Trasa

Považská Bystrica - Orlové - Lopatina - Záklapie - sedlo Klapy - Klapy (Cigánka) - Udiča - Upohlav - Zábavy - Holíš - Pechov laz - Nimnica, kúpele

Tortúrista

Vstávame pár minút pred štvrtou, aby sme stihli vlak do Považskej Bystrice. Teda ja a spoluturista Vlado, ktorému som ľahkovážne sľúbila účasť na akcii. Skorá ranná tortúra, to nie je pre mňa. O šiestej ráno sme v nástupnom priestore pred považskobystrickou železničnou stanicou. Odtiaľ treba prejsť cez cestu a zabočiť doľava. Potom prejsť cez most ponad Váh a za ním znova doľava. Víta nás tichá štvrť Orlové na okraji Považskej Bystrice. Je tak skoro, že ani psy neštekajú a aj kohúty spia s hlavami pod krídlom. Chcela by som byť majiteľkou jedného z milých a citlivo zreštaurovaných starých domov, pôvabným pohybom si vybojovať svoj diel paplóna a za posvätných zvukov chrápania sa ladne otočiť na druhý bok a spať.

Kráčame poza kaštieľ - hotel s rozľahlým parkom. Smrteľník tam vkročiť nesmie, tak aspoň cez plot si odfotím kúsok parku v hmle a previnilo sa odoberiem tam, kam patrím. Neďaleko je salaš a keďže je nehorázne skoro, že ani ovce ešte Kubko s Maťkom nevyhnali na pašu, nedáme si žiadnu miestnu špecialitu. Nedali by sme si ju ani neskôr, lebo sa musíme ponáhľať. Nebola mi dopriata ani káva, lebo s tortúristom si len tak neposedíte, hocikedy sa vám zachce. Smädný, hladný a nevyspatý musí človek vnímať krásy prírody! (Tortúrista = turista, ktorý vám robí z túry tortúru, tento terminus technicus som kedysi našla na nete). Dobre, nebudem ironická. Pravdu povediac, také nádherné ráno som už dávno nezažila.

Atavistické inštinkty lovcov a zberačov

Je trištvrte na jeseň, všade zeleň vykrášlená pestrými farbami plodov, dobre sa dýcha a chvíľami plávame vo vlnách hmly. Na selfíčku zistím, že hmla je síce čarovná, ale skrepovatela mi vlasy, ktoré som si včera prácne vyžehlila, aby som bola krajšia. Takže teraz hrám jednu priateľskú gorilu v hmle a selfie rýchlo vymažem. Sem-tam si uchmatnem jabĺčko z kraja cesty, rastú tu ešte rôzne staré odrody. Neskôr budem nariekať pod ťažkým batohom, lebo pribudnú hrušky-hniličky a kadečo iné.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pred salašom odbočíme pekne doprava a pokračujeme stále od stanice po modrej značke. Kráčame lesom. Kamenistý chodník nás dovedie k studničke prameniacej v betónovej skruži, fungujúcej skôr ako napájadlo pre ovečky. Kúsok ďalej je lúka s ohniskom a lavičkami. Ražne sú prichystané, len vytiahnuť proviant. Až tu mi je umožnené naservírovať kávu z termosky, ktorú som uvarila včera a nie je až taká hrozná. Na druhej strane lúky je zaparkované biele auto. V hmle pôsobí trochu prízračne, ale nakoniec sa ukáže, kde je pes zakopaný, keď sa na ceste predo mnou zjaví mladý človek s plnou plátenkou húb (asi), odbehnuvší si ešte hen pod strom po poslednú bedľu.

Prebudia sa vo mne atavistické inštinkty lovcov a zberačov a musím preto opustiť chodník a vydať sa lesom. Nájdem nejaké masliaky, lieviky trúbkovité a kopu bedlí, ale tie nezbieram, lebo nikdy neviem, čo s nimi, a zaberajú veľa priestoru. Pár masliakov vyprahnutú dušu s dlhotrvajúcimi abstinenčnými triaškami síce nezachráni, ale aspoň pokvapká. Predpokladám, že tortúrista nie je rád, lebo ho zase zdržujem. Nie sme tu predsa na hubách paninko! Nevšímam si prezentovaný názor, že keby sme chceli napredovať pomalšie, museli by sme kráčať miestami aj naspäť. Myslím si, že idem dosť rýchlo.

Záklapie a Klapy

Po krátkom putovaní lesom prichádzame na miesto s názvom Lopatina. Sedlo, kde sa pripája žltá značka od Považského hradu. Zatiaľ sa všetko odohráva v prechádzkovom móde, dokonca sa smiem občas aj pokochať: jablonka obsypaná jabĺčkami, divá mäta popri ceste, trnky a černice, malebné údolie. Z Lopatiny do sedla Klapy sú to ešte asi dva kilometre, vrch Klapy pekne vidno týčiť sa nad chumáčmi hmly. Vyzerá celkom neškodne a prívetivo. Prechádzame poza posledné domy osady Záklapia. Chodníček lemujú vekom pokrivené slivky. Slivky tu boli asi typické ovocie. Trošku nás zdrží úroda lieskových orieškov, trnky po okoštovaní ignorujeme. Dušu poteší pekná jarabina.

V lúčnatom sedle Klapy natrafíme na štvrté stanovište náučného chodníka. Križuje tu smer z Jasenice, s tou z Udiče cez Klapy na Uhry. Nachádza sa tu náučný panel s názvom Geológia. Odtiaľto na hrebeň Klapy vedie žltá značka. Modrá pokračuje k hrebeňu Javorníkov. Chodník už stúpa trochu strmšie pekným lesom. Tesne pred tabuľkou označujúcou chránené územie odbočíme vľavo a keď vylezieme ešte kúsok vyššie, uvidíme jaskynku, ktorá má pomenovanie v miestnom nárečí: Dzedova ric. Neveľký výtvor, ale aj s okienkom. Pekné miesto na relax. Nie je nám umožnený, lebo prichádza mladá rodinka a priestoru tu nie je veľa.

Vrátime sa naspäť na hlavný chodník. Nad nami sa týči rozložité bralo Cigánka. Viaže sa k nemu miestna povesť o mladej cigánskej dievčine, ktorá ukradla sedliakom kašu a gazda ju preklial, bodaj by skamenela. Jeho kliatba sa naplnila, ako to už v ľudovej slovesnosti býva. To si prečítame až na informačnej tabuli v Udiči. Stúpame pravou, západnou stranou skoro traverzom, čo nám uľahčuje cestu nahor. Pod vrcholom je náučná tabuľa s názvom História. Na tomto mieste bolo keltské hradisko a našli sa tu aj rôzne poklady. Povyše sa nachádza samotný hrebeň s výhľadom. Z východného kamenistého skoro kolmého svahu stúpa nahor vyhriaty vzduch. Aj vegetácia je na tejto strane teplomilnejšia. Dôkazom toho je množstvo drienok. Tie sa červenejú, kam až oko dovidí. Tortúrista ich podchvíľou trhá a ochutnáva s nádejou, že práve táto bude sladká. Ale nebude. Ako v živote.

Nahnevaní turisti a vtipno-sarkastická reakcia

Aj výhľady sú prekrásne: údolie Váhu, Nosická priehrada, priemyselná časť Považskej Bystrice a dedinky v údolí. Nie je tu ale veľa miesta, preto zostúpime, aby sme neprekážali prichádzajúcim turistom. Po krátkej prestávke, keď skonzumujeme časť zásob, pokračujeme ďalej klesajúcim chodníkom. Vedie úzkym, ostrým hrebeňom. Tento chodník je omnoho náročnejší, klesá strmšie ako ten, ktorým sme sa dostali nahor. Stretávame skupinu turistov, ktorí vyzerajú, ako keby ich niečo nahnevalo. Pýtajú sa, ako by sa mohli vrátiť do Udiče inou cestou, menej príkrou. Vlado im odpovie, nech to skúsia cez Uhry (dedina na úpätí) a dostane sa mu vtipno-sarkastickej reakcie, že do Maďarska teda v žiadnom prípade nepôjdu. Inak geometria nepustí. Trasa môže byť len strmšia a kratšia, alebo dlhšia a pozvoľnejšia. Tento úsek ozaj dáva zabrať, kolená a palce to cítia pri každom kroku. Už som videla aj menej náročné chodníky opatrené všelijakým železom, ale tu nič neostáva, len občas sa zachytiť nejakého kríka či kmeňa.

Konečne sme dole a prichádzame do obce Udiča. Je nedeľa, ale potraviny sú otvorené. Som celkom zničená, chcem ísť domov a nie ešte na nejaký ďalší kopec. Aby som toľko "nevyšilovala", dostanem od tortúristu ruskú zmrzlinu a kofolu. On si dá k zmrzline pivko. Asi to trochu pomohlo a zisťujem, že Udiča je celkom pekná dedinka. Majú tu pamätník tragickej udalosti, keď pri bombardovaní počas druhej svetovej vojny zahynuli učiteľ, učiteľka a päť žiakov. Z Udiče po žltej značke pokračujeme do Upohlavu. Uprostred dediny je stará studňa s ručnou pumpou, voda tečie, ale susedka z okna kričí, že pitná nie je, nech sa napijeme z tej pri kríži. Pri kríži ozaj objavíme studňu aj s kohútikom. Voda je vynikajúca a osvieži.

Zábavy s roztopašou mládežou

Nad Upohlavom sú nádherné rozľahlé lúky, sem-tam olemované lipami a brezami. Lúky sú udržiavané, radosť kráčať. Prichádzame na miesto zvané Zábavy, ktoré dostalo názov asi podľa toho, čo tu roztopašná mládež v minulosti počas magických nocí vystrájala. Rozložitá hruška nás ponúkne sladkými plodmi. Je na nej modrá značka a naviguje nás južným smerom k Holíšu. Vyššie prechádzame popri božích mukách medzi dvomi mladými lipami, ktoré sú akoby predzvesť toho, čo nás ešte čaká.

Vojdeme do lesa a chodník začne dosť prudko stúpať. Výstup ma stojí veľa síl, ledva dychčím a potichu soptím, no našťastie netrvá dlho a sme na vrchole. Holíš spoznáme podľa holého temena s dreveným dvojkrížom a slovenskou vlajkou. Je tu príjemné miesto na oddych pre pútnikov, dokonca aj stôl s lavičkami. Vlado sa zastaví na kus reči s jedným bežcom a rodinkou, ktorá sa sem vybrala na vychádzku zrejme z Nimnice. My, introverti, rozhovorom s ľuďmi, ktorých nepoznáme, veľmi neholdujeme. Preto sa radšej ponáhľam ďalej.

Hrebeňom vedie príjemný chodníček s výhľadmi na Nosickú priehradu mládeže a široké okolie. Cesta z Holíša do Nimnice by mala trvať podľa smerovníka asi 40 minút. Spokojní končíme naše putovanie v tomto stále sa zveľaďujúcom kúpeľnom mieste. Dobre by padol nejaký kúpeľ či masáž. No idem zajtra do práce a potrebujem stihnúť vlak z Púchova. Z Nimnice tam chodí autobus. V Púchove sa s Vladom rozlúčim, lebo on pokračuje ďalej, bude nocovať pod svojím tarpom alebo v nejakej útulni. So mnou to bol len jemný šľahačkový predkrm a ako veľmi často poznamenáva, aspoň sa trochu rozchodil. Až teraz bude nasledovať ozajstná turistika.

Zhodnotenie

Bol to pekný okruh. Mám rada jeseň, tohoročná je síce trochu teplejšia, ako by mala byť, ale krásna. Aj keď sa mi veľmi nechcelo a radšej by som si ráno vychutnávala kávu a niečo čítala, oplatilo sa opäť premôcť svoju pohodlnosť, obuť si turistické topánky a vyjsť z bezpečia bytu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek