Nedávna skúsenosť v rámci akcie Čisté hory ma inšpirovala k otvoreniu tejto témy, najprv na diskusnom fóre, no myslím, že cikanie a kakanie v lese si zaslúži aj vlastný článok.

Čo sa týka osvety, tak si vybavujem akurát slávne tabuľky „Nešťať pred chatou“ napr. pri Zbojníckej chate či relatívne novú drevenú tabuľku cestou na Popradské pleso „Tatry nie sú smetisko ani toaleta“. Dobre, ale cikať predsa musíme, či nie? Vraj existujú aj takí turisti, ktorí počas túry zásadne nepotrebujú na záchod, ani cikať. Jednoducho, správny gazda nosí domov. Pri jednodennej túre sa to niekedy stane aj mne, no pri viacdenných túrach – to by som chcela vidieť.

Odpad, ktorý po nás zostáva v lese a horách, je z veľkej časti (ak nie aj väčšiny) tvorený práve toaletným papierom, servítkami, vlhčenými utierkami a, samozrejme, použitými vložkami (!), tampónmi či detskými plienkami. Tento materiál je buď roztrúsený popri turistických chodníkoch alebo, na niektorých vhodných miestach, veľmi koncentrovaný – my to voláme prírodné záchody. Najčastejšie sú to miesta pri zákrutách, za prístreškami, veľkými skalami či pri prechode z lúky do lesa.

Iniciatívy dlhoročne venujúce sa zberu odpadu v horách (v TANAP-e napr. prebehol v roku 2020 už 42. ročník akcie Čisté hory) podľa mňa začínajú mať efekt na správanie sa turistov a klasického odpadu vo forme fliaš, konzerv či obalov je čoraz menej. Samozrejme, odpadky budú vždy, aj mne sa niekedy stane, že mi vypadne z bočného vrecka batohu fľaša alebo niečo stratím. A niektorých ignorantov nikdy nič a nikto neprevychová. Možno je teda práve čas, aby sme začali rozprávať aj o druhom odpade. Ako teda kakať a cikať v lese a v horách tak, aby po nás nezostávali kopy bielych vreckoviek?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Upozornenie: článok je nie je oficiálne schváleným návodom, zhŕňa skúsenosti autorky či poznatky z rôznych diskusií a jej názor. Bola by som rada, keby sa aj inštitúcie, ktoré sa venujú ochrane prírody, začali konštruktívne vyjadrovať aj k tomuto.

Celková filozofia

Najviac sa mi páči myšlienka, ktorú veľmi pekne už dlhodobo komunikuje DOC New Zealand – Department of Conservation, teda niečo ako správa národných parkov a chránených území alebo všeobecne životného prostredia. Na Novom Zélande sme sa naučili, že miesto určené na oficiálne kempovanie potrebuje len jednu jedinú vec – a tou je záchod.

To, že sa tam ťažko stavia stan, nie je také dôležité. Poo in the loo je otvorenou komunikáciou pracovníkov DOC, kde to zhrnuli to troch bodov a dokonca zahrali vo videu (Viete si predstaviť našich štátnych ochranárov o tom takto pekne hovoriť? Veľmi rada by som sa toho dočkala). Základným pravidlom je: nikdy nepovedz nie záchodu.

1. Plan your poo – Plánuj svoju veľkú potrebu, choď na záchod pred túrou (ešte doma alebo na začiatku trasy, ak tam je) alebo si zisti, kde je najbližší záchod.

2. Hold on for a loo – Ak si na trase a chytí ťa potreba, skús to vydržať po ďalší záchod.

3. Dig a hole – Ak už to naozaj nejde, vzdiaľ sa od chodníka, od vodných zdrojov a vykop si jamku. Po vykakaní ju zahrab.

Samozrejme, na niečo takéto by sme museli mať aspoň nejakú sieť vhodných suchých záchodov (TOI TOI ani bežné latríny nepočítam) a takisto ochranárov, ktorí by mali priestor a chuť na vzdelávanie turistov (nielen ich šikanu) a na možnosť zakopávania by nereagovali tým, že je to protizákonné, lebo je to „narušovanie pôdneho krytu“.

Záchody

Téma suchých záchodov by uživila celý článok, dokonca sa na to píšu PhD práce či organizujú celosvetové konferencie – Sustainable Summits Initiative – Managing Human Waste. O detailoch možno nabudúce.

Za mňa však zo záchodov jednoznačne vyhráva kompostovací záchod s využitím gravitácie na oddelenie moču od tuhých fekálií. Takýmto spôsobom, ktorý imituje zvieratá v prírode (vždy cikajú a kakajú zvlášť, nemieša sa to spolu), sa dá dosiahnuť maximálne využitie nášho odpadu. Moč sa môže pomocou drenáže prefiltrovať do zeme a fekálie spolu s papierom sa nechajú napospas dážďovkám či iným červom.

Keď sa však spojí moč s tuhými exkrementami, tak vlastne zabije prostredie vhodné na kompostovanie. Separovanie odpadu je teda nevyhnutné aj na záchode. Okrem toho pás, ktorý zabezpečuje ich oddelenie, slúži ako optická bariéra, takže pri pohľade do záchodovej misy vás nenapne, a vidíte len čierny pás, maximálne to, čo naložil človek pred vami a „nespláchol“. „Spláchnutie“ je čisto mechanické a pedálom posúvate pás. Takisto tieto záchody zapáchajú o poznanie menej.

Odkedy som mala česť navštíviť taký záchod v Pyrenejách (pod Anetom), tak po tom pátram a konečne som sa dostala k samotnému výrobcovi. Sú to Francúzi, no našťastie majú zástupkyňu aj v Prahe, patent sa dostal aj do Kanady a Severnej Ameriky. Minulého roku takýto záchod inštalovali na Špičáku na Šumave, vraj sa niečo chystá aj v Slovenskom raji či Muránskej planine (viac zatiaľ neviem).

Vyzerá to na samé pozitíva, overovala som si ich skúsenosti po roku, jediným negatívom je samozrejme cena. No vzhľadom na to, že to nevyžaduje takmer žiadnu údržbu, čo sa týka nakladania s odpadmi (len raz za rok prehrabnúť) a možno raz za 10 rokov vyviezť, tak by sa na to nejaké dotácie mohli nájsť – či už cez cestovný ruch alebo životné prostredie. Zaujíma ma však, ako sa k tomu postavia u nás v Tatrách relevantné inštitúcie. Vedela by som si takéto záchody predstaviť aj na vysokohorských chatách či útulniach. Niekde by možno filtrácia moču nebola možná, tak by bolo nutné využiť možnosť napĺňania moču do nádrže a jej pravidelné vyvážanie (vraj je to dobré hnojivo).

Močenie v prírode

Nebudeme si klamať, v tomto to majú ženy sakra ťažké. Chlapi nepotrebujú žiaden toaletný papier, nikde si nemusia čupnúť a nepotrebujú až také súkromie ako my ženy. Okrem toho ešte máme niekedy svoje dni, kedy máme zvýšené hygienické potreby. Nič z toho nás však neoprávňuje k tomu, aby sme za sebou nechávali neporiadok. Moje subjektívne zhodnotenie je, že 80 % záchodového odpadu v lese a horách je po ženách. Toaleťák sa možno niekedy rozloží, no vložka či vlhčená utierka tu bude poriadne dlho. Zbierala som pár riadne napitých vložiek a tampónov, vysypali sa z nich gélové časti, vďaka ktorým narástli do obludných rozmerov. Toto naozaj do prírody nepatrí!

Základ je vzdialiť sa od chodníka a vodných zdrojov, ideálne 50 metrov. Či už pre vaše súkromie, rešpekt voči ostatným turistom alebo aj kvôli ochrane vodných zdrojov, z ktorých často turisti čerpajú vodu.

Hlavné motto je minimalizovať odpad (t. j. netvoriť ho), využívať niečo opakovane a až v poslednom rade používať jednorazové riešenia a následne ich odniesť so sebou. Takže pri cikaní máme možnosť neutrieť sa (napr. počkať na vánok) či využiť utierku na intímnu hygienu na opakované použitie, ktorú si následne zavesíte na batoh (napr. Kula Cloth). Moč je sám o sebe dezinfekčný. V zime osobne uprednostňujem sneh. Ak sa však nevieme zbaviť potreby použiť toaleťák či nebodaj servítku a vlhčenú utierku, tak nám neostáva nič iné ako si to zbaliť so sebou. Odporúčam pevný sáčok s uzáverom, tzv. zip lock. Bez problémov v ňom odnesiete aj použité vložky či tampóny. Áno, celý deň ho musíte nosiť so sebou a do koša ho vyhodíte až v civilizácii (to neznamená na vysokohorskej chate!). Počas dlhších prechodov je samozrejmosťou nosiť použité vložky so sebou aj týždeň. V zahraničí sa často stretneme s pomenovaním „pack it out“.

Kakanie v prírode

Táto téma sa týka už aj chlapov a je to tu o poznanie komplikovanejšie. Okrem odpadu vo forme toaletného papiera máme už aj problém s hovnom. Stále platí zásada: aspoň 50 metrov od chodníka a vodného zdroja, potoka.

Z hľadiska ochrany prírody by bolo asi úplne najideálnejšie nenechať po sebe v horách nič, ani to hovno. Takže ho vyniesť v nejakom sáčku (pack it out). Niekde je to vraj požadovaný štandard – neviem, nemám osobné skúsenosti, ale predpokladám, že asi by to u nás kultúrne neprešlo, ja osobne by som s tým tiež mala problém.

Druhým spôsobom je vybrať si také miesto, do ktorého je možné vyhrabať dieru, ideálne pomocou lopatky na to určenej (áno, aj to sa už predáva). Nemalo by to byť ani príliš hlboké, ale ani plytké. Odporúča sa diera (cathole) do hĺbky aspoň 15 cm. A následne zahrabať. Toto by malo zabezpečiť vhodné prostredie na rozklad a takisto, aby sa k tomu nedostali zvieratá.

Čo sa týka toaleťáku, osobne považujem za vhodné ho zamiešať ho spolu s hovnom a zahrabať, čím zabezpečíte rýchlejší rozklad a aj to, že nebude poletovať po doline. Veľmi pekne spracované video nájdete tu.

Zatiaľ som lopatku nevyskúšala, väčšinou si vyberáme mäkkú pôdu v lese, ktorá sa dá ľahko rozhrabnúť nohou, ale nie do hĺbky 15 cm. Zatiaľ sme povrchní zakopávači. Skúste si nosiť so sebou čo najjednoduchší toaleťák, ktorý sa rýchlo rozkladá. V prípade, že používate luxusné vlhčené toaleťáky či obrúsky (t. j. obsahujú plasty), tieto prosím zbaľte so sebou. Je to daň za luxusne utretý zadok. V prípade absencie papiera sa musíte spoľahnúť na prírodný materiál, ako už napr. spomínaný sneh alebo nejaké listy. Možno by nebolo zlé inšpirovať sa aj východnými kultúrami, ktoré zásadne používajú vodu (a toaleťák považujú za veľmi absurdný, ba až nečistý spôsob). Tu by som rada upozornila, že takúto očistu nevykonávajte v potoku, ale pomocou fľaše v dostatočnej vzdialenosti od potoka. Treba to plánovať.

K zahrabávaniu však mám jednu poznámku – keď som túto tému načala s ochranármi, tak ma upozornili, že takýmto spôsobom dochádza k poškodzovaniu pôdneho krytu, čo je proti zákonu o ochrane prírody od tretieho stupňa ochrany, čo sú národné parky. Asi je lepší súčasný stav.

Ak ste to dočítali až sem, tak vám ďakujem za pozornosť a teším sa na vaše pripomienky, postrehy, skúsenosti. Zaujíma ma, ako to riešite v lese a v horách vy a aký spôsob by ste boli ochotní akceptovať. Boli by sme schopní ako turistická verejnosť sa dohodnúť na nejakom štandarde a ten propagovať?

Fotogaléria k článku