Studňa na Muránskej planine
Túra

Severovýchodnou časťou malebnej Muránskej planiny

21. 11. 2020
Po viacerých zimných a jarných potulkách Muránskou planinou som bažil po ďalšej návšteve ľudoprázdneho horstva. Naplánoval som si „okruh“ z Červenej Skaly s prespaním na útulni Nižná Kľaková, ktorá je čarovným miestom priamo v srdci národného parku. Počkal som, kým prejde daždivé obdobie druhej októbrovej dekády a vydal sa neplánovane sám do divočiny.

Z hmlistého rána na vysvietené Muránske planiny

Cestou na mne dobre známe Horehronie, keďže som polovičný Telgárťan, si cez okno vychutnávam jasné ráno. Situácia sa mení za Beňušom, kde sa „strácam“ v inverznej oblačnosti a je vidieť len na pár desiatok metrov. Príliš mi to však neprekáža, lebo tuším, že vo vyšších polohách, kam smerujem, bude určite krásne jesenné počasie.

Prvé metre vedú cez koľajnice, po ktorých brázdi známa Horehronská strela. Za nimi vchádzam do areálu kameňolomu, na ktorého bráne visí nápis - "Objekt strážený psom". V skoré nedeľné ráno je našťastie brána otvorená. Síce s malou dušičkou a zrýchleným tempom, ale úspešne prechádzam areál bez ujmy. Nijaký Dunčo sa nekoná, a tak si po pár stovkách metroch vydýchnem.

Trasa ďalej vedie asfaltovou cestou popri horárni, vedľa ktorej sa pasie stádo koní. Pri rázcestí Salašná zastavujem na minioddych a smerujem zahmlenou dolinou ďalej. Okolité prostredie pôsobí tajomne a vládne tu ticho. Jediným „rušivým“ momentom je bystro žblnkajúci potok Trsteník. Ten kde-tu vytvára pre oblasť typické meandre, ako sú napríklad známe, pár kilometrov vzdialené meandre Hrona pod Telgártom.

Pod úbočím Javoriny cesta končí a chodník na moje prekvapenie vedie priamo tečúcim potôčikom, ktorý preverí moju nepremokavú obuv. Počas stúpania úzkou dolinkou sa podľa mojich predpokladov začína oblačnosť strácať a dostávam sa pod jasnú oblohu. V sedle v lokalite Bielková nad Veľkou lúkou sa mi otvára výhľad na časť spomínanej lúky v diaľke. Je tu krásne jesenné počasie s dobrou viditeľnosťou. Po zbehnutí k horárni si pár minút vychutnávam pohľad na rozľahlé pasienky so stádom koní na nich. V súlade s naplánovanou trasou vybieham ešte na krátky prieskum za možnými výhľadmi na lokalitu Šindliarka. Výhľady sa však nekonajú, presnejšie ponad stromy trčí kúsok hrebeňa od Kráľovej hole po Strednú hoľu, ale nie je to nič moc, a preto sa čoskoro vraciam strmým briežkom naspäť dolu. To ma začujú psy zo spomínanej horárne a ak niekto vo vnútri dovtedy spal, potom už určite nie. Zrýchlene sa vytrácam z dohľadu psov. Neskôr ma trošku zarazí viacero áut idúcich cestou, ale rýchlo mi dochádza, že je za tým mimoriadna obchádzka z dôvodu zničenej cesty za Muráňom v smere Červená Skala.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Z vyhliadky Poludnica cez Studňu k útulni Nižná Kľaková

Cestou popri stáde norikov muránskych, pasúcich sa okolo, sa dostanem k centrálnemu smerovníku Muránskej planiny, ktorý ma nasmeruje k môjmu ďalšiemu cieľu, a tým je vyhliadková skala Poludnica. Týmto úsekom stretávam za dva dni jediných štyroch ľudí a o hodinku sa kochám pohľadom ponad Suchý dol na vzdialený Muráň a okolité horstvá. Počasie praje, čas je okolo obeda, a tak velím na výdatnejší oddych.

Oddýchnutý po necelej hodine sa červenou značkou vydávam do vzdialenejších a divokejších končín horstva, k zašitej Studni na Muránskej planine. Tento úsek je dosť nezáživný, ale teší ma krásny, jesenne sfarbený les. Hodina cesty ubehne, stúpanie končí a mne sa zdá, že sa už blížim k studni. Je to pravda a o pár minút vidím scenériu blízkej chaty a striešky nad studničkou. Naberám si čerstvú studenú vodu a sadám na lavičku. Toto miesto mám veľmi rád a v zime, keď som tu bol prvýkrát, mi poriadne učarovalo. Vychutnávam si pár krátkych chvíľ a pokračujem ďalej inak, ako to bolo naposledy zo severu z Pohorelskej Maše.

Tentokrát smerujem na juhozápad, popod pre mňa najtajomnejší zo slovenských Kľakov. Príjemné lúčky sa striedajú s lesnými úsekmi. V polovici trasy začína ostrý, ale nie dlhý stupák pod spomínaný vrch do výšky okolo 1300 metrov. Na rovinatejšom úseku si všímam, že les začína rednúť a mám dojem, že sa blížim k vyhliadke Hrdlisko, na ktorú sa poriadne teším. O pár desiatok metrov je tomu tak a už sa kochám výhľadmi. Obloha sa medzitým zatiahla a nemá správny nádych na fotenie. Nechávam to teda „plávať“, pretože viem, že sa tadiaľto budem ráno vracať z útulne a predpoveď napovedá, že by sa v noci malo vyjasniť. Všímam si najmä lúku v oblasti Nižnej Kľakovej, na ktorú smerujem a s nádejou lepších zajtrajškov odchádzam na posledný úsek k útulni.

Po pár metroch nachádzam v lese dva „dubáky“. Jeden je „na padrť“, ale druhý vyzerá skvele, so snehovou čiapkou na klobúku. Skúšam, či nie je mäkký. Zisťujem, že je tvrdý, zmrznutý na kosť. Spokojne sa usmievam a nechávam si ho na zajtra, na poslednú tohtoročnú praženicu, ak teda nie je červivý.

O pár minút sa mi už otvára výhľad na milú chalúpku útulne. Zhadzujem batoh, jem a oddychujem. Vidím, že na útulni je po letnej sezóne vrece odpadkov a to ma tradične poriadne vytočí napriek tomu, že som kľudná povaha. Chvíľu nadávam na „turistickú čvargu“, ktorá to nevládze prázdne odniesť naspäť. Pocit bezmocnosti v tejto situácii mi však radí sa tým radšej nezaoberať.

Je podvečer, okolo pol štvrtej hodiny, a som tu sám. Rozmýšľam, či vybehnem ešte na posledný dnešný cieľ, ktorý som mal v pláne tak 50 na 50, podľa času a síl. Je to úsek k bralu Skalná brána a k rázcestiu Stožky v doline Hronca.

Úsek mi znepríjemňuje viacero odtrhnutých vrcholcov najmä mladých, listnatých stromov, ktoré po minulotýždňovom snežení pravdepodobne nevydržali nápor ťažkého snehu a prípadného vetra. Cestou sa dostávam k prameňu, pri ktorom si nechávam fľašu. Potom čoskoro leziem na spomínané bralo Skalnej brány. Podmienky na fotenie nie sú najlepšie, a preto sa len kochám okolitými lesmi. Po zostupe smerom do doliny na okraji lúky skúmam nádherný posed, v ktorom by sa, myslím, spalo luxusne. Je však zamknutý. Pár sto metrov pod ním je chata Stožka s ďalším výdatným prameňom. Nižšie v ústí doliny Dudlavka spomínam na čarovné zimné chvíle, ktoré som tu strávil pred vyše pol rokom.

Deň sa blíži k večeru, a preto velím na návrat a čudujem sa, ako mi to ide po celodennom šliapaní dobre. K útulni prichádzam okolo šiestej hodiny večer a čochvíľa sa začína stmievať. V závetrí zisťujem, že som to nejako podcenil s jedlom, a ak chcem zajtra mať čo do úst, budem musieť vyžiť s pol rožkom na večeru. Smejem sa, ako sa mi to po viacerých rokoch podobných túr prihodilo. Polohladný, ale s dobrou náladou zaspávam.

Podmanivé ráno na Hrdlisku

Noc je až nesmierne pokojná. Napriek tomu ma tradične tlačia boky na úzkej karimatke a spanie na chrbte mi veľmi nejde. Ráno som však oddýchnutý a o piatej sa začínam prebúdzať k životu. Po veľmi skromných raňajkách a zbalení sa, tesne pred šiestou hodinou vyrážam za takmer dokonalej tmy späť popod Kľak. Na jasnej, hviezdnatej oblohe vidím po línií smerovať veľké množstvo družíc. Za päť minút ich napočítam niečo vyše dvadsať. Treba sa však pozerať aj pod nohy a najmä hľadať dubák, na ktorý si brúsim už odvčera zuby. Nechal som ho rásť blízko cesty, ale po tme sa dá ťažko predpokladať, kde to presne bolo. Napriek značnej snahe sa mi to nedarí, a tak smerujem na vyhliadku. Z východu vidno pomaly začínajúce ranné zore, ale po desiatich minútach začínam mrznúť a vyzerá, že som to časovo s východom slnka kúsok predbehol. Tipujem, že zostáva ešte minimálne ďalších desať minút. Od zimy, najmä na ruky, už neviem čo robiť. Rozhodol som sa, že skúsim ešte pohľadať spomínaný hríb. Je o niečo viac vidno a preto by sa mi to mohlo podariť. O chvíľu držím zmrznutý dubák v ruke a po očistení sa teším na skvelú praženicu v najbližších dňoch.

Spoza stromov vidím, že „ranné predstavenie“ začína, a tak sa ponáhľam asi sto metrov naspäť na miesto. Nad hrebeňom Stolických vrchov, ponad ktoré má slnko vychádzať, je len úzky jasný pás oblohy a zvyšok oblohy nad juhovýchodným horizontom je zastretý tmavosivým mrakom. Hovorím si: „Na pár zlatistých minút by to malo stačiť.“ O niekoľko sekúnd sa červená žeravá guľa dvíha ponad Kohút nad Revúcou. Farby hôr sa každou minútou menia. Od úvodných tmavomodrých a sivých cez ružovo-fialové pohladené prvými nepriamymi lúčmi až po oranžovo-červené, keď je slnko o kúsok vyššie. Je to radosť sledovať a každá fotografia je iná. Dokonale si dvadsať minút užívam, až kým slnko neskryje spomínaný tmavý mrak. V diaľke nad Muráňom a Revúcou je inverzná oblačnosť, ktorú dopadajúce lúče menia na „rozbúrené more so zlatými vlnami“. Otváram ústa a žasnem.

Pohľadom na hodiny zisťujem, že som tu celkovo niečo vyše hodiny a ak chcem do večera stihnúť všetko, čo mám v pláne, mal by som sa pohnúť. Podmanivý východ si ma naozaj získal a odchádzam očarený. Úsekom popod Kľak vidím miesto, na ktorom z posledných dní zostalo viac snehu a v ňom vidno viacero vlčích stôp. „Tie sa tu ale vyšantili,“ hovorím si. Zas sa mi vracajú spomienky na stretnutie s impozantným tvorom a prajem si to zažiť zas. V prehľadnom lese, ktorý je naokolo, sa to však udeje len ťažko.

Keď sa blížim k „Muránskej studni“ na jednej z lúk, napriek môjmu slabému zraku do diaľky, spozorujem pohyb. V rámci možností ostrím zrak a vidím viacero pasúcich sa laní. Som od nich asi sto metrov a zostávam stáť. Nevidia ma, pretože je medzi nami niekoľko menších smriečkov. Po pár minútach opojnej situácie vidím na vrchu lúky podozrivý objekt. Zisťujem, že sú to trčiace parohy statného jeleňa, ktorý sa blíži mojím smerom. Je to krásny kus. Tipujem štrnásť alebo šesťnástorák. Pokojne sa pasie, ale pretože medzi nami nie je žiadna prekážka a mám červenú bundu a modrý batoh, zbadá ma, vetrí a odchádza do lesa. Krásny zážitok. Potrebujem sa pohnúť, a tak, aj keď s ťažkým srdcom, musím spomínané lane vyrušiť v pasení. Sú mojim smerom a nemám na výber. Utekajú a spokojne sa usmievam z príjemného spestrenia rána.

Divočinou Veľkého Cigána a Havranieho

Na lavičke pri studni oddychujem a prezerám mapu s mojimi ďalšími cieľmi. Mám v pláne prejsť žltú značku k miestu so zaujímavým a pre mňa nezrozumiteľným názvom Jaskova muka. Pretože sa budem vracať a do Červenej Skaly sa chcem vybrať zelenou značkou cez lesy a pláne Havranieho a Šindliarky, batoh skrývam do lesa.

Trasa popri lesníckej chate sa najskôr tiahne asfaltkou, na ktorej je veľké množstvo spadnutých vrchovcov a menších listnatých stromov. Je to krásny, pestrofarebne sfarbený oddychový úsek. Pri skromnej búde pod Veľkým Cigánom, ktorá mi pripomína autobusovú zástavku, sa trasa zvŕta do lesa. Tu začína riadna divočina a veru, že si zavše aj zapískam. Lesná cesta sa časom mení na úzky chodník a zas na cestu. Plaším menšie stádo jeleňov pasúcich sa na malých zarastených lúčkach a po miernom zostupe sa dostávam k smerovníku na Jaskovej muke, kde sa križuje žltá s červenou značkou. Musím sa priznať, že napriek tomu, že som včera tadiaľ išiel, nevšimol som si nenápadnú odbočku.

Počas návratu späť hore začínam pociťovať prvé príznaky „podvýživy“, spôsobenej slabými zásobami jedla. V tomto momente mám pri sebe len štyri plátky salámy, dva centimetre ementálu a jablko. Jablko príjemne osvieži a na pol hodinku mám s energiou vystarané.

Po návrate na studňu dopĺňam vodu a po oddychu vyrážam po lákavej zelenej značke k tajomnej lokalite Havranie. Nečakám, že by som tu mohol niekoho stretnúť. Skôr nejakú zver.

Od úvodných metrov si na blatistom chodníku všímam bohato zastúpené stopy jelenej zveri, diviakov, vlkov a najviac ma znepokojujú stopy malého medvedíka. Tipujem, že to musí byť určite tohtoročné mláďa. Nie som z tohto faktu nadšený a preto si zavše zapískam alebo pobúcham paličkami. Uznávam, že úsek trasy je najväčšia divočina akú som za posledné mesiace zažil. Okolo si všímam machom obrastené mohutné skaly, pod ktorými na viacerých miestach vidno čierne diery. Predpokladám, že sú to krasové útvary, ktoré nie sú na Muránskej planine ničím výnimočným.

Stále, asi 2 km idem po stopách spomínaného malého medvedíka. Rozmýšľam, či je to sirota alebo opatrnejšia matka nešla po ceste a nezanechávala stopy. Každopádne väčšiu medvediu stopu som na značne dlhom úseku nevidel. Ktovie aký príbeh sa za tým skrýva.

Po asi hodine vychádzam z lesa na lúku k chate Havranie. „Fíha, toto je chata v divočine ako má byť,“ hovorím si. Predstavujem si aké to tu musí byť krásne v zime. Ako sa blížim k Šindliarke, husté lesy sa stále častejšie striedajú s rozľahlými lúkami. Cítim stúpajúcu únavu a míňam posledné skromné zásoby. Po krátkom „vyvalení sa“ na lavičke pri chate Lopušná sa poberám ďalej.

Prevažne rovinatou krajinou sa striedajú úseky chodníkom, cestou alebo asfaltkou a po ďalšej hodinke začínam počuť zvuky dedinského rozhlasu pravdepodobne z najbližšej Červenej Skaly. Neskôr sa pridáva lomoz blízkeho lomu. Asfaltka ma trošku „zabíja“, ale nejak to už dobojujem. Pri horárni za lomom stretávam po vyše dni prvého človeka. Je to milá pani s krásnym psíkom. Rasu však neviem, ale bol naozaj krásny, povedal by som „makovo“ sfarbený“. V pondelok je v lome ruch, a tak z útoku psa nemám obavy a prejdené koľajnice sú pre mňa „cieľovou páskou, ktorú úspešne pretínam“.

Záver

Muránska planina opäť nesklamala. Predpokladal som, že po výdatných jesenných dažďoch a následnom zlepšení počasia bude situácia pestrejšia a neostanem len osamelým pútnikom. Opak bol však pravdou a po piatej návšteve národného parku tento rok, som po takmer dvoch stovkách kilometrov stretol priamo v horách 5 ľudí. Je to pre mňa naozaj šok a ak sa ma niekto bude niekedy pýtať na ozajstnú divočinu a ľudoprázdno, tak mu NP Muránska planina určite odporučím.

Horstvo bohaté na stretnutia zo zverou, s krásnymi hlbokými lesmi a podmanivými lúkami, na ktorých často vídať sympatické chatky, búdky a studničky obohatené o pár visutých brál s parádnymi výhľadmi – to je pre mňa obľúbená Muránska planina.

Fórum 38 príspevkov
Severovýchodnou časťou malebnej Muránskej planiny 25/11/20 11:04 38 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Severovýchodnou časťou malebnej Muránskej planiny Po viacerých zimných a jarných potulkách Muránskou planinou som bažil po ďalšej návšteve ľudoprázdneho horstva. Naplánoval som si „okruh“ z Červenej Skaly s prespaním na útulni Nižná Kľaková, ktorá je čarovným miestom priamo v srdci národného parku. Počkal som, kým prejde daždivé obdobie druhej októbrovej dekády a vydal sa neplánovane sám do divočiny. 21/11/20 Martin Birka Muránska planina
Túra Perly Tatier - Tichá a Kôprová dolina Tatry som navštívil len párkrát. Boli to najmä notoricky známe miesta ako Popradské pleso, Zelené pleso, Rysy a Kriváň. Pretože sú naše veľhory často preplnené turistami a posledné roky vyhľadávam skôr iné končiny našej krásnej republiky, ďalšie návštevy ma veľmi nelákali. Rovnako aj fakt, že skalný terén sa mi páči menej ako terén v nižších pohoriach. 05/10/20 Martin Birka Vysoké a Belianske Tatry, Západné Tatry
Túra Srdcom Veporských vrchov Po neúspešnom zimnom pokuse navštíviť chatu Varta a vystúpiť na Klenovský Vepor od sedla Zbojská, odkiaľ som ešte nešiel, keď sme sa museli pre kamarátovu bolesť nohy vrátiť, mi tieto končiny nedali pokoj. Čas postúpil a začala suchá jar roku 2020. Prvé teplé májové dni som sa som rozhodol veporské končiny navštíviť znovu. Vymyslel som variant z Lomu nad Rimavicou s prespatím na chate pod Vartou a zaútočiť na bájny vrch trošku inak. 22/06/20 Martin Birka Stolické vrchy, Veporské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Tri dni v Chočských vrchoch Slovensko máme celkom slušne prechodené, no nájde sa pár turisticky veľmi známych miest, ktoré sa nám úspešne vyhýbajú. Takými bola časť Chočských vrchov - Pravnáč a Čerenová skala. dnes Danka Tomášiková Veľká Fatra a Choč
Túra Slovenskom 2: Krivánska Fatra, Kysuce a Orava Druhá časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Krivánsku časť Malej Fatry, Kysuckú vrchovinu, Kysucké Beskydy, Oravské Beskydy, Podbeskydskú vrchovinu a Oravskú Maguru. 28/11/20 Pavel Forgáč Malá Fatra, Kysucká vrchovina, +
Podcast O lavínach s Pavlom Krajčím zo Strediska lavínovej prevencie V 22. dieli HIKING podcastu bol naším hosťom Pavel Krajčí, odborník na lavínovú problematiku zo Strediska lavínovej prevencie. Hovorili sme o tom, čo robiť, ak sa my alebo naši kamaráti dostanú do lavíny, ako si plánovať túru v zime, aj ako Stredisko lavínovej prevencie tvorí každodenné lavínové správy. 27/11/20 Soňa Mäkká Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Severovýchodnou časťou malebnej Muránskej planiny 25/11/20 11:04 38 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Spišsko-gemerský kras - Muránska planina (Národný park Muránska planina)

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1316 m n. m. – Rudná magistrála - traverz Kľaku

    • min: 789 m n. m. – Červená Skala

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2470 m

    • klesanie: 2470 m

  • Vzdialenosť
    • 60 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 18.10.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 48.82391 ° SŠ
      dĺžka: 20.13235 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.82391 ° SŠ
      dĺžka: 20.13235 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.76735 ° SŠ
      dĺžka: 19.96278 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Útulňa Nižná Kľaková

  • Voda
    • Prameň Predná Suchá v doline Trsteník, Studňa na Muránskej planine, prameň na západe pod Nižnou Kľakovou, studnička pri chate Stožky, prameň pod Lopušnou

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Brezno (vlak, bus) - Červená Skala (vlak, bus, parkovisko pri píle)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.07 (0.3)