Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Brutovce
Brutovce Zatvoriť

Túra Podhorie Levočských vrchov v jeseni

Na rodnom Východe sú len dve pohoria, kde som len minimálne pochodil. Jedným z nich sú Levočské vrchy a prvá, a zatiaľ posledná, návšteva bola pred štyrmi rokmi. Aj keď ďalšiu som si naplánoval po zvyčajných dvoch, až slnečné októbrové dní roku 2018 mi dopomohli k návšteve, síce len podhoria, ale zato veľmi pekného jesenného.

Vzdialenosť
31 km
Prevýšenie
+736 m stúpanie, -1058 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 17.10.2018
Pohoria
Levočské vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 960 m n. m. Krúžok
  • Najnižší bod: 540 m n. m. Slavkovská dolina, rázc. V. Slavkov - N. Slavkov - Bijacovce
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Voda
prameň pri kostole v Toryskách
Nocľah
Podproč (priedomie chatky)
Doprava
Levoča (bus) - Uloža (bus)
Vyšný Slavkov (bus) - Levoča (bus)
SHOCart mapy
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Trasa

Uloža – Pod Krúžkom – Zákruty – Hrby, chata – Torysky – Peciská – Nižné Repaše – Gerčák – Oľšavica – Podproč – Jedlinka – Brutovce – Kozinec – Vyšný Slavkov

Hneď na úvod by som vysvetlil, prečo takáto trasa. Jeden z hlavných dôvodov bol ten, že som videl prekrásne fotky na TuristickaMapa.sk. Druhým bol ten, že levočský hrebeň vyzerá byť ako z apokalyptického filmu. A zase ísť tam, aby som si odčiarkol hlavný hrebeň, síce s výhľadmi na Vysoké Tatry ako v prvom rade v kine, ma netrkalo. Ale priznám sa, že som svojho času skúšal nájsť parťáka aj na zimný výstup na Čiernu horu.

Pôvodne som tam chcel ísť po práci, prespať pri poľovníckej chate Hrby. Ale keďže to vyzeralo, že sa tam nedá prespať (čo nie je pravda, lebo vzadu je krytá terasa so stolmi) a zároveň mi padol iný plán, tak som na to využil dovolenku a zašiel som tam v rámci klasickej dvojdňovky.

Uloža

Vďaka milému šoférovi z popradskej SAD-ky, ktorý mi zastavil pri rázcestí do Ulože, ale aj staršiemu páru z asi štvrtého auta, ktoré išlo na Uložu, sa mi tam podarilo dôjsť asi 15 minút skôr ako by som prišiel s prípojom. Za ten čas som si cvakol pekný malý kostol, zvoničku povyše cesty a dobovú hasičskú pumpu a vyštartoval som po červenej, ktorá chvíľu viedla po asfaltke, no potom ma nasmerovala na poľnú cestu a následne k lesíku. Tu ma akurát predbehlo auto, ktoré som o pár minút obehol zase ja a chlapík sa len zasmial a nadhodil, že ma mohol nalodiť. Tak som sa zase zasmial ja.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pri smerovníku Pod Krúžkom, s vcelku pekným výhľadom do Hornádskej kotliny ohraničenej mohutnou hradbou Braniska, som odbočil na modrú. Tu to je trocha civilizácia, najmä v zime bude, keďže si tu Levočania zaumienili urobiť si bežkárske trasy. Preto v čase mojej túry, tam bolo všetko rozryté. Akurát som zvedavý, či prípadným pešiakom v snehovom páperí nebudú zakazovať vstup na bežkársku trasu...

Vnoril som sa do lesa a potom som vyšiel na veľkú lúku, kde som nevedel kade ísť, lebo smer značky nebol zjavný. Vyšiel som až na jej vrch, ale musel som sa vrátiť, lebo nič tam nebolo. Tak som zišiel nižšie a až tam som objavil malú modrú značku vhodnú pre bystrozrakých... Ale nič no. Išiel som lesom tadiaľ a popri malej zarastenej čistinke som vyšiel na kraj znižujúcej sa lúky, kde som v pozadí uvidel dedinku. Tú som odhadol na Závadu a aj smerovník zo žltou odbočkou mi ozrejmil ako miesto zvané Zákruty. Tak som sa zakrútil aj ja doprava. Ešte spomeniem, že je odtiaľ pekný výhľad nielen na spomínanú dedinu, ale aj na Vysoké Tatry v pozadí.

Aj keď si rád prezerám malé dedinky kdesi pánubohu za chrbtom, zvyčajne sú tam nejaké starodedinské reálie, do tejto som nezachádzal, ale po modrej pokračoval opäť po lúke k starému krížu, ktorý si zjavne nikto neadoptoval, čo je smutný stav našej modernej doby.

Napravo, na východ bolo v diaľke vidieť opäť pohorie Branisko a v doline dedinku Vyšné Repaše, kde som ale nemal smerovať. Značka odtiaľ nebola veľmi jasná, ale napriek tomu som išiel správne, čo mi ozrejmil strom samotár s namaľovanými značkami. Odtiaľ šli dve cesty a aj tentoraz som si vybral zlú, keď mi správnu dal na zreteľ chlapík na bicykli. A opäť náhodné stretnutie kdesi na túlačke. Cestu mi nakoniec posvätilo aj pár skromných značiek.

Išiel som teda tadiaľ a opäť vnikol do lesa, kde som po chvíli objavil nielen ďalší starý kríž, ale aj dlhú úzku lúku. Prešiel som ju a na jej konci zbadal poľovnícky posed, ktorý som preskúmal a prišiel by ako vhodný na prespatie. Šiel som ďalej a lesnou cestou som došiel k asfaltke s vypusteným jazierkom, kde bola značka Hrby, chata. Keďže padol úmysel pri chate prespávať, tak som k nej ani nezachádzal a odbočil som napravo, kade som mal dôjsť do dediny Torysky. Neďaleko sa nachádza ďalšie jazierko, ale tentoraz naplnené. Vyšiel som z lesa, kde som objavil tabuľu o podpore EÚ pre obnovu lesov. Tak dobrý biznis. Lesáci devastujú lesy, EÚ ich podporí a za nejaký rok ich lesáci opäť zdevastujú...

Torysky

No nič, odtiaľ viedla asfaltová cesta menšou priehlbinou k hnojisku na horizonte. Keď som došiel k nemu, uvidel som nielen dedinu Torysky, ale aj neslávne známy hrebeň Levočských vrchov. No veru, rúbane musia byť poriadne, keď je ich vidieť zďaleka. Asi ako v Nízkych Tatrách. Zišiel som dole a objavil sa v dolnej časti Torysiek. Pred tým, než som sa vydal na neznačenú cestu, zašiel som ešte pozrieť centrum dedinky, kde zaujme pár drevených domčekov. Pri kostole zase oddychovali dvaja cykloturisti.

Už z klesania do Torysiek som si všímal protiľahlý hrebeň a nejakú cestu k nemu, lebo po nej som uvážil naň vyjsť. Taká možnosť sa zdala byť na začiatku dediny, kde vybiehala jediná pravotočivá ulička a kde popri potoku som stúpal na nevýrazné, ale predsa 911 metrov vysoké Peciská. Odtiaľ som opäť klesal po poľnej ceste do Nižných Repáš, kde som sa objavil nad cintorínmi. Jedným upraveným, ale druhým zarasteným, zrejme židovským, čo mi prišlo dosť smutné...

Nižné Repaše

Rozťahaná dedinka v úzkej doline má pekný kostol, ktorý je netradične až na jej konci, a pri ňom je historická budova buď školy alebo fary. Ešte predtým, asi v Uloži, som objavil na infotabuľach fotky skalných pivníc, ktoré by sa tu mali nachádzať, ale nenašiel som ich a vlastne ani nehľadal. Ale ani na nete som nenašiel zmienku o nich alebo niečom podobnom.

Aj keď vyzerá, že dedina končí pri kostole, za ohybom na pravej strane sa nachádza ešte jeden domec a ešte o čosi ďalej, ako kvázi samostatná časť, ďalších pár domkov, ktoré vyzerali pôvodnejšie. Odtiaľ bolo neďaleko k odbočke do Blažovskej doliny, ktorou sa dalo dostať až k Tichému Potoku, čo predznamenalo vstup do hornotoryskej oblasti Šariša. Iste by bolo zaujímavé ísť touto trasou, ale skôr na dvoch kolesách. Čo je inak celkovo dobrý nápad pre oblasť, keďže sú tu nenáročné stúpania, mizivá doprava a najmä prenádherná krajina.

Dal som ale prednosť clivému potulovaniu sa, na prvý pohľad opusteným krajom, približujúcim sa večerom, a tak som po asfaltke smeroval na Oľšavicu. Aj keď je to zo 5 km, neprekážalo mi to, lebo to bola neokukaná lokalita pekným polozalesneným krajom. Po pravej strane som mal lesnatú horu Podruša a po ľavej strane pasienky a nad nimi zachovalé lesy. Po asi pol kilometri sa objavila samota Gerčák, čo mi ozrejmila zastávka SAD, keďže sem jazdí netradičná autobusová linka Prešov - Lipany - Levoča. Samota mala asi päť budov a iste tu malo svoje čaro bývať, ale aj starosti.

Ďalšiu samotu som objavil pred Oľšavicou a vyzerala byť ako konský ranč, resp. agroturistické zariadenie, lebo tam bol výbeh pre kone a pár áut na malom parkovisku. Za ňou sa otvorilo priestranstvo do lúk a poniže cesty som objavil prístrešok. Teda, tak sa tváril, ale vykľul sa z neho zastrešený prameň. Bola tam aj infotabuľa, že to podporila EÚ. Ale výsledok bol dosť biedny, tak to zrejme vyzerá na ďalší nezmyselný projekt.

Oľšavica

Konečne som došiel do Oľšavice a popri veľkom družstve a povedľa pekného gotického kostola som prišiel do stredu dediny, kde som objavil prvý smerovník, pri ktorom sa zbiehala červená, žltá a zelená značka. Po posledne menovanej som mal pokračovať. V dedine rovnako zaujme pár dreveníc, ako aj malé múzeum roľníckych pomôcok. Centrum práve rekonštruujú, tak to neskôr bude iste ešte krajšie vyzerať.

Tak som sa vybral po zelenej, po ktorej som už išiel pred pár rokmi pri mojej prvej návšteve Levočských vrchov, keď som sa prešiel od Tichého Potoka cez Laziská, Podproč, popod Spišský hrad som sa dostal na Dreveník a končil v Žehre. Preto som vedel, ako asi dlho mi bude trvať prechod do Podproča, lebo do zotmenia bolo len čosi cez polhodiny a práve toľko mi rátal smerovník. A toľko trval prechod cez les, ktorý bol tentoraz o dosť schodnejší, keďže bolo vykosené, vyrúbané a aj v noci by sa dalo pohodlne prejsť.

Podproč

Preto som len očakával, kedy vyjdem na starú záhradu pred cintorínom osady Podproč. Po zmienenom čase, už v šere sa mi to podarilo a veľmi som sa nerozpakoval a na prvom vhodnom miesto som strávil noc. Ráno, po obvyklom rituáli som si rýchlo prezrel obľúbenú osadu a zašiel ešte ku kostolu, pri ktorom som onehdy nebol. Tam je nejaká staršia budova, kde by sa teoreticky dalo aj prespať. Je to asi vhodnejšie miesto pred niekým zvedavým. Otázne je, či je to nerušené aj pred diviakmi.

Od Podproča som chcel ísť na Brutovce, ale nechcelo sa mi ísť rovnakou cestou. Preto som sa snažil nájsť inú a našiel som ju nad lesom, ktorý je zase nad osadou. Šiel som ďalej po zelenej a za rampou bola odbočka na cestu ponad les. Po asi 10 minútach som došiel ku križovatke a neďaleko stál kríž. Od neho som uvidel Brutovce a vedel som, že mám ísť naľavo. Mohol som ísť po poľnej ceste, po ktorej je vyznačená cyklotrasa, a tak sa dostať na štátnu cestu, kde sa nachádza kyselka - prameň sv. Vavrinca, ale nakoniec som dal prednosť bočnému vchodu do Brutoviec poza humná. A veru dobre som spravil. Keďže odtiaľ boli nádherné starodedinské výhľady na dedinu.

Brutovce

Názov mi znie tak zvláštne nielen preto, že mi evokuje druha Cézara, ale najmä kvôli jednej knižke, kde sa odohráva osud štyroch emigrantov z čias Rakúsko-Uhorska, ktorú som našiel v knižnici parťáčky Evy. Začítal som sa do nej len trochu, ale zaujala ma. Parťáčka ale nerada požičiava knihy, tak ďalej nepoznám ich osudy. Každopádne, boli z Brutoviec, a preto som na to teraz pomyslel. Nie je sa im ale čo čudovať. Dedina je vyššie položená a ďalšia v poradí, Vyšný Slavkov, je o dosť nižšie. Čiže sa tu dá len chovať a pôda nevyzerá byť veľmi úrodná.

Ale veľmi sa mi tu páčilo. Preto som pochodil jej uličkami a je nádherná. Ako som vošiel, tak som aj vyšiel z dediny bočnou uličkou. Odtiaľ zaujme nádherný pohľad na stodôlky domov, ktoré sú pri štátnej ceste do Vyšného Slavkova. Pri kaplnke som zabočil do brehu, lebo som chcel po lúkach dôjsť do zmieneného Vyšného Slavkova. Ako vyzerá podľa mapy, tak aj v skutočnosti, je to tu pekné. Ideálu bránia len stĺpy elektrického vedenia. Tak som prešiel popod nevýrazný Okrúhly hrb po lúčnom hrebeni. Terén následne strmšie klesal a opäť mierne stúpal na kótu Kozinec, kde bol starý gréckokatolícky kríž. Odtiaľ úzkou lúčkou som pomedzi les smeroval k výseku pre elektrické vedenie, kde sa začalo dlhšie strmé klesanie až do doliny Slavkovského potoka s Vyšným i Nižným Slavkovom.

To už som videl cieľ svojej cesty a spočiatku lesom a následne rozľahlou lúkou, kde sa pásli kravy, som zbehol dole. Posledný problém nastal, keď som nemohol nájsť priamu cestu na komunikáciu a musel som zvoliť zverské prte a preskočiť ohradník oddeľujúci lúky od cesty. Tak som došiel do Vyšného Slavkova, kde okrem hrobu rodáka zo slávnej fotky z amerického mrakodrapu zaujme areál Slovenského rozprávkového kráľovstva, a tým som ukončil príjemnú jesennú túlačku podhorím Levočských vrchov.

Zhrnutie

Túlačka splnila účel, ktorý som od nej očakával. Z dôvodu, že hrebeň Levočských vrchov nie je veľmi krajinársky oku lahodiaci, tak práve podhorie vyzerá byť ideálnou náhradou. Minimálne pre duše, ktoré nebažia za výškovými metrami, ale sú vďačné ešte posledným zbytkom starodedinského života, ktorý postupne zaniká, a tak ostávajú len ostrovčeky, aké môžeme nájsť práve vo vrchárskych levočských dedinkách.

Ako som spomenul vyššie, oblasť je ešte o čosi viac vhodnejšia na cykloturistiku. Nielen kvôli prázdnym štátnym cestám, ale aj nie veľmi kopcovitému reliéfu krajiny, ktorá ponúka časť z celoslovensky známej spišskej gotiky. Čerešničkou na torte sú výhľady na naše veľhory.

Fotogaléria k článku

Najnovšie