Mitterberg

Auto som nechal na malom parkovisku (870 m) v širokej doline potoka Dambach (Leopolden) a vyrazil som na prechádzku. Bolo sviežo, ale hoci som nocoval v hmlách, tu už boli inverzné oblaky podo mnou.

Cestou a chodníčkom som prišiel na Laglalm a pokračoval som smerom na Scheiblingstein. Týmto chodníkom som išiel vlani, takže som ho poznal. Kosodrevinou som prišiel do veľkého karu. Keď značka zahla doprava na svah, zostal som v dolinke a mieril som ku skalnej stene. Dno dolinky je hodne členité, treba tam obchádzať jamy a preliezať minikopčeky.

Už z diaľky som videl výraznú rampu vedúcu do sedla Mitterbergu. Lenže keď som prišiel bližšie ku skale, všimol som si, že sa dá hore ísť jednoduchšie. V skalných platniach sú zárezy, takže výstup do sedla bol iba za I. Za sedlom som kúsok zišiel a nezreteľným chodníčkom, či skôr jeho náznakom, som sa vyliepal na Mitterberg. Cestou som išiel priamo cez kosodrevinu, pretože keby som išiel jej krajom, vetvy by ma vytláčali nad strmý zráz.

Mitterberg (1916 m) je kopček ležiaci mimo hlavného hrebeňa, ktorý z neho pekne vidno. Zdá sa, že Scheiblingstein je z tejto strany neschodný. Chvíľu som si oddýchol a zbehol som pod kopec. Prekrižoval som vápencovú planinu a vyšiel som do sedla Frauenscharte. Južne od sedla je kotlina s Admontom, ktorý ležal pod inverznou oblačnosťou. Nádherný pohľad.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Frauenspitz

Prešiel som cez sedlo a zamieril som na východ. Nie je tu žiadne značenie, zdalo sa mi však, že tu ľudia chodia. Poľahky som prešiel cez prvé rebro a s trochu väčším úsilím cez druhé. No keď som sa liepal cez tretie, dostal som strach. Vápencová skala bola okrová, čo znamená, že sa láme. Jedna skalka, ktorú som chytil, sa uvoľnila z podložia, tak som ju hodil dolu. Chvíľu nebolo počuť nič, a nato skalnú lavínu. Fíha, toto veru nie je pre mňa. Opatrne som vycúval a s veľkými problémami som sa vrátil do sedla.

Ako ďalej? Zdá sa, že by to mohlo ísť trávami. A naozaj. Tráva tu rastie v trsoch, takže keď si dá človek pozor, ako na ňu stúpi, tráva ho udrží. Napriek tomu som išiel veľmi opatrne, lebo bolo skoro a tráva bola mokrá.

Vyšiel som na hrebienok a pred sebou som zbadal Frauenspitz. Ale žiletka, ktorá naň viedla… srdce mi padlo do gatí. Zľava bol strmý trávnatý svah a napravo skalný previs tvorený okrovými skalami. Toto nevyzerá dobre. Hrebienok sa však dal podliezť po trávach.

Vyšiel som na Frauenspitz (1888 m). Z kopčeka je nádherný výhľad, no mňa zaujímalo, kadiaľ sa ide ďalej. Podľa plánika z internetu by som mal ísť na juhovýchod dolu trávami, ktoré sa zvažovali nadol. Lenže čo ak to nie je správne? Čo ak je za trávami previs s okrovými skalami, ako je po celej južnej strane hrebeňa? Podľa všetkého sú ďalej trávy strmšie. Čo ak sa na nich pošmyknem? Ešte stále neboli suché.

Stál som tam a váhavo som sa lúčil s plánom vyjsť hrebeňom na Kreuzmauer. Kopec bol iba kúsok odo mňa, predvrchol som mal takpovediac na dosah, ale nešlo to. Otočil som sa a schádzal som do kotla. Budem sa musieť vrátiť rovnakou trasou, akou som sem prišiel.

Lenže ako som schádzal, všimol som si, že je v skalnej stene lemujúcej kar medzera. Je to dosť ďaleko, ale vyzerá to, ako keby tade ktosi chodil. Pôjdem tam a pokúsim sa tadiaľ vrátiť na hrebeň.

Karom a galériami

Prechádzka karom bola namáhavejšia, ako som si myslel. Keď bolo skálie väčšie, išlo sa ním dobre. Lenže miestami som kráčal po štrku, ktorý sa so mnou zosúval. Radšej som však išiel po štrku, ako cez kosodrevinu.

Prišiel som zhruba na úroveň domnelého chodníka a odpornou šotolinou som sa vyštveral ku skale. Ocitol som sa kusisko pred domnelým chodníkom, ale skaly nado mnou pôsobili leziteľne. Pustil som sa do nich.

Čosi som vyliezol a prišiel som na miesto, z ktorého som nevedel pokračovať. Tak som pár metrov zliezol a prehliadol som si to znova. Nato som opäť vyliezol, lenže ono to fakt nešlo. Zdola sa to zdalo ako pohodlná rampa, ale keď som pod ňu prišiel, skalné brucho ma vytláčalo do priepasti a nepustilo ma ďalej.

Dnes tuším nie je môj deň. Zliezol som pod skalnú stenu a bojujúc so šotolinou som mieril k domnelému chodníku. Je to asi posledná šanca, ale s myšlienkou vyjsť na Kreuzmauer som sa už rozlúčil. Krajina je tu nádherná, páči sa mi, ale nohy ma už nenesú. Mám ich ako z gumy a ako sa hovorí, medzi polovičky by sa mi nezmestil ani zastrúhaný vlas.

Lenže, keď som sa priblížil k domnelému chodníku, zazdalo sa mi, že pri ňom visí oceľové lano. Veru tak. Lano bolo staré, hrdzavé, ale nakoniec som ho nepotreboval. Bez problémov som vyšiel žľabom nad skalnú galériu do kosodreviny. A bola nad žľabom prepílená. Paráda.

Kreuzmauer

Prešiel som kosodrevinu a prišiel som na strmý lúčnatý svah. Chodník sa vyparil, ale na hrebeň to už nebolo ďaleko. Plazil som sa hore s jazykom ako Fantocci na bicykli, pretože som bol už dosť vyšťavený. A keď som mal hrebeň na dosah, zvalil som sa do trávy a spravil som si obedňajšiu pauzu. Oddychoval by som aj dlhšie, no čakala ma ešte cesta domov. A tak som sa po obede pozviechal a vyšiel som hore.

Na hrebeni som očakával výrazný chodník, lebo viem, že tadeto chodia turisti na Kreuzmauer. Nuž, nejaký chodník tam je, ale podchvíľou sa stráca. Trasa je však zrejmá.

Kreuzmauer (2091 m). Tak predsa som naň vyšiel, hoci inokade, ako som zamýšľal. Podľa vrcholovej knihy tu dnes už ktosi bol. Samotár, tak ako ja. Samozrejme, inverzné hmly nad Admontom sa už dávno rozpustili.

Z Kreuzmeuera je fantastický výhľad. Západným smerom zavadzia o 100 metrov vyšší Scheiblingstein, avšak vidno kus Dachsteinu a Mŕtvych hôr (Totes Gebirge), celé Vápencové Alpy (Kalkalpe) a južnú časť Gesäuse s Admonter Reichensteinom. Najkrajší pohľad je však na východ. Spoznal som Ötscher, Dürrenstein, to ďalšie musí byť Tonion a vzadu za ním… to budú Schneeberg a Rax.

Chvíľu som sa kochal a otočil som sa späť. Hrebienkom som prišiel na Langstein (1998 m) a terén sa sklonil. Je tu poriadna strmina a chodník ňou ide dolu bez veľkých serpentín. Ale aspoň ho vidno. Dokonca som zbadal zopár značiek v tvare červených kruhov. Žeby takto vyzeralo pôvodné značenie v tunajších horách?

Zbehol som na Laglalm a nepokračoval som skratkou, ktorou som išiel ráno, ale klasickým chodníkom. Viem totiž, že je pri ňom žľab, do ktorého je vyvedený neďaleký prameň. Opláchol som sa v ňom a vrátil som sa k autu.

Záver

Som zničený, ale spokojný. To, čo som chcel, som neprešiel, no za sebou mám nádhernú horskú túru. Je jasné, že na ňu budem ešte dlho spomínať. Nabudúce si však musím náročnejšie trasy lepšie naštudovať.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek