Trasa

Doľany - Klokočina - Pri dube - Kukučková - Solírov - Biele stoky - Bolehlav - horáreň Kozy - Svätý Urban - Dolné Orešany

Doľany

Výlet začínam v Doľanoch, ktoré boli kedysi trhovým mestom na čele s richtárom, dnes je to úhľadná dedinka na úpätí Malých Karpát. Viacerým významným osobnostiam, ktoré pôsobili v obci ako aj kultúrnym pamiatkam obce sa venuje historický náučný chodník, ktorý začína hneď pri autobusovej zastávke. Jeho pekne spracované tabule so stručnými a pútavými textami v slovenčine, angličtine a nemčine by mohli byť vzorom pre mnoho zanedbaných náučných chodníkov.

Kráčam hore Doľanmi a pristavujem sa pri všetkých pamätných miestach. Moju pozornosť upúta mestská veža, ktorú práve opravujú a neďaleko nej odkrytý krátky úsek potoka, ktorý celou ulicou preteká skrytý v podzemí. Na hornom konci obce stojí farský kostol svätej Kataríny. Práve sa tu koná svätá omša, mnoho ľudí stojí aj pred bránou. Prechádzam popri nich na miestny cintorín. Tu je staršia časť, kúsok obďaleč nad ňou novšia. Hneď za kostolom je vŕšok s kalváriou. Pochádza z roku 1894. Autorom architektonického návrhu ako aj obrazov je miestny rodák Szilárd Várdai. Na vŕšku nad kalváriou stoja tri kamenné kríže z roku 1758 a za nimi malý kostolík svätého Sebastiána.

Vraciam sa nadol popri kaplnkách a tu nachádzam ďalšiu zaujímavosť. Miestne arborétum. Niektoré stromy i kríky sú označené tabuľkami s latinským i slovenským názvom. Je tu hrab obyčajný, jabloň domáca či bršlen bradavičnatý a zopár ďalších, roztratených v lesíku. Tak toto sa len tak hocikde nevidí. Azda sa mi už na budúcej túre podarí správne rozoznať hrab od buka. Vyššie, na križovatke chodníčkov je smerovka k náhrobku Juraja Fándlyho. Ten sa nachádza v novej časti cintorína. Pozerám pomedzi hroby, predpokladajúc nejaké staré dielo zo začiatku devätnásteho storočia, no po chvíli to vzdávam. Doma zisťujem, že pomník je nový, z roku 1950 a že pôvodné miesto, kde bol J. Fándly pochovaný, bolo síce na tomto cintoríne, ale nikto nevie kde. Chodník ma vedie popri gotickom kostolíku svätého Leonarda. Pochádza zo 14. alebo 15. storočia a je najstarší v širokom okolí. Podľa miestnej povesti prišiel svätý Leonard z Francúzska chodbou, ktorá tu vychádza v malej jaskynke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Klokočina

Za kostolíkom nasleduje nenápadná, no dobre označená odbočka a cez pozostatok bránky vychádzam na poľnú cestu nad vinohrad. Mierne stúpam, po pravej strane mám vinohrad a po ľavej nespočetné kríky dozrievajúcich šípok a nezrelých trniek. Nachádzam aj zopár černíc, na tie mám však tento rok smolu. Väčšinou sú nezrelé a tie ktorým sa podarilo dozrieť, stihli už dávno zoschnúť. Hoci som stále pomerne nízko, výhľady do okolia sú jedinečné. Vidno Marhát i celý Považský Inovec, južnú časť Strážovských vrchov, Tribeč i Vtáčnik. Na juhovýchode vytŕčajú z roviny Novohradské vrchy (maď. Börzsöny). Na rázcestí odbočujem vľavo a kráčam do mierneho svahu. Aj tu je dubový les. Zem je tu všade naokolo nahusto posiata žaluďmi. Popri ceste na dlhom úseku vidno stĺpiky a zvyšky drôteného plotu. Ten mal zrejme kedysi chrániť vinohrad pred zverou z lesa, dnes je však bariéra úplne nefunkčná.

Prichádzam na rázcestie pod Klokočinou a po širokej lesnej ceste odbočujem vľavo. Hľadám nejaký chodníček, ktorý by ma priviedol na vrchol Klokočiny, žiadny však nevidím. Napokon na mieste, ktoré sa mi zdá byť približne najvyššie sa vydriapem nad cestu a stúpam krížom cez les priamo nahor. Les je tu riedky, takže sa ním dá kráčať celkom ľahko. Tesne pod vrcholom sa napájam na zreteľný chodník, ktorý prichádza zľava a po pár metroch som na zalesnenom vrchole. Tu spozorujem akúsi zvláštnu zaprášenú vec. Nejaký mechanizmus? Nie, zisťujem, že je to kŕmidlo plné kukurice a slnečnice. Pri šťuchnutí sa kotúľa po zemi a sypú sa z neho dobroty. Zem naokolo je dôkladne udupaná od zveri. Z vrcholu idem kúsok ďalej, zdá sa že tu bude aspoň nejaký rozhľad. Zarazený však zostanem stáť, keď necelých desať metrov odo mňa vyskočia z húštiny dva parohaté jelene. Skáču vysokými skokmi priamo predo mnou a po pár sekundách sa strácajú v hustom lese.

Vychádzam na čistinku. Vidno odtiaľto blízky zaoblený Geldek, Kuklu, Veľkú homoľu s rozhľadňou... Vraciam sa na vrchol a zostupujem, tentoraz po upravenom chodníku. Tesne pri ňom stojí zaujímavý strom, rozlomený azda pri nedávnej búrke. Som opäť na pohodlnej, takmer vodorovnej ceste, ktorá traverzuje južné úbočia a pomedzi stromy hľadím na protiľahlé vrchy. Cesta vedie bukovým lesom a zem je tu opäť posiata plodmi, tentoraz sú to, pochopiteľne, bukvice. Zopár kúskov zdvihnem, ale sú prázdne.

Kukučková

Prichádzam k smerovníku zvanom Pri dube. Taký vhodný názov, keď značkár potrebuje miesto nejako pomenovať. Nejaký dub sa už v blízkosti nájde. Stretám rodinku s tromi deťmi a čoskoro cyklistov, ktorí tu majú krásnu lesnú asfaltku. Idem kúštik po nej a potom odbočujem okrajom rozbahnenej lúky. Nenápadná cestička vedie najskôr rovinkou, neskôr veľmi miernym stúpaním. Míňam zalesnený vrchol Kukučkovej a po pár desiatkach metrov cez kriaky prichádzam na úžasnú vyhliadku. Viaceré okolité vrchy sú vyššie ako samotná Kukučková, vďaka čomu je výhľad z nej jedinečný.

Vraciam sa opäť na asfaltku a pokračujem po nej. Cesta je to veru pekná, cyklistov veľa, ale nabudúce sa skúsim vrátiť ešte kúsok a prejsť lesnou cestou popri potoku Barina. Dnes ma teda čaká necelá hodinka po asfalte. Po ľavej strane míňam veľký uzamknutý senník a za ním oplotený pozemok s kaštieľom Solírov z roku 1904. Za ním preteká pod cestou potok Barina a cez zaujímavo riešený priepust preteká do kľukatých meandrov. Prechádzam pod strmými stráňami Železníka, popri lúke plnej jesienok a čoskoro odbočujem doprava na užšiu cestu.

Bolehlav

Aj tu je asfalt a prudkým kopcom sa oproti mne spúšťajú dvaja cyklisti. Vyššie stretám ešte zopár ďalších, táto strmá cesta je evidentne obľúbená. Spiatočným smerom vidno rozložitý masív Dlhého vrchu. Čím idem vyššie, tým viac je cesta rozbitá a pokrytá nánosmi hliny a kamenia. Na rázcestí pokračujem vpravo, cesta traverzuje západné stráne vrchu Bolehlav a vychádza do sedielka pod Zadným Šišoretným. Ešte pár metrov a som na modrej značke.

Nejdem však po nej, ale pokračujem priamo, po južnom okraji prírodnej rezervácie Bolehlav. Má rozlohu približne 94 hektárov a predmetom ochrany je zachovalá ukážka lesných spoločenstiev bukovo-dubového a dubovo-bukového vegetačného stupňa na kryštalinickom geologickom podklade na styku s Trnavskou pahorkatinou. Najprv ma trochu zarazí veľké množstvo starých pňov, tie sú však iba pozostatkom po niekdajšej ťažbe. Prales to nie je, ale vidno, že v tomto lese sa už dávno nehospodári.

Idem si teda ukážku lesných spoločenstiev pozrieť. Okrem zopár malých úsekov, keď obchádzam popadané stromy, ma všade vedie dobre zachovaná lesná cesta. Je to naozaj pestrý les, miestami riedky, miestami s hustým podrastom a so spleťou padnutých stromov. Pomaly kráčam lesom. Je tu šero, a tak si občas pri fotografovaní pomáham bleskom.

Začínam strmo klesať a oproti mne vidím kráčať udychčaného hubára s prázdnym košíkom. Počujem štekot psa z neďalekého domu a stretám turistov zostupujúcich do Dolných Orešian, ktoré sú aj mojím cieľom. Informačná tabuľa a drevená šípka ma upozorňujú na keltské hradisko na blízkom Slepom vrchu. Niekedy nabudúce.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek