Rozprávkové ráno na neznačenej trase kúsok od sedla Teplice, v pozadí Sidorovo v obkľúčení hmly
Túra

Brankov - zabudnutý kút Nízkych Tatier

16. 10. 2020
„Dajme riadnu divočinu. Budeme predsa štyria, nemáme sa čoho báť.“ V duchu tejto myšlienky sme moji traja kamaráti a ja ukončili v januári tohto roku spoločnú konverzáciu. Dohodli sme si dátum, v prácach vybavili dovolenky a začalo sa plánovať. Vonku bola ešte tuhá zima, za oknami poletoval sneh. Sedel som v kuchyni a dumal nad turistickou mapou. Oči mi behali po odľahlých končinách Hnilických vrchov, keď mi zrazu zapípal mobil. Prišla strohá správa od Milana: „Pozri Brankov v Nízkych Tatrách, to by mohlo byť ono, čau.“

„Brankov, Brankov, to som ešte ani nepočul,“ hovoril som si sám pre seba pri hľadaní oného miesta.
„Aha, tu si!“ prst sa mi zastavil na hranici medzi Veľkou Fatrou a Nízkymi Tatrami. Do trasy som ešte sebavedomo vsunul Sidorovo a bolo vymaľované.

České pivo v talianskej reštaurácii

Nedeľné augustové ráno je ako vystrihnuté z malieb Martina Benku. Síce cestujem len v autobuse smerujúcom z Námestova do Ružomberka, ale mám pocit dobrodruha usadeného v džípe na vyhliadkovej jazde po safari. Nalepený na okne sledujem okolitú krajinu. Zubaté slnko jemne osvecuje zobúdzajúcu sa zem, ktorá si ešte ospalo hovie v prevaľujúcich sa hmlách oravských dolín. Kde-tu zazriem stáda oviec či pasúce sa kravy. Odľahlé lúky a lesy sa striedajú s malými dedinkami a pomyselnú čerešničku tomu všetkému dáva majestátny Oravský hrad, týčiaci sa vysoko na skale. Hotová óda na radosť.

Je pár minút po 10-tej, keď doslova vypadávam spolu s mojim 20-kilovým batohom z autobusu na rozbitý asfalt ružomberskej stanice.

„Dobre, motorový presun mám za sebou, teraz už je to len a len o mojich nohách,“ hundrem si sám pre seba pri prechádzaní lávky ponad Váh. Zurčiaca voda a slnkom zaliate mestečko v objatí hôr mi náladu zvyšujú na maximum. Vyškerený od ucha k uchu sa púšťam do hľadania červenej značky a potajme poškuľujem aj po miestnej krčme, kde by ma dobrí ľudia uvítali jedným fajným čapovaným. Darí sa mi tak na tretinu - čapáka nemám, značku tiež nie – zato mám české pivo z fľašky v talianskej reštaurácii na Námestí Andreja Hlinku. S pivnými fúzmi krútim hlavou nad podobnými paradoxmi života a z terasy okukávam centrum. V tenkých uličkách sa striedajú zrekonštruované budovy s ošarpanými, všade je veľa rozkvitnutých kvetov a zelenajúce sa stromy, ktoré dávajú miestu potrebnú rovnováhu. Okolie na mňa pôsobí veľmi príjemne a vychutnávam si mestské genius loci plnými dúškami.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Prejde len pár minút, keď sa z uličky vyvalia Rolling Stones - nemyslím tých slávnych, myslím našich... valiace sa kamene Adama a Milana. Obaja nesú na pleciach polovicu svojho životného priestoru, takže keď si ku mne prisadnú, Talian má razom vypredanú terasu. Zvítame sa vrúcne, ako keby sme sa rok nevideli, čo vlastne nie je tak ďaleko od pravdy. Chalani ma rýchlo dorovnajú, vychutnajú si jedno pivko a pokračujeme mestom v plnej zostave. Teda v skoro plnej. Žiaľ, náš štvrtý – Marek, sa stal nepriamym účastníkom svetovej pandémie a z preventívnych dôvodov bol nútený deň pred začiatkom výlet odvolať.

Nedá sa nič robiť, štartovný glg domácej pálenky okúsi pri kostole svätého Ondreja o jedno hrdlo menej. Zvony, ohlasujúce koniec rannej bohoslužby, nás s konečne objavenou červenou značkou monotónne vyprevádzajú z mesta a v trojici vykračujeme za dlho očakávaným dobrodružstvom.

Hurá do lesa

Ani sa nenazdáme a stojíme na ružomberskej kalvárii. Krásne kruhové výhľady nám dávajú zabudnúť na mestský zhon a prvýkrát nás opantávajú svojou veľkoleposťou. Pod drobnohľadom Veľkého Choča, najvýraznejšieho z množstva vrchov navôkol, pokračujeme po červenej a pomaly sa strácame v útrobách lesa. Začíname stúpať. Úzkou cestičkou kľučkujeme medzi vysokými borovicami. Huby veľké ako dlaň, prirastené k popadaným stromom, vytvárajú atmosféru pralesa, ktorú ešte umocňuje charakteristická vôňa ihličnatých drevín. Síce stúpame strmo a pot zo mňa tečie cícerkom, stíham si uvedomovať všetku krasu a cestu si náramne užívam.

„Kde je vlastne Adam? Myslím, že som ho videl naposledy v Ružomberku!“ hovorím Milanovi pri nádychovej pauze a obaja s obdivom hodnotíme kamarátov výkon. Stretávame sa až pred prvou vyhliadkou na Veľkej skale. Adam vyzerá, akoby len teraz vystúpil z vlaku, my ako keby nás vlak dvakrát prešiel. Z pochopiteľných dôvodov si teda dávame krátku pauzu. Koštujeme bábovku od Milanovej snúbenice Zuzky a padá aj druhé poldeci, lebo krívame od kostola. Čas neúprosne beží. Vieme, že už teraz nestíhame na vytipovaný nocľah, no aj tak neodoláme a jednohlasne sa zhodneme, že vyhliadku neobídeme. Ruksaky nechávame v kroví poblíž chodníka a lační po výhľadoch šliapeme hore. Víta nás skalná plošina, hlboké zrázy a husté lesy. Úchvatnej scenérii dominuje Sidorovo a Malinô Brdo. Nad hlavami nám tancujú oblaky a spoločne so slnkom vytvárajú v doline Hrabovského potoka a na Vlkolínskych lúkach nádherné hry tieňov a svetla. Kam oko dovidí sú samé kopce, nádherný kus kraja. Vydržal by som tu sedieť dlho, no ručičky na hodinkách majú iný názor. Spravím pár dokumentačných záberov a ide sa ďalej.

Červená značka nás ťahá do doliny a potom zase strmo hore, cítime sa ako na prírodnej hojdačke. Upachtení narážame v lese na nenápadnú čistinku s informačnou tabuľkou oznamujúcou blízky ciel. Prejdeme ešte pár metrov a opäť máme okolitú krajinu ako na dlani. Stojíme na bralnatom výbežku Sidorova obkolesenom novým zábradlím. Široké údolie s notoricky známou dedinkou Vlkolínec je chránené Malinným brdom, Vtáčnikom, Šiprúňom, Smrekovicou a rodinu veľkofatranských budzogáňov uzatvára v diaľke sa týčiaci Zvolen. Zľava sa majestátne vypínajú Nízke Tatry, nás zaujíma hlavne ich najbližšie rameno. Hrebeň tvorený masívmi Borovniska, Ostrej, Brankova a Veľkého Brankova priam vyzýva na zdolanie a preto dlho neotáľame. Doplníme tekutiny a začíname zostup. Po pár zdolaných metroch však neviem, či kráčam alebo padám.

Pridržiavam sa skál, v núdzi aj občasnej náletovej dreviny. Kolená dostávajú na frak. Jedinou výhodou podobných padákov je čas, ktorý sa skoro vždy podarí skresať. Aj dnes sme na Vlkolínskych lúkach o 10 minút skôr. Vytešujeme sa zo získanej výhody až do momentu, keď si všimneme, že sme zase medzi stromami a žltú značku, ktorú sme mali vymeniť za červenú nevidíme.

„Ako je možné, že ideme vystupovať do lesa, keď máme podľa mapy zostupovať bez lesa až do dediny?“ pýta sa ma Adam s pohľadom upretým na slabo vychodený chodník pred nami. Odpovedám mu, že je to s vysokou pravdepodobnosťou preto, lebo sme zle odbočili a môžeme sa vrátiť naspäť.

„Tam je desať minút plus ešte jedných, čo sa vraciame,“ vypočítavam nahlas a spoločne si gratulujeme.

Hlavná vlkolínska ulica je podobná Obchodnej z Bratislavy, preto sa nezdržujeme a rýchlo sa predierame cez davy ľudí. Chceme byť čo najskôr preč. Božský pokoj nastáva až pri cintoríne na konci dediny, odkiaľ smerujeme hradskou cestou do Bieleho Potoka. Pri veľkom kameni so žltou šípkou sa napojíme na nevýrazný chodník tiahnuci sa cez rozľahlé lúky. Poobedné slnko ešte pekne osvecuje krajinu, keď nás prekvapí hrom. Reflexne sa otočím za výstražným zvukom. Blízke kopce začína objímať čierňava. Uf, pridáme do kroku a o chvíľu stojíme nad obcou, kde si leteckým pohľadom hľadáme miesto na neskorý obed a zároveň strechu nad hlavou.

„Hľadajte kostol, nájdete pivo...,“ poučuje Milan a zisťujeme, že má ozaj pravdu. Kúsok od veže s krížom, týčiacej sa nad všetkými domami, je učupené miestne pohostinstvo so známym banerom fajného martinského pivka. Ráznym krokom, už v sprievode bleskov a hromov zídeme do Bieleho Potoka pevne odhodlaní dobyť krčmu skôr ako búrka. Darí sa nám to a na terase objektu, ktorý bol určite pýchou bývalého režimu, začínajú hody v štýle, čo ruksak dal. Paštéta, chlieb a pálenka na stole kolú oči šenkárovi opretému o dvere. Nálada sa mu vylepší až keď si objednávame zlatistý mok, potom je všetko v poriadku. Dobre najedení vyťahujeme mapu a ide sa plánovať. Za dedinou by sme mali natrafiť na zelenú značku a po nej pokračovať do sedla Brdisko, odtiaľ ďalej hrebeňom až na Brankovský salaš.

Pokročilý čas, ubolené nohy a búrka za pätami nám ale našepkávajú, že ak nechceme blúdiť nocou po opustených horách Nízkych Tatier a s čelovkami hľadať nocľah, mali by sme dnešný cieľ prehodnotiť. Poslušne pritakávame a vraciame sa k štúdiu okolia. Prstom zastavím na znaku útulne pod sedlom Teplice. Mala by tam viesť neznačená lesná cesta, začínajúca na konci lúky povyše dediny. Po krátkej úvahe sa jednohlasne zhodneme, že útulňa s názvom Polianky nás dnes prichýli.

Človek mieni, pánboh mení

Smerovník pri potôčku Revúca, podľa ktorého pravdepodobne dostala Ružomberská štvrť meno, nás len utvrdzuje v tom, že sme sa rozhodli správne. Na Vyšný Brankov sú to bez mála štyri hodiny cesty. Opúšťame teda zelenú značku a mladou javorinou sa predierame k rozľahlej lúke tiahnucej sa povyše hlavnej cesty. Ešte na pive sme si všimli posed týčiaci sa vedľa osamelého stromu kúsok pred hranicou lesa. Ten máme v zálohe ako núdzový prístrešok. Od Ružomberka sa na nás totiž valí dažďový záves. Oblaky nasiaknuté vodou oťažievajú a približujú sa z každej strany. V diaľave počuť čoraz výraznejšie nebeské bubny. Búrka si ide neomylne po svoje obete. Pred sebou máme posledné metre otvoreného priestoru, potom nasleduje len hustý les, kde by sme sa mali orientovať podľa vychodených koľaji od terénnych áut či traktorov. Na obavy z neznačenej cesty nám však znenazdajky dáva zabudnúť oveľa väčší problém. Adam musí ísť domov.

“Manželke prišlo zle. Je doma sama, nemôžem ju takto nechať, prepáčte,” jedným dychom vyriekol svoj ortieľ a my sme smutne pokývali hlavami na znak pochopenia a súhlasu.

Medzitým olovnaté mraky zahalili svet do tmavého rúcha a pomedzi stromy sa nenápadne prikradlo šero. Začína pršať. Ťažké kvapky nám kropia tvár a vieme, že je čas ísť. Rozlúčime sa s kamarátom a oddávame sa náruči ponurého lesa. Hlboké koľaje nás ťahajú po zvážnici, okolie sa zdá byť fádne a nezaujímavé. Dobrá nálada z rána zmizla spolu so slnkom. Očami prečesávame blízke húštiny, sem-tam udrieme paličkami alebo zatlieskame. O ďalšie nemilé, tentokrát chlpaté prekvapenie naozaj nemáme záujem. Podľa mapy by mal byť pred útulňou prameň, ktorý po necelej pol hodine naozaj nachádzame. Žiaľ, vyschnutý.

„Aké nečakané, ešte nech na útulni straší a bude to komplet!“ Obaja sme sa po dlhšej dobe zasmiali. To som ale nevedel, že Milanove slová nebudú ďaleko od pravdy.

Kríže, nože a krvavé steny

Po fiasku s prameňom kontrolujeme svoje zásoby a ľutujeme, že sme od Adama nezobrali jeho fľašu vody. „Neprekáža, nejako prežijeme,“ zhodneme sa obaja a kráčame ďalej. V objatí hustých ihličnanov zazrieme chatku. Síce sme ešte hodný kus od nej, ale vidím že dvere sú zamknuté. Keď podídem bližšie, berie mi aj poslednú nádej železná tyč so zámkou krížom cez vchod. Obleje ma pot. Svetla je málo, aj posledné zbytky, čo sa predrali cez hustú korunu stromov slabnú. Máme síce stan, presne na takéto situácie, no predstava podobného nocľahu nás na neznačenej trase v ľudoprázdnych horách nijak zvlášť neláka. Chvíľku postávame a rozhliadame sa. Niečo mi tu nehrá.

„Myslím, že toto nie je chata, ktorú hľadáme,“ hovorím Milanovi s pohľadom upretým do mobilu, kde bojujem s načítaním fotky útulne.

„No, dobre hovoríš. Chata, ktorú hľadáme je totiž tu," s úľavou v hlase zakričí kolega stojaci na nenápadnom vŕšku asi sto metrov opodiaľ. A naozaj. Za kopcom napravo od menšej chaty, ktorá od cesty prvá udrie do oka, trčí plechová strecha útulne. Nachádza sa tu latrína, ohnisko a cez stromy natiahnutá šnúra na prádlo.

„Chvalabohu,“ pomyslím si a spoločne zostupujeme ku klasickej dreveničke. Nepríjemnosti so zamknutými dverami sa tu isto nezopakujú, nakoľko chatka žiadnymi nedisponuje. Priečne cez vchod je len par dosák a zo zárubne visí stará deka. Napriek tomu, že celé podkrovie sa mierne nakláňa, vyzerá stabilne. Vchádzam dnu. Útulňa má zadebnené okná a panuje tu čierno-čierna tma. Kým hľadám čelovku, pohľadom zavadím o matnú siluetu starej kanapy hodenej v rohu predsiene. Zapínam svetlo. Po ľavej ruke mám vchod do hlavnej miestnosti. Zárubňa je nízka, aby som vošiel, musím sa zohnúť. Prebehnem očami po miestnosti a zamrazí ma. Prvé, čo ma zaujme, je zvláštne natretá stena, slabo červená farba sa strieda s tmavšou a končí pri okne. Odtiaľ pokračuje len biely izolačný polystyrén. V rohu sa krčí jednoduchý stôl vyrobený z hrubších palíc a dosiek. Ležia na ňom dva veľké nože a modlitebná knižka s dreveným krížikom otočeným naruby. Dúfam, že len náhodou. Hrdzavá stolička z dávnej doby podčiarkuje tajomnú atmosféru. Priestor dopĺňajú staré nefunkčné kachle a rozbitá váľanda. Celá miestnosť na mňa pôsobí dosť nepríjemne. Rýchlo ju skontrolujem ešte raz a keď nevidím nič užitočné, s radosťou ju opúšťam. Vrátim sa do predsiene, kde ma čaká ďalšia skúška odvahy. Dlho neváham a stupmi v stene sa štverám na povalu. Hore to vyzerá útulnejšie. Síce sa na zemi povaľujú drevené fošne a iný stavebný odpad, ale v strede leží hrubý matrac pre dvoch. V okamihu mi je jasné, že noc strávime tu.

„No, vo vnútri by sa dala natočiť slovenská záhada Blairwitch," líčim Milanovi, čo som videl, kým on úspešne založil oheň. Teplo z vatry a vôňa večere nám vyháňajú z hláv myšlienky na „nature“ horory a chrumkajúc špekáčiky plánujeme zajtrajší deň. Priorita je dostať sa naspäť na značku a nájsť vodu.

Pustým brankovským chodníčkom

Svetlo prenikajúce cez škáru zadebneného okna ma prebúdza ako prvého. Teší ma, že nepočujem na streche vyhrávať známu monotónnu melódiu dažďových kvapiek. Keď sme totiž včera pri ohni pozerali počasie, predpoveď bola veľmi skeptická. Od rána do obeda bude pršať a potom stále zamračené. Je krátko po šiestej, keď sa zobúdza Milan. Noc bola pokojná a nebyť pravdepodobne veveričky, ktorá behala po streche, aj úplne tichá. Dlho neotáľame, pobalíme si veci, oblečieme sa a vyrážame. Zhodneme sa, že raňajky môžu počkať, zatiaľ neprší a to je luxus, ktorý si nemôžeme nechať ujsť.

Zelenú značku by sme mali nájsť v sedle Teplice. Posledná kontrola a strašidelnému domčeku v horách ukazujeme chrbty. Teda ruksaky, chrbty nám samozrejme nie sú vidieť, Milanovi dokonca ani hlava.

Hneď na úvod zdolávame strmý vŕšok, kde sa nám otvára pohľad do krajiny. Zisťujeme, že meteorológovia počasie vôbec neodhadli. Obloha je jasná, len kde-tu zazrieme ružový obláčik. Ranné lúče slnka zohrievajú vrcholky stromov a farbia ich do zlata. V pozadí sa týči včera zdolané, majestátne Sidorovo, pod ktorým preteká hustá hmla. Opantaní krásou len ticho stojíme a užívame si vzácne momentum. Nespraviť fotky v takýchto podmienkach by bol pre mňa hriech najväčšieho rangu, preto si splním príjemnú povinnosť a až potom môžeme pokračovať.

Vhupneme medzi vysoké staré smreky. Les po chvíľke chôdze redne, vyjazdená cesta končí a statných stromov ubúda. Ocitáme sa na menšej čistinke, kde poľahky nachádzame značku. Je totiž na osamelom strome v strede lúčky. Prebrodíme sa cez vysokú trávu a sme späť na oficiálnej trase. Okrem našej zelenej je tu aj žltá, ktorá sa ťahá z Ludrovskej doliny na vrch Ostrô (Ostré). Napájame sa na chodník vedúci priamo na hrebeň, kde pokračuje ráno z ríše snov. Celá Liptovská kotlina je prikrytá oblačnou perinou, z ktorej na severovýchode vystupujú vrcholky Západných Tatier. Bližšie, rovno oproti sa pyšne týčia husto zalesnené kopce Kohút, Bohúňovo či Malý Salatín a do môjho zoznamu budúcich túr si zapisujem výstup na Salatín práve cez huňatých velikánov.

Autenticita človekom nedotknutých hôr pretrváva aj naďalej. Pred rozľahlou Priehybou smeruje zelená značka priamo do srdca opusteného lesa. Popri úzkom chodníčku rastú paprade, kde-tu zo zeme trčia ostré skaly a z výšin na nás nemo dozerajú stovky smrekov. Všetko je tu úchvatné, len vody je menej a menej. Ja mám fľašku dopitú a Milan má v zálohe možno pár dúškov. Prameň je podľa mapy až za dvomi ďalšími vrchmi na Brankovskom salaši. A to je poriadne ďaleko. Les je prekvapivo mimoriadne suchý. Šťastie sa na nás usmeje až pred stúpaním na vrchol so známym názvom Kriváň. V húštine pod stromami je kaluž veľká ako vaňa. Všakovaké stopy v blate naznačujú, že sme narazili na zvieracie napájadlo. Viac nám netreba, v bočnom vrecku batoha totiž nosím vodný filter. Pozývam ho na premiéru a v duchu dúfam, že mi z obchodu neposlali sfušovaný kus. Pri naberaní do zberného vaku je voda hnedá a zakalená. Po filtrácii je to lepšie, ale stále sa mi zdá, že má jemný zelený odtieň.

„Alebo možno mám len ja zelený zákal,“ poviem ironicky a zasmejem sa sám na mojom trápnom pokuse o vtip.

Opatrne sa napijem, vo vode necítiť nič nezvyčajné a to je dobré znamenie. Keď sa cesta k prameňu nezmení na známu krížovú so štrnástymi zastaveniami, budem spokojný. Po prejdení zarasteného chodníka cez Kriváň sa flóra zásadne mení. Medzi ihličnany pribúdajú všakovako pokrútené buky, na zemi odpočívajú tenké pahýle trčiace z kmeňov padnutých smrekov a cesta je zarúbaná. Namiesto nadávok na terén nás to, paradoxne, ťahá do spevu. Nôtime si známu o furmanoch a pomaly sa predierame cez mladú jarabinu až na menšie rúbanisko. Tu pozývam Milana na lesné jahody objavené v neďalekých kríčkoch. Nechce ani počuť, a tak skúšam šťastie s druhým chodom. Obďaleč stojí mladý smrek s jasno zelenými výhonkami.

„Milan, keď bola na Orave taká bieda, že ľudia nemali, čo do úst, jedli mladé výhonky, a že to bola nevídaná pochúťka,“ vábim ho na nepoznané a odtrhám dva púčiky. Chvíľku na mňa čudne pozerá, no napokon privolí. Poprajeme si dobrú chuť a obaja chrúmeme mladý strom. Po pár prežutiach zisťujeme, že je to fakt hnus. Mladé ihličie vypľúvame a so smiechom znova ukrajujeme výškové metre smerujúce k panovníkovi málo známeho hrebeňa. Milan ide prvý, je dosť ďaleko odo mňa. Možno mu prišlo ľúto, že si nevybral radšej jahody, ktoré už veru isto mať nebude, lebo som ich všetky zjedol. Holt, smola.

Na vrchole Brankova ostávam mierne sklamaný. Je tu len maličká lúka, pár skál a žltá kovová tyč. Menšou náplasťou na moju dušu pachtiacu po výhľadoch je medzera medzi vysokými smrekmi. Hlboko pod nami sa rozprestiera Revúcka dolina, vytvárajúca prírodnú hranicu medzi Nízkymi Tatrami a Veľkou Fatrou. Rovno cez jej stred sa vinie cesta do osady Podsuchá. Husté lesy sa striedajú s lúkami zvažujúcimi sa až k spomínanej autostráde.

Krátko sa občerstvíme a aj by sme chvíľku posedeli, no z vrcholu nás vyháňa nepríjemne studený vietor. Naše kroky vedú na vrch Kozol, odkiaľ sťaby stíhačka letíme známym padákom do sedla Jama. S ubolenými kolenami vyzeráme Brankovský salaš. Ale darmo, salaša nikde. Kolega sa na mňa otáča mierne nasratý a prísnym pohľadom ma nabáda k vysvetleniu.

„Za týmito stromami, sto percent!“ ukazujem zaňho na riedky les predeľujúci dve lúčne sedlá.

Našťastie mám pravdu. Salaš nachádzame ihneď a rovnako aj vcelku výdatný prameň. Milan ide nabrať vodu a ja skontrolovať stav útulne. Malá chatka vyzerá dobre, spí sa na povale vyrobenej z drevených priční a dolu je dosť miesta na prípadné schovanie sa pred vrtochmi počasia. Už-už som na odchode, keď skoro pri dverách spozorujem obrovské lajno. V okamihu sa mi zvýši tep a prižmúrenými očami bystrím, či z neho ešte stúpa para... Nestúpa - fajn. V domnienke, že to musí byť od medveďa idem za Milanom so vzrušujúcou správou o mojom náleze. No kým ho doženiem, vyhnem sa ďalším dvom a do tretieho pre šťastie stúpam. Začínam mať pochybnosti, ktoré mi razom potvrdzuje kolega sám od seba poznámkou, že kravy sa dostanú fakt vysoko. Okamžite pritakávam a príbeh o strašnom medveďovi, ktorý sa musel túlať okolo salaša si nechávam pre seba. Zato kravy posúvam v rebríčku mojich obľúbených zvierat hneď na druhé miesto za mačky. V turistike by mi mohli určite konkurovať. Usadáme sa na slnkom zaliatu lúku a k slovu sa dostávajú variče a sáčkové cestoviny.

Za najvyšším vodopádom Nízkych Tatier

Počasie je dnes naozaj bláznivé. Ledva sme zjedli obed pri jasnej oblohe, už máme nad hlavami možnú búrku. Dlho neotáľame a sme späť na trase. Chodník sa stáča doprava a zelená značka nás odprevádza na lúčny hrebeň Vyšného Brankova (na mapách tiež ako Veľký Brankov, pozn. red.). Pár solitérnych smrekov dokresľuje veľmi peknú krajinku. Mierne sa rozfúkalo, obloha sa mení rýchlejšie a zase vykukuje slnko. Blízke svahy Strapatej a Magury sú husto zalesnené a ja to v tejto odľahlej časti Nízkych Tatier začínam mať naozaj rád. V diaľave sa vypína majestátny hrebeň Salatína a za sebou nechávame nefalšovanú brankovskú divočinu. Horší pohľad je na veľkofatranskú stranu. Na vyhliadke kúsok od chodníka dokonca zastavujem a s ľútosťou hľadím na paseku, akú dokáže narobiť len človek. Fatranské úbočia vyzerajú z tejto strany zúfalo. Ubolené schátrané kopce. Našťastie, smutná panoráma nám nerobí spoločnosť dlho.

Sme asi kilometer za Vyšným Brankovom, keď vstupujeme do krátkeho, no o to čarovnejšieho úseku hrebeňovky. Cez vysokú trávu sa dostávame medzi staré buky. Odhadujem, že niektoré musia mať minimálne sto rokov. Pokrútené pahýle vyzerajú, akoby nás chceli svojimi chápadlami chytiť a nepustiť. Z výbornej atmosféry rozprávkového lesa nás vytrháva až príval civilizácie. Pri schádzaní nenápadnou lúčkou vtesnanou medzi dve hory počujeme vrčať motorové píly a slovensky masaker, tak nenásytne pokračuje.

Stáčame sa opäť doprava a začíname strmšie klesať. Do taktu nám vyhráva zurčiaca voda z potoka Vyšný Brankov a celkový orchester dopĺňajú známi hudci z našich žalúdkov. Krajina v doline mení charakter. Zelená značka nasleduje potôčik, prechádzame okolo obrovských lopúchov a papradí. Zdoláme úzku skalnú roklinu, ako vystrihnutú zo Slovenského raja, a sme pri odbočke na Brankovský vodopád. Informačná tabuľa hlási, že ide o najvyšší vodopád v Nízkych Tatrách, no v suchých letných mesiacoch voda skôr steká ako padá. Degradujem ho teda na takzvaný vodostek. Moju pozornosť mu ale rozhodne venujem. S Milanom sa dohodneme, že ma počká poniže potoka aj s batohmi a ja ho naľahko vybehnem obzrieť. Bez ruksaku na chrbte sa zrazu cítim ľahký ako pierko. Poskakujem po skalnatom chodníčku a o chvíľku som pod obrovskou stenou Kuruckej skaly. Vodopád sa nachádza v tmavej zalesnenej dolinke. Okolo je cítiť vlhkosť, ale vodu nevidím. Až keď podídem bližšie, uzriem tenké pramienky vody hľadajúce si cestu dolu.

„Veru vodostek,“ hodnotím prírodnú scenériu s úsmevom. Fotím a nasávam atmosféru miesta, až kým nezačujem prichádzajúci dav turistov. To mi už nie je po chuti a vraciam sa k parťákovi. Nastupujeme na decentne upravený chodník smerujúci do Podsuchej. Na mieste, kde sa potôčik Vyšný Brankov vlieva do širšieho koryta rieky Revúca, odbáčame doľava a poriadne hladní mierime na neskorý obed.

Objednávame si polievky a na stole opäť pristáva mapa, tentokrát Veľkej Fatry. Za reštauráciou na konci zelenej značky sa totiž dvíha majestátny chrbát Smrekovice a to nás nemôže nechať chladnými. Ale to už je iný príbeh.

Záver

Zákutia starých lesov, zurčiaca voda bystrín či nádherné lúčne čistiny. To je niečo, čo ma neprestane baviť snáď nikdy. Sidorovo a brankovská hrebeňovka mi dali všetko, po čom som túžil. Počasie mi ukázalo všetky svoje tváre, strmé vrchy vyskúšali moju výdrž a tajomná chatka precvičila odvahu. Raz darmo, na turistike je najkrajšie, že nikdy neviete, čo vás čaká a preto sa už teraz teším na ďalšie túlačky po našej krásnej zemi.

Fórum 13 príspevkov
Brankov - zabudnutý kút Nízkych Tatier 20/10/20 21:37 13 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Brankov - zabudnutý kút Nízkych Tatier „Dajme riadnu divočinu. Budeme predsa štyria, nemáme sa čoho báť.“ V duchu tejto myšlienky sme moji traja kamaráti a ja ukončili v januári tohto roku spoločnú konverzáciu. Dohodli sme si dátum, v prácach vybavili dovolenky a začalo sa plánovať. Vonku bola ešte tuhá zima, za oknami poletoval sneh. Sedel som v kuchyni a dumal nad turistickou mapou. Oči mi behali po odľahlých končinách Hnilických vrchov, keď mi zrazu zapípal mobil. Prišla strohá správa od Milana: „Pozri Brankov v Nízkych Tatrách, to by mohlo byť ono, čau.“ 16/10/20 Patrik Slanina Nízke Tatry, Veľká Fatra a Choč
Príbeh III. Kríza mladého veku Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Cesta hrdinov SNP. Tento príbeh popisuje putovanie mojej priateľky Dominiky a mňa po našej krajine. Pešo sme prešli bezmála osemsto kilometrov od Dukly až po Devín. Absolvovali sme Cestu hrdinov Slovenského národného povstania. 25/07/20 Patrik Slanina Príbehy
Príbeh II. Krvavé cesty Dukly Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Cesta hrdinov SNP. Tento príbeh popisuje putovanie mojej priateľky Dominiky a mňa po našej krajine. Pešo sme prešli bezmála osemsto kilometrov od Dukly až po Devín. Absolvovali sme Cestu hrdinov Slovenského národného povstania. 26/06/20 Patrik Slanina Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž Kosili sme Mackov bok, aby sa darilo poniklecom Mnohí z nás chodia na jar obdivovať nápadné fialové poniklece. No nie každý vie, že horské lúky, kde tieto a ďalšie vzácne kvety rastú, vznikli činnosťou človeka stáročia dozadu. A na to, aby prežili, potrebujú ďalej jeho asistenciu. Inak na ich miesto príde tráva, kríky, les. A nemali by sme vlastne nechať prírodu, nech si robí, čo chce, a keď sa o poniklece nepostará sama, nechať ich zmiznúť? Aj tieto otázky sme riešili počas dobrovoľníckej brigády zameranej na kosenie rezervácie Mackov bok pri Slovenskej Ľupči. dnes Soňa Mäkká Reportáže
Túra Zamkovského a Téryho chata zo Smokovca Opäť sa po čase dostávam do Vysokých Tatier, aby som spoznal ďalšie tatranské chaty v našich veľhorách. Trocha vysokohorskej turistiky nezaškodí, aj keď to nebude niekde na vrchole tatranského štítu. Veď aj tatranské doliny majú svoje nezabudnuteľné čaro strávené na chodníku. Zároveň obohatí turistu o krásu tatranských vrcholov počas prechodu dolinou k niektorej horskej chate. Veď niektoré sú aj v nadmorských výškach nad 2000 metrov, takou je známa "Térynka". Scenéria skalnatých vrcholov po oboch stranách dolín len dodá šľahačku s čerešničkou na torte. včera Marián Jaššo Vysoké a Belianske Tatry
Búda Zrub Zalámaná pod Mošnickým sedlom Málo známe východoslovenské pohorie Slanské vrchy ponúka viacdňovú hrebeňovú turistiku, ale napriek tejto možnosti, nie je tam ani jedna vyhlásená či aspoň neoficiálna útulňa. Jednou neoficiálnou by však mohol byť zrub Zalámaná pod Mošnickým sedlom. 24/10/20 Henrich Tomáš Slanské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Brankov - zabudnutý kút Nízkych Tatier 20/10/20 21:37 13 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Veľká Fatra (Národný park Veľká Fatra) a Nízke Tatry (Národný park Nízke Tatry)

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1174 m n. m. – Brankov

    • min: 494 m n. m. – Ružomberok

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1704 m

    • klesanie: 1615 m

  • Vzdialenosť
    • 20 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 16.08.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 49.08315 ° SŠ
      dĺžka: 19.30838 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.99152 ° SŠ
      dĺžka: 19.2815 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 49.02354 ° SŠ
      dĺžka: 19.30628 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Útulňa Polianky pod vrchom Ostrô (Ostré)

  • Voda
    • studnička Vrchlúky nad Vlkolíncom, prameň pri Brankovskom salaši

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Ružomberok (vlak, bus)
      Podsuchá (bus) - Ružomberok (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.2 (0.31)