Trasa

Osľany – Sedlo pod Žarnovom – Buchlov – Rúbaný vrch – Kláštorská skala – Vtáčnik – Jarabá skala – Podhradie

Na Žarnov (840 m n. m.)

Ranným "osobákom" som z Prievidze na zastávke pred Osľanmi za necelú polhodinku, čo mi akurát stačí na raňajky nad otvorenou mapou. Za oknom mi postupne defiluje silueta celej dĺžky pohoria, nad ním už pomaly svitá. Zobudený a posilnený vyskakujem do mrazivého rána. Zakašlem si do kroku, cvaknem zubami a chrúmem namrznutú asfaltku cez jedno z hlavných miest našej cyklistiky ďalej smerom k úpätiu Žarnova. Bralnatý vrchol trčí z pohoria na juhozápad ako veľká bizónia hlava. Tento nástup meria asi 3 km a nie je veľmi príjemný. V podvedomej snahe mať ho rýchlo za sebou odbočím omylom na Volfove štále, namiesto pokračovania na Ďurišove. Pohľad do mapy prezradí, kam sa tá žltá stratila a kadiaľ ju zas nájdem. Už sa celkom rozvidnelo a tak vchádzam lesnou cestou do hory.

Kým sa po vrstevnici opäť pripojím na značku, mám možnosť názorne vidieť, aké živly formovali toto pohorie. Okraj zvážnice a celý les na úpätí Čertovej pece je zaváľaný sopečnými balvanmi. O pár minút som späť na žltej a od tej chvíle mi je do spevu. A poriadne hlasného, lebo sto metrov predo mnou sa z chodníka ťarbavo odpratalo čosi šedohnedé. Maca som si vždy predstavoval väčšieho, ale prípadná menšia verzia vystraší hádam ešte viac. Nezaujímavý výstup do sedla pod Žarnovom dokončím v svižnom tempe, nech aspoň čosi nadbehnem. Hore ma privítajú hrejivé ranné lúče a hlasy dvoch poľovníkov, ktorí dorazili z opačnej strany tesne po mne. Na pol dňa sú to poslední ľudia, ktorých som stretol.

Vrchol Žarnova tvorí súvislé andezitové bralo, ktoré vystúpilo eróznymi procesmi po vypreparovaní okolitých, menej odolných vrstiev horniny. Od jednoduchého dvojkríža, vztýčeného pred pár rokmi, si vychutnávam polkruhovitý výhľad. Od juhu vidno vrcholky Pohronského Inovca, západnejšie trčí Veľký Tribeč, cez kotlinu masív Rokoša v Strážovských vrchoch až po samotný Strážov na severozápade. Dolu v kotline Partizánske, Uherce a najmä Osľany, pre ktoré je Žarnov niečo ako Kráľova Hoľa pre Šumiac. Elektráreň v Zemianskych Kostoľanoch dymí ako vždy. Pár fotiek do panorámy, hlt vody a pokračujem ďalej, smer Buchlov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Buchlov (1041 m n. m.)

Na moju radosť sa žltá zo sedla hneď vracia pod skalnatý hrebeň, ktorý láka na krátke odbočky za ďalšími výhľadmi na juh. Pár zvalených stromov neznižuje atraktivitu tohto úseku, ktorý je navyše spestrený početnými tabuľami náučného chodníka. Nohy sa mi brodia vysokou jesennou trávou, tieň mi skacká po bizarne zvetraných skalách s nápadnou tehličkovou kresbou a pred Sladnou skalou sa už otvoria aj výhľady na sever. Hlavný hrebeň a vyššie položené západné rázsochy pohoria sú sfarbené v monotónnej hnedi opadaných listov, len kde tu v dolinách vytŕčajú odkryté skalné steny.

Zbieham na lúčku pod Buchlovom a čaká ma strmý výstup sťažený množstvom dávnejšie popadaných suchých smrekov. Ešte predtým uznanlivo pokývam hlavou nad mohutnosťou tridsaťmetrového jaseňa s obvodom kmeňa vyše 6 metrov a koruny 20 metrov. Vyše dvestoročný strom dosahuje tieto rozmery v nadmorskej výške 850 metrov nad morom. Nad ním už striedavo strácam a nachádzam značku, pod vrcholom stúpam už asi celkom mimo nej, pomedzi pováľané duby. Ešte pár metrov po hrebeni hory a už spoza stromov presvitá zoskupenie tmavosivých brál – vrchol Buchlova. Kedysi naň pomáhal turistom železný rebrík, teraz tu už nie je, no ani ho nie je veľmi treba.

Strecha skalných veží ma očarí - ponúka krásny kruhový výhľad. Nechávam sa zohrievať jesenným slnkom, silu atmosféry znásobujú pokriky dravcov. Jeden zakrúži okolo mňa a znesie sa medzi bralá. Ako na plastickej mape si môžem pozrieť, čo ma čaká v najbližších hodinách. Zostup na Zadnú lúku, opätovný boj nôh a pľúc o výškové metre a potom už len mierna vlnovka zalesneného hlavného hrebeňa. Keďže práve minulo pol jedenástej, dám si poslušne desiatu a nevoľky opúšťam krásnu vyhliadku.

Na hlavný hrebeň za Kláštornou skalou (1279 m.n.m.)

Na rázcestí Zadná Lúka som rýchlo, zdržal ma len neúspešný pokus o fotku čiernej veverice. Zmizla vo vetvách tak rýchlo, ako moja žltá značka za rázcestím. Tušenie, že chodník pokračuje krížom cez rúbanisko a ďalej priesekom v strmom svahu, sa potvrdzuje: z paseky konárov a čerstvých pníkov trčí do výšky pliec práve ten jeden so značkou. V duchu sa poďakujem neznámemu drevorubačovi a pár minút sa potím do kopca, na mape označeného ako Balatom. Oplatilo sa, ďalší andezitový zub mi ponúka Buchlov ako na dlani. Odtiaľto je to po rázcestie s červenou na Rúbanom vrchu už len mierna prechádzka odlesneným bočným hrebeňom. Od smerovníka žltá zostupuje do partizánskej obce Ostrý Grúň a ja sa vydávam červenou na severovýchod za ďalšími dnešnými cieľmi.

Po výstupe okolo Kamenných vrát ma čaká príjemná časť túry, ktorú by som nazval “relaxačná“. Kam len oko dovidí, siaha priesek lesom na vrchole hrebeňa, rovný ako pravítko. Tu a tam je prerušený pyramídkou so stĺpikom, vyznačujúcim hranicu Trenčianskeho a Banskobystrického kraja, respektíve okresov Prievidza a Žiar nad Hronom. Nohy mi šuštia hrubou vrstvou opadaného lístia, väčšinou kráčam iba mierne do kopca. Rozlietané myšlienky mi vracia do prítomnosti len trojica jeleníc, ktoré tesne predo mnou preleteli krížom cez chodník. Opäť boli rýchlejšie ako môj prst na spúšti foťáku.

Do vymretého, no (práve preto) krásneho mesta náhle vchádzam pred jednou popoludní. Mestečko má názov Kláštorská skala a vďaka svojej strategickej polohe sa odvďačuje jeho návštevníkom nádherným výhľadom zo svojich striech. Ani ja nie som z tých, čo by odolali možnosti vyliezť na najvyšší kamenný blok a rozliadnuť sa. Pohľad na Hornú Nitru ponúka všetko od Partizánskeho cez Nováky až kamsi za Nitrianske Rudno, Nitrické vrchy ako na dlani. Preskočím hnedý masív Vtáčnika a za sekundu som na Pohroní, kde zrak zachytáva predovšetkým Žiar nad Hronom a dominantné Sitno. V tejto chvíli pečatím rozhodnutie "vykašľať" sa na naplánovaný autobus z Podhradia a necelé dve hodiny na výslní striech skalných veží mi ujdú neuveriteľne rýchlo. Schádzam až kvôli tomu, aby som uvoľnil miesto prichádzajúcim turistom. Už som sa nazdal, že som v túto krásnu nedeľu na Vtáčniku jediný.

Vtáčnik (1346 m n. m.)

Z Kláštorskej skaly je to na najvyšší vrchol pohoria už len polhodinka, opäť taká relaxačná. Len chodník už nekrižuje vysoká zver, ale turisti. Pred záverečným stúpaním míňam odbočku k výdatnému prameňu, ktorý vyviera asi 200 metrov pod hrebeňom. Ani sa nenazdám a stojím pod vrcholovým smerovníkom, výstup z tejto strany je ozaj nenápadný.

Vrcholové priestranstvo sa zvoľna zapĺňa poobedňajšími výletníkmi z okolitých obcí. Jeden prezliekajúci sa závodník hlási čas hodina-tridsaťpäť, nevedno odkiaľ. Ja zapisujem ten svoj dnešný výkon do vrcholovej knihy a krátko sa pokochám pohľadom od kríža. Ani netreba čítať tých pár riadkov na starej tabuli náučného chodníka o tom, že tunajšie životné prostredie v minulosti utrpelo azda najväčšie škody na Slovensku. Ako prvé vám totiž udrú do očí zoschnuté vrcholky smrekov, ako strapaté výkričníky za spaľovaním nekvalitných fosílnych palív dole v kotline.

Vrchol poskytuje len obmedzený výhľad do Rudnianskej a Hornonitrianskej kotliny, ktorú ukončuje ľahko rozpoznateľný malofatranský Kľak. Pohľad na severovýchod tu zakrývajú stromy. Poberiem sa teda pomedzi trsy čučoriednika a mierne bonsajovité listnáče a smrečinu. Z prudkého zrázu, ktorým zostupuje chodník na severe, sa razom výhľad dramaticky rozšíri. Fučí tu riadne, napriek tomu nadšene ostrím zrak a šponujem zoom fotoaparátu. Objavuje sa Martin, bralnatá Veľká Fatra, rozsiahle holiny Ostredka a Krížnej, pred nimi Skalka v Kremnických vrchoch a za nimi... zasnežené Vysoké Tatry. V kľukatej doline Hrona sa ponad Žiar ukazuje aj Zvolen. Ešte prehodím kus reči s dedkom, ktorý sem z Prochote vytlačil bicykel a zostupom z brala náhle ukončím toto krásne defilé pätnástich pohorí a pekného kúska Slovenska.

Podhradie a Sivý Kameň

Chodník sa kľukatí krásnym bukovým lesom a ja popri šuchotaní v lístí už len triedim dnešné zážitky. Na nenápadnej Malej Homôľke (1298 m) sa odpája zelená značka do Lehoty, pri prameňoch na Kaních studniach žltá do Prochote a od Troch chotárov (1144m) napokon zostúpi aj modrá na Dérerov mlyn. Pri výstupe na Jarabú skalu (1169m) sa chodník definitívne rozširuje na lesnú zvážnicu, miestami je hlboko brázdená. Z rázcestia ešte skúšam vyliezť na skalu s očakávaním posledného výhľadu, ale ten sa odtiaľto nekoná. Zostáva mi dlhý, no pohodlný zostup zvážnicou.

S klesajúcou nadmorskou výškou vítam viac a viac pestrého lístia na stromoch, pred smerovníkom Pod Rozbitou je dokonca zopár smrekovcov opadavých. Onedlho som na kraji lesa, kde ma poteší lavica so stolom pri ďalšom prameni. Nemám sa kam náhliť, autobus z Podhradia do Prievidze mi práve odišiel, a tak vyťahujem foťák. Jesenné slnko sa na tunajších listnáčoch vyšantilo, v podvečernom svetle farby krásne žiaria.

Za poslednou zákrutou sa v zapadajúcom slnku objavuje Pohradie. Jedna z najvyššie položených obcí okresu Prievidza (550m) je zaujímavá predovšetkým pozostatkami hradu Sivý Kameň, azda jediného v tomto pohorí. Na kužeľovitom vŕšku nad terajšou obcou bol postavený v polovici 14. storočia. Bol častým terčom protihabsburgských povstaní a plienenia, až kým ho na začiatku 18. storočia definitívne nespustošili vojská Františka II Rákocziho. Podľa veduty z roku 1867 ešte predstavoval kompaktnú ruinu, ktorú ale obyvatelia obce dlhé roky využívali ako zásobáreň stavebného materiálu. Dnes trčia zo svahov už len fragmenty muriva.

Ak sem napriek tomu niekedy zavítate, odporúčam vám obísť hradný kopec zľava a prezrieť si tiež neobyčajne zachovalé andezitové bralá za obcou. Sám túto zaujímavú prírodnú pamiatku tentoraz vynechávam, slnko totiž padlo za obzor a Horná Nitra sa ponára do tmy. Túru teda formálne zakončujem o šiestej v Podhradí, no po vyhodnotení náhradných možností dopravy domov skúšam ešte päťkilometrový prechod popod horu do Cígľa. Posledný autobus mi ale aj odtiaľto zabliká zadnými svetlami a na záverečných 9km po asfalte do Prievidze už nenachádzam pekného slova. Ale stálo to dnes za to!

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek