo by sa muselo stať, aby sme to nedali. S touto myšlienkou zaspávam.

Štvrtý deň

Ráno vyrážame skoro. Už pred šiestou. Nič nás tu nedrží. Peter sa ponáhľa a o chvíľu kráčam sám. Má aj napriek šetreniu málo vody. Pohybujem sa lesom. Občas sú na poľskej strane zarastajúce bažinaté lúky. Na jednej presvetlenej ploche sa pokúsim nájsť prameň Wisloky. Predieranie vysokými zarosenými vlhkomilnými travinami je zážitok. Pomocou navigácie sa približujem k miestu vyznačeného prameňa. Dorazím až na 50 m k cieľu. Tu už rezignujem. Nič vo zvláštnej horskej bažinatej krajine nevidím, čo by upravenému zdroju nasvedčovalo. Len vody pod nohami pribúda. Prameniskom je asi celá lúčka na planine. Výsledok je len jeden. Mám kvalitne umyté kolená.

Do Polianskeho sedla

Po krátkej exkurzii do mokradí znovu kráčam červenou pozdĺž vyznačenej hranice, cesta sa zmenila skôr na úzky chodník, prejazdný podľa stôp len štvorkolkou. Trošku hore, trošku dole. Je to štvrtý deň, čo kráčame okolo bielych kameňov. Putovanie ozvláštni len poľská tabuľka venovaná zdrojovej oblasti Wisloki. Chcelo by to viac rozumieť poľštine. Takto si viac domýšľam, ako pochopím. Ak raz dôjdem turisticky aj na túto krajinu, mala by čo ponúknuť, musel by som si niečo z príbuznej reči naštudovať.

Pred posledným sedlom som si všimol, že umelé jarky pozdĺž trasy sú akosi výraznejšie. Až sú to zvyšky z vojnových čias, tak tu museli byť ozaj kvalitne postavené. Časť z nich, hlavne pred Polianskym sedlom, zaliala voda. Neviem len, ktorú stranu Karpát bránili a z ktorej vojny to bolo.

Ku kvalitnej asfaltke prechádzajúcej hranicou prichádzam bez väčšieho klesania. Len záver je dosť mokrým terénom. V sedle nie je nič, kde by sa dalo skryť a sadnúť. Teda, ak nerátam pomník rekonštrukcii cesty. S ďakovaním konkrétnemu štátnemu úradníkovi, čo sa o to zaslúžil. Slovenskému. Taktiež bez môjho komentára.

Sadám teda k novému dielu a pristúpim k raňajkám. Kolega prichádza o chvíľu. Bol hľadať zdroj vody. Avizovaný močiar našiel a objavil aj potôčik, čo ho napája. Tak dúfa, že voda bude pitná. Po chvíľke sa k nám priblíži poľské policajné auto. Zastaví na hranici a vystúpi z neho mladý policajný pár. Peter neváha a ide za krajšou z dvojice. Je úspešný. Po krátkej dvojjazyčnej konverzácii sa vracia so skoro plnou fľašou minerálky. Môže dnes kráčať bez stresu. Časť sa ujde aj mne.

Po rannej káve môžeme pokračovať. Preštudujem tu umiestnené informačné tabule. Poľskú, venovanú historicko-kultúrnemu chodníku a slovenskú, venovanú historickému chodníku I. svetovej vojny. Je veľmi dobre spracovaná. V krátkosti ozrejmí udalosti v regióne aj neznalému v problematike. Po 7.30 vyrážame. Ešte sa opýtam bezpečnostných zložiek na smerovú tabuľku k miestu opäť spojenému s poľskými konfederátmi. Nič bližšie o tom nevedia, v mape to nie je a aj oni by to radi vedeli. Tak snáď niečo objavíme.

K sedlu Mazgalica

Kráčame lesom, ani stúpanie nie je veľmi náročné. Peter sa opäť stratil kdesi vpredu. V protismere prichádzajú traja turisti. Otec s dvoma tínedžermi. Spája ich jednotná výbava s goralskými klobúčikmi. Napriek klobúčikom sú z Lučenca. Idú našu trasu, len v protismere. Nie je to pre nich prvý viacdňový pochod. S vodou bol vraj problém. Naposledy doplnili v potôčikoch, čo križujú chodník. Dám im informáciu o prameňoch okolo Regetovskej vody a prístreškoch na trase. Dobré stretnutie so zaujímavou rodinkou. Nie je veľa potomkov v tomto veku, čo by s rodičom trávili prázdniny. Neviem, či pre zmenu počasia trasu ukončili.

Viac ako 1,5 h trvá, pokiaľ prichádzam k smerovníku Roztocký les. Mierne vyvýšené miesto medzi stromami s improvizovaným posedením. Ani nezastavujem a kráčam ďalej. V klesaní prekračujem avizovaný potôčik. Trošku povyše toku, na vhodnom mieste dopĺňam tekutinou všetky fľašky vodou. Takto v hornej časti toku verím, že na pohľad číra voda je aj nezávadná. Do cieľa už vydržím.

Klesnem do Kuchtovského sedla. Je to opäť vlhká lúka vysokých tráv so smerovníkom, čiastočne porastená krovinami. Na našej strane. U susedov sú rozsiahle lúčne obhospodarované plochy v nekonečnom obzore. Miesto nie je vhodné na oddych. Kráčam až k nástupu na nové stúpanie. Zhadzujem batoh a v tom momente sa zjavuje Peter. Zo zadných pozícií. Vraj predpokladal, že ho vidím, keď mal prestávku mimo chodníka. A či som videl pamätný kríž na bitku konfederátov s informačnou tabuľou. Bol tam kdesi smerovník. Roztrpčilo ma to, niečo mi zas ušlo. To sú predpoklady, čo sa nikdy nenaplnia. Môj pokus o návrat mi intenzívne vyhovára. Inak neviem, prečo to tu bolo tak spojené s udalosťami tej doby. Aj vtedy to bolo len poľské pohraničie. Bola to v podstate občianska vojna za staré výsady úzkej časti spoločnosti, čo viedla k začiatku konca ich štátnosti. Neviem ako to vnímajú Poliaci, no niektoré veci sú viac emocionálne ako objektívne. Veď aj my máme za národného hrdinu lupiča.

Ako inak, znovu stúpame lesom, až dosiahneme hrebeň. Tam je to pohoda. V polohe Uhliská zažívam menší kultúrny šok. Pripája sa tu miestny žlto značený chodník z polohy Kuchtovce a tento je vrátane pokračovania po červenej vykosený. Také niečo som videl len vo Švajčiarsku. I keď neviem, komu zložiť poklonu, ďakujem. Klesanie do plytkého Filpovského sedla je teda viac ako pohodlné. Je tu smerovník, štýlová poľská informačná tabuľa a nekrytá lavička. Obloha sa postupne stáva svetlosivou. Avizovaná zmena počasia sa stáva skutočnosťou. Vcelku zbytočne špekulujeme, či dosiahneme najbližší prístrešok v sedle Mazgalica ešte pred dažďom. Takže neposedíme a stúpame smerom na Filipovský vrch.

Stúpanie nie je extrémne ani dlhšie, no v jeho priebehu začne prehánka. Kráčam čiastočne pod stromami, a tak nechávam nasadenie vetrovky až na vrchol. Teda nie celkom vrchol, chodník ide mimo vrcholovej kóty. Končí tu luxusná úprava trasy kosením. Na tomto mieste je obcami Kečkovce a Krempna postavený pomník. Štyri strany pomníka, v štyroch rečiach text: „Na tomto pohorí bojovali a zomierali v 1. a 2. svetovej vojne vojaci armád mnohých národov. Táto pôda je presiaknutá ich krvou.“ Skryjeme sa pod hustý bukový porast. Chvíľu to potrvá než preprší. Batoh zhodím na improvizované posedenie a idem pozrieť hrob neznámeho vojaka kúsok dole v lese.

Prehánka sa pobrala ďalej a my tiež. Stratili sme trištvrte hodinku. Pokračujeme vlhkým klesajúcim terénom do sedla Tepajec. Očarilo ma to tu. Priamo pod tabuľou s nápisom Granica Państwa je umiestnená nová lavička. Posedieť na nej a kochať sa pohľadom na poľskú horskú, lúkami posiatu krajinu by bol zážitok. Vlastne to aj je, no krátky. Musíme ísť. Obloha neveští nič dobré. A zo sedla, tak ako sa patrí znovu hore. Znovu ostrejšie zdolávanie do 150 m prevýšenia až na krátky hrebienok s pár vrcholčekmi. Peter, postupujúci ako zvyčajne vpredu, je nadšený. Hovorí, že videl medvedíka čistotného aj s mladými. Pred posledným klesaním rozsiahle rúbanisko umožní širší pohľad na slovenskú dolinu smerujúcu k Mazgalici. Inak povrch cestičky na zostupe takto po daždi zodpovedá názvu. Aspoň keď si pod tým pojmom predstavím niečo mazľavé. Je 13.30 preč a sme v najnižšom bode sedla.

Stavba útulne ma prekvapuje svojou solídnosťou. Primeraná veľkosť. Posedenie vnútri, kryté popri stene vonku, vyvýšená drevená podlaha. Ideálny prístrešok v čase núdze. Absencia dverí neprekáža. Útulňa má zachraňovať, dať pevnú strechu nad hlavou, nie poskytovať komfort. A hlavne, nie sú tu matrace či iné zbytočnosti. Len lavičky okolo stien sú také úzke, že sú na spánok nepoužiteľné. Po Dukliansky priesmyku majú byť stavby ešte dve. Všetky nesú pomenovanie oboroh. Trošku gúglim po význame mne neznámeho slova. Je to pomenovanie objektu pre ukrytie sena s pohyblivou strieškou na štyroch koloch. Niečo také som už videl. Tieto majú tiež také stĺpy v rohoch. V jednej chceme stráviť noc. Počasie nesvedčí bivaku pod tarpom. Objekt nás zachraňuje pred začínajúcou búrkou. Je to už intenzívnejšia prehánka ako posledná. Absolvujeme aspoň oneskorený obed. Okolo nás prejdú poľskí turisti. Ich výstroj je na úrovni, že nemusia využiť prístrešie.

Cez Stávok (Baranie)

O tretej poobede prestáva pršať a vyrážame k poslednému výraznejšiemu vrchu celého štvordňového pochodu. Po dlhom, síce viac-menej vynútenom oddychovaní sa nám ide dobre. Kráčame oproti v jarčekoch stekajúcej vode. Ešteže je pôda dosť kamenistá a bahna nie je neúmerne veľa. Aj to stúpanie sa zmení na krátky hrebeňový úsek s možno dvomi kopčekmi. Ideme pekným lesom. Prekvapí ma zaujímavý jav. Spolu tesne rastú dva listnáče rôznych druhov. Akoby si v tesnom heterogénnom manželstve ani nekonkurovali.

Vlastné stúpanie na samotný Stávok je ostrejšie. Aj tu kráčame oproti menšiemu toku vody, valiacemu sa cestou dole. No tento sa javí, že má aj iné zdroje ako len dážď. Aj na jednu studničku na kraji samotnej cesty narazíme. Plytká miska v pôde, obkolesená nevýrazným kruhom z kameňov, zaliata vodou, s dnom pokrytým opadaným lístím. Vidieť, že ju nikto dávno nečistil. No voda sa nabrať dá, nechutí zle. Škoda, že pramene sú v týchto končinách asi nepotrebná vec. Aspoň starostlivosť o zdroje vody o tom svedčí. Len pár výškových metrov a za zákrutou sa zjaví vrchol Baranie. Poľský názov pre Stávok, nami zdolaný po 16.30 h.

Prvá vec, čo zaujme, je spadnutá drevená rozhľadňa. Bez nej sa výhľady z lúčky v zajatí lesa nemôžu vychutnať. Inak má miesto všetko, čo by si aj náročnejší turista mohol priať. Smerovníky, mapa, posedenie a hlavne útulňa. Nie je to kópia z Mazgalice. Táto má vyššiu úroveň. Okno, dvere, väčšiu podlahovú plochu, ale rovnaké úzke lavice okolo stien. Porozhliadame sa a špekulujeme, čo ďalej. Miesto je vynikajúce na nocľah. No je predsa len skoro. Dá sa bez problémov zo dve-tri hodiny ísť. Obloha je sivá, no neprší, len v diaľke hrmí. Takže skúsime minimálne o domček ďalej.

Pokračujeme, aspoň Peter. Ja sa motám, ešte si niečo fotím. Keď sa vyberiem aj ja, zahrmí nad hlavou a začína pršať. To som nečakal, keby to nastalo o pár minút skôr, zostávame tu. Takto kráčam v klesaní, lesom, v rozbiehajúcom sa daždi. Okolo smerovníka a mapy v plytkom sedle pod Stávkom len preletím. Klesám do výrazne nižšieho Šerbovského sedla. Pod prístreškom kryjúcom informačnú tabuľu prečkáva intenzívnu prehánku môj spoluturista. Pripojím sa. Strieška by mohla byť ozaj širšia. Estetickosť tu zvíťazila nad funkčnosťou.

Ako dážď ustáva, vyrážame. Šiesta hodina sa blíži a už sa nedal odchod odkladať. Noc musí byť pod pevnou strechou. Stále jemne prší a kráčame blatistým chodníkom. Nie je veľmi strmý, len občas je zaliaty stekajúcou vodou. Asi strácam odhad pre vzdialenosti. Pomerne skoro započujeme družný rozhovor. Pred nami sa zjaví oboroh nad Šerbovským sedlom, čo je presnou kópiou zo sedla Mazgalica. A bohužiaľ, dosť obsadený.

Posledná noc

V upratanom vnútrajšku je skupina slovenských turistov. Štyria páni a jedna dáma o generáciu mladších od nás dvoch. Trošku narušíme ich pohodu. Uvedomujú si, že v tomto čase a počasí nepoputujeme ďalej. Aj krátku špekuláciu o ich presune na Stánok si rozmyslia. Skúsime sa na noc potlačiť.

Večer prebieha v pohode. Predsa už nie sme žiadna mládež. Trošku ma zaskočí ich prekvapenie mojím varičom na pevný lieh. Až tak, že prvú várku čaju vylievam na podlahu. Neskôr ma poteší, že nielen ja som niečo rozlial. Ich vybavenie je bez kompromisov. Môj archaizmus ešte nevideli. Už na tom vidieť, aký som postarší. Inak putujú až od Uble. Asi každý druhý deň schádzajú do obce, kde absolvujú recivilizačný proces. Zážitkom im bolo stretnutie so zubrím býkom. Inak sa osvedčia aj moje plastové prezuvky. Išli dobre na odbyt. Nikomu sa nechcelo pri opustení krytého priestoru obúvať si premočenú obuv. Všetka stála pekne v rade pred vchodom. Rôzne značky, no zjednotené mokrosťou. Ani jedna nebola nepremokavá. Trošku sa pohovorí, skonzumuje niečo z potravín. Pre dostupnosť k mobilnému signálu treba vystúpiť trošku vyššie. Poplatok za použitie je možné platiť SMS len cez poľských operátorov. Asi tak som to pochopil z poľského textu. Škoda, štyri zloté by som rád zaplatil.

Predpoveď na zajtra je dosť nepriaznivá. My to dáme do priesmyku bez problémov, oni budú riešiť zajtra. Podlahu zaplníme piatimi karimatkami, dvaja skúsia spať na úzkych laviciach. Peter je jeden z nich. Dúfam, že nespadne rovno na mňa. Sme na hraničnej kapacite objektu.

Smer Dukliansky priesmyk

Noc prebehla v pohode. Dážď premenlivej intenzity pomerne dobre pôsobil na kvalitu spánku. S brieždením po piatej my dvaja vstávame a balíme. Nasadzujem si kompletné protidažďové vybavenie. Aj to, čo som dlhé roky bez použitia nosil v batohu. Na suché ponožky si obúvam premočené topánky. Aspoň prvý moment je znesiteľný. Potichu sa lúčime s tými, čo nespia a vyrážame o šiestej do neustálych prehánok.

V hlave mám nastavené, že len zbehnem z kopčeka a som na mieste. Viem, bude ešte dáky kopček, no myseľ už nič také nechce. Peter sa skoro oddeľuje a ponáhľa sa vpred. Asi nedôveruje dažďuodolnej úprave svojich prírodných kúskov z armyšopov. Takže kráčam vo vlhku sám. Po krátkom stúpaní je to skoro hodinové klesanie až po Porubske sedlo. No len mojím, nemotivovaným tempom a bahnistým chodníkom.

V stúpaní, čo klasicky nasleduje, sú priamo po trase vidieť výrazné pozostatky zákopov. Nie sú rovné, no cikcakovito vybudované smerom k severu. Asi sofistikované opevnenie nemeckého wehrmachtu z druhej vojny. Niečo z tej doby odložili hľadači militárií aj klasicky na hraničných kameňoch. To, čo pre nich už nemá cenu. Tu to bol zhrdzavený skelet míny. Častejšie som také veci videl v úseku od priesmyku na východ. Po krátkom úseku prichádzam na lúku. Teším sa na koniec stúpania. Miestom prechádza významné elektrické vedenie. Projektu je venovaná na pomníčku pamätná tabuľa. Pri lepšom počasí by mohli aj dáke výhľady byť. Radšej rýchlo opúšťam otvorený priestor a vchádzam do závetria lesa. Na moje sklamanie stúpanie, aj keď miernejšie, pokračuje.

Predsa zdolám posledný vrcholček Brdo v hmlistom, sychravom lese. Je tu posledný smerovník pred priesmykom. Už počujem zvuk kamiónovej dopravy. Nasleduje len priame výraznejšie klesanie až k vlastnému priesmyku. Zastavujem sa pri smerovníku turistických trás. Tento bod je významným mýtickým majákom pre mnohých. Smerujú sem alebo z tohto miesta vyrážajú na viacdňové pochody. Týmto momentom sa naplnili naše dlhoročné plány. Aj my máme zvládnutú jednu červenú trasu po Devín, druhú po Kremenec a teraz aj Východokarpatskú magistrálu na Minčol.

Cesta domov

Na autobusovej zastávke ma čaká Peter. Prišiel som dosť po ôsmej. Okrem neho tu stojí staršia pani, a hlavne, autobus so šoférom. Do odchodu je ešte čas, a tak sa začínam zušľachťovať. Mokré a hlavne prepotené veci idú do batoha, suché na mňa. Nepremokavosť najvrchnejšej vrstvy oblečenia sa prejavila obmedzeným odparovaním a vlhkou spodnou vrstvou. Čas ubieha rýchlo a s nasadeným rúškom nastupujeme do prostriedku hromadnej dopravy. Vyrážame na cestu do civilizácie. Štyri dni sme boli takrečeno mimo. Aspoň v mojom chápaní. Tak dlhý čas, že aj takému abstinentovi, ako som ja, začne chýbať pivo. Chýba aj možnosť hocikedy si dobiť mobil. Inak ďakujem za nezištné dobitie z powerbank od jedného spolunocľažníka z poslednej noci. Môj tam vydal posledné percento.

Využívam ochotu šoféra k neplánovanej zastávke a odfotím si centrálny pamätník v Duklianskom priesmyku. Dobre ním ukončím fotodokumentáciu môjho vrcholného putovania tohto roku. Na moju sťažnosť, že som si nestihol zabezpečiť igelitku na mokrú obuv mi naša spolucestujúca babička s milou samozrejmosťou jednu poskytne. Takže kroksy a suché ponožky idú na nohy. Už mi nič neznepríjemňuje celodenné cestovanie domov.

Trasa je náročná. Možno viac ako iné. No naše tempo bolo mierne a necítim prakticky únavu. Aj Petrovi len veľmi nepriaznivé počasie zabránilo v ďalších turistických aktivitách plánovaných v regióne. Nie je pre ľudí, čo potrebujú mať v noci pevnú strechu nad hlavou a bez večerného jedného oroseného nezaspia. Neviem, či sa sem ešte dostanem. Ak áno, bude to so sekerkou a motyčkou. Aspoň pár prameňom by to chcelo dať úžitkovejšiu formu.

Fórum 8 príspevkov
Z Čergovského Minčola na Dukliansky priesmyk (2) 12/10/20 12:49 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Prístrešok Zájelšie nad Hornou Breznicou Pri modrej značke z Púchova smerom k Vršatským bradlám som narazil kúsok nad obcou Horná Breznica na prístrešok nezaznamenaný v mape. Pravdupovediac, ak by som miestom prechádzal cez deň, tak by som ho vôbec nevyhodnotil ako vhodný na bivak. Bol by len vynikajúcim miestom na oddych s výhľadom na oblasť Hornej Breznice, s Vršatskými bradlami na horizonte. No keďže som sa tu ocitol v momente hľadania vhodného miesta na nocľah, altánok mi prišiel ako dar z nebies. 31/10/20 Vladimír Mikuš Biele Karpaty
Túra Z Čergovského Minčola na Dukliansky priesmyk (2) Matka Božia držala nad nami v noci ochranný plášť na Svätej hore Javor. Vstávame do pokojného rána. Balenie trvá len krátko. Využijeme ešte možnosť raňajok v kultúrnejšom prostredí. Najväčší možný objem kávy sa snažím zohriať na vyššiu teplotu. Jej farba prekryje, ako dúfam len subjektívny, dojem závadnosti miestnej vody. Snažím sa totiž ušetriť niečo z posledných zásob z Kráľovej studne na priame pitie. Zostal mi necelý liter. Pribalím 1,5 l menej kalnej. Neviem, čo nás čaká. Nádej dáva sedlo s príznačným menom Regetovská voda. 19/09/20 Vladimír Mikuš Nízke Beskydy
Túra Z Čergovského Minčola na Dukliansky priesmyk (1) Každý máme niečo také, čo v živote tlačíme pred sebou. Čo z mnohých, či už z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov nerealizujeme. V turistike to u mňa bola červená trasa z Duklianskeho priesmyku hranicou na západ. Nebola to sizyfovská námaha, no nezrealizovaný projekt ma trápil. Postupne sa z rešpektu stával strach z náročného pochodu. Až v tento rok nastal čas, aby som pre mňa ťažkú výzvu premenil na spomienky. 12/09/20 Vladimír Mikuš Nízke Beskydy, Čergov
Najnovšie články na titulke
 
Túra Slovenskom 2: Krivánska Fatra, Kysuce a Orava Druhá časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Krivánsku časť Malej Fatry, Kysuckú vrchovinu, Kysucké Beskydy, Oravské Beskydy, Podbeskydskú vrchovinu a Oravskú Maguru. dnes Pavel Forgáč Malá Fatra, Kysucká vrchovina, +
Podcast O lavínach s Pavlom Krajčím zo Strediska lavínovej prevencie V 22. dieli HIKING podcastu bol naším hosťom Pavel Krajčí, odborník na lavínovú problematiku zo Strediska lavínovej prevencie. Hovorili sme o tom, čo robiť, ak sa my alebo naši kamaráti dostanú do lavíny, ako si plánovať túru v zime, aj ako Stredisko lavínovej prevencie tvorí každodenné lavínové správy. včera Soňa Mäkká Rozhovory
Recenzia Karol Kaliský: Rok v divočine Knihy s horskou tematikou zaberajú značnú časť našej knižnice. Koncom januára sem pribudla publikácia Rok divočiny od Karola Kaliského. Vytiahla som ju opäť teraz s príchodom dlhých zimných večerov, kedy sa aj deti s obľubou prehrabávajú v prírodopisných a geografických knihách. včera Soňa Mäkká Mapy a knihy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Z Čergovského Minčola na Dukliansky priesmyk (2) 12/10/20 12:49 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Nízke Beskydy: Laborecká a Ondavská vrchovina

  • Počet dní
    • 5

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 754 m n. m. – Stávok

    • min: 495 m n. m. – Dukliansky priesmyk

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 4953 m

    • klesanie: 4953 m

  • Vzdialenosť
    • 114 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 13.07.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 49.41989 ° SŠ
      dĺžka: 21.16784 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 49.41707 ° SŠ
      dĺžka: 21.69654 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 49.4344 ° SŠ
      dĺžka: 21.38205 ° VD
      » Mapa

  • 4. nocľah
    • šírka: 49.44732 ° SŠ
      dĺžka: 21.63109 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Bivak na trase, oboroh nad Šarbovským sedlom

  • Voda
    • Prameň Regetovky, prameň pri sedle Regetovská voda, prameň na ceste pod Stávkom

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Lipany (vlak, bus)
      Kamenica (bus)
      Dukliansky priesmyk (bus) - Svidník (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.1 (0.28)