Orešnica, foto Karol Kaliský
Reportáž

Ako orešnice sadia limbový les v Tichej a Kôprovej doline

16. 09. 2020
Orešnica dokáže nájsť svoju skrýšu s limbovými orieškami aj pod metrovým snehom. Z tých, ktoré si nevyzdvihne, rastie unikátny les, ktorý sa dožíva stovky rokov.

Les nie sú len stromy. Je to systém, puzzle pozostávajúce z mnohých dielikov, ktoré spolu súvisia. Rozľahlé rezervácie sú ideálnym miestom, kde môže celý systém fungovať. Ako v Tichej a Kôprovej doline, kde rezervácie zaberajú takmer 100 štvorcových kilometrov.

Na FB sa človek pravidelne v rôznych diskusiách dočíta, že Tichá a Kôprová dolina sú zničené. Diskutéri posielajú toho či onoho do basy. Že predmet ochrany je ohrozený, sa píše priamo na náučnej tabuli od Štátnych lesov Tatranského národného parku v ústí Tichej doliny. No v nej je toho predmetom ochrany viac, než len smreky. Vybrali sme sa sem s ochranárom a dobrovoľným strážcom prírody Karolom Kaliským. Tieto miesta sú jeho srdcovou záležitosťou.

Rieka Belá nad Podbanským

Rieka Belá nad Podbanským

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Zastavujeme sa hneď na mostíku nad riečkou Belá, ktorá vzniká sútokom Tichého a Kôprového potoka. Karol vraví, že voda je tu taká čistá, že sa môžeme bez problémov napiť. Ukazuje mi pstruha medzi kameňmi. Žijú tu aj hlaváče. “Rieka je čistá aj počas silnejších dažďov. Jej voda sa tvorí v povodí, kde sa už pomerne dlhé obdobie vôbec nezasahuje. Neťaží sa tam drevo a nechodia tam ťažké mechanizmy, ktoré by narušovali pôdny kryt.” Zrážky teda rýchlo neodtečú po strojmi zhutnenej pôde a zvážniciach, pôde, ale pomaly vsakujú. Vďaka tomu je aj prietok Belej vyrovnanejší. "Ak chceme mať chránenú rieku, musíme chrániť celé povodie," hovorí Karol.

Traja kohúti na jednom smetisku

Pri vode ešte ostávame, lebo hneď vedľa rieky rastie obrovský smrek. Pritom ani nie je taký starý, môže mať vraj niečo vyše sto rokov, ale páči sa mu tu pri vode. Vedľa smreka leží rozkladajúci sa kmeň. Je úplne mokrý, že by sa voda z neho dala žmýkať. No bežný turista si ho ani nemusí všimnúť. “Turistické trasy tu vedú dolinovými cestami. Čo je veľká škoda, lebo v národnom parku by trasa mala viesť aj takými miestami, ktoré človeka dokážu nadchnúť a poučiť. Priamo pri chodníku mohla byť v prípade štandardne spravovaného národného parku tabuľa, ktorá by ľuďom vysvetlila, aký je význam mŕtveho dreva v ekosystéme.” Štandardne spravovaným parkom je myslené územie, ktoré spravuje len jedna organizácia. Tu správa národného parku pod ministerstvom životného prostredia nie je správcom pozemkov, tými sú Štátne lesy TANAP-u, ktoré spadajú pod ministerstvo pôdohospodárstva. Správa parku nemá ani rozhodovaciu právomoc. Vypracúva len odborné stanoviská pre okresné úrady, ktoré rozhodujú. Tie zase patria pod ministerstvo vnútra. Správa parku teda nemôže rozhodnúť ani o náučnom chodníku.

Náučné tabule Štátnych lesov TANAP-u hovoria o tom, že predmet ochrany je ohrozený

Náučné tabule Štátnych lesov TANAP-u hovoria o tom, že predmet ochrany je ohrozený

Pri tejto téme ešte ostávame aj na našej ďalšej zastávke. Stojíme v ústí Tichej doliny práve na mieste, kde bola v roku 2007 blokáda, ktorá rozhodovala o budúcnosti tohto územia. Tu stoja spomínané náučné tabule Štátnych lesov TANAP-u, ktoré hovoria o tom, ako je predmet ochrany ohrozený. No hneď za nimi je les, kde vidíme niečo úplne iné. “Namiesto toho, aby štát vysvetľoval ľuďom, akým úžasným spôsobom sa na mieste bývalej smrekovej monokultúry zmladzuje nový, prirodzený a meniacim sa klimatickým podmienkam oveľa lepšie prispôsobený les, tu stoja tabule, ktoré nám vysvetľujú, že kalamitne premnožený lykožrút ničí v Tichej a Kôprovej doline lesy, ktoré tak postupne strácajú svoje jedinečné prírodné hodnoty. Keď sa pozrieme na tie fotky, vidíme naozaj ťažkú demagógiu - tieto stromy, ktoré na obrázkoch pôsobia ako suché, môžeme konfrontovať s obrazom priamo za nami. Sú to smrekovce opadavé, ktoré Štátne lesy TANAP-u fotili na jar, teda vtedy, keď ešte nemali ihličie a pôsobili ako sucháre.”

Jarabina nie je len potrava pre vtáky, ale chráni pôdu a mladé stromčeky

Za náučnými tabuľami vidíme húštinu. “Turista by mal mať možnosť aspoň na nejakom mieste vojsť do toho územia, ktoré nebolo vyťažené. Vidíme, akým úžasným spôsobom sa tam príroda regeneruje, aké je to prostredie pestré a aký rozmanitý les tu vzniká.” Okrem smreka tu rastie vŕba, javor, borovica či jedľa. A najmä veľké množstvo jarabiny. Tá je tzv. pionierskou drevinou, ktorá pomáha ochrániť pôdu po veľkoplošnom narušení.

Pionierska drevina jarabina obsadila územie po kalamite, chráni pôdu a tieni mladým stromčekom

Pionierska drevina jarabina obsadila územie po kalamite, chráni pôdu a tieni mladým stromčekom

“Ak by ťažba prebehla podľa plánov lesných hospodárov, pôdu by nemalo čo chrániť. Na takto otvorenej ploche by sme videli príbeh, ktorý vidíme na desaťtisícoch hektárov v iných územiach, kde sa po veľkoplošnej ťažbe vysádzajú stromčeky. Rastú v pre ne extrémnych podmienkach, pretože na ne svieti priame slnko, teraz poobede teplota dosahuje cez 25 °C a ráno sme mali veľmi nízke teploty.” Pôda sa cez deň prehrieva, v noci premŕza, dochádza k deštrukcii humusu, vrchnej vrstvy so živinami. “Tu v Tichej doline jarabina okamžite prevzala svoju rolu, zakryla pôdu a pod jej ochranou pomaličky odrastajú ďalšie dreviny. Keď sem prídeme o sto rokov, ešte stále tu budeme nachádzať zvyšky rozkladajúceho sa dreva pôvodného lesa a na ňom sa budú zmladzovať stromčeky.” Netreba čakať ani sto rokov, fotím si to už teraz. Karol vychádza z pozorovania iných lokalít v Tichej doline, kde ostala nespracovaná kalamita zo 40. rokov minulého storočia. Hovorí, že po osemdesiatich rokoch spontánneho vývoja tam nájdeme množstvo druhov stromov rôzneho veku a výšky, neporovnateľné s pôvodnou smrekovou monokultúrou.

Pralesná pokladnička

V Tichej a Kôprovej doline leží okolo 160 hektárov pralesov a pralesových zvyškov. Chrániť celé doliny má zmysel aj v tom, že pralesné druhy organizmov sa postupne z týchto lokalít rozširujú do okolitého územia. Už niekoľko rokov po kalamite našli výskumníci z Ústavu ekológie lesa SAV v nespracovanom polome tri pralesné druhy hmyzu, ktoré sú tu práve vďaka dostatku mŕtveho dreva. “Ak chceme pralesné druhy ochrániť pred vyhynutím, na malom území to nie je možné, často majú veľké priestorové nároky. Keď chránime celé dolinové celky, druhy z pralesa majú možnosť rekolonizovať to územie, ktoré predtým stratili.” hovorí Karol.

Keď sme už pri histórii, v bočnej Tomanovej doline, ktorá je súčasťou Tichej, sa našiel odtlačok stopy dinosaura Coelurosauricus tatricus. Les na Zemi existuje ešte dlhšie než dinosaury, približne 350 miliónov rokov. “To, čo les zabíja, teda nie je nedostatok ľudskej starostlivosti, ale naopak les nedokáže prežiť, ak človek úmyselne zasahuje na veľkých plochách, čím naruší celistvosť prirodzených procesov a kontinuitu vývoja lesa. Alternatívou k tomuto boomu života, ktorý tu dnes vidíme, by boli obrovské, umelo zalesňované holiny. Dôkazom toho sú všetky tie územia, kde lesníci aktívne zasahovali. Nie sú to teda len chránené územia ako Národný park Nízke Tatry, kde došlo odstránením tisícok hektárov starých horských lesov k skutočnej ekologickej katastrofe, ale môžeme použiť aj príklady z území mimo chránených oblastí. Tam lesníci nemali žiadne obmedzenia z titulu ochrany prírody. Mohli teda ukázať, ako efektívne dokážu bojovať s lykožrútom, ktorý bol hlavným dôvodom pre ťažbu v chránených oblastiach. A tam je ten príbeh rovnaký, či je to Spišská Magura, Levočské vrchy alebo Kysuce. Výsledok je vyhratý boj s lykožrútom za cenu zničenia celého lesa ťažbou.”

Je alebo nie je kalamita v národnom parku katastrofa?

“To, čo je naozaj pre zachovanie funkcií lesa dôležité, je kontinuita vývoja. Aj keď sú stromy usmrtené pôsobením prirodzených činiteľov, ako lykožrút či veterná smršť, typické lesné druhy, pokiaľ tam človek nezasiahne, zostávajú. Les je na takéto narušenia veľmi dobre prispôsobený. Aj keď sa na to pozrieme cez početnosť a pestrosť druhov, práve po kalamite množstvo druhov zažíva boom. Živiny a energia slnka, nahromadené v telách dospelých stromov, sa začínajú uvoľňovať. Darí sa rôznym svetlomilnejším druhom a organizmom viazaným na mŕtve drevo, tých je v prirodzenom lese dokonca viac ako tretina zo všetkých lesných druhov. Tiež dochádza k masívnemu prirodzenému zmladeniu nových stromčekov,” hovorí Karol.

Limby recyklujú samy seba, ich vek sa nedá určiť, no môžu mať vyše tisíc rokov

Popri kamzíkovi je jeden z významných tatranských symbolov limbový les. Borovice limby sú nádherné stromy, ktoré sa dožívajú viac ako 1000 rokov. Ich vek ostáva ich tajomstvom. Staré exempláre zvnútra vyhnívajú, takže ak by ich aj výskumníci navŕtali, dostali by sa do diery. Neznamená to, že by stromy boli choré. Recyklujú vlastné telo a z mŕtveho dreva vo svojom vnútri získavajú živiny pre svoj ďalší rast.

“Limbový les rastie aj v extrémnych polohách, kde prakticky nie je žiadna pôda a vidíme ich rásť doslova na holej skale. Ich korene sa tiahnu aj 20 metrov, aby našli v štrbine nejaké živiny. Limby prirastajú veľmi pomaly. Ich letokruhy (ročné prírastky) sú niekedy až neviditeľné, alebo sa vôbec nevytvoria. Preto sa presný vek najstarších límb nedá určiť, no je predpoklad, že sa môžu porovnávať aj s najstaršími stromami na svete.”

Limba prežije aj vo veľmi nehostinných podmienkach, foto Karol Kaliský

Limba prežije aj vo veľmi nehostinných podmienkach, foto Karol Kaliský

Prirodzený výskyt na Slovensku má limba iba v Tatrách, dve najväčšie lokality sa nachádzajú práve v Tichej a Kôprovej doline. Karol Kaliský hovorí, že tu máme les, v ktorom sa nachádzajú stovky stromov starších ako 500 rokov. “Ak máme niekde na Slovensku rôzne zákonom chránené stromy, ktoré si zasluhujú našu úctu a ochranu, tak tu máme niečo tak unikátne, čo v podstate nemá obnovu nikde v strednej Európe a dovolím si povedať, že ani v celých Karpatoch.”

Limbový les kedysi tvoril súvislý pás okolo celých Tatier, pod hornou hranicou lesa, kde na strmých skalných svahoch limbám nekonkurovali iné stromy. Prišli sme oň už počas valašskej kolonizácie, limby boli vypaľované a ťažené. Na niektorých miestach sa však tento prastarý les zachoval, kalamity mu neublížili. Naozaj vidíme svahy súvislo porastené limbami. Z ich vrcholčekov občas s typickým zaškriekaním vzlietne orešnica. Občas takou rýchlosťou, že je problém ju sledovať.

Orešnica má v hlave GPS

Orešnica perlavá je nenahraditeľnou súčasťou limbového lesa. Limba má šišky plné semienok, ktorým sa hovorí limbové oriešky. Sú veľké a ťažké, a tak na rozmnožovanie limba potrebuje roznášača. Tým je práve orešnica. V minulosti bola prenasledovaná, keďže ľudia mali pocit, že požieraním limbových orieškov znemožňuje prirodzenú obnovu tohto lesa. “V skutočnosti orešnice veľmi efektívne limbový les rozširujú. Vidieť, že vďaka týmto vtákom sa limba vracia na pôvodné stanovištia.”

Čo vlastne orešnica robí? Vyzobe semiačka z celej šišky, naplní si nimi hrvoľ, a preletí niekedy sto metrov, niekedy aj celé kilometre a robí si skrýše, ktoré si veľmi dobre pamätá. Stáva sa, že všetky oriešky za zimu nespotrebuje. Môže ju uloviť dravec alebo uhynie z iného dôvodu. No oriešky, ktoré si schovala do vlhkého machu, tam dozrejú a vyklíčia.

Orešnica perlavá roznáša limbové semiačka a sadí tak nový les. Foto Karol Kaliský

Orešnica perlavá roznáša limbové semiačka a sadí tak nový les. Foto Karol Kaliský

Podľa Karola Kaliského má orešnica v hlave doslova GPS. Niekoľkokrát pozoroval, ako prišla zásoby vyhrabať. “Všimol som si, že v zime sú na niektorých miestach vyhrabané malé tunely do snehu a je tam rozhádzané ihličie. Orešnice sa v zime dostávajú k zásobárňam orieškov, ktoré si tam ukryli ešte na prelome augusta a septembra. Skrýšu nájdu úplne neomylne aj pri vysokej snehovej pokrývke.”

V Tichej doline žije asi 40 medveďov, a na rozdiel od zvyšku Slovenska tu vďaka nevyťaženým kalamitám stúpa počet hlucháňov. Žijú tu vlky, rysy, hniezdi tu pár orla skalného, môžeme tu stretnúť aj čriedy kamzíkov či začuť pískanie svišťa. Z diaľky počujeme aj ručanie jeleňov v ruji, dokonca ich zahliadneme na strmých svahoch nad nami.

Tichá a Kôprová dolina sa zachránili vďaka aktivizmu, no ľudia ich môžu vidieť len obmedzene

Ako sa vlastne podarilo obe doliny zachovať v podobe najväčšieho reálne chráneného územia na Slovensku? “Keď sa pozrieme na Tatry, zistíme, že ďalšie doliny, ktoré sú takisto národnými prírodnými rezerváciami, takéto šťastie nemali. To že sú Tichá a Kôprová dobre chránené, nie je zásluha štátu, ale ľudí, ktorí zasvätili doslova svoj život ich ochrane. V prvom rade za to patrí vďaka Erikovi Balážovi, ktorý prišiel s víziou, že tieto doliny je treba chrániť ako celky, rešpektujúc ich prirodzené hranice a nie len fragmentované ostrovčeky,” hovorí Karol. V nasledujúcich rokoch pre túto myšlienku získaval podporu od vedcov, cez širokú verejnosť až po štátnych ochranárov. Robil množstvo aktivít, ktoré mali zaručiť ochranu tohto územia. Napriek tomu v apríli v roku 2007 Štátne lesy TANAP-u do tohto územia poslali ťažké stroje, chceli spracovať vetrovú kalamitu z roku 2004.

“Neostalo už nič iné, len fyzicky blokovať tieto aktivity v oboch rezerváciách - Tichej aj Kôprovej doline. Blokáda a viacero dôležitých udalostí vrátane odvážneho rozhodnutia inšpektorky životného prostredia, pani Vodzinskej, viedla k tomu, že sa podarilo ťažbu zastaviť. Svoju úlohu zohralo veľmi veľa organizácií, z ktorých určite treba spomenúť najmä Lesoochranárske zoskupenie VLK, ale aj Greenpeace či pomoc zo zahraničia od Hnutí Duha. Veľkou podporou bola výzva 109 vedcov za trvalú ochranu Tichej a Kôprovej doliny, podpísali sa pod ňu vedci a odborníci zo Slovenska aj zo zahraničia. K nej sa pridalo vyše 20 000 občanov, čiže verejnosť túto ťažbu vnímala ako boj o akýsi symbol, o to, či sme schopní na Slovensku chrániť nejaké územia naozaj alebo len formálne.”

Niekto by sa mohol spýtať, prečo verejnosť nebojovala napríklad aj za spodok Bystrej alebo inej doliny. Karol Kaliský si myslí, že každé územie by malo mať svojich advokátov, odhodlaných roky sa usilovať o jeho ochranu a slovenská príroda by vyzerala inak. “Nestačí napísať jeden článok, podať jeden podnet alebo ísť za nejakým úradníkom, ale ak chce človek chce dosiahnuť takýto veľký cieľ, sú to roky práce na najrôznejších úrovniach.” Karol Kaliský považuje blokádu za rozhodujúci moment v histórii ochrany Tichej a Kôprovej doliny. “Aj médiá videli, že v noci sa odváža neociachované drevo z toho najsledovanejšieho územia a pochopili, že tam nejde ani tak o odborný problém, ako o úzky záujem drevárskej lobby. Na Podbanské prišlo 1500 ľudí demonštrovať nesúhlas s ťažbou a bolo tam neformálne vyhlásené tzv. UCHO, Územie chránené občanmi. Príbeh Tichej a Kôprovej je príbeh aktivizmu, ktorý ukázal, že verejný záujem sa dá presadiť a pokiaľ ľudia neostanú ľahostajní, výsledkom je obrovská výhoda v podobe dobre chráneného územia pre celú spoločnosť, pre všetkých slušných ľudí.”

Karol Kaliský pripomína, že základné poslanie národného parku je ochrana ekologických procesov, vrátane narušení lesa vetrom a lykožrútom. Zároveň by malo takéto územie poskytovať ľuďom zážitok z divokej prírody a možnosť tieto nikým neregulované procesy sledovať, amatérsky a aj profesionálne, na vedeckej úrovni. A tu sa vraciame opäť na začiatok debaty - zážitok by bol oveľa väčší, ak by ľudia mohli vyjsť z chodníka a pozerať sa na prírodné procesy nielen z asfaltovej cesty či chodníka. Pre tých, ktorí sa boja, že turisti budú vo veľkom behať krížom krážom a zdevastujú prírodu, sa dá pripomenúť, ako to funguje u našich susedov, v Národnom parku Šumava. Na 87 % NP Šumava sa môže chodiť kdekoľvek mimo chodníkov, napriek tomu väčšina turistov chodí len po značených trasách. A tí, ktorí nemajú obavy, sa môžu dostať k lesu bezprostrednejšie.

Tichá dolina

Tichá dolina

Karol ako inšpiráciu vyťahuje príklad zo zahraničia - nemecký Národný park Bavorský les, susediaci so Šumavou. “Bavorský les by nám mohol byť vzorom, ukážkou, že aj do územia Tatier je možné citlivo zasadiť náučný chodník s tabuľami, ktoré by informovali o prirodzenom vývoji lesa a názorne ukázali, ako sa územie spamätáva.” Turistov v Bavorskom lese vzdelávajú infocentrá, ale napríklad aj rangeri formou sprevádzaných túr. “Prírodný turizmus má obrovský potenciál. Keď sa na to pozrieme cez čísla, podiel lesného hospodárstva na tvorbe hrubého domáceho produktu v SR je 0,7 %, cestovný ruch sa podieľa 2,6 % (údaje za rok 2019, pozn. red.). Národné parky majú veľký potenciál práve na rozvoj týchto aktivít, ktoré sú alternatívou k ťažbe a poľovačkám. Tie však v našich národných parkoch prevládajú nad zmysluplnou ochranou prírody, ktorá je napojená na regionálny rozvoj, a ktorá zároveň dokáže generovať aj vyššiu zamestnanosť a vyššie zisky”.

Fórum 2 príspevky
Ako orešnice sadia limbový les v Tichej a Kôprovej doline 29/09/20 09:41 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
Reportáž Kosili sme Mackov bok, aby sa darilo poniklecom Mnohí z nás chodia na jar obdivovať nápadné fialové poniklece. No nie každý vie, že horské lúky, kde tieto a ďalšie vzácne kvety rastú, vznikli činnosťou človeka stáročia dozadu. A na to, aby prežili, potrebujú ďalej jeho asistenciu. Inak na ich miesto príde tráva, kríky, les. A nemali by sme vlastne nechať prírodu, nech si robí, čo chce, a keď sa o poniklece nepostará sama, nechať ich zmiznúť? Aj tieto otázky sme riešili počas dobrovoľníckej brigády zameranej na kosenie rezervácie Mackov bok pri Slovenskej Ľupči. včera Soňa Mäkká Reportáže
Cyklotúra Okolo Sitna s deťmi Nenáročná poldenná cyklotúra v okolí Sitna a tajchu Počúvadlo, známych turistických bodov Štiavnických vrchov. Technicky nie je náročná, no nie je ani jednotvárna. My sme sa sem vybrali začiatkom jesene, kedy bolo ešte príjemne, no bez horúčav. Čakali sme aj farebnejšie listy na stromoch, no to sa vzhľadom na konečne zrážkovo normálne leto nekonalo. 22/10/20 Soňa Mäkká Štiavnické vrchy
Túra Na Starý plášť s dieťaťom Starý plášť je neznačený kopec neďaleko červenej malokarpatskej hrebeňovky (Štefánikova magistrála). Len tak na mape by ma asi neupútal, no po zapnutí vrstvy fotiek je jasné, že stojí za návštevu. Po ceste je tiež známa jaskyňa Deravá skala. 18/10/20 Soňa Mäkká Malé Karpaty
Najnovšie články na titulke
 
Cyklotúra K vodopádom Rheinfall Po cyklotúre okolo Bodamského jazera mi na mape padol zrak na vodopády Rheinfall, ktoré síce ležia vo Švajčiarsku, no len asi 50 kilometrov západne od nemeckej Konstanze. Tam a späť by to bolo 100 kilometrov, čo je zvládnuteľná porcia na jednodňovú cyklotúru. dnes Dominik Baco Svet
Reportáž Kosili sme Mackov bok, aby sa darilo poniklecom Mnohí z nás chodia na jar obdivovať nápadné fialové poniklece. No nie každý vie, že horské lúky, kde tieto a ďalšie vzácne kvety rastú, vznikli činnosťou človeka stáročia dozadu. A na to, aby prežili, potrebujú ďalej jeho asistenciu. Inak na ich miesto príde tráva, kríky, les. A nemali by sme vlastne nechať prírodu, nech si robí, čo chce, a keď sa o poniklece nepostará sama, nechať ich zmiznúť? Aj tieto otázky sme riešili počas dobrovoľníckej brigády zameranej na kosenie rezervácie Mackov bok pri Slovenskej Ľupči. včera Soňa Mäkká Reportáže
Túra Zamkovského a Téryho chata zo Smokovca Opäť sa po čase dostávam do Vysokých Tatier, aby som spoznal ďalšie tatranské chaty v našich veľhorách. Trocha vysokohorskej turistiky nezaškodí, aj keď to nebude niekde na vrchole tatranského štítu. Veď aj tatranské doliny majú svoje nezabudnuteľné čaro strávené na chodníku. Zároveň obohatí turistu o krásu tatranských vrcholov počas prechodu dolinou k niektorej horskej chate. Veď niektoré sú aj v nadmorských výškach nad 2000 metrov, takou je známa "Térynka". Scenéria skalnatých vrcholov po oboch stranách dolín len dodá šľahačku s čerešničkou na torte. 25/10/20 Marián Jaššo Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako orešnice sadia limbový les v Tichej a Kôprovej doline 29/09/20 09:41 2 príspevky
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.19 (0.43)