Vodopád Chorrillo del Salto

Tretí deň v El Chaltén sa zlá predpoveď plní. Už v noci pršalo a hlavne sa zdvihol vietor. Občas som mal pocit, že nám uletí strecha. Ráno dážď ustal, ale zostalo zamračené a fučí. Budeme tak mať možnosť predsa len si vychutnať aj povestné drsné patagónske podmienky. Rozhodujeme sa pre krátku prechádzku k vodopádu Chorrillo del Salto. Začiatok chodníka je totožný so začiatkom treku k Lagune de los Tres a preto sa opäť presúvame včerajšími uličkami. Väčšina ľudí ide aj dnes pod Fitz Roy, no my sme radi, že sme to absolvovali včera, lebo v týchto podmienkach by to nebola žiadna "lambáda".

Úzkym chodníčkom kráčame na malú vyhliadku na údolie Rio de las Vueltas s množstvom pichľavých kríčkov s červenými špicatými kvietkami pripomínajúcimi čili papričky. Vietor je však extrémny a doslova nás odtiaľto vyháňa. Schádzame dole na prašnú cestu (RUTA 41), vedúcu okrajom údolia. Dvíhajú sa oblaky prachu, ktorého máme plné oči aj ústa. Vietor si nás pohadzuje ako handrové bábiky. Kráčame otvoreným terénom popri ramenách rieky, až kým nás zakrátko značka nenavedie opäť na úzky chodníček. Dreveným mostíkom mierime do lesíka tvoreného, ako inak, prevažne deformovanými pabukmi. Stretáme pár ľudí a cítime sa trochu ako v lesoparku.

Po chvíli opäť prekrižujeme cestu pre autá a pohodovým tempom ťapkáme sviežozeleným riedkym porastom až k infotabuli v blízkosti parkoviska. Autobus plný turistov práve odchádza, takže snáď tam bude kľud. Stromy sa rozostupujú a ocitáme sa v skalnom amfiteátri s asi 20-metrovým vodopádom. Voda potoka prepadáva cez prah doliny a vytvára príjemné miestečko na okraji údolia. Po veľkolepých scenériách s predchádzajúcich dní je toto síce minimalistický výtvor prírody, ale aj tak tu sedíme a užívame si pokojnú atmosféru asi hodinu. Za celý čas sa tu vystrieda možno tak tucet ľudí.

Do El Chaltén sa vraciame rovnakou cestou. Počasie sa však postupne vylepšuje a slnko svieti čoraz častejšie. Napriek tomu nad horami v pozadí vidieť snehové prehánky. Opäť si kráčame riedkym pabukovým lesíkom, kde v tráve svieti mnoho žltých púpav. Pri mostíku s potokom sa pasie párik husice magellanskej. Znova sme na prašnej ceste, kde nás míňa pár áut i protiidúcich turistov. Na skalnej vyhliadke s "čili papričkami" sa nezastavujeme a prichádzame priamo do mestečka. V reštaurácií si dávame niečo malé pod zub a všetko zapíjame miestnym pivkom. Je odpoludnie a keďže zajtra ráno nás čaká presun do ďalšieho mesta El Calafate, je správny čas na nákup suvenírov. Obiehame viacero obchodíkov a vychutnávame si posledný večer v príjemnom horskom stredisku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Laguna Nimez

Ďalšie ráno v El Chaltén je opäť daždivé a veterné, a preto nás veľmi nemrzí, že odchádzame. Autobusom sa cez zvlnenú pustú trávnatú pampu, kde sem-tam popri ceste vidieť lamu obesenú na plote či pasúce sa kravy, presúvame do vyše 200 km vzdialeného mesta El Calafate. Keďže chceme ušetriť, z autobusovej stanice sa do centra na ubytovanie vyberáme pešo. Spoločnosť nám aj tu robí patagónsky víchor a skupinka túlavých psov útočiacich na okoloidúce autá. Veci nechávame v hosteli a vydávame sa na prieskum centrálnej ulice s mnohými obchodíkmi. Celé mesto je situované v blízkosti obrovského patagónskeho jazera Lago Argentino a na jeho brehu by sa mala nachádzať akási trávnatá mokraď zvaná Laguna Nimez. Je to jediná dostupná zaujímavosť, a preto sme sa rozhodli, že si ju prezrieme.

Uličkami sa prekľučkujeme na okraj mesta k vstupnému domčeku, kde dostávame ďalekohľad a pár brožúr. Malo by tu hniezdiť údajne viac než sto druhov vtáctva. Celým areálom vedie trávnatý chodníček, ktorý bažinatejšie úseky prekonáva drevenými mostíkmi. Pre lepšie výhľady je tu niekoľko pozorovateľní, ale vtáky sú väčšinou príliš ďaleko a na menšiu vzdialenosť priletia iba sporadicky. Najzaujímavejšie na nás pôsobí skupinka ružových plameniakov čilských v strede močiara. Nakoniec sa zhodujeme, že to za veľa nestálo, keďže asi kvôli skorej jari sem ešte nestihla väčšina vtákov priletieť. Navyše sa rozfúkal nepríjemný studený vietor, ktorý so zamračenou oblohou vytvoril sychravé podmienky a poriadne sme vymrzli. No nepochybujem, že vo vhodnejšom počasí to musí byť väčší zážitok. Vraciame sa späť do centra, kde ochutnávame ďalšie argentínske dobroty. Nasledujúci deň nás čaká návšteva ľadovca, na ktorý sme všetci zvedaví.

Ľadovec Perito Moreno

Patagónia je známa nielen svojimi nádhernými horami, ale aj množstvom rôzne veľkých ľadovcov. Medzi nimi je jeden skutočne výnimočný a svetoznámy, napriek tomu, že nie je najväčší. V súčasnom globálnom otepľovaní je totiž ľadovec Perito Moreno jedným z mála takých, ktoré sa nezmenšujú, ale naopak stále zostupujú do údolia a držia si svoju veľkosť. Ľahká dostupnosť z neho robí jednu z najnavštevovanejších argentínskych turistických atrakcií. Očakávame tu teda davy ľudí, ale jeho návštevu si napriek tomu nedokážeme odpustiť.

Výlet k nemu si kupujeme deň vopred v turistickej agentúre. V mrazivom ráne nastupujeme pred naším hostelom do autobusu a spolu s ďalšími ľuďmi z celého sveta (aj s jednou Slovenkou) sa vezieme 80 km trávnatou pampou až k horám. Pri bráne do Národného parku Los Glaciares tentoraz platíme vstupné, aký to rozdiel oproti El Chaltén, kde bol vstup voľný. Následne sa popri jednej vetve jazera Lago Argentino vezieme na prvú vyhliadku, odkiaľ vidíme čelo ľadovca končiace vo vodnej ploche. Vyzerá naozaj úžasne, skutočný div sveta. Po pár minútach zastavujeme na parkovisku pred turistickým centrom, kde máme párhodinový rozchod.

Ľadovec máme doslova priamo pred očami, len trošku ho clonia stromy. Je možné sa tu pohybovať len po visutých kovových chodníkoch vo svahu s riedkym lesom. Je na nich niekoľko vyhliadkových plošín. Priamo k brehu sa ísť nedá kvôli bezpečnosti, lebo padajúce kusy ľadu vytvárajú na hladine veľké vlny, ktoré by neopatrných turistov mohli zmietnuť. Pohľad na obrovskú masu ľadu stekajúcu z hôr ukrytých v oblakoch, ktorá vypĺňa celé údolie a ústi do modrého jazera je skutočne dych vyrážajúci. V prednej časti je široký okolo 5 km, dlhý asi 30 km a ľadová stena má nad vodou výšku takmer 70 m. Znenazdajky sa z čela trhá blok s veľkosťou niekoľkoposchodovej bytovky a s ohromným rachotom sa triešti vo vodách jazera. Úchvatné divadlo, len škoda, že som ešte nemal nachystaný foťák. Ľad je zaseknutý o breh a rozdeľuje jazero na dve časti. V jeho vodách pláva niekoľko lodí vyzerajúcich ako detské hračky. Obchádzame viaceré vyhliadky, dosýta fotíme a užívame si scenériu, akú sme nikdy nevideli. Škoda, že je zamračené, pretože svetlo by krajine dodalo šmrnc. Ľadovec rôzne vŕzga a puká, no vypadávajú z neho len malé kocky. Nakoniec tu ani nie sú také davy ľudí, akých sme sa báli, návšteva v mimosezóne sa nám opäť vyplatila.

Čas rýchlo beží a my sa ešte autobusom presúvame k malému prístavu, kde nasadáme na loď. Súčasťou výletu je totiž vyhliadková plavba, pri ktorej sa nám naskytnú trochu iné pohľady na ľadového krásavca. Loď sa kvôli bezpečnosti môže priblížiť maximálne na 200 m, ale výhľad je aj tak fantastický. Skoro 70-metrová hradba plávajúca na hladine je všemožne rozbrázdená a rozpukaná a vzbudzuje ohromný rešpekt. Niekoľko ďalších lodí na jazere vytvára pri fotení dokonalú mierku. Na okraji ľadovca vidíme skupinky ľudí, absolvujúce pešiu prechádzku tohto prírodného výtvoru, čo musí byť taktiež zaujímavé. Mňa osobne priťahuje aj špicatý štít Cerro Perito Moreno (1640 m) čnejúci nad našimi hlavami, ktorý dotvára celú scenériu. Dali by sa tu pozorovaním stráviť ešte dlhé hodiny, ale plavba sa predsa len končí a autobus nás vezie späť do El Calafate. Tu si opäť tradične vychutnávame argentínske gurmánske špeciality a užívame si posledné chvíle v Patagónií. Nasledujúci deň sa letecky presúvame na absolútny juh celého juhoamerického kontinentu.

Záver

Po dvoch pokojných dňoch nám bolo dopriate okúsiť povestné nestále patagónske podmienky s dažďom a víchricou. Krátka prechádzka k vodopádu nebola síce nijako veľkolepá, ale predstavila nám predsa niečo nové z tunajšej prírody. Deň bez zhonu a davov ľudí, kedy sme naplno pocítili drsnosť počasia a vychutnali si príjemnú atmosféru El Chaltén, nám padol vhod. Následný presun do rušnejšieho strediska El Calafate a návšteva tamojších mokradí, kde sme pozorovali viaceré vtáky, nám ukázal opäť iný pohľad na okolitú krajinu.

No určite najzaujímavejším z trojice bol výlet k ľadovcu Perito Moreno. Na jednej strane išlo o komerciu, kde nás limitoval časový rozvrh agentúry, čo trochu kazilo celkový dojem. Ale ľadová masa samotná a prostredie, v ktorom sa rozprestierala, naozaj brala dych. Ľadovce sú ozajstným fenoménom tunajšej krajiny a mali sme možnosť vidieť jeden z najkrajších. Tak blízko ľadovej stene ešte nikto z nás nebol. Celkový zážitok sa však opisuje ťažko, to človek musí vidieť a zažiť na vlastnej koži. A nakoniec to ani s množstvom ľudí nebolo také odstrašujúce. Tri dni nám ukázali, že tunajší kraj nie je len o žule a pabukoch, ale jeho súčasťou je aj mnoho iných rozmanitých krás, vďaka ktorým je Patagónia známa vo svete.

Užitočné odkazy:

• elchalten.com
• www.losglaciares.com

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek