Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Kosenie Mackovho boku, foto Soňa Mäkká
Kosenie Mackovho boku, foto Soňa Mäkká Zatvoriť

Reportáž Kosili sme Mackov bok, aby sa darilo poniklecom

Mnohí z nás chodia na jar obdivovať nápadné fialové poniklece. No nie každý vie, že horské lúky, kde tieto a ďalšie vzácne kvety rastú, vznikli činnosťou človeka stáročia dozadu. A na to, aby prežili, potrebujú ďalej jeho asistenciu. Inak na ich miesto príde tráva, kríky, les. A nemali by sme vlastne nechať prírodu, nech si robí, čo chce, a keď sa o poniklece nepostará sama, nechať ich zmiznúť? Aj tieto otázky sme riešili počas dobrovoľníckej brigády zameranej na kosenie rezervácie Mackov bok pri Slovenskej Ľupči.

Brigádu zorganizovalo občianske združenie Prales, okrem nich prišiel tím z ústredia Štátnej ochrany prírody SR v Banskej Bystrici, tím z CHKO Poľana, tím zo Slovenskej akadémie vied a aj Hiking.sk tím. Správa Národného parku Nízke Tatry, pod ktorú toto územie patrí, sa nemohla dostaviť kvôli karanténe.

Pred ôsmou parkujeme pri skalke nad asfaltovou cestou medzi Banskou Bystricou a Slovenskou Ľupčou. Naše družstvo tvorím ja, Tomáš Trstenský, Martin Birka a Pali Timko. Vyzbrojení potrebným náčiním kráčame do rezervácie. Na jar sem chodí poniklece obdivovať množsto ľudí, hoci sem nevedie značený chodník a teda by nemali. Prítomní ochranári sa však zhodujú, že poniklecom návštevnosť neprekáža.

Poniklece, foto Marián Jasík
Poniklece, foto Marián Jasík

V šesťdesiatych rokoch tu poniklec rástol v desiatkach tisícoch, na prelome tisicročí iba v počte málo desiatok kusov, teraz opäť v tisícoch. Jediný problém by bol, ak by niekto kvety vykopával a kradol. Aj tu môže vysoká návštevnosť pomôcť a pôsobiť ako prevencia. Pod vysokou návštevnosťou si však netreba predstavovať malofatranský hrebeň a zerodované chodníky. Poniklece na tejto lokalite kvitnú od marca do polovice apríla, najviac ľudí sem chodí vtedy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cez lesík a hore trávnatým svahom nesieme hrable, vidly, plachty na trávu, Pali si vzal kosu. Po očku pozerám na gumáky niektorých zúčastnených a dúfam, že turistické polovičky budú v mokrej tráve stačiť. Stačili, keďže som hrabala už pokosenú. Úlohy sa podelia pri rannom nástupe, niektorí idú ešte kosiť s krovinorezom, Pali s kosou. Som zvedavá, ako to mu to pôjde, lúka sa tri roky nekosila ani nepásla a okrem trávy tu sú už aj meter vysoké kroviny. “Dúfam, že keď si to sem na jar prídem pozrieť, tak ma odtiaľto strážca nevyženie,” filozofuje Pali.

Pali Timko prevetral kosu, foto Soňa Mäkká
Pali Timko prevetral kosu, foto Soňa Mäkká

Ostatní berieme hrable a vidly a poberáme sa na druhý koniec rezervácie pohrabať, čo je už nakosené. Pôvodne sme tu mali byť koncom septembra, no nepriaznivé počasie to nedovolilo. Chlapi však vtedy už predkosili a počkalo nás to tu. Tráva leží vo vertikálnych riadkoch a hrabe sa odhora dole. Ideálne je, keď najväčšie kopy najprv niekto odoberie vidlami a za ním hrabe ďalší. Keď nahrabe dostatočne veľkú kopu, opäť príde niekto s vidlami a odnesie trávu na kopu.

Kopa leží na velikánskej plachte, ktorú pravidelne niekoľko ľudí odnáša na spodok svahu. Na začiatku akcie ju nosili piati či šiesti, postupne sa počet zredukoval na dvoch, ktorí využívajú gravitáciu a s hurónskym smiechom plachtu zosánkujú kopcom (ostatní uskakujú). Seno ostáva okolo kríkov a na kraji lesa, pretože preň nie je ďalšie využitie. V tomto smere je pasenie lepšie.

Tomáš Trstenský s hrabľami, s plachtou Marián Jasík z PRALES, o. z. a Ján Černecký zo ŠOP SR
Tomáš Trstenský s hrabľami, s plachtou Marián Jasík z PRALES, o. z. a Ján Černecký zo ŠOP SR

Stará tráva sa nám hrabe ťažšie, zospodu už hnije. Cúvam svahom odhora dole, pozerám samozrejme len pred seba a tak si nevšimnem, že za mnou je diera od jazveca. Keď do nej vletím až po koleno, je neskoro. Moje telo urobí niečo medzi saltom a kotúľom dozadu. Hrable mi preletia nad hlavou a dopadnú na mňa. Najprv sa ani nemôžem postaviť, ako sa smejem. Nestalo sa mi nič a akrobatický kúsok pobavil aj okolie. Ale aj bez kúskov je tu veselo, každú chvíľu niekto vytiahne nejakú smiešnu historku.

Počas práce si robíme pauzy, aby sme sa nezničili. Pauzy sú ideálne na kladenie otázok zúčastneným. Čo by sa teda stalo, keby sme tu nekosili? “Charakter biotopu by sa zmenil na nejaký iný typ. Zanikli by možno nejaké cenné biotopy, ale vznikli by nové, iné,” hovorí Ján Černecký zo Štátnej ochrany prírody SR.

Záleží teda na tom, či tu rastú poniklece alebo žihľava? “Tieto horské lúky vznikli činnosťou človeka možno aj tisíc rokov dozadu,” hovorí Marián Jasík z Prales, o. z. “Je to aj naše kultúrne dedičstvo. Ak sa tu nepasie alebo citlivo nekosí, zanikajú a druhy odchádzajú. A druhy potrebujeme - čím väčšia biodoverzita, teda pestrosť druhov, tým dlhšie vydrží na planéte aj človek. Okrem toho nie je jasné, keď niektoré druhy z reťazca vypadnú, akú to bude mať následky.” Niektoré z našich druhov sú už v Európe raritou. Preto máme záväzok ich chrániť a od Európske únie na to dostávame aj peniaze. Prečo sme tu teda dnes na dobrovoľníckej, teda neplatenej akcii?

Kosenie Mackovho boku, foto Soňa Mäkká
Kosenie Mackovho boku, foto Soňa Mäkká

Prostriedky z eurofondov na obhospodarovanie či už nelesných biotopov alebo ornej pôdy nerozdeľuje ministerstvo životného prostredia, ale ministerstvo pôdohospodárstva prostredníctvom Programu rozvoja vidieka alebo agroschém, púšťajú sa do vysvetľovania Ján Černecký, Janka Galvánková a Martina Gubková z ústredia ŠOP SR. Nelesné biotopy sú práve takéto horské lúky alebo mokrade. Dotácie vlastníkom alebo užívateľom pozemkov rozdeľuje Poľnohospodárska platobná agentúra a má aj vykonávať kontrolu. “No nie vždy obhospodarovanie tých plôch je také, ako by si vyžadovali potreby ochrany prírody, hovorí Ján Černecký. “Vlastník častokrát len pomulčuje tú plochu a nevyhrabe ju,” dopĺňa Janka Galvánková. Keď tráva ostane na lúke ležať, mení sa trochu jej chemické zloženie. Na základe toho prichádzame o cenné druhy, ktoré sú častokrát konkurenčne slabšie oproti takej žihľave či trávam.”

Ochrane prírody chýbajú peniaze, ľudia aj technika, chránené druhy z rezervácií miznú

Druhý problém je, že mnohé chránené územia nie zaradené do tohto systému podpory. “Z nejakého dôvodu tam chýbajú práve najvzácnejšie územia. Sú to rôzne rašeliniská a strmé skalnaté maličné plochy, kde sa darí rôznym špecifickým chráneným druhom, ktoré inde nebudú,” hovorí Marián Jasík. O tieto územia by sa mala starať štátna ochrana prírody. No tá na to nemá ani ľudí ani peniaze, hovoria ľudia z ústredia. Peniaze, ktoré ŠOP dostáva zo štátneho rozpočtu, nepokryjú ani mzdy zamestnancov. Čerpanie eurofondov na takéto manažmenty je takmer nemožné pre ich byrokratickú náročnosť a ťažkopádnosť. Minulý rok ŠOP prvý raz po dlhej dobe vyčlenila niečo málo vyše 100 000 eur na starostlivosť o takéto územia, no to je kvapka v mori. Marián Jasík hovorí, že ročne by na to bolo treba okolo 4 miliónov eur. To by bol podľa neho optimálny stav na začiatok, pričom po nejakých 10 rokoch by sa potreba znížila zhruba na polovicu.

Štátnej ochrane prírody chýbajú aj ľudia a technika. A chýba im aj zoznam, ktorý by identifikoval, ktoré miesta si najakútnejšie vyžadujú starostlivosť. “No ak nemáte ani na mzdy, načo sa budete zaoberať plánom na menežmenty, ak na to nie sú prostriedky,” hovorí Ján Černecký.

Okrem zjednodušenia čerpania eurofondov bude dôležité aj nastavenie systému schém v agrodotáciách na ďalších sedem rokov, ktoré sa rieši práve teraz. “Dôležité je, aby dotácie nešli len do priamych platieb, kde peniaze niekto dostane za to, že pokosí obrovské lány a nechá tam tú biomasu, ale aby si dali záležať na tom, že sa tam potom pôjde aj pásť, alebo že to bude vyhrabané.” Zatiaľ to vyzerá, že ochrana prírody v tomto smere ťahá za kratší koniec. “Namiesto toho, aby nová Spoločná poľnohospodárska politika podporila tisícky farmárov pri prechode na udržateľné hospodárenie s ohľadom na prírodu, namiesto toho bude SPP ďalej podporovať pre prírodu škodlivý systém dotácií,” uviedol minulý týždeň na svojom facebooku Jozef Ridzoň zo Slovenskej ornitologickej spoločnosti / Birdlife. “Nevyriešime tak ani problémy, ktorým čelíme kvôli klimatickým zmenám, suchám, povodniam, úbytku hmyzu, vtáctva, biodiverzity. Áno, nová SPP má stanovené aj environmentálne ciele, napríklad 20 % stanovených prostriedkov na ekoschémy. Bude však na členskom štáte, ako efektívne tieto prostriedky na ozelenenie využije.”

Debatovanie treba pomaly ukončiť a vrátiť sa do práce. Keď sme prešli na čerstvo pokosenú trávu, tempo sa výrazne zrýchlilo. Tráva je ľahšia a hrabľami sa mi darí kotúľať aj väčší balík. Hoci som neverila, že do stanovenej jednej takú obrovskú plochu (2,5 hektára) pohrabeme, napokon sme to do 12:59 naozaj stihli. Neznamená to, že celá rezervácia je hotová, ešte sa sem bude treba vrátiť. Pomaly vystúpame na vrch kopca k vynikajúcemu jeleniemu gulášu, ktorý navaril Pavol Kostúr z CHKO Poľana.

Obedová pauza, foto Pavol Timko
Obedová pauza, foto Pavol Timko

Občianske združenie Prales robí každoročne mnoho dobrovoľníckych brigád zameraných práve na kosenie lúk a ich čistenie od náletových drevín. Marián Jasík hovorí, že za minulý aj predminulý rok odrobili po 40 brigád, v roku 2017 to bolo 55 brigád. Okrem toho sa jeho členovia tejto práci venujú aj profesionálne, v rámci tzv. revitalizačných opatrení. Znamená to, že ak nejaký investor pri svojom projekte niečo zničí, dostane povinnosť v niektorom chránenom území pokosiť lúku či opraviť mokraď, na čo si obvykle objedná odborníkov.

No podľa Mariána Jasíka aj Jána Černeckého je veľa chránených území nechaných napospas osudu. “Mnohé tie lokality za posledné roky zdegradovali a zanikli,” hovorí Ján Černecký. Marián Jasík dopĺňa konkrétne príklady: “Prírodná rezervácia Nové pole celá zarástla a už roky sa nekosí, z chránených druhov tam už nerastie asi ani jeden. Prírodná rezervácia Bišár de facto už neexistuje, zarástla drevinami, vzácne druhy sú už preč. To sú príklady zániku celých chránených území. Z prírodnej rezervácie a územia európskeho významu Jelšie zmizla vachta trojlistá, vstavačovec májový, prvosienka pomúčená, kruštík močiarny. Z prírodnej rezervácie Medzi bormi zmizla andromédka sivolistá, pretože veľmi zarástla drevinami. Z NPR Kameníske slanisko zmizlo viacero druhov z dôvodu absencie obhospodarovania, viaceré sa objavili po jeho obnovení. Kedysi kosené a pasené lúky v NPR Kláštorské lúky sú dnes na 90% plochy zarastené drevina a trstinou.”

Poniklec po odkvitnutí, foto Marián Jasík
Poniklec po odkvitnutí, foto Marián Jasík

Pomaly si balíme veci a schádzame ovešaní dole svahom. Uvažujem, dokedy to partiu nadšencov bude baviť. Realizujú sa najmä v okolí Banskej Bystrice, kde nemajú veľké náklady na dopravu a je tu aj dosť lokalít, kde ich je treba, no čo tie ďalšie? Koľko to môžu ťahať dobrovoľníci? Niektoré z týchto území majú známych vlastníkov. Štátni ochranári hovoria o tom, že okrem peňazí a techniky by nutne potrebovali aj ľudí - nielen na prácu v teréne, ale takých, ktorí by vedeli komunikovať s vlastníkmi, aby sa chceli starať aj o na pohľad neproduktívne územie. Ktorí by miestnemu hospodárovi vysvetlili, že existuje podpora a ako si o ňu môže zažiadať. O zvyšok chránených území by sa mal systematicky starať štát. Nový riaditeľ Štátnej ochrany prírody SR Dušan Karaska si problém s čerpaním eurofondov a financovaním starostlivosti o chránené územia uvedomuje (rozhovor). Chce lobovať na ministerstve životného prostredia a vysvetľovať, že súčasný systém nemôže fungovať dlhodobo.

Fotogaléria k článku

Najnovšie