1. deň

Čunovo ObÚ – Čunovo hať – Hrušov rázc. – Dunajské kriviny – Žofín – Vrbiny – Dunajská sihoť – Malá sihoť - Ostrov orliaka morského – odbočka na Gabčíkovský priehradný múr - Gabčíkovo

Túto trasu som šiel v zime 2002 s kamarátom Petrom po Dunajskej cykloceste na dvakrát. Raz z Čunova po Bodíky a potom z Bodíkov po Gabčíkovo. Tento raz som sa rozhodol prejsť to popri starom koryte Dunaja a naraz. Na www.turistickamapa.sk som si prezrel trasu a zistil som, že sa nemusím držať červenej z Čunova do Gabčíkova.

Hoci ráno pršalo, vybral som sa po 7:30 hod. na autobus č. 91. Doviezol som sa až do Čunova pred ObÚ a povedľa futbalového ihriska som sa dostal na cestu popri priesakovom kanáli. Vyšiel som na priehradný múr a chvíľu som sledoval vo vodnom kanáli trénujúcich rafterov a akrobatických kajakárov. Odfotil som si pamätník zostrelených letcov RAF a galériu Danubiana. Zišiel som z hrádze a cez cestu prešiel na poľnú cestu popri starom koryte. Dlho som však takto nemohol kráčať, lebo som prišiel k jazierku a musel som sa cez lužný les predierať na asfaltku. Potom som pokračoval po cyklistickom chodníku. Bolo sivo, vietor fičal, vlny narážali na breh. Odfotil som si kormoránov na kmeni, rýchloloď i nákladnú loď. Dunaj je tu skutočne široký. Bolo zaujímavé sledovať vodu vľavo ako veľtok a o pár desiatok metrov vpravo ako rieku uprostred zelene. Predbehli ma plne naložení cyklisti, ktorých som neskôr zase predbehol ja, lebo jedli.

Červená značka bola sporadicky na zvodidlách. Keď už bolo vidno prvé domy, smerovník Hrušov rázcestie ma o 11:10 hod. nasmeroval vpravo cez cestu na poľnú cestu, ktorá konečne viedla do lužného lesa. Po prvýkrát som mal na turistike namiesto ponča dáždnik a občas som ho musel použiť, no zväčša pražilo slnko. 12:07 hod. som natrafil na prvý hraničný kameň. Potom som našiel ešte štyri. Bolo úžasné sledovať vodu zľava, vodu sprava. Občas to bolo tiché jazero, občas dravý prúd. Našiel som aj stanujúcich a práve k nim priplávala partia na štvorveslici jedným ramenom a prenášali ho cez úzku šiju do druhého ramena. Minul som aj niekoľko posedov a zarazilo ma, že na smerovníkoch bolo napísané, aby sme si dávali pozor na poľovníkov. Nemajú oni dávať pozor, na čo strieľajú ?

Keď červená odbočila vľavo, pokračoval som po brehu rovno. Prišiel som až na koniec cesty pri hraničnom kameni II.8 a pokračoval som lúkou, neskôr lesom. Natrafil som na vodu zľava i sprava a musel som sa vrátiť. Pri predieraní lesom som si všimol vľavo násyp iného koryta a tak som hľadal cestu po tom násype. Prekvapila ma na ňom červená a tak som prišiel až na Ostrov Orliaka. Hoci cesta pokračovala rovno, z internetu som si pamätal, že by som skončil v močiari a tak som šiel po červenej vľavo. Prišiel som k bodu, kde sa jedno rameno prelievalo cez cestu do druhého. Našťastie tam boli rybári a tak ma previezli na druhú stranu. Oni vraj idú na sumca. Pokračoval som ďalej a o chvíľu som prišiel k obdobnému prietoku. Nezostalo mi nič iné, len sa vyzuť a prebrodiť to. Nohavice som si len podkasal a keď sa mi pošmykli nohy, namočil som si ich. Nuž som si ich na súši odzipsoval, obul sa a pokračoval na Gabčíkovo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vyšiel som na hlavnú cestu a po nej, popod Gabčíkovskú zdrž, kráčal k priehradnému múru. Cesta ma vyviedla na priehradný múr. V komore boli práve dve lode, ktoré sa plavili smerom na Komárno. Bolo zaujímavé sledovať, ako stúpajú spolu s hladinou hore. Zišiel som z priehradného múru a po asfaltke dorazil do Gabčíkova. Práve tu mali hody, no keďže mi išiel autobus 16:37 hod. do Bratislavy, dal som si len kofolu a šiel domov. Bol to krásny deň a ja som šťastný, že som spoznal zase nové zákutia okolo Bratislavy. Aj lužný les má svoje čaro, najmä keď neštípali komáre.

2. deň

Gabčíkovo – Veľké Vranie – Veľký kút – Sap – Medveďov – Zatonský les – Čičovské mŕtve rameno – Vranie – Klížska Nemá – Veľké Kosihy – Veľký Lél – Zlatná na Ostrove – Nová Stráž – žel. stanica Komárno

Napriek tomu, že som celý týždeň vstával skoro do práce, som v sebe našiel silu a ďalšiu sobotu vstal na autobus do Gabčíkova 5:10 hod. Predpoveď počasia hovorila o slnečnom dni a neklamala.
Vystúpil som v Gabčíkove pri kostole a nevybral som sa na priehradný múr, ani po štátnej ceste na Sáp, ale prvou ulicou odbočujúcou vpravo som vykročil pomedzi domy. Keď skončili, pokračoval som alejou ponad kanál Gabčíkovo – Ňárad a Blatné, až som prišiel na Dunajskú cyklocestu, ktorá ide po ochrannej hrádzi. V rannej hmle na poli oral traktor a čajky za ním hľadali potravu v čerstvej oráčine. Zišiel som k Odpadovému kanálu a vyfotil si priehradný múr. Na hrádzi pracovali. Rozširovali jej šírku, zatĺkali železá do zeme. Snáď sa teda už nebude opakovať situácia z 17. júna 1965, keď voda pretrhla hrádzu pri Čilistove a zaplavila Žitný ostrov.

Zhodil som "flisku" a vykročil ráznym tempom vpred. Žiadni cyklisti, ani korčuliari ma nepredbiehali a za celý deň som stretol jediných cykloturistov až pred Veľkým Lélom. Totálna rovina môže sa zdať ubíjajúcou, no vždy je čo obdivovať. Prešiel som ponad vyústenie kanálu Gabčíkovo – Ňárad do Dunaja a dostal som sa na úroveň sútoku starého koryta Dunaja a Odpadového kanála z Gabčíkovskej priehrady. Z lode pripútanej k brehu sa na mňa vyrútili tri čierne psiská a nemať so sebou dáždnik, bol by som dnes po prvýkrát pohryzený. Je tu hraničný riečny priechod. Za obcou Sap sa začína CHKO Dunajské luhy. V Sape ma prekvapil nový dom s klasickou trstinovou strechou. V ramenách, ktoré presvitali pomedzi stromy, plávali labute, kačice, nad hlavou mi krúžili kane. Videl som aj volavky a kormorány. Na stromoch sa podľa sivého, uschnutého bahna sa dala odhadnúť výška posledných záplav.

Prišiel som k mostu z Medveďova ponad Dunaj do Maďarska. Zišiel som k vode a nafotil trávy visiace v korunách stromov, ako pozostatok povodne. Pokračoval som popri jazerách na úrovni obce, Opatovskom jazierku. Naľavo sa nachádzali obrobené polia, napravo Sporná sihoť a Zatonský les so stromami stojacimi vo vode. Prešiel som ponad vyústenie kanálu Vrbina – Medveďov. Neďaleko sa nachádza pamätník na pretrhnutie hrádze v roku 1965. Onedlho som dorazil k Čičovskému mŕtvemu ramenu.
Toto jazero vzniklo v roku 1899, keď Dunaj pretrhol hrádzu. CHPR je od roku 1964. Je tu chránený hraboš severský, lekno biele, leknica žltá. Žije tu 107 druhov sťahovavého vtáctva, divý dunajský kapor, blatniak tmavý, sumček. Od 1. marca do 15. júla je návšteva rezervácie zakázaná z dôvodu kladenia vajec vtákmi. Zaujal ma osamelo stojaci komín a množstvo úľov. Ten komín je možno pozostatok parnej prečerpávacej stanice. Taký podobný jepri obci Žitava. Do rezervácie som nešiel, nakoľko ma čakalo ešte množstvo kilometrov, no určite stojí za samostatnú návštevu. Je tu aj altánok, ktorý v prípade núdze poslúži na prespatie.

Pokračoval som ďalej po hrádzi. Mnoho ciest z nej schádzalo do lesa, no nechcel som sa zapliesť do mokradí a tak som sa držal hrádze. Minul som Ereč, Razúr a priblížil sa ku Klížskej Nemej. Tu ma od vstupu do lesa odradil vlčiak a kríženec, ktorí sa vyrútili z lesa a nebyť dáždnika, neviem, neviem. Lesy ustúpili a opäť som šiel popri hlavnom toku. Na peknom kamennom ostrovčeku som vyplašil snáď stovku kačíc. Nad ním hlboko do toku vybiehali kamenné hate, odrážajúce vodu do plavebnej dráhy. Minul som vyústenie kanálu Holiare – Kosihy, obec Veľké Kosihy, kde sa ovečky pásli na hrádzi. Po pravej strane sa objavil Veľkolélsky ostrov a prišiel som k obci Veľký Lél. Uvedomil som si, že čas neúprosne uteká a tak som pridal do kroku. Hrádza viedla popri obci Zlatná na Ostrove, Nová Stráž a to už v diaľke bolo vidno Komárno. Popri doku lodenice som vošiel do mesta a snažil sa čo najrýchlejšie doraziť na stanicu. Mal som šťastie, vlak 17:58 som stihol.

Vďaka Hikingu som si prešiel nanovo úsek Čunovo – Štúrovo a nafotil mnoho krásnych zákutí. Bolo to omnoho zaujímavejšie, ako počas zimných pochodov.

Pokračovanie putovania Okolo Slovenska po jeho hraniciach vyjde o týždeň.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek