Až koncom júna prišla konečne príležitosť niekam vyraziť na viac dní. Po prechode studeného frontu malo byť tri dni ustálené počasie, kým príde ďalší studený front. Už dlhšie pokukujem po východnom (liptovskom) hrebeni Veľkej Fatry. Ísť však čisto iba hrebeň Veľkej Fatry sa mi málilo, a tak som chcel vymyslieť niečo dlhšie. K Veľkej Fatre som teda pridal hrebeň Kremnických vrchov a ešte som rozmýšľal nad pokračovaním cez Veľký Choč do Dolného Kubína. Všetko však závisí od počasia.

1. deň Trnavá Hora – sedlo Malý Šturec

(38 km, prevýšenie 2325 m)

Z hľadiska dopravy bola najvhodnejším nástupným bodom obec Trnavá Hora. Nevedie z nej síce turistická značka, ale malo by tu byť miestne značenie. Viem, že takéto značky bývajú dosť zle označené a zanedbané. Preto počítam aj s tým, že sa tu niekde zapancem a stratím čas. Dopravujem sa teda vlakom do spomínanej obce a na moje prekvapenie, hneď na prvom stĺpe nachádzam bielo-červenú značku. Je už trochu vyblednutá, ale dá sa podľa nej orientovať.

Stúpam teda hore obcou a počiatočné nadšenie hneď opadáva. Ďalších značiek akosi niet. Stačí sa však držať hlavnej cesty smerom na miestnu časť Kľačany. Značka by mala pokračovať práve týmto smerom. Stúpam teda k miestnej časti Horná Trnavá Hora. Cestou sú celkom pekné výhľady na údolie rieky Hron, Žiarsku kotlinu a hrebeň pohoria Vtáčnik v pozadí. Najviac ma zaujme pohľad na vrch Biely kameň, ktorého názov chápem až z tejto perspektívy. V lúčoch slnka sa javí naozaj ako biely, takmer ako keby bol zasnežený. Stále po asfaltke prechádzam do ďalšej miestnej časti Kľačany. Zrazu sa tu objavuje zelená turistická značka, ktorá vôbec nie je na mape. Neviem teda o čo ide, či o zrušenú značku alebo naopak - novú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V osade ma zaujmú tabuľky na domoch, ktoré zrejme označujú prezývky rodín. Niečo podobné je zaužívané aj u nás, keďže polovica dediny má priezvisko Forgáč. Kúsok nad dedinou nachádzam improvizovaný turistický smerovník. Dokonca sa objavuje aj žltá značka, ktorá má viesť na Ihráčske jazero. Pozerám sa do mapy a cez les by mala viesť cesta do Suchej doliny. Takto by som nemusel klesať k Jastrabej po značke a tiež by som si cestu o niečo skrátil. Idem teda mimo značiek po lesnej ceste. Spočiatku je celkom vychodená, ale na prvej lúke sa mi takmer stratí. Nájdem však jej pokračovanie, no na ďalšej lúke ju úplne strácam. Idem teda iba krížom cez les smerom, ktorým si myslím, že mám ísť. Prejdem cez viacero rúbanísk, kde pozbieram všetky kliešte.

Mal by som byť už nad Suchou dolinou. Na jej dno je však poriadny strmák s viacerými menšími skalnými prahmi. Preto som musel dať pozor, aby som niekde nezletel. V doline vyjdem kúsok od pekne upraveného Klzkého prameňa. Po asfaltovej ceste prejdem do doliny Čierna voda, kde sa napojím na modrú turistickú značku. Nie som veľmi nadšený z asfaltu v doline, ale som rád, že som sem trafil. V doline sa nachádzajú ešte dva pramene vody, Hustina a Klobúk. Taktiež ma v doline prekvapilo viacero objektov vhodných ako prístrešok. Asi najvhodnejším je poľovnícka chata Čierna voda v hornej časti doliny. Samozrejme chata je zamknutá, ale dalo by sa tu prespať na veľkej zastrešenej verande.

Od prameňa Klobúk ide turistická značka po lesnej zvážnici, ktorá je miestami dosť zarastená. V rúbani kúsok pod Rudnou poľanou sa značka dosť stráca, a tak si treba dať pozor na správny smer. Prekvapilo ma tu opustené terénne auto s nápisom "lesná stráž". Hneď ako som k nemu prišiel, všimol som si, že je uviaznuté na kameni. Niekto dnes asi nemal dobrý deň.

Prichádzam k smerovníku Rudná poľana, odkiaľ pokračujem po červenej značke do sedla Tri kríže. Stúpanie je tu len veľmi mierne, akurát treba preliezať niekoľko popadaných stromov. Miesta sú mi už dobre známe, a tak veľmi dobre viem, čo mám dnes ešte pred sebou. V sedle si dávam krátku prestávku, a potom vystupujem na neďaleký vrch Velestúr (1254 m). Vrcholovú časť tvoria dosť mohutné andezitové skaly, na ktorých je záhadný nápis v runovom písme. Údajne je starý až 2000 rokov, ale čo je na tom pravdy, nikto nevie, keďže tu nebol urobený výskum. Z vrcholu mierne klesám a potom stúpam na susedný vrch Zlatá baňa (1265 m). Na vrchole stojí malá útulňa a zaujímavosťou je, že vrch je najvyšším bodom katastrálneho územia mesta Banská Bystrica.

Po červenej značke pokračujem smerom na Skalku. Prechádzam cez Králické a Bystrické sedlo, v oboch sú postavené turistické prístrešky s posedením. Nad Králickým sedlom sa začínajú na hrebeni objavovať skalné útvary, z ktorých sú pekné výhľady na Banskú Bystricu, Nízke Tatry a okolie. Hore na Skalke vládne celkom čulý ruch. Na ferate je dnes dosť veľa ľudí, preto sa tu ani nezdržujem a rovno idem do sedla Tunel. Na tomto mieste sa pripájam na starú známu Cestu hrdinov SNP. Od prechodu cesty pred dvomi rokmi som tadiaľto nešiel, a tak som zvedavý či sa tu niečo zmenilo.

Stúpanie zo sedla na vrch Vyhnatová (1283 m) stále vedie cez zarastenú šuminu, čo tu bola aj predtým. Akurát teraz je to tu celkom dobre priechodné. Kúsok od vrcholu je priamo pri značke trochu ukrytý aj celkom pekný výhľad na Banskú Bystricu. Treba si ho všimnúť na pravej strane. Z vrcholu klesám až do Kordíckeho sedla. Dnes už nebude až do konca trasy žiadny prameň vody, a tak si zbehnem doplniť vodu k útulni Cabanka. Opäť k nej netrafím na prvýkrát, tak ako aj naposledy a chvíľku musím blúdiť po lese. Nakoniec ju však úspešne nájdem a stretávam tu dvoch turistov, ktorých som stretol ešte na Skalke. Dopĺňam si vodu a skontrolujem, ako vyzerá útulňa. Aktuálne tu nie je žiadny bordel a ani nič rozbité.

Vraciam sa späť do Kordíckeho sedla a odtiaľ pokračujem po príjemnom, jemne zvlnenom hrebeni na Tablu a Handel. Tu zbehnem na ďalší ukrytý výhľad, o ktorom vie tiež pomerne málo ľudí. Popritom je to však asi najkrajší výhľad v Kremnických vrchoch. Vidieť odtiaľto celú Harmaneckú dolinu, Krížnu a ďalšie vrcholy Veľkej Fatry. Vraciam sa späť na značku a smerujem do sedla Flochovej.

Cestou stretávam skupinu turistov, ktorí idú Cestu hrdinov SNP. Dnes som to aj čakal, že niekoho takého stretnem. Dosť dlho sa len tak rozprávame o trase. Odovzdám pár informácii, ktoré chceli vedieť, a potom každý ideme svojou cestou. Dnes som mal plán vybehnúť na vrchol Flochovej, ale predošlá debata ma stála dosť času. Preto Flochovú dnes oželiem. Tak ako vždy, aj dnes ma udivujú obrovské čučoriedkové kríky, ktoré rastú pod Flochovou. Nikde inde na Slovensku som väčšie čučoriedky ešte nevidel. Celý les pod Flochovou je však poriadna divočina. Každú chvíľu čakám, spoza ktorého stromu vybehne nejaký medveď.

Vybehol na mňa však iba ďalší SNP-čkár. Vraj celý deň naháňa tých, čo som stretol nedávno. Zo sedla Flochovej ma čaká celkom nepríjemné klesanie do sedla Malý Šturec. Neviem prečo, ale vždy ma tento úsek dosť zničí, aj keď vždy klesám dole. Je tu však viacero prudkých nepríjemných stúpaní hlavne na Priečny vrch (1048 m) tesne pred sedlom Malý Šturec. Tento kopec naozaj nie je nič dlžný svojmu názvu. Keď mám konečne nepríjemný úsek za sebou, tak len prejdem zo sedla k búde pri Malom Šturci. Malá útulňa má veľmi dobrú polohu na Ceste hrdinov SNP, ale dnes tu nikto nie je, a tak tu môžem ostať na noc.

2. deň Sedlo Malý Šturec – zruby pod Tlstou horou

(44 km, prevýšenie 2515 m)

Dnes by som rád prešiel čo najďalej, keďže zajtra poobede hlásia búrky. Ak chcem zajtra stihnúť aj Veľký Choč. Ráno teda vyrážam celkom skoro, aj keď mi už tradične ako vždy dlho trvá balenie a všetky ranné úkony. Na úvod ma dnes čaká celkom príjemný pochod po lesnej ceste k horskému hotelu na Kráľovej studni. Stúpanie je tu iba veľmi mierne, a tak je to ideálna trasa na ranný rozbeh. V prístrešku pod Krásnym vrchom spia turisti. Odhadujem to na ďalších SNP-čkárov. Neruším ich a pokračujem ďalej k hotelu Kráľova studňa. Tu tiež ešte všetko spí a nie je nikoho nikde. Na toto mám vo Veľkej Fatre celkom šťastie. Väčšinou vychytám momenty, keď tu práve nie je ani nohy.

Vybehnem k prameňu na Kráľovej studni, kde si doplním zásobu vody. O niečo ťažší stúpam hore na Krížnu a cestou obdivujem krásne výhľady. Najkrajšie sú však z vrcholu, kam vybehnem dosť rýchlo. Viditeľnosť z vrcholu je dnes naozaj parádna. Vidím prakticky cez celé Slovensko až po Maďarsko, kde rozoznávam hrebeň Novohradských vrchov (maď. Börzsöny). Smerom na sever zase vidím až na Babiu horu, kde je hranica s Poľskom. Spoza Strážovských vrchov nesmelo vykúka hrebeň Bielych Karpát, ktorým vedie hranica s Českom. A smerom na východ sa dohľadnosť stráca niekde na končiaroch Veporských a Stolických vrchov. Naozaj parádna viditeľnosť akú som z Krížnej ešte nikdy nemal. Celkom dlho tu sedím, obzerám si jednotlivé kopce a spomínam na túry, ktoré som na ne absolvoval. Keď sa už dostatočne nasýtim výhľadov, tak sa rozlúčim s červenou značkou Cesty hrdinov SNP a pokračujem po takisto červenej značke Veľkofatranskej magistrály.

Lúčnatý hrebeň je ľudoprázdny, čomu sa celkom čudujem. Užívam si parádne počasie a krajinu okolo, až si vôbec nevšímam výstup na Frčkov a Ostredok. Na najvyššom bode pohoria si dávam ďalšiu prestávku na poobzeranie výhľadov. Z Ostredku potom klesám popod Suchý vrch a dostávam sa k zlomenému smerovníku Chyžky. Drevený stĺpik zrejme odhnil alebo mu niekto pomohol. Z tohto miesta je pekný výhľad na Ploskú, kam sa budem musieť teraz vyškriabať. Začnem teda stúpať hore a z vrcholu mi ide naproti stádo oviec. Stretneme sa tak asi v polovici kopca. Ovečky musím obísť, aby som nerozohnal stádo. Výstup celkom ubieha a ani sa nenazdám a som na širokom vrchole Ploskej. Od Chyžiek sa mi zdalo, že predo mnou niekto ide a mal som pravdu. Na vrchole dobieham českú sólo turistku. Za dnešok je to prvý turista, ktorého som stretol na hrebeni.

Na Ploskej sa lúčim s červenou značkou Veľkofatranskej magistrály a klesám po žltej značke do sedla Ploskej. V sedle je postavený celkom pekný prístrešok s posedením, v ktorom by sa dalo núdzovo prespať. Neďaleko po zelenej značke je dosť výdatný prameň vody. Týmto smerom pokračujem tiež a zelenou značkou traverzujem Čierny kameň. Cesta popod vrchol je veľmi zaujímavá, keďže vedie cez zachovalý prales. Nachádzajú sa tu staré smreky a celkový pocit z lesa je oveľa lepší ako v klasickom hospodárskom. Po príjemnej prechádzke pralesom vychádzam na horské lúky v sedle pod Čiernym kameňom. Od tohto miesta sa enormne zvyšuje počet turistov. Stretávam ich tu naozaj dosť, ale väčšinou sú z Česka. Slovákov stretávam iba sporadicky.

Cez lúky sa dostávam na nevýrazný vrch Minčol. Celkom sa stráca medzi svojimi susedmi, ale poskytuje parádne výhľady na Čierny kameň, Ploskú a Borišov. Smerom na sever je zase pekný výhľad na blízky Rakytov, kam smerujem. Po zelenej značke prudko klesám do Južného Rakytovského sedla. Pozerám sa hore na Rakytov a zo sedla smerom hore je to poriadny strmák. Vytrepem sa k prvým skalám, kde si v chládku dávam oneskorenú obedovú prestávku. Posilnený a odľahčený vybehnem strmým kopcom na vrchol, kde je pomerne veľa ľudí. Nemám rád takéto tlačenice, a tak si len rýchlo obzriem výhľady a klesám do Severného Rakytovského sedla. Na túto stranu už nie je kopec až taký strmý. V sedle ma celkom dopletie značka, ktorá nepokračuje po hrebeni, ale klesá kamsi dole. Pozerám teda do mapy a naozaj je to tak. Traverzujem teda vrch Tanečnica, pod ktorým si dopĺňam trochu vody z málo výdatného prameňa. Nachádza sa priamo na značke, ale je tak trochu nenápadný. Treba sa dobre pozerať, aby si ho človek všimol.

Z lesa vychádzam až na lúkach pod vrchom Skalná Alpa. Je odtiaľto pekný výhľad späť na Rakytov. K hotelu Smrekovica je to iba kúsok cez lúky. Hotel vyzerá byť uzatvorený, pretože tu nikde nikoho nie je. Pár ľudí stretávam až pri vojenskej ozdravovni. Nie je to však žiadny nával. Potrebujem si doplniť vodu, a tak hľadám prameň, ktorý by mal byť niekde za poslednými domami. Už som si myslel, že som ho prešvihol, ale nakoniec som ho našiel. Je hneď pri ceste. Doplním si vodu a stúpam po lesnej zvážnici.

Na prvej križovatke ciest je to dosť blbo označené. Chvíľu som sa tu musel motať, aby som vedel, kam ďalej. Treba ísť vľavo po ceste. Vstupujem do prírodnej rezervácie Jánošíkova kolkáreň. Les je tu pomerne riedky s bohatým podrastom čučoriedok. Každú chvíľu čakám, kedy na mňa vybehne spoza stromu nejaký medveď. Vybehnú na mňa však iba dvaja turisti z Česka. Pomedzi stromy sú pekné výhľady na Nízke Tatry, Liptov a Tatry. Zelená značka sa celkom dlho krúti cez smrekový les, kým sa dostane do Nižného Šiprúnskeho sedla. Chvíľu rozmýšľam či zbehnem na blízky vrch Šiprúň. Nebudem to však dnes hrotiť a nechám si ho nabudúce. Klesám teda cez lúky k smerovníku Chabzdová. Značky sa tu na chvíľku odmlčali, ale pocit, že idem dobrým smerom bol správny. Pokračujem teda po červenej značke, ktorá traverzuje viacero vrchov. Je to vcelku príjemná cesta až k smerovníku Tlstá hora.

Začínam prudko klesať a cestou míňam dve rozvaliny zrejme bývalých zrubov alebo drevených búd. Po krátkom strmom klesaní sa dostávam na lúku, z ktorej je parádny výhľad na Ružomberok, Liptovskú Maru, Nízke Tatry, Západné Tatry a Kriváň. V spodnej časti lúky vidím zrub pod Tlstou horou. Vyzerá však dosť zbedačene a v plechu na streche je pár malých dier. Luxusnejší mi prišiel krmelec pre zver, ktorý je momentálne prázdny. Sú to klasické jasličky na seno s dobrou strechou. Mám so sebou hamac, ktorý sa tu dá parádne zavesiť. Bez neho by sa tu spalo asi ťažko. Ráno chcem vstať skoro, aby som stihol vybehnúť na Veľký Choč, kým neprídu búrky.

3. deň Zruby pod Tlstou horou – Ružomberok

(10 km, prevýšenie 75 m)

Už v noci ma nemilo prekvapí poriadna búrka. Mám však pocit, že je to len niečo menšie, čo rýchlo prehrmí a bude po búrke. Opak bol však pravdou. Búrka trvala asi tri hodiny a pršať neprestávalo, ani keď prestali biť blesky. Predpoveď trošku nevyšla, ale čo už. Dlho som len tak ležal v hamacu a čakal, kedy prestane pršať. Pomaly som sa lúčil s mojím plánom vybehnúť ešte na Veľký Choč. Pršať prestalo až o 9.30 h.

Hmlistým lesom som teda začal klesať do Ružomberka. Po niekoľkých minútach sa dostávam k pekne upravenému výdatnému prameňu vody. Vyteká zrejme z miestneho rezerváru, ktorý je nad ním. V blízkosti je koniec krížovej cesty, ktorá sem vedie z Ružomberka. Práve po nej vedie červená značka. Doplním si trochu vody a klesám na okraj mesta. Opäť začína liať, a tak sa definitívne lúčim s myšlienkou na Veľký Choč.

Idem rovno do centra mesta a cestou ma ešte stihne očliapať vodou okoloidúci kamión. Nie len tak trochu, ale poriadne. Osprchovaný vodou z mláky sa dostávam do centra mesta. Už som tu nebol dávno, až som celkom zabudol, že Ružomberok je celkom pekné mesto. Cestou na stanicu sa zbehnem ešte pozrieť snáď na európsku raritu. Kaštieľ prerobený na supermarket. Toto snáď nemajú nikde inde, len na Slovensku. Keď si kúpim lístok na vlak, tak prestane pršať a začne svietiť slnko. Tak toto bolo snáď naschvál. Cestou domov bolo celkom pekne, ale keď som pozeral radar o pár hodín, tak už na severe opäť šarapatili búrky. Rozhodnutie ukončiť túru v Ružomberku bolo zrejme správne.

Záver

Prepojiť hrebeň Kremnických vrchov a Veľkej Fatry v rámci jednej túry bol celkom dobrý nápad. Zatiaľ čo Kremnické ponúkajú zväčša tiché lesy a skromnejšie výhľady, tak Veľká Fatra je na výhľady mimoriadne bohatá. Akurát škoda, že sa nepodarilo pokračovať na Veľký Choč, ale počasiu človek nerozkáže.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek