Od domu až domov - okruh Slovenskom

Na papier som si teda začal vypisovať všetky pohoria, kde by som chcel prejsť hrebeňovku, respektíve urobiť nejaký prechod. Všetky pohoria boli koncentrované na Orave a východnom Slovensku. Pri opätovnom pohľade do mapy mi hneď napadlo, či by sa hory nedali prepojiť v rámci jednej dlhšej túry. Všetko sa dá, keď sa chce, a tak v mojej hlave pomaly začala vznikať trasa.

Nemôžem tam však začleniť všetky pohoria, keďže niektoré idú súbežne vedľa seba. Ako napríklad Čierna hora a Slanské vrchy. Preto som musel Slanské vrchy z túry vyškrtnúť. Veľmi obľubujem túry, ktoré začínam aj končím doma a nemusím pritom použiť žiadny dopravný prostriedok. Zatiaľ som tak chodil iba pomerné krátke jednodňovky do blízkeho okolia. A preto prišla spásonosná myšlienka. Dala by sa túra vymyslieť tak, aby som začínal aj končil doma? Viac mi nebolo treba. Hneď mi v hlave začala vznikať túra v tomto duchu.

Od domu z mojej malej dediny pri Novej Bani zamierim na sever a prejdem až na hranicu s Poľskom. Tu sa stočím na východ a týmto smerom budem pokračovať až do pohoria Čergov, kde zmením smer na juh a zídem až takmer k maďarskej hranici v Slovenskom krase. Opäť prudko zmením smer na sever a prejdem na Muránsku planinu, kde sa stočím na juh a zbehnem do Cerovej vrchoviny. Záverečnú časť prejdem okolím Veľkého Krtíša cez Krupinskú planinu a Štiavnické vrchy až domov.

Trasu rýchlo vyklikám v mape a vychádza to na niečo jemne cez 1000 km. Nemám však úplne pevný plán a počas túry budem zrejme trasu ľubovoľne prispôsobovať podľa potreby a situácie. Takýmto spôsobom som celkom nezávislý. Až na pár pohraničných úsekov by nemal byť žiadny problém, ani keby sa situácia opäť zhoršila. Nikdy som túry veľmi dopredu neplánoval, proste som sa len zobral a išiel. Teraz to však bolo iné a trasu som naplánoval úplne dopodrobna. Od prameňov vody cez dopĺňanie potravín až po to, kam chcem v daný deň prísť. Cestou som zistil, že takéto plánovanie je na jednej strane totálna blbosť, ale na druhej super vec. O tom však viac až niekde v závere.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

1. deň Orovnica – Rúbaný vrch (Cez Pohronský Inovec na Vtáčnik)

(40 km, prevýšenie 1915 m)

Nie je asi nič príjemnejšie ako začínať túru doma. Ráno sa ešte v pohodlí domova naraňajkujem a priamo od dverí vyrážam na túru. Nič nezvyčajné, akurát teraz bude trochu dlhšia ako zvyčajne. Z mojej dediny nevedie žiadna turistická značka. Poznám to tu však lepšie ako vlastnú dlaň, a tak pôjdem po miestnych chodníčkoch. Od domu prejdem do lesa, mám to asi iba 50 metrov. Po nenápadnom chodníčku prechádzam cez les do časti, ktorá sa nazýva Kopanice. V minulosti tu boli vinice, ale dnes sú to už len šuminy a les.

Klesám do doliny Hradiská, kadiaľ tečie Orovnický potok. Všetci miestni však potok nazývame Hradiská, tak ako aj dolinu. Dolinou vedie parádna nová asfaltka, akú by ste len márne hľadali v slovenských dedinách. Ďalšie nezmyselne vyhodené eurofondy, len preto, aby sa mohli papaláši vyvážať na autách až k posedom. Nebudú si predsa pri tom ničiť svoje autá na nejakej rozbitej horskej ceste. Ak niekedy budete v týchto končinách, choďte sa tadiaľto previezť aspoň na bicykli. Cesta je na to ako stvorená a dostanete sa po nej až do Novej Bane. Hore dolinou prejdem do osady Nemecká Huta. Na mape nesprávne označená ako Inovecká Huta. Je to bývalá uhliarska osada, ale dnes je tu obývaný len jeden dom. Ostatné sú prerobené na chalupy.

Pokračujem po lesnej zvážnici na Loksovu lúku. Na okraji lúky v lese je prameň Orovnického potoka. Nechcelo sa mi trepať vodu z domu, a tak si tu napĺňam fľaše. Vybehnem hore na lúku, z ktorej je pekný výhľad smerom na pohorie Vtáčnik. Vedie tadiaľto viacero značiek, ale prejdem okrajom lesa na blízke lyžiarske stredisko Drozdovo. Takto v lete je to tu celkom ľudoprázdne. Odtiaľto sa napájam na modrú značku, ktorá vedie po asfaltovej ceste až nad obec Veľká Lehota. Zisťujem, že trasa značky bola zmenená a teraz ide priamo cez obec. Nechce sa mi však schádzať do obce, a tak kráčam po pôvodnej trase cez lúky ponad obec. Trasa bola podľa mňa oveľa krajšia, keďže poskytuje pekné výhľady späť na Veľký Inovec a taktiež na okolité štále. Dostávam sa do sedla s originálnym názvom Kuchyňa. V okolí je pár domov, ale inak nič zvláštne.

Striedavo cez les a lúky prechádzam pod vrch Vojšín. Celú jeho vrcholovú časť tvorí pomerne veľká lúka, z ktorej sú pekné výhľady. Na vrchole som bol mnohokrát, a tak dnes nemám veľmi nutkanie ísť priamo až na vrchol. Idem teda po poľnej ceste, ktorá vrch mierne traverzuje. Parádne výhľady na Požitavie s pohorím Tribeč v pozadí sú aj z tejto cesty. Z vrchu sú asi najkrajšie západy slnka, vtedy sa tu naozaj oplatí byť. Poslednýkrát sa obzriem na moje srdcu najbližšie kopčeky, a potom klesám do obce Malá Lehota. Dedina je mi tiež dosť blízka, keďže z nej pochádza moja mama. Opäť schádzam zo značky a cez lúky, okrajom obce prechádzam do Zimermanovho štálu. Nebol som tu dosť dlho. Neodolám zvedavosti a zbehnem sa pozrieť na bývalý dom môjho starkého. Dosť sa to tu zmenilo a už to tu ani veľmi nespoznávam. Po nostalgickej zachádzke sa vraciam späť na hlavnú cestu, po ktorej idem k odbočke na Tomov štál.

Cestou sa otvárajú pekné výhľady na malebný kraj lúk, lesov a roztratených štálov. Kúsok pred Debnárovým štálom odbočím vpravo na spevnenú lesnú cestu. Viem, že by mala tadiaľto viesť cesta na Penhýbel, ale nikdy som tadiaľto nešiel. Mierne stúpam a po chvíľke vidím pár domov, ktoré tvoria Tomov štál. Je to posledná rozlúčka s Malou Lehotou. Vchádzam do lesa, kde ma prekvapuje celkom veľký počet čučoriedok. V pohorí Tribeč nie sú čučoriedky ničím nezvyčajným, hlavne v okolí kremencových hôrok. Nikde som však na nich ešte nevidel plody. Tu je modrých bobuliek dosť, a tak ochutnávam celkom prvú čučoriedku z pohoria Tribeč. Chutí tak ako aj všade inde.

Pomaly sa dostávam na Penhýbel, kde sa napájam na starú známu Ponitriansku magistrálu. Dlho po nej nejdem. Nechce sa mi klesať po asfaltke na Veľké Pole. Využijem teda cykloznačku, ktorá ide západnou stranou hrebeňa. Najviac ma tu zaujal opustený Ondrášov štál. Všetky domy sa pomaly rozpadajú a po sídle zrejme čoskoro ostane len názov v mape. Je to škoda, ale má to tu zaujímavú atmosféru. Po lesných cestách ma cykloznačka privedie na žltú turistickú značku, ktorá stúpa do sedla pod Rajtokom. Je to krátky, ale pomerne strmý výstup. V sedle si vymieňam vložky v topánkach. Nové, čo mám, mi trochu „hryzú“ nohy. Po krátkej pauze idem ďalej po hrebeni a postupne stúpam čím ďalej, tým vyššie, až sa dostávam na Rúbaný vrch. Času mám ešte dosť a stihol by som vybehnúť aj na Vtáčnik, ale v noci má byť dosť chladno. Môže aj mrznúť. Pri balení som vsadil viac na váhu, ako na komfort a zobral som len ľahký letný spacák. Vedel som, že v prvé dni bude chladno, ale prežil som v ňom aj horšie. Ostávam teda na noc tu, je to predsa len nižšie a menej veterné miesto ako Vtáčnik. Ani som nevedel, že pod Rúbaným vrchom je prameň vody. Zistil som to až na mapy.cz. Zbehol som teda k neupravenému prameňu a nabral si vodu. Treba však nádobku. V noci bolo naozaj chladno a ešte k tomu dookola mňa niečo stále behalo, a tak som toho veľa nenaspal.

2. deň Rúbaný vrch – Jalovské lazy (Cez Vtáčnik do Žiaru)

(38 km, prevýšenie 1594 m, spolu 78 km)

Hovorí sa, že najkritickejší je tretí deň na túre. U mňa je však vždy najhorší druhý. Neviem prečo, ale je to proste tak. Preto viem, že dnes to bude aj trochu trápenie. Ráno je dosť chladno a najlepší spôsob, ako sa zahriať, je pohyb. Preto sa len rýchlo zbalím a idem po hrebeni ďalej. Stúpanie je vcelku mierne a svižným tempom sa celkom rýchlo zahrievam. Na chvíľku sa zastavujem iba na Kláštorskej skale. Vybehnem hore a poobzerám pekné ranné výhľady, ktoré som videl mnohokrát, ale vždy sú aj tak iné. Zliezam dole a takmer po rovine sa presúvam na susedný Vtáčnik. Do vrcholových skál sa začínajú opierať ranné lúče slnka, a tak je tu príjemné teplo. Ideálne miesto na raňajky. Široko-ďaleko nie je živej duše a len nesmelo pozerám na trasu, ktorá ma čaká v najbližších dňoch. Pohľad sa mi zastavuje až niekde na končiaroch Krivánskej Fatry. Z vrcholu Vtáčnika to bude teraz skoro stále dole kopcom až do Handlovej.

Klesám na Kanie studne, kde si z prameňa dopĺňam vodu. Cesta po hrebeni je vcelku fádna. Vedie zväčša bukovým lesom bez možnosti výhľadov. Nič na tom nezmení ani vrch Jarabá skala, keďže vrcholové bralá sú ukryté v lese. Prvé výhľady sa otvárajú až z rúbaní na vrchu Orlí kameň. Najkrajšie sú však pohľady z vrchu Biely kameň. Aj keď neviem, či sú krajšie výhľady alebo samotný skalný amfiteáter, ktorý tvorí vrchol kopca. Skalná krása je však vcelku nebezpečná. Celý skalný prah sa pomaly zosúva do doliny a jeho okraj je popretkávaný trhlinami. Najkrajší pohľad na celý skalný amfiteáter je paradoxne zo skaly, ktorá je odtrhnutá a drží len silou vôle. Všímam si, že praskliny na nej sú každým rokom väčšie. Jedného dňa zletí dole, len dúfam, že nie so mnou na palube. Za výhľadom sa však na ňu oplatí ísť.

Vraciam sa späť na značku a pohodlným chodníkom prechádzam na ďalšiu skalnú dominantu - Veľký Grič. Vrch pomerne rázne ukončuje hrebeň pohoria Vtáčnik a z jeho vrcholových skál sú pekné, takmer letecké výhľady na mesto Handlová. Práve tam budú smerovať moje najbližšie kroky. Asi nikdy v živote sa mi nepodarí správne trafiť červenú značku z Veľkého Griča smerom dole. Opäť som sa zamotal do nejakej húštiny, a tak sa ňou predieram dole až na cestu, kadiaľ vedie značka. V meste sa veľmi nezdržujem. Urobím len tradičnú fotku pekného kostola svätej Kataríny na námestí a hneď sa pracem preč. Po žltej značke sa pomerne rýchlo dostávam na okraj mesta, kde musím prejsť cez areál družstva. Vybehne tu na mňa jeden pes, ale hneď ho niekto zahriakne a stiahne sa späť.

Kráčam väčšinou po asfaltkách, ale kúsok aj popri železničnej trati, až kým neprídem k rekreačnému stredisku Remata. Celkom to tu žije a v hoteli je kopec návštevníkov. Mňa však čaká pomerne strmý výstup na Bralovú skalu. Vedel som, že to bude stupák, ale že to bude celkom brutálny výstup som nečakal. Na dnes ma celkom odrovnal. Výhľady z Bralovej skaly na Handlovú a Vtáčnik však stoja za to. Z vrcholu klesám na Sklenianske lúky, kde rozmýšľam, čo ďalej. Je podvečer a povedal som si, že po tme na túre chodiť nebudem. Na Jalovských lazoch však poznám parádnu chatku, kde sa dá prespať. Noc bude zase chladná, a tak by bolo príjemnejšie spať vo vnútri. Kopnem teda do vrtule a trielim, čo to dá, aby som to po vidne stihol ešte ku chatke. Cestou stretávam veľa vysokej zveri, ktorá večer vychádza napásť sa. Po vidne to nakoniec nestíham a posledných 10 minút hľadám chatku potme. Dobre si však pamätám, kde stojí, a tak ju hneď nájdem. Dnešná noc bude teda o niečo príjemnejšia.

3. deň Jalovské lazy – útulňa Javorina pod Kľakom (zo Žiaru do Lúčanskej Fatry)

(38 km, prevýšenie 1992 m, spolu 116 km)

Ráno chatku trochu poupratujem, a potom pokračujem po červenej značke na neďaleké Chrenovské lazy. Nachádza sa tu studnička so stojatou, ale dobrou vodou. Rozhodol som sa, že raňajky si dám až pri poľovníckej chate Štyri chotáre. Trasa k nej vedie takmer po rovine a okrem výhľadov z rúbaní ma cestou zaujme levitujúci smerovník Havranovo. Zrejme odhnil a niekto ho zavesil na strom. Počas prestávky pri chate k nej dorazí cyklista z Prievidze. Popri zbere lipového kvetu, kvôli ktorému sem prišiel, stihneme prebrať niekoľko tém ohľadom turistiky. Mám pocit, že sa tu dlho zdržujem, a tak sa lúčim so spoločníkom a mierne zvlneným hrebeňom pohoria prechádzam až pod vrch Vyšehrad. Nachádza sa tu ďalšia poľovnícka chata, pri ktorej je pomerne výdatný prameň. Myslím, že pre ľudí, ktorí majú skúsenosť s Cestou hrdinov SNP, je chata dobre známa. Opäť si tu dopĺňam trochu vody a zároveň zaspomínam na milé stretnutie s poľovníkom pred dvomi rokmi.

Od chaty je to na Vyšehrad iba kúsok. Najskôr prejdem cez lúky k smerovníku Čertova dolina, a potom stúpam krátkym, ale strmým kopcom až na samotný vrchol. Z pekných vrcholových skál si obzerám trasu, ktorú mám za sebou. Ešte stále vidím „moje“ kopčeky - Vtáčnik a nepatrne aj Pohronský Inovec. Z vrcholu pomerne prudko klesám do Vyšehradského sedla. Cestou stretávam skupinu českých turistov, na ktorých totálne sedí posmešný popis z internetu. Sandále, biele ponožky, ľadvinka a k dokonalosti nechýba ani „jágrovské háro“. Pri spomienke na rôzne vtipné obrázky sa nie v zlom musím nad tým trochu pousmiať. Ďalšia vec, na ktorej som sa už seriózne zasmial, bola tabuľka na okraji lúky v sedle. Bolo na nej napísané: „Nebehaj po mne, rastiem! S vďakou Tráva“. Problémy sa dajú riešiť aj vtipným spôsobom.

Cez lúky začínam opäť stúpať a naberať nadmorskú výšku. Zároveň sa mi otvára pekný výhľad na neďaleký Strážov a susedný Kľak, kam by som chcel dnes doraziť. Striedavým stúpaním a klesaním po hrebeni sa dostávam k smerovníku Hadviga. Neviem prečo, ale pri opisoch Cesty hrdinov SNP býva miesto dosť často spomínané. Mne však moc neutkvelo v pamäti ani predtým, a ani teraz som tu nenašiel nič výnimočné. Akurát kúsok vyššie sedí jedine partia chlapov, ktorí rozmiestňujú elektrický ohradník. Vec, ktorú si však veľmi dobre pamätám, je strmý výstup na vrch Závozy. Vcelku dlho sa motám cez zanedbané lúky a les, kým sa dostanem na vrchol. Z tejto strany je to však celkom pohoda.

Tentokrát ma pre zmenu čaká strmé klesanie do Vríckeho sedla. Dva roky dozadu tadiaľto viedol len úzky chodníček, teraz je tu vychodená doslova diaľnica. SNP-čka je zrejme ešte viac populárna, ako pred dvomi rokmi. V sedle prekrižujem cestu, ktorá spája Vrícko s Prievidzou a zároveň si tu dám krátky oddych. Nemám žiadnu vodu, ale pod vrchom Vrania skala si pamätám výdatný prameň vody. Smäd ma teda poháňa v prekladaní nôh, aby som bol pri prameni čím skôr. Keď sa k nemu konečne dostanem, tak sa rovno pri prameni stretávam s ďalším turistom, ktorý má taktiež veľký ruksak. Hneď mi je jasné, že ide SNP-čku. Nakoniec z neho vypadne, že ide zo Záhorskej Vsi do Novej Sedlice, presne to čo ja pred dvomi rokmi. Taktiež sa dozvedám, že je aktívny na Hikingu, ale články nepíše. Preto, ak si to bude náhodou čítať, tak ho touto cestou pozdravujem.

Večer sa neúprosne blížil, a tak sme sa každý pobrali svojou cestou. Až po Fačkovské sedlo idem takmer po rovine. Lúčim sa s červenou značkou a odbáčam na žltú, ktorá ma dovedie na vrch Kľak. Najskôr ma však čaká poriadny strmák na vrch Reváň. Osobne pochybujem, že to stihnem na Kľak do tmy, ale však skúsim. Nakoniec hore doslova vyletím, až sa sám tomu čudujem. Neviem, či za to mohla premotivovanosť alebo dve pekné turistky, ktoré išli predo mnou, ale niečo z toho zaúčinkovalo a som hore. Akurát začína zlatá hodinka, a tak sú parádne výhľady. Najkrajší je však pohľad na samotný vrch Kľak, ktorý je na dosah ruky. V hlave mi vznikla myšlienka západu slnka na vrchole, a tak valím na vrchol, aby som to stihol. Podarilo sa, ale západ bol nič moc, keďže na horizonte sa stihli nakopiť oblaky. Výhľady do okolia boli však parádne.

V noci má pršať, a tak z vrcholu zbieham do neďalekej útulne Javorina. Nie je tu ani živej duše. V útulni počkám, až kým nie je totálna tma. Nikto neprichádza, a tak zavriem dvere a zaleziem do spacáka. Keď som v spánkovom móde, preberú ma zvuky a svetlo bateriek. Niekto sa blíži k útulni. Kým stihnem nájsť baterku a vyskočiť zo spacáka, tak už klope na dvere. V rýchlosti vyskočím zo spacáka iba tak v trenkách a rozčapím dvere. Pred dverami stoja tri baby a pozerajú na mňa ako na bukoveckého lesného ducha. „Hmmm, tak toto je celkom trápne,“ prebehne mi hlavou. Vraj nečakali, že cez týždeň niekto na útulni bude a zložia sa teda hore na povale. „Tak to som teda veľmi nezaujal,“ hovorím si zo smiechom v hlave. Neskôr dorazili ďalší turisti, ktorí patrili k prechádzajúcej skupine báb. Vraj si sem prišli zabliakať pri ohni a či mi to nebude vadiť. Odpoviem, že nie a vrátim sa späť do spacáka. Do spánkového režimu ma vyplo prakticky hneď a iba raz v noci som započul zvuk gitary. Inak ma to nerušilo.

4. deň Útulňa Javorina – rozhľadňa Špicák (Lúčanskou časťou Malej Fatry - od Kľaku na Martinské hole)

(38 km, prevýšenie 2026 m, spolu 154 km)

Ráno sa prebúdzam na zvuky mojich spolunocľažníkov, ktorí sú už alebo ešte hore. Neviem, ktorá možnosť je správna. Urobím všetky ranné úkony a čo najrýchlejšie vyrážam na cestu, kým ešte neprší. Vraciam sa späť na Kľak, kde stretávam len jedného českého turistu. Vraj sem vybehol, kým ešte neprší. Z vrcholu vidím na lúke pod Ostrou skalou nejakú veľkú hnedú guču. Vyzerá to na medveďa, ale nie som si úplne istý, keďže nemám ďalekohľad a ani teleobjektív. Však uvidím čo to bude, keď tam prídem. Kým sa tam dostanem, tak zviera zmizne niekde v lese. Začína pršať, a tak sa čo najrýchlejšie snažím dostať za Ostrú skalu. Na tomto úseku je dosť bujný podrast a prechádzať cezeň po daždi by bolo nepríjemné.

Klesám do Vríčanského sedla, odkiaľ zase v daždi stúpam na ďalší vrch - Skalky. Keď sa dostanem na vrchol, tak prestane pršať. Dokonca na chvíľu vykukne slniečko. Otvára sa mi veľmi pekný výhľad späť na Kľak a taktiež na pohorie Žiar. Striedavo klesám a stúpam po hrebeni a väčšinou prechádzam cez malé horské lúky. Pod vrchom Janková ma prekvapí stádo kráv, ktoré sa tu voľne pasú. Musím pomedzi ne kľučkovať, keďže stoja priamo na chodníku. Nikde nevidím žiadneho pastiera. Až v sedle pod Úplazom stretávam chlapa na štvorkolke, ktorý ide smerom k stádu.

Pokračujem na Úplaz a odtiaľ do sedla pod Hnilickou Kýčerou. Zbehnem si nabrať vodu k prameňu pod sedlom, a potom sa zahryznem do asi najstrmšieho stúpania na celom hrebeni Lúčanskej Fatry. Stúpanie nie je našťastie veľmi dlhé a po niekoľkých minútach si vychutnávam výhľad z vrcholu. Akurát opäť vykuklo slnko, a tak sa na vrchole vyhrievam ako jašterica. Kontrolujem radar, ako to vyzerá so zrážkami. Ešte pár hodín by pršať nemalo, tak to snáď vydrží. Od Hnilickej Kýčery je hrebeň pohoria prevažne zalesnený a obmedzené výhľady sa otvárajú iba z niekoľkých rúbanísk. Užívam si však opustenosť javorovo-bukového lesa. Nie je tu ani živej duše, iba občas vyplaším nejaké zviera v okolitom lese. Z bukového lesa sa vynáram až na Hornej lúke. Je tu ohromný počet čučoriedok a pekný výhľad na neďaleké Martinské hole. Zbehnem k útulni Grandhotel Partyzán. Doplním si vodu z prameňa a obzriem si asi najznámejšiu útulňu Malej Fatry. Je zariadená naozaj pekne, ale spať tu neplánujem.

Vraciam sa späť na hrebeň a stúpam na susedný vrch Veterné. Dostávam sa do hmly a zároveň začína pršať. Ukrývam foťák a balím ruksak do pláštenky. Dážď je čím ďalej intenzívnejší. Na Veľkej lúke si odfotím vrchol aspoň mobilom a potom pozerám radar či bude dážď nadlho. Vyzerá to tak, že by malo čochvíľa prestať pršať. Opak bol však pravdou. Celú cestu až do sedla Prašivé lialo ako z krhly. Aspoň v stúpaní na Minčol sa počasie umúdrilo. Dokonca sa roztrhla hmla a otvorili sa pekné výhľady na Martin a Žilinu. Najkrajší bol však pohľad zo sedla Okopy späť na Minčol, ktorý bol v jemnom opare hmly. Stúpam na dnes už druhý vrch s názvom Úplaz, z ktorého potom len prudko klesám do sedla Javorina. Je tu postavený pekný prístrešok s posedením. Dalo by sa tu pokojne prespať a chvíľu sa nad tým aj zamýšľam. Nakoniec však ostávam pri pôvodnom pláne prísť až na rozhľadňu Špicák.

Opúšťam červenú značku a po modrej klesám do sedla pod Kojšovou. Cestou začne opäť poriadne liať. Nechce sa mi pozerať do mapy, a tak verím, že si to tu dobre pamätám. Samozrejme som sa pomýlil a vybehol k nejakému skalnému hríbu. Celkom pekný útvar, ale teraz ma až tak nepotešil. Vraciam sa teda späť a správnym smerom po žltej značke sa dostávam k rozhľadni Špicák. Podlaha na rozhľadni je dosť špinavá, a tak si zavesím radšej hamac. Z rozhľadne je naozaj pekný nočný výhľad na Strečno, Žilinu a okolie. Pršať neprestalo celú noc, a tak som zvedavý, čo ma bude čakať zajtra.

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek