Trasa

Demänovská Dolina, časť Lúčky – Pod Krčahovom – sedlo Javorie – Kosienky, poľana – Krakova hoľa – sedlo Machnatô – Pustô (Pusté) – Demänovská jaskyňa slobody – Demänovská jaskyňa slobody, rázc.

Aj kvôli pre mňa neznámym končinám, aj kvôli tomu, že sa musím za vidna, t. j. do šiestej večer vrátiť domov, prichádzam na parkovisko Lúčky o šiestej ráno. Je krátko pred východom slnka, v chladnej doline (+1 °C) panuje síce ešte pološero, ale svetla je už dosť na to, aby aj neznalý bez problémov našiel chodník. Nestrácam teda čas a vyrážam po zelenej v ústrety potoku Demänovka. Som pri ňom o chvíľu, medzitým vychádza slnko, o čom ma informujú zapálené vrcholky nízkotatranských dvojtisícoviek, menovite Chopku a Derešov.

Pri rázcestníku Pod Krčahovom opúšťam širokú ujazdenú zvážnicu aj zelenú značku. Červeno značený chodník ma vyvedie na odlesnený svah na druhom brehu Demänovky a chvíľu kráčam paralelne, s krásnymi pohľadmi na rozžiarený hrebeň v úseku Konské - Chopok. Žiari o to intenzívnejšie, že je celý vyzdobený bielou námrazou, možno prvou tejto jesene. Tento popis však nie je úplný. Tam, kde končí línia slnečného svetla, tam sa milosrdné ranné šero snaží schovať úplne opačný obraz. Avšak jeho snaha je márna a každou pribúdajúcou minútou sa viac a viac odhaľuje spúšť, ktorá tu vládne. Celá Široká dolina, ktorou preteká Demänovka a jej prítoky, ponúka veľmi smutný pohľad na zdevastovanú krajinu.

Niečo podobné som videl vo Volovských vrchoch, pod krásnymi vrcholkami Nízkych Tatier to však pôsobí naozaj šokujúco. Ešteže ma chodník stáča doľava do bočnej dolinky (Podroh) medzi stromy. Ani tu sa však toho obrazu nezbavím. Ako sa chodník postupne dvíha do sedla Javorie, prechádzam pomedzi úplne odlesnené rozľahlé svahy. Ten vpravo ešte v tieni, na ten vľavo už krásne svieti slniečko, no strom tu neostal žiadny, až niekde hore na hrebeni. Úplná pustina, do ktorej vytrubujú svoj žiaľ (veď čo iné) ručiace jelene. Mimochodom aj toto je moja premiéra, ako stále ešte len začínajúci turista počujem po prvýkrát na vlastné uši ručanie jeleňov. Po chvíli dokonca jedného zbadám, ako vysoko nado mnou naháňa pravdepodobne svoju budúcu partnerku. Dokonca si bude môcť aj vyberať, krúti sa totiž rovno okolo dvojice laniek, ktorým jeho pozornosť zjavne nie je ľahostajná. Niečo z týchto scén si aj natočím, i keď udržať v ruke maximálny zoom, navyše zadychčaný s pulzom 150, je nad ľudské sily. Zopár záberov nemôžem nezakomponovať do sprievodného videa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V sedle Javorie sa dnes po prvýkrát dostávam na priame slnečné svetlo. Nachádzam sa na rázsoche, ktorá vybieha z hlavného hrebeňa nízkych Tatier od Krúpovej hole na sever. Napravo od mňa je vrch Tanečnica, dávam sa doľava smerom na Krakovu hoľu. Celé sedlo je tak isto zničené kalamitami, aké-také zbytky lesa ostali na jeho hornej hranici tesne pod pásmom kosodreviny. Chodník sa strmo dvíha kopírujúc hrebeň, až v kosodrevine sa jeho stúpanie citeľne zmierni, keď traverzom vybočí z línie hrebeňa na východné svahy vrcholovej časti masívu Krakovej hole. K vrcholu je to ešte kúsok, už tu sa však objavujú nové výhľady. Kým doteraz to bol celý čas len Chopok a Bôr, odtiaľ vidím za sebou Ďumbier či dokonca Kráľovu hoľu v diaľke priamo proti slnku. O kúsok ďalej, tesne pred rázcestníkom Kosienky, poľana, sa z malebnej horskej lúky ukážu Vysoké Tatry, zatiaľ ešte čiastočne v protisvetle.

Chodník v kosodrevine pokračuje v miernom stúpaní k neďalekému rázcestníku pod Krakovou hoľou, odkiaľ vedie krátka odbočka na vrchol. Ten je podobne ako celé okolie tiež pokrytý kosodrevinou, za ňou sa však nachádza to, kvôli čomu je Krakova hoľa vyhľadávaným cieľom. Z čista jasne sa pred očami objaví malá plošina na samom okraji strmého vápencovo-dolomitového skalného zrázu, poskytujúca očarujúce výhľady na Liptov, Fatry či Tatry. Výhľad na juh a juhovýchod je zakrytý kosodrevinou, no zbytku obzoru nestojí v pohľade nič. Je mi jasné, že sa tu nejakú chvíľu zdržím, tak na seba pohádžem všetko, čo mám v batohu. Predsa len tu pofukuje studený vetrík a slnko ešte nie je dostatočne vysoko, aby citeľnejšie hrialo. Pohodlne sa usadím, rozbalím si horalku a poďme si vychutnávať výhľady. Naozaj stoja za to. Dnes dostatočne známy pohľad na Chopok, Dereše a chrbát Bôru dostáva z tejto výšky najlepšiu perspektívu. Lenže to isté, žiaľ, platí aj o dne Demänovskej doliny. Či už ide o šialené odlesňovanie, alebo nevkusnú a necitlivú výstavbu, pohľad dole týmto smerom je žalostný. Radšej sa zrakom presúvam doprava na západ, kde za klesajúcim chrbtom Bôru rozoznávam nízkotatranský Salatín a za ním hrebeň Veľkej Fatry. Celý severný obzor vypĺňa Liptov s Liptovskou Marou, olemovaný Chočskými vrchmi. Naľavo za Veľkým Chočom sa črtá Malá Fatra, vzduch je však tým smerom dosť zakalený.

Škoda, že viditeľnosť nie je lepšia, napríklad Babia hora je vzdialená len nejakých 65 km a ledva z nej vidieť obrys. Blízke okolie je však vidieť krásne, vytešujem sa teda z toho. Medzi Liptovom a mnou sa ešte čnejú Siná, Pustô a Poludnica, jedna hora krajšia ako druhá. Hlavne malebné skalnaté Pustô (Pusté) si poriadne poobzerám, bude to totiž druhý cieľ dnešnej túry.

Najimpozantnejšie pohľady začínajú východnejšími smermi a zodpovedné za ne sú Tatry. Západné Tatry s veľmi jemne pocukrovanými najvyššími partiami hôľnych vrcholkov nenechajú nikoho na pochybách, že sú zo všetkých susedných okolitých horstiev najvyššie. A Vysoké Tatry, ktoré ich jediné prevyšujú, sú o čo vyššie, o to ďalej za nimi, vytvárajúc tak súvislú tatranskú hradbu, ktorá kompletne vypĺňa severovýchodný obzor. Pohľad týmto smerom je naozaj nádherný. Konečne viac chápem celý rozruch okolo Kriváňa ako národného vrchu Slovenska. Z tejto strany je naozaj dominantný, zdanlivo najvyšší štít a navyše snáď aj jediný, keďže za ním sú už skôr hradby ako jednotlivé ostré štíty. Dokonca aj Gerlachovský štít pôsobí skôr dojmom bariéry, zakrývajúcej všetko za ňou, než samostatného štítu mieriaceho hrdo k oblohe. Celkovo sa mi odtiaľ zdajú Vysoké Tatry nejako menej prehľadné. Som zvyknutý z juhovýchodných smerov na trojuholníkovú pílku s výraznejšie oddelenými štítmi, kde sa jednoduchšie identifikuje, ktorý je ktorý. Majestátne sú však bez pochýb rovnako.

Som tu po prvýkrát a ktovie, kedy sa sem ešte dostanem, ak vôbec. Tých pekných miest je toľko... Je preto samozrejmé, že kochaniu sa nádhernými výhľadmi venujem maximálne možný čas. Napriek slnečnému víkendovému dňu sem za celý čas zablúdila jen jedna skupinka – chalan a spolu s ním tuším tri baby. Že mne sa nikdy takáto zostava nepritrafila... Po ich odchode sa pomaly zberám tiež. Obed mám naplánovaný na Pustom, takže ma čaká zhruba hodinový zostup. Vzduch sa dostatočne ohrial, všetky dlhé rukávy putujú späť do batoha. Kosodrevinou sa dostávam na severozápadnú rázsochu Krakovej hole, z ktorej chodník prudko klesá až k začiatku masívu Pustô pred sedlom Machnatô. Zostup je pomerne panoramatický, nakoľko svah padajúci doprava do Iľanovskej doliny je, aké prekvapenie, úplne vyrúbaný. Tu stretávam ďalších borcov, čo na poludňajšom slnku smerujú nahor. Pri pohľade na ich spotené výrazy si blahoželám k skorému budíčku.

Za sedlom Machnatô sa konečne dostávam na strmé lúky Pustého vyzdobené bralnatými výtvormi najrôznejších tvarov. Hneď z kraja si blízko chodníka nachádzam vhodnú skalku, možno je najvyššia a začínam obedňajšiu prestávku. Treba povedať, že o 250 m nižšie Pustô nemôže čo do širokých výhľadov konkurovať Krakovej holi a z tohto pohľadu bolo možno logickejšie zvoliť opačný smer putovania. Navyše je orientované na juh, t. j. smerom k hlavnému hrebeňu Nízkych Tatier, ktorý je teraz priamo proti slnku. Čaro Pustého ale pozostáva z niečoho úplne iného ako sú výhľady do diaľav. Je to typická krasová skalná nádhera umiestnená do horského prostredia, oku lahodiace lúky výrazných sklonov popretkávané svetlými bralami najrozmanitejších tvarov a dozdobené skupinkami ihličnanov. Jednoducho očarujúce miesto.

Počas prestávky na Pustom sa ku mne zatúla nejaký chlapík, ktorý sa zložil neďaleko za stromami. Videl, že som prišiel z Krakovej hole, tak sa prišiel povypytovať, čo a ako. Je Čech, je tu so ženou, prišli od Demänovskej jaskyne slobody, namierené majú práve na Krakovu hoľu, ale ako vraví, zdá sa, že sú na konečnej. Zo svahu oproti sa totiž stále ozýva občasné ručanie jeleňov, z čoho má jeho žena panický strach a odmieta ísť ďalej. Toto je aj pre mňa nová informácia, že sa mám báť ručiacich jeleňov. Doteraz som sa bál len diviakov a medveďov, tak si do portfólia pridávam ďalšiu položku. Neviem, ako nakoniec dopadli, na ďalšiu cestu sa dvíham ako prvý.

Prechod cez Pustô patrí k najkrajším prechádzkam, aké som kedy absolvoval. Pohodlný vzdušný chodník prechádza popri jednotlivých skalných galériách, je prakticky nemožné určiť, ktorá je najkrajšia. Naozaj nie je veľa miest, ktoré by boli tak krajinársky atraktívne. Celá nádhera ale zákonite niekde končí a odhadom po 20-tich minútach intenzívneho fotenia vchádzam do lesa, ktorý ma postupne privedie až k Demänvskej jaskyni slobody a o kúsok nižšie k hlavnej ceste Demänovskej doliny. Pôvodne som sa chcel presunúť k autu jednu zastávku autobusom, lenže mi to nejako zle vyšlo a do odchodu autobusu mám takmer hodinu. Takže sa postavím k ceste a skúšam niečo stopnúť. Do desiatich minút mi zastaví milá ochotná vodička, a tak som rýchlo späť pri aute na Lúčkach.

Zhodnotenie

Ak si odmyslím situáciu s lesným porastom na okolitých svahoch, tak som so svojím prvovýstupom v Demänovských vrchoch nadmieru spokojný. Na tak vynikajúce výhľadové miesto, akým Krakova hoľa bezpochyby je, by som si vedel predstaviť aj onakvejšiu viditeľnosť, obzvlášť s ohľadom na dnešný dátum a hlavne rannú teplotu, avšak zle som tiež nepochodil. Ako človek, ktorého akčný rádius sa nachádza niekde medzi Kriváňom a Vihorlatom, či Slovenským krasom a Pieninami, som sa dnes naozaj nabažil úplne nových výhľadov. Samozrejme, človek ich pozná z miliónov fotiek rozhádzaných kade-tade po virtuálnom priestore, ale vidieť to na vlastné oči je úplne iná káva. A berúc do úvahy dnešné ideálne víkendové turistické podmienky, okruh sa napodiv ani nejaví nejako príliš preľudnený. Konkurencia podobne atraktívnych túr v širšom okolí asi robí svoje.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek