Trasa

Frička (Фрічка) – Izby (Ізбы)– Bieliczna (Білична) – Ropki (Рiпкы) – Hanczowa (Ганчова) – Kozie Żebra – SBN Regietów – Rotunda – Regietów Wyżny (Реґетів) – vojnový cintorín č. 48 – sedlo Regetovská voda – Regetovka (Реґетовка) – Chmeľová (Хмелёва) – Pod zimnou studňou – Jedlinka (Ялинка) – Mikulášová (Никлёва) – vojnový cintorín – Kaštielik – Mikulášová (Никлёва)

Cestujúc začiatkom novembra roku 2018 do Fričky (rusínsky Фрічка) a pozerajúc cez okno autobusu do hmly, čo ma veľmi netešilo, keďže hlásili slnečno, som zároveň rozmýšľal, aké to tu asi bolo pred 100 rokmi, ako vojaci v hmle čakali odkiaľ vyletí guľka alebo či nevybehne s bodákom na puške útočiaci nepriateľský vojak. Ale keď autobus vyšiel zo susednej dediny, ako keby uťalo a bolo krásne slnečno. Nechápal som to, ale bol som rád. Rovnako zmizli aj nepríjemné myšlienky a vystúpil som v centre malebnej koncovej dedinky a hneď zašiel k drevenému kostolíku. Má peknú polohu v jej centre.

Trochu som si ho pofotil a smeroval do doliny s potokom Bystrička, ktorou som sa podľa mapy mal dostať k hranici. Dolinu som lokalizoval napravo od Malého dielca (581 m) s vysielačom a aj keď som k nemu pôvodne nechcel ísť, vyzeral byť odtiaľ fajn výhľad, tak som k nemu odbočil. Predtým som ešte zašiel k prameňu miestnej minerálky, ktorá je veľmi chutná. Pre informáciu, pri nej sa nachádza veľký altánok s kadibúdkou, čo keby som vedel, tak by som sem došiel už večer a prespal.

Keď som stúpal k vysielaču a otočil som sa, neveril som vlastným očiam. Uvidel som more. More bielych oblakov nad dolinou, ktorou som pred hodinou cestoval a všetko bolo v hmle. A to predsa bola len nízka oblačnosť, a tak sa mi od vysielača ukázala nádherná inverzia pomedzi Sivú skalu a Busov na ľavej strane a hraničný hrebeň na pravej. Nádhera. Pritom je zaujímavé, že Frička bola nad ňou a to leží len v 500-metrovej výške, pričom susedná Petrová je len o 60 metrov nižšie a bola v hmle.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zišiel som späť dole na cestu, kde sa nachádzala veľká schátraná budova pohraničnej stráže. Chvíľu za ňou sa však cesta rozvetvila a nevedel som, kadiaľ mám ísť. Nakoniec som zvolil najširšiu cestu a dobre som spravil a za necelú polhodinu som za jednou zatáčkou uvidel padnutý starý hraničný kameň, ktorý ma zaujal už pred časom pri vandri hranicou z Lenartova na Lackovú, čím som vedel, že som na hranici. Zaujímavé, že sedlo je jedno z najnižšie položených oproti takému Polianskemu či sedlu Dujava. Ale pre odľahlosť či úzke doliny, ktoré neboli veľmi vhodné na dopravu, či malú zaľudnenosť, ostal v takejto podobe.

Prešiel som teda do Rzeczpospolity Polskej a mierne klesajúc, čoskoro vyšiel z lesa do otvorenejšej krajiny ako nad Fričkou. Tu to však bol samý obhospodarovaný či ohradený pozemok, tak ak som si trasoval priamo do Bielicznej, mohol som, ale majiteľ veľkého ranča by možno nebol nadšený. Najmä keď tam choval kone, ktoré zrejme skončia na jedálničku vo Francúzsku...

Je tu to však svojím spôsobom krásna oblasť, ktorej krása tkvie v tom, že neleží ladom. Za chvíľu som bol na kraji osady dediny Izby (rusin. Ізбы) a keď som objavil drevený vyrezávaný smerovník v tvare ryby a na ňom nápis Bieliczna, išiel som tým smerom. Bočnou uličkou podobnej konzistencie ako pri klesaní, ale tentoraz už popri čiernych kravičkách. Touto trasou som musel asi dva razy prechádzať širším potokom, ale keďže tu mali zvláštne prechody - akože náhrada lávky, tak som mal dilemy, aby som nepremočil moje prevzdušnené baganče.

Bieliczna (Білична)

„Nad Bieliczną trawa aż po pas, Nad Bieliczną Lackowa stoi w chmurach, Nad Bieliczną rosną lasy pełne malin i borówek, Nad Bieliczną płacze dobry Bóg.“

Hádam netreba prekladať časť pesničky, ktorú som našiel pri hľadaní informácii o osade založenej roku 1585 a v roku 1947 zrušenej, kedy nielen Boh zaplakal, ale najmä miestni Rusíni - Lemkovia.

Tento kraj, ako som už v predošlých článkoch spomínal, má veľa pamiatok po vysťahovaných Lemkoch, a tak som si upravil trasu, aby som sa dostal k jednej z nich, nádhernému osamelému kostolíku v Bielicznej (rusin. Білична). Ešte pred ním si pozorne oko všimne skromne krásnu Božiu muku nad cestou, na kraji lúky. K nej vychodený chodník dával tušiť, že to nie je úplne zabudnuté miesto

Kostol je na druhej strane potôčika, ale dá sa k nemu pohodlne dostať po drevenom mostíku. Blízko neho sú staré lipy, ktoré dodávajú miestu nielen tieň, ale aj atmosféru a zároveň tu začína lúčka stúpajúca k Ostrému vrchu (Ostry Wierch), cez ktorý vedie žltá značka a na ktorú som chcel dôjsť stúpajúc práve od kostolíka.

Podľa mapy to tak aj vyzeralo, a keď sa znenazdajky objavila dvojica turistov schádzajúca od lesa, vedel som, že musí byť nejaká schopná cestička. Kráčajúc k lesu sa mi ukázali ešte pekné výhľady na hraničné hrebene, najmä výraznú Lackovú či na pasienkovú dolinu a potom som objavil cestu vedúcu práve k žltej, ktorá sa mi ukázala na hrebeni pri rúbani a ktorá od tohto miesta klesala po zvážnici. Na tej som stretol ešte dvoch turistov a po zídení pod les som sa dostal k stretu červenej, čo znamenalo, že som na Hlavnej beskydskej magistrále (Główny Szlak Beskidzki) a čoskoro som bol v kvázi chatovej osade, ďalšej bývalej lemkovskej dedine Ropki (Рiпкы). Zvláštny názov, podobne ako neďaleká dedina Ropa (rusin. Ропа).

Tu som mal na výber, či ísť na Hańczowu (Ганчова) alebo Wysowu (Высова), ale viac sa mi zdala prvá zmienená dedina, lebo tam mal byť drevený kostol. K nemu som sa dostal po trochu nelogickej asfaltke, keď bola možnosť sa tam dostať aj poľnou spojnicou, ale asi kvôli modrej trasovali spolu aj červenú. Z cesty sú síce výhľady, keďže ide lúkou a nie dolinou, takže možno aj lepší variant. Za pol hodiny som došiel do dediny a zašiel ku kostolu. Nová asfaltka na Skwirtne (Шквіртне) a minimum dopravy dáva optimálne predpoklady na cykloturistiku v oblasti, keďže veľa pamiatok je blízko asfaltiek, a na to mysleli aj poľskí, „asfaltky milujúci“ značkári.

No napríklad na vrch Kozie Żebra by som s bicyklom a možno ani s MTB neriskoval, lebo síce stúpanie naň od Hanczowej nie je až také hrozné, aj keď v strednej časti dá zabrať, ale zostup na druhu stranu je vedúci kolmo dole. V zime to musí byť riadna šmýkanica po zadku. Ešte sa pristavím pri červenej z Hancwowej, ktorú značkári natrasovali skoro až do koryta jarku, na kravské prte a pritom pohodová úzka asfaltka sa vinie z dediny povedľa. Teda, niežeby som nekritizoval asfaltové značenia, ale keďže je to schodnejšie, tak áno, môže byť aj asfaltka značená a uprednostňovaná.

Spomínal som, že na Kozie Żebra je v strednej časti riadny stupák a veru dal zabrať, keď som šiel priamo na vrstevnice a musel som si dávať pauzy. Buď Poliaci to majú radi krátke, ale strmé alebo to ináč v Nízkych Beskydách ani nie je možné. Kopec je bez výhľadov, nepočítajúc cez stromy bez lístia, ako som zastihol. Na vrchu je len niekoľko smerových tabúľ a informácia o Studentskej baze namiotowej – čiže táborisku, kde som na webe našiel fotku prístreška, a tak som tam plánoval prespať.

Tam to písalo zo 2 hodiny, ale trvalo mi to maximálne 30 minút, keď som zbehol „zadokprítulný“ strmák a objavil sa zrazu pri táborisku pod Rotundou. Tu som pôvodne chcel prespať z toho dôvodu, že mi to tak vychádzalo pri plánovaní trasy. Ale klesanie je dosť nadhodnotené, tak som prišiel asi o hodinu skôr, a tak som musel prehodnocovať, kde strávim noc. Na základňu to bolo ešte skoro, na prístrešok v sedle Regetovská voda, zase ďaleko. Tak mi neostávalo len nechať to na náhodu. Ale ešte predtým som konečne išiel pozrieť zaujímavosť, kam som sa dlho chystal, a to na Rotundu, čo asi len málokto pozná, že je to asi najkrajší vojenský cintorín č. 51 z Veľkej vojny, ktorý naprojektoval náš architekt Dušan Samuel Jurkovič.

Rotunda

Bol hlavným bodom a lákadlom túry, ktorú som mal v pláne 2 - 3 roky. Ale chcel som tam ísť až na jeseň, najideálnejšie, keď bude opadané lístie, ktoré dotvára atmosféru mierne nostalgickú a deprimujúcu, čo sa hodí práve na pietne miesto. Nakoniec aj dobre, že sa mi po minulé roky nedarilo dôjsť, lebo som prišiel práve na sté výročie konca krutej vojny. A práve v takéto obdobie začiatku novembra mi najviac pasovalo k túlačke oblasťou.

„Nežalujte, že vôkol nášho hrobu kvíli búrka na tejto pustej, človeku vzdialenej výšine, tu sme bližšie volaniu večnosti a skôr tu rozprestiera každým dňom slnko svoj purpurový závoj nad nami.“

Vojnový cintorín č. 51 alebo Rotunda, podľa archívnych fotiek skutočne vyzeral ako holá výšina, dokonca bol odtiaľ pohľad na iné vojnové cintoríny, ale časom to tam zarastalo a ako ostatné podobné cintoríny Dušana Jurkoviča, bola Rotunda zabudnutá a desaťročia chátrala. Ešte pred pár rokmi, čo dokladajú fotky v galérii, boli kríže zdevastované, ale pripravené na opravu. Tak teraz môžem s radosťou oficiálne oznámiť, že cintorín je zrekonštruovaný a je opäť nádherný a opäť môže byť ako najkrajší príklad Jurkovičových cintorínov na juhu Poľska, o čo zrejme išlo aj jemu.

Strávil som tu chvíľu, zapálil sviečku, ale len imaginárne, lebo som zabudol zápalky. Jedinú zapálenú sviečku som nechcel rušiť, lebo by asi zhasla tiež, tak som len nechal sviečku, nech ju zapáli nejaká iná živá duša, ktorá príde vzdať hold padlým vojakom cárskej a cisársko-kráľovskej armády.

Zišiel som dole, kde otec so synom mali asi piknik, tak to bol o dôvod viac pokračovať. Nakoniec som dobre spravil, lebo všetko mi tak pekne vyšlo. Takže som šiel ďalej po ceste, kde bolo zjavné, že sa niekedy vo veľkom bývalo, ale videl som len dva domy a nejakú chatu. Ale ako minimum bolo stavieb ľudských bytostí, o toľko viac bolo stavieb vodných tvorov - bobrov, ktoré mali na každom kroku niekde hrádzu. Aj keď dediny sú už dlho vysídlené, stromov popri potokoch bolo vcelku dosť, takže mi to príde akoby sa invázia bobrov uskutočnila len prednedávnom.

Cestu smerom k slovenským hraniciam ale nelemujú len hrádzky, ktoré sú naozaj pôsobivé, ale sem-tam aj netradičné sfarbené Božie muky, ako napr. so zelenou farbou. Čoskoro som očakával cintorínsku drevenú kaplnku a nad ňou drevenú zvoničku, ktorá vyzerala historicky, ale bola postavená len nedávno na pamiatku vysídlenej obce Regietów Wyżny (rusín. Реґетів). Charakter lokality bol prudko odľahlý a samotársky. Len ťažko sa dalo predstaviť si, ako v ničote bola rušná stredne veľká dedina so všetkými domkami, stodolami, obrábanými políčkami, ovocnými stromami a teraz len rozľahlé lúky. Jedinou netypickou súčasťou bola široká cesta, ktorá viedla kdesi do lesa.

K zvoničke som síce došiel za mierneho šera a k sedlu to bolo ešte zo polhodiny, ale túto možnosť som stihol vylúčiť, keďže som chcel odbočiť k ďalšiemu Jurkovičovmu cintorínu, ktorý sa ale nachádzal mne na nie veľmi známom mieste. Ale obavy, kde budem späť, som nemusel mať, lebo som mal vyhliadnuté miesto na prespatie. Keď som kráčal k cintorínskej kaplnke, išiel som okolo chatky, ktorá asi slúži pastierom v sezóne, čo dokazujú ohradené pastviny či veľký koterec pre psov. Ale keďže teraz to vyzeralo byť bezpečne neobývané, tak som prespal pod strieškou chatky, na širokej lavičke. Oplotenie pod strieškou dávalo ešte väčší pocit nerušeného spania.

Po vcelku príjemnej a nerušenej noci (nepočítam, že ešte po zotmení prešlo nejaké auto, čo v tejto ničote bolo vcelku čudo, ale zrejme to bol len nejaký pytliak, keďže som následne počul jeden výstrel) som sa ráno vydal naspäť, lebo vojnový cintorín č. 48 bol na asi rovnakej úrovni ako som bol. Nechcelo sa mi tam ísť priamo, tak som sa vrátil a cestičkou, ktorá odbočovala z mojej som sa dostal popri kraji poľa k lesu pod hrebeňom. Následne som objavil ďalší krásny a zrekonštruovaný výtvor D. S. Jurkoviča, ktorý tentoraz bol zasadený do strmšieho svahu lesa. Následne som pokračoval v ceste, ktorá ma mala okľukou priviesť ku zvoničke. Na lesnej ceste som zaznamenal oboru, ale našťastie nebola zamknutá, ale len na drôt zaháknutá.

Od zvoničky som priamo smeroval k lesu s hraničným sedlom, kde som sa za 30 minút objavil. Aj keď som prišiel asi s hodinovým oneskorením, v konečnom dôsledku nebol to veľký problém. V sedle Regetovská voda som bol druhýkrát, keďže prvýkrát to bolo asi pred tromi rokmi, keď som išiel okruh Stebníkom. V sedle sa veľa nezmenilo a prístrešok je v optimálnom stave. Stále je škoda, že tam nie je prirobená povala. Od sedla som klesal po žltej do Regetovky (Реґетовка), kde som sa vcelku rýchlo dostal najprv lesom a potom lúkami a chatovou oblasťou. Popod zjazdovku, po ktorej som klesal pri prvej túre lokalitou som zišiel do dediny, kde zaujala len hasičská striekačka z roku 1895 pri obecnom úrade, kostol a odbočka k rašelinisku. No tam sa mi veľmi nechcelo, tak som pokračoval ďalej.

Do Chmeľovej som musel len zísť peši, aj keď som dúfal, že niekoho stopnem, ale veľa ľudí tu nebýva a bol pracovný deň dopoludnia, tak som sa na to ani nespoliehal, ale šliapal a šliapal. Za odmenu sa mi v istej chvíli ukázala nádherná inverzia, ktorá bola odlišná od tej nad Fričkou. Bol som pod jej úrovňou, ale hmla bola asi na 3 km odo mňa, v hlavnej doline a mierne zahaľovala Smilniansky kopec, ktorého vrchol ale bolo vidieť a až neskôr sa mi ukázalo, ako hmla pláva dolinou. Netradičný úkaz.

O chvíľu som sa aj ja ponoril do hmly, ale aj tak bola viditeľnosť v pohode, akurát už nie tak teplo ako na slnku. Došiel som na rázcestie a hneď zabočil do Chmeľovej (Хмелёва). Na začiatku je regeneračný park z eurofondov, ale kto vie či ho v malej dedinke niekto využíva. Pri moste som mal odbočiť a ísť do svahu Smilnianskeho kopca. Odtiaľ som si stále kontroloval, kadiaľ mám ísť, lebo som mal popod kopec neznačene prejsť do Jedlinky (rusín. Ялинка). Ako som stúpal, dedina sa mi zahaľovala a pomaly strácala pred očami. Keď som vyšiel vyššie, tak som sa dostal nad hmlu a opäť zazrel slnko. A vyššie aj s výhľadom do širokého okolia nad hmlou. Tak sa mi ukázala Regetovka (rusín. Реґетовка) a medzi ňou a mnou bolo pásmo plynúcej hmly. Opäť nádherné divadlo.

Môj smer teda spočíval naprieč lúkami ku Smilnu, resp. ponad Smilno k Jedlinke, ku ktorej som sa chcel dostať miernym ohybom po lúkach. Aj keď smer som mal jasný, nebolo to zase také jednoduché. Jednak problém spočíval v hlbokých medziach, kde som nie vždy našiel priechod, a tak som ich musel zdolávať. Zároveň som v hmle, ktorá ma medzitým pohltila, musel dávať pozor, aby som niekde nezašiel, či sa nenechal zviesť cestou k niektorej dedine. Nakoniec som zvolil priamy smer k Jedlinke. K tej som musel prejsť časť po preoranom poli, čo som mal šťastie, že nebolo po daždi. Nakoniec pred posledným poľom som našiel cestu, ale viedla do lesa, tak som sa musel oblúkom vracať späť na lúku.

Tak som sa dostal nad Jedlinku a už mi stačilo len dôjsť k nej a nájsť bočnú uličku vedúcu k drevenému chrámu, ktorý som našiel v centre, keď sa tak dá nazvať jedna ulička, z ktorej sa rozvetvuje pár ďalších kratších. Kostol v Jedlinke je skromný, ale napriek tomu je pekný. Je na ňom kontakt pre dohodnutie si prehliadky.

Odtiaľ som išiel priamo po asfaltke k rázcestiu hlavnej cesty medzi Bardejovom a Svidníkom a následne rovno pokračoval zase na Mikulášovú, odkiaľ sa mi jasne ukazoval podlhovastý kopec zvaný Kaštielik.

Cesta do Mikulášovej vedie cez zvlnené lúky a od starého kríža, sťaby ochrancu dediny, klesá do jej centra. Tak som tam došiel a čo ma potešilo, pri obecnom úrade som hneď našiel lokálny smerovník s vyznačeným lokálnym chodníkom cez vojenský cintorín na vrchol hory Kaštielik. Vydal som sa naznačeným smerom, ale ako to už býva, značky široko-ďaleko nikde. Skúsil som jednu možnosť, ale zaviedla ma do chrastia. Musel som sa teda vrátiť a išiel som rovno na obecný úrad, kde mi milá pani starostka s miestnym chlapíkom starostlivo vysvetlili trasu. Ešte mi podarovali minerálku a mohol som po druhýkrát vyštartovať.

Hora smrti Kaštielik

Od smerovníka som išiel po ľavej strane potoka až na koniec dediny a ešte ďalej stále rovno. Až za dedinou sa ukázala prvá šípka, ktorá ukazovala cez potok. Tak mi aj hovorili na OcÚ. Od mostíka som mal ísť šikmo cez lúku a stúpať k jej kraju. Tu bola prvá informačná tabuľa, ktorú som videl aj od cesty a aj mi napadlo, že treba ísť k nej. Otázne bolo, že ako k nej? No vďaka radám som sa sem dostal a už nebol problém. Mal som ešte vyjsť vyššie a asi 100 m v lese som našiel vojnový cintorín, ktorý je veľmi pekne upravený, čo je ku cti Klubu vojenskej histórie Beskydy.

Tu bol ďalší smerovník. Bolo treba ísť ešte kus strmšie do hory a potom doľava či doprava. Všade jasné značenie, teda len do momentu, kde sa dalo ísť rovno a doprava. Skúsil som jeden aj druhý variant, ale značky nikde. To ma opäť naštvalo. Šiel som doprava, lebo veď treba na vrch dôjsť. Ale cesta čoskoro zanikla, a keďže sa mi nechcelo vracať, tak som skúsil ísť ďalej, pričom som zároveň vedel, že značená cesta musí ísť po ľavej strane. Mieril som dopredu, ale viac naľavo, aby som na ňu došiel. Podarilo sa a nevýraznú lesnú cestu nahradil vykosený úsek až na nevýrazný vrcholok. A tam mi hneď padol do očí netradičný pamätník.

Pamätník bojov na kopci Kaštielik je tvorený 39 drevenými stĺpmi v dvoch farebných prevedeniach a s ústredným kamenným monolitom s rokmi 1914-1918. Pointou je, ako sa jednotlivé jednotky či pluky ruskej a rakúskej armády, ktoré znázorňovali práve tie dva odlišné farebne prevedenia stĺpikov, stretli v boji o horu Kaštielik, ktorá je znázornená monolitom. Odkaz na jednotky sa dá vyčítať názvom mesta na stĺpikoch, odkiaľ jednotlivé jednotky pochádzali, ako napr. Štajerský Hradec (Graz), Mlada Boleslav či Terst (Trieste). Samotné boje o „Horu smrti“ sa odohrali na jar 1915.

Po prezretí som zavelil na ústup, resp. na návrat. Pôvodne som chcel hrebeňom pokračovať do Nižnej Polianky, kde tiež mal byť vojnový cintorín, ale nakoniec som to prehodnotil a vrátil sa do Mikulášovej (rusín. Никлёва), odkiaľ mi mal ísť autobus. Šiel som po vyznačenej cestičke a pri odbočke, kde som zle odbočil, som ešte z väčších konárov naznačil smer k pamätníku. Presne tak ako som videl z ilustrovanej príručky Iskričky môjho brata. Aspoň na niečo to bolo dobré, ha. Rovnakou trasou som zbehol dole do dediny, kde sa moja túlačka Podduklianskym regiónom skončila. Stopom s miestnou milou pani, ktorá poznala moju susedku, som sa dopravil do Bardejova a čoskoro domov.

Zhrnutie

Z túlačky mám opäť veľmi dobrý pocit. Azda asi ešte väčší ako z predošlých tejto série a môžem ju zaradiť medzi moje top roka 2018. Najmä preto, že som si chcel dlho pozrieť Rotundu a vďaka tomu, že sa mi to nedarilo, som mohol do plánu zahrnúť pamätník na Hore smrti. Veľmi príjemne bolo pri kostolíku v Bielicznej a radosť som mal aj z kostolíkov vo Fričke či Jedlinke. Časti značené poľskými značkami sú dobré, stretol som len dve dvojice poľských turistov. Troška škoda, že značenie lokálky z Mikulášovej pokrivkáva. Ale rozhodne sa tam oplatí zájsť.

Tip na dovolenku

Aj keď je región severovýchodného Slovenska dosť vzdialený pre väčšinu Slovákov a zároveň neoplýva prírodnými pamiatkami, charakterizovať ho nezaujímavým alebo nehodným návštevy, by bolo nefér. Najmä sám turista by prišiel o veľa nádherných a najmä historických lokalít, ktoré majú výhodu v ľahkej dostupnosti autom. Preto región určite odporúčam ako miesto budúcej návštevy nielen na párdňovú dovolenku, ale aj pre aktívnejších milovníkov cykloturistiky.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek